Čo mali spoločné Abraham Lincoln a Karol Wojtyła?

Čo mali spoločné Abraham Lincoln a Karol Wojtyła?

Napriek mnohým nepriaznivým okolnostiam obaja uspeli. Svojim životným dielom dokázali zmeniť tvár krajiny alebo cirkvi, ktorá im bola zverená. V čom spočíval kľúč ich úspechu?

Možno by sme našli podobnú črtu alebo historický fakt. Inak to boli dvaja muži s úplne odlišným poslaním. Abraham Lincoln, 16. prezident USA pôsobil v polovici 19. storočia a presadil slávny trinásty dodatok, ktorým americká ústava zakazuje otroctvo. Karol Wojtyła alebo pápež Ján Pavol II. sa narodil v Poľsku, 55 rokov po Lincolnovom atentáte. Napriek tomu ma na týchto dvoch mužoch zaujala jedna vzácna vlastnosť, ktorá im pomohla nielen prežiť výzvy svojej doby, ale zanechať odkaz, ktorý presahuje desaťročia. A je to práve táto kvalita, ktorá dnes tak chýba Slovensku.

Obaja sa narodili do pohnutej doby. Spojené štáty v dobe Lincolna riešili zložitú otázku otroctva. Problém bol v tej dobe komplexný – nielen etický a morálny, ale aj politický a hospodársky. Vstúpiť do komplikovaného politického terénu 60. tych rokov 19. storočia a získať podporu väčšiny sa zdalo byť nemožné. Zvlášť keď proti vám stáli oveľa skúsenejší, známejší a vzdelanejší politickí súperi. Následná americká občianska vojna bola ozajstnou skúškou politického vodcovstva. Lincoln čelil tvrdej kritike zo strany radikálnych oponentov otroctva, umiernených i konzervatívnych politikov. Nakoniec, vojna proti Juhu bola v mnohých prípadoch doslova bratovražedná a spochybňovala samotnú existenciu Únie. To však nebolo všetko. Okrem vždy nesúhlasných postojov a osobných útokov sa musel Lincoln a jeho kabinet vyrovnať s osobnými rodinnými tragédiami.

Karol Wojtyła vyrastal v medzivojnovom Poľsku. Zažil nástup Nacistov, rozbitie vlastnej krajiny a útek pred vojnou. Ani deportácie kňazov do koncentračných táborov ho neodradili, aby bol vysvätený za kňaza a v povojnovej, úplne zničenej republike začal svoju kňazskú službu. Oveľa zhubnejšou ranou bol nástup stalinizmu, ktorý mal Poľsko decimovať nasledujúcich niekoľko desaťročí. Prenasledovanie tajnou službou, tvrdý politický nátlak na cirkevných predstaviteľov, systematické rozkladanie inštitútu rodiny štátnym aparátom. A to všetko v pozícii kňaza, arcibiskupa a neskôr i kardinála. Budúci Ján Pavol II. s výnimkou dvoch školských rokov v Ríme prežil všetky tieto udalosti v Poľsku.

Ani o jednej osobnosti nemôžeme povedať, že by im doba priala. Naopak, žili v pohnutých časoch, ktoré nedávali veľa príležitosti prejaviť osobnostnú veľkosť a výnimočnosť činov. Prostredie, z ktorých vychádzali ich v mnohom diskvalifikovali. Lincolna dlhé roky prezývali „prairie lawyer“ (prériový právnik, niečo ako právnik zo zapadákova). Ján Pavol II. pochádzal z Ostbloku. Zvolenie netalianskeho pápeža sa nekonalo už 400 rokov, o slovanskom pôvode ani nehovoriac.  Ich myslenie a skutky sa i po ich zvolení stretávali s neporozumením, odmietaním, výsmechom a spochybňovaním.

Napriek všetkým týmto skutočnostiam obaja uspeli. Svojim životným dielom dokázali zmeniť tvár krajiny alebo cirkvi, ktorá im bola zverená. V čom spočíval kľúč ich úspechu?

Určite by sme našli množstvo vysvetlení. Jedno však z môjho pohľadu prevyšuje všetky ostatné. Boli to muži, ktorí si svoj vnútorný duchovný, intelektuálny svet nenechali narušiť žiadnym vonkajším činiteľom. Nešlo len o určité presvedčenie či názory. Tieto osobnosti spájal rokmi budovaný vnútorný život, ktorý sa aj pri tých najtvrdších politických, duchovných a životných stretoch neotriasol. Boli to ľudia z mäsa a kostí, ale kvalita ich vnútorného prostredia ich predurčila, aby prekonali odpor ľudí, očakávania skupín a dokonca celých národov. Obaja sa vyznačovali ako poctiví myslitelia. Mnohé z ich zásadných duchovných a politických postojov, ktoré sa neskôr odzrkadlili v prelomových dokumentoch, rečiach a spisoch, sa roky rodili v ich vnútri. Okrem toho, obaja trávili veľa času medzi ľuďmi, kde mali možnosť všetky svoje úvahy porovnať s reálnym životom. Keď teda vstúpili do svojich úradov, boli pripravení bojovať. Ich skutočnou zbraňou však viac ako ambícia všetko zmeniť bol vlastný vnútorný svet, ktorý prirodzene menil ľudí, inštitúcie a dejiny. Nebyť tejto sily ducha, dnes by sme Starého Abe nepoznali ako abolicionistu a Wujeka ako revolučného realizátora 2. vatikánskeho koncilu a autora Teológie tela.

Tento text by bol iba historickou úvahou nad vecami, ktoré sa stali. Z tých princípov sa môžeme niečo naučiť. Zvlášť dnes, keď Slovensko tak zúfalo potrebuje skutočných vodcov. Ale nie takých na jedno použitie. Sebavedomých rýchlokvasených marketingových mágov sme už za 25 rokov samostatnej existencie zažili mnoho. Nepochybne to mnohí mysleli dobre. Spätne sa však javia skôr tragikomicky. Ani nie takých, ktorí zneužili svoju neotrasiteľnú pozíciu, zabetónovali sa a prestali vytvárať pridanú hodnotu pre spoločnosť. Skutočná kvalita ducha sa rodí len v modlitbe, v poctivom dialógu so sebou a svojim okolím. A časom. Možno práve tá posledná komodita sa javí ako nedostatková. Ale jedno ma doma učili: digitálky od Vietnamcov kúpiš za 5 korún a vydržia ti mesiac, kvalitné hodinky sa dedia po generáciách. Určite to už dnes viacerí na Slovensku pochopili. Aspoň si to prajem. My pozeráme na Slovensko, na Európu, na svet a neveriacky krútime hlavami. Už dnes sú medzi nami iní, ktorí v tichosti, bez svetiel reflektorov a slávy na sociálnych sieťach dozrievajú. Ešte im nikto netlieska, a dlho nebude. A oni o to nestoja. Nenáhlia sa. Chápu, ale nezachraňujú. Rmútia sa, ale nerobia unáhlené závery. Neuverili totiž vo vlastné spasiteľské poslanie.

Dočkáme sa neočakávaného Abrahama Lincolna a Karola Wojtyłu? 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo