Štúrovo pero vrazené do chrbta Markízy

Štúrovo pero vrazené do chrbta Markízy

Ponuka či dopyt? Sliepka či vajce? Kultúra či komercia? Otázka odvekej dilemy stále žije s novými generáciami, ako dokázala búrlivá diskusia v čitárni Krajskej knižnice vo Zvolene na 23. ročníku súťaže Štúrovo pero.

Keďže ide o súťaž pre potenciálnych budúcich novinárov, asi by som mal ísť príkladom a pekne po poriadku uviesť, čo je to za súťaž a vyzdvihnúť jej tradíciu... no tieto informácie nájde záujemca aj hocikde inde – ja sa radšej vrhnem na to najzaujímavejšie (z bulvárneho hľadiska), čo sa tam 28. 4. odohralo. Na večernej prednáške / besede s redaktormi televízie Markíza, Zuzanou Štelbaskou a Henrichom Krejčom, sa okrem tém ako vhodnosť pozvania konšpirátora na akademickú pôdu či skĺbenie osobného a pracovného života zvrtla v jednej chvíli debata aj na úroveň programovej skladby, ktorú táto konkrétna televízia ponúka. Istý Martin zo Žarnovice (ak ma pamäť drzo neklame) vystúpil s vyčítavou pripomienkou k imidžu, aký televízia o sebe šíri, keď ako svoj hlavný, a aj na internete najpropagovanejší program v prime-timeovom termíne ponúka Farmu. O chvíľu to aj doložil odcitovaním titulkov na  oficiálnej markizáckej stránke zo svojho mobilu, kde jedna upútavka za druhou boli typu „Exfarmársky párik, ktorý by nikto nečakal - Mišo s nahou Janou v posteli“, „Milan spravil to, z čoho sa ostatným dvíhal žalúdok“, „Neprehliadnuteľné výstrihy“, „A čo si takto dať po papuli?“, „Milan stratil všetky zábrany. Aj slipy“...

Internet, a špeciálne firemné profily na sociálnych sieťach, cielia na mladých, takže evidentne ide o stratégiu zmierniť odliv nových generácií od televíznej obrazovky k online zábave vsadením na reality šou a bulvárne udalosti odohrávajúce sa v nej či v zákulisí. V sále bolo dosť adeptov na žurnalistiku, niektorí z vysokoškolského prostredia, ktorí inklinujú k vyššej úrovni vysielania, takže Martinovo vystúpenie si vyslúžilo neuveriteľne dlhý aplauz. Keby som to bol dopredu tušil, aj by som si ho bol odstopoval – zrejme išlo o rekord, a to nielen v rámci čitární slovenských knižníc... - určite bude priliehavé nazvať ho neutíchajúcim búrlivým potleskom, vyjadrujúcim nadšený súhlas. Navyše, hoci išlo o nekompromisný kritický pohľad, akého sú najlepšie schopní práve mladí vo veku začínajúcich Štúrovcov, bol vyjadrený so šarmom, úctou a vo všetkej slušnosti – o to ťažšiu úlohu mali hostia, keď chceli situáciu zachrániť. Niečo nenávistne útočné a primitívne už svojou formou by sa ľahko zmietlo zo stola, toto však pristálo uprostred prestretej tabule ako hlavný chod.

Naozaj som redaktorke Reflexu a šéfovi spravodajstva nezávidel, keď mali lojálne a pritom presvedčivo obrániť farby svojej firmy. Zároveň však nechceli sami vyzerať ako konzumenti  farmárskych umeleckých klenotov, a tak jemne pripúšťali, že „priamo ich žáner to síce nie je“ (hoci Štelbaskej manžel vraj robí na Farme kameramana)... ale sledovanosť skrátka nepustí. Vlastne som ich do istej miery obdivoval: dokázali z tejto šlamastiky dlhou, neprerušovanou krasojazdou celkom dobre vykorčuľovať - raz darmo, sú to ostrieľaní novinári, profesionálne nevyvediteľní z miery, ktorí vedia efektne zažonglovať so slovami, nepustiac na zem ani zámeno. Aj som ich celkom chápal – radi by sa zrejme postavili iba za serióznu spravodajskú prácu, ktorá je ich doménou, a nemohli povedať celkom na plné ústa, že čísla sú to jediné, čo komerčné médium zaujíma. Keby mu najvyššiu sledovanosť náhodou zaručil jednonohý pigmej s bizarnou pohlavnou chorobou, bol by novou hlavnou hviezdou on a podrobnosti jeho trápenia by sa o ôsmej večer rozoberali pomedzi dlhé bloky reklám do najnechutnejších podrobností.

Posolstvo, napriek všetkej diplomacii, bolo jasné: vravíme tu o podnikateľskom subjekte, ty naivná mládež, zmier sa s tým – kultivovať vkus verejnosti je úlohou verejnoprávnych médií! Dokonca sa títo mediálnymi vetrami ošľahaní publicisti pokúsili preniesť zodpovednosť na nespokojných mladých: Je to na vás – vy sa snažte zmeniť spoločnosť, aby raz namiesto Farmy dychtila po Dostojevskom a Kafkovi! Ale to už sa mi nezdalo fér. Akú majú asi generačnú silu zmeniť zmýšľanie Slovákov teenageri zhromaždení na konci apríla vo Zvolenskej knižnici, v porovnaní s dnešným mediálnym dosahom Markízy? Je ľahké tváriť sa, že nás do toho nič, to radšej vy zázračne prekvaste pospolitý ľud... Ale ak komerčné médium naozaj nemá mať žiadnu zodpovednosť za vplyv na spoločnosť, nech má potom aspoň guráž otvorene priznať, čo je jediným kritériom jeho činnosti, a neskĺzavať k alibizmu „až ďalšie generácie sú nádejou na zmenu“. Áno, sú, ale iba ak nebudú rozmýšľať podobne úzko obchodnícky.

Úplne som s Krejčom prestal súcitiť vo chvíli, keď povedal Martinovi zo Žarnovice pokojne, ale priamočiaro a nekompromisne: „Nemáte pravdu! Ponuka neurčuje dopyt. Je to naopak – dopyt určuje ponuku.“ Naozaj však ide len o jednosmerný vzťah? Nežije komerčná televízia práve z toho, že zadávatelia reklám veria – podobne ako mladík Martin - v schopnosť obrazovky ovplyvňovať dopyt divákov? Kto je ochotný tie reklamy tak draho platiť, ak ponuka, ktorú zobrazujú, na dopyte nič nezmení?

Ako poslednú zbraň vytiahli redaktori nepriame obvinenie, že tento idealistický postoj mladých zaváňa povýšenectvom – v zmysle „nepozerajte zvrchu na jednoduchých ľudí, čo v pote tváre poctivo manuálne pracujú a večer si chcú doma pri telke len oddýchnuť – oni sú soľou zeme!“ Pridali uistenia, že sa osobne medzi ľuďmi tej kategórie počas života bežne pohybovali a hlboko si ich vážia. No veď dobre. Ale vari si netreba minimálne rovnako vážiť aj iných pracujúcich, s vyšším vzdelaním, s vyššími kultúrnymi nárokmi na zábavu? Tipujem, že akonáhle by svojím počtom zabezpečili väčšiu sledovanosť, boli by hneď preferovanou skupinou, a bolo by razom po úcte, kvôli ktorej je dnes v programe toľko toho tzv. „hnoja“ – ako to diskutujúci nazvali. Lenže vyššia kvalita sa skoro nikdy nevyskytuje vo vyššej kvantite. (A cesta do pekla je tá široká).

Markizácki novinári využili aj spomenutý výraz „hnoj“, ktorý začali jednotne používať viacerí pýtajúci sa študenti – podľa mňa skôr z praktického hľadiska stručnosti, mysliac tým menej hodnotný programový obsah - a nezabudli im ho otrieskať o hlavu ako politicky absolútne nekorektný termín. Pravda, vyznieva dehonestujúco. Ale ak ním mladí všetečníci mysleli intrigy súťažiacich, verejné ohovárania, nadávky a podrazy, tak to z morálneho hľadiska celkom sedí, nie? Reality šou bývajú „zahnojené“ práve týmto, a nie neprofesionálnou kamerou či podradnými kostýmami. Na dôvažok, ani ako metafora pre programy z farmárskeho prostredia to nie je odveci...

Na stránke Unipo-press, časopisu FF Prešovskej univerzity (inak, 1. miesto v kategórii online magazínov), v článku Porotcovia Štúrovho pera ocenili prácu študentov, informovali o udalosti pochopiteľne krotko: „ (Redaktori) ...reagovali aj na kritiku programovej štruktúry Markízy. Viackrát študentom zdôraznili, že mladí ľudia nemajú vnímať svet cez intelektuálne okuliare.“ To áno - konkrétne Štelbaská zakončila apológiu naliehaním na študentov, aby sa nebáli „vyjsť zo svojej bubliny“. Ja si však nemyslím, že by žili v intelektuálnej bubline, ktorú treba prasknúť, aby dokázali oceniť jednoduchú zábavu (hop, skoro som napísal „kultúru“), skôr sú presýtení tým večným podliezaním najnižšej latky kvality. Ja im, naopak, držím palce, aby ich bubliny vyšších nárokov vydržali v mori masového vkusu čo najdlhšie a pomáhali spestriť jeho totalitný monopol. Hoci aj s o niečo menšími ziskami.

Toto všetko som považoval za potrebné dopovedať práve preto, aby tí mladí nestrácali ideál, že masmédiá, dokonca aj komerčné - hoci v menšej miere,  majú mať pocit spoluzodpovednosti za formovanie kultúry národa. I keď dobre chápem pragmatický postoj slávnych hostí Štúrovho pera a ich spravodajskú prácu oceňujem – myslím, že tú sa naozaj snažia robiť poctivo a najkvalitnejšie, ako vedia. A všetky tie profesionálne skúsenosti, o ktoré sa v diskusii podelili, boli určite zaujímavé a inšpirujúce. Takisto treba vyzdvihnúť televíziu Markízu ako celok za zásluhy úplne v duchu vyššie spomenutých ideálov, že už dlhé roky je hlavným sponzorom tejto vynikajúcej a pre novinárskych adeptov prospešnej súťaže. Čeliť takej kritike práve na akcii, ktorú je možné realizovať vďaka nej, je vlastne smutnou iróniou a tiež to nie je od života ktovieako fér. No tak-či tak, pravda by mala byť pre spravodajcov posvätná (alebo je taká nádej len ďalšou bublinou naivného „intelektualizmu“?), a tak by som považoval za vhodnejšie čestne priznať, že ide o ekonomický boj, v ktorom prežije len ten, kto sa poriadne zahnojí, a nesnažiť sa hľadať problém v povýšenosti kritikov. Ktovie, či znepokojujúcim prvkom nie je fakt, že tento ekonomický boj sa odohráva v masmediálnom priestore... a mladí adepti na žurnalistiku možno cítia, že kultúra by sa nemala riadiť len zákonmi trhu, podobne ako školstvo či zdravotníctvo, pokiaľ má byť zachovaný všeobecný prospech pre spoločnosť ( - myslím tým „spoločnosť“, nie „s.r.o.“). Tu by sme už ale zabŕdli do filozofickej otázky, či je spotrebný tovar ako spotrebný tovar, a či pre oblasť týkajúcu sa ľudského ducha platia tie isté pravidlá. Odpoveď by sa zrejme odvodzovala aj od toho, či ľudský duch tvorí nedeliteľnú súčasť jeho prirodzenej podstaty. Ach jaj, zas tie rozdielne svetonázorové platformy!

A ešte jeden moment z nasledujúceho dňa... Porotca Patrik Herman zdôrazňoval, že tvorcovia stredoškolského časopisu by si nemali dovoliť šlohnúť bez uvedenia autora či zdroja ani len vtip z internetu. Ako som len neskôr ľutoval, že mi vtedy nenapadlo spýtať sa jeho kolegu porotcu Lukáša Dika, riaditeľa Sekcie spravodajstva, športu a publicistiky RTVS , prečo sa divák nikde v titulkoch nedozvie, že skladateľom a interpretom vydarenej zvučky relácie Občan za dverami je Terry Scott Taylor ( - ide totiž o originálnu hudbu z legendárnej počítačovej hry z roku 1996 Neverhood). Ale to sú tie moje spomalené Reflexy...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo