Vládni poslanci nesiahajte na svedomie národa

„Pád komunizmu priniesla v našich podmienkach Nežná revolúcia. Systém zaťažený zločinom a neslýchaným utrpením nevinných obetí, sa skončil „nežne“, bez odvety, ba aj výčitiek, skôr z radosti nad jeho koncom. Bez odpovedi zostali aj otázky viny či zodpovednosti. Eufória zatienila odkaz a mravný étos obetí. Víťazstvo slobody a spravodlivosti bolo ich jedinou satisfakciou, pre tých, čo sa ho vôbec dožili“ hovorí Štefan Paulíny v úvode knihy Zločiny komunizmu na Slovensku.

Stav spoločenského vedomia  uvedený v citáte sa stal nemeniteľným „status quo“ a sprevádza nás v našom každodennom živote až do dnešných dní. Snaha umlčať „svedomie“ zaťažené zločinom sa neustále vynára ako zlá nočná mora pripomínajúca našu totalitnú minulosť. Snaha vyvolať chaos, zabrániť „odvážnemu, spravodlivému a slobodnému“ pomenovať veci pravým menom, to všetko tu už bolo. A stále je to prítomné v našom parlamente, v našej spoločnosti.

Úloha inštitúcie akou je ÚPN na čele s O. Krajňakom je tŕňom v oku všetkým tým, ktorí  stratili cit pre zločiny, ktorí nechcú odpovedať na otázky o vine a zodpovednosti. Najradšej by našu minulosť a z nej prameniace dôsledky zahodili ďaleko od seba a sondu do svedomia národa považujú za zbytočnú agendu. Neuvedomujú si, že bez svedomia a pamäte sa národ transformuje na „spoločnosť so tratenou identitou“. Nastoľuje sa pritom  spoločenská potreba spravodlivo vyhodnotiť  vojnový slovenský štát, zabúda sa však na spravodlivé a otvorené hodnotenie našej nedávnej minulosti.

Čím spravodlivejšou inštitúciou sa Ústav pamäti národa stane, tým tvrdšia bude snaha o jeho likvidáciu. ÚPN v dnešnej podobe je dôkazom existencie „politickej ekológie“, ktorá triedi dobro od zla, zverejňuje utajené materiály aby sa odhalili obete, vinníci a poukázalo sa tak na chyby, ktorých by sme sa už nemali viac dopustiť. V tejto súvislosti sa nedá  nespomenúť záslužná práca „strážcu pamäti národa“ a zakladateľa ÚPN Jána Langoša  a jeho tragický záver života.

Ako môže hŕstka starých, nevládnych preživších politických väzňov pochopiť predstavu vtedy 22 ročného poslanca R. Madeja, ktorý pri nástupe do funkcie Ondreja Krajňaka nevidel dôvod dokumentovať zločiny komunizmu a boriť sa tak v bahne minulosti a porovnávať komunizmus s fašizmom. Bola to facka do tváre všetkým nevinným, ktorí trpeli a zomierali v komunistických žalároch, bez toho, aby sa vtedy viedla o týchto zločinoch verejná evidencia. Je naozaj ich jedinou satisfakciou víťazstvo slobody bez pravdy a spravodlivosti? Nie je dôvod „sporov“ v ÚPN iba zinscenovanou predohrou k dávno naplánovanému kroku oklieštiť slobodnú prácu tejto inštitúcie?

Siahať na pamäť a svedomie národa je kriminálny čin poškodzujúci odkaz obetí, ktoré majú byť výzvou, aby sa pravda, sloboda a spravodlivosť nemuseli rodiť z ľudského utrpenia. Neskúmať slobodne svoju minulosť znamená riziko pre naše ďalšie generácie. Preto ÚPN v dnešnej podobe má v našej občianskej spoločnosti svoje miesto už aj z toho dôvodu, že  hovoriť pravdu v čase všeobecného klamu, je revolučným činom (G.Orwell).

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo