Lekár duše a diagnostik mocných

V týchto dňoch by sa dožil 90. narodenín známy slovenský pedopsychiater MUDr. Ladislav Kvasnička z Trenčína. V tomto roku si zároveň pripomíname 15. výročie jeho tragickej smrti.

Ako detský lekár, psychiater, špecialista v oblasti defektológie, logopédie, liečbe zajakavosti, ako aj sociálno-zdravotnej pomoci mentálne postihnutým ľuďom -  bol všeobecne známy a v odborných kruhoch rešpektovaný. Menej sa však vie o jeho iných aktivitách – zlepšovateľstvo, maliarstvo, písanie duchovnej literatúry, politická činnosť pred rokom 1989 a po ňom. Jeho syna PhDr. Mariána Kvasničku, nášho pedagóga, sme požiadali o rozhovor, aby trochu poodhalil „neznámu tvár známeho človeka“ z nášho regiónu.

My vzhľadom na rok nášho narodenia o vašom otcovi vieme iba z rozprávania našich rodičov či starých rodičov. Niektorí si ho pamätajú ešte ako deckára, ktorý počas nočných služieb pokrýval široký rajón od Trenčína po Považskú Bystricu. Neraz aj v zimách a mrazoch navštevoval choré deti až po kopce Homôlky či Zliechova. Ako by ste nám  charakterizovali vášho otca z prvej ruky?

Niektoré veci si pamätám, iné viem z ohlasov druhých ľudí. Ako odchovanec zakladateľa detského lekárstva prof. Churu (Trenčín) môj otec bral svoju lekársku profesiu ako povolanie, poslanie. Vždy stál na strane detí, lebo sú veľmi zraniteľné. Myslím, že mal veľa empatie, najmä však vnímal „maličkých“ ako Božie deti. Neskôr – už ako psychiater – sa často dostával do konfliktov s pedagogickou obcou, ktorá často ignorovala osobnostné špecifiká a ťažkosti detí. Razil pojem didaktopatogénia – čím rozumel zdravotné ťažkosti spôsobené školským systémom, nastaveným na všeobecný priemer. Jednu vec by som však uviedol, nakoľko ju verejnosť nepozná. Ako doma nikto nie je prorokom, a obuvníkove deti občas chodia bosé, tak aj môjmu otcovi sa s nami, súrodencami, občas nedarili také zázraky ako s pacientmi „zvonka“. V čase, keď radil rodičom, ako postupovať pri výchove problémových detí, jeho syn, teda ja, utiekol z domu kvôli nešťastnej láske a domov prišiel s policajným sprievodom. Ešte jedna vec – ako zlepšovateľ nás občas privádzal na pokraj zúfalstva, najmä v puberte, kedy si naše klamstvá a tvrdenia preveroval na zvláštnom prístroji, ktorý reagoval na zmenu kožného odporu. Bol to akýsi predchodca dnešných detektorov lži. Samozrejme, keď ručička prístroja vyletela nahor napriek nášmu zatĺkaniu, vzápätí vyletela aj otcova pevná ruka. Ťažké detstvo s psychiatrom!

Uff, to sme šťastní, že naši rodičia majú iné profesie! Poďme ale ďalej. Váš otec bol predovšetkým známy v oblasti detskej psychiatrie, málokto však vie, že sa nie v malej miere angažoval aj ako antikomunistický aktivista. Ako by ste opísali jeho činnosť v období pred nežnou revolúciou?

Asi najpolitickejšia aktivita môjho otca, ktorá mala vo vtedajšom ideologickom systéme akýsi podvratný (v zmysle vtedajších zákonov) rozmer, sa odohrala najskôr počas jeho vysokoškolských štúdií. Ako mladá kresťanská generácia, odchovaná študentským domovom Svoradov a tzv. Rodinou chorvátskeho jezuitu Kolakoviča (z tejto generácie neskôr vyšli také osobnosti ako Vladimír Jukl, Sylvester Krčméry či Anton Neuwirth), aj môj otec sa angažoval ako kresťan. Prejavilo sa to aj počas ktorýchsi povojnových volieb, kedy niekto sfalšoval volebné lístky a mladých náboženských aktivistov kvôli protestom poodvážali na výsluchy. Otec strávil niekoľko dní vo väzení, kde sa stretol na vlastnej koži s fyzickým násilím. Na kolene mal jazvu, keď ho väzenský bachár skopal dole schodmi. Odvtedy udržiaval kontakty s mnohými politickými väzňami –  s Tonkom Neuwirthom, ktorému robil sekundujúceho lekára, s Ivanom Polanským, vydavteľom samizdatov, profesorom Jánom Komorovským, zakladateľom religionistiky na Slovensku, napokon aj s vynikajúcim spisovateľom Rudom Dobiášom, mnohoročným väzňom jáchymovských uránových baní. Otec sa aktívne podieľal na publikačnej aktivite v náboženskej samizdatovej literatúre, ktorá sa, pochopiteľne, rozširovala ilegálne. Mal som česť do niektorých týchto tlačí prekladať významných francúzskych personalistov Maritaina, Mouniera ako aj Viktora E. Frankla, ktorý po návrate z Osvienčimu založil školu logoterapie. Tá skúma otázky duchovnej prázdnoty a zmyslu života napriek utrpeniu. V tom čase (70. roky) sa takáto literatúra „nenosila“, ani sa nesmela prekladať.

Váš otec ako aktívny kresťan neskôr uzavrel svoj príbeh viery v politickom prostredí kresťanských demokratov. Skôr, ako sa dostaneme k tejto etape jeho života, by sme však radi ešte vedeli, ako ste vy ako rodina prežívali obdobie komunistickej totality. Ako vieme z hodín dejepisu a občianskej výchovy,  táto doba sa vyznačovala práve popieraním viery ako takej a prenasledovaním veriacich obyvateľov bývalého Československa. Aké skúsenosti mal v tomto smere váš otec?

Tá doba bola naozaj schizofrenická. Napriek tomu, že panoval – ako napísal Dominik Tatarka – démon súhlasu, ľudia (dokonca aj mnohí komunistickí funkcionári) si dávali krstiť či sobášiť svoje deti tajne. V „slnečných šesťdesiatych“ to s vierou ešte ako-tak išlo. Otec úzko spolupracoval s dubnickou komunitou saleziánov, ktorá formovala aj nás, mládež. Horšie to však bolo počas rokov tzv. normalizácie, ktorá by sa správne mala nazývať abnormalizáciou. Na ilustráciu vyberiem len pár príkladov z otcovho života.

Prvý bol skoro nevinný, no mal ničivé dôsledky na otcov profesionálny život. Keď v roku 1973 prihlásil moju sestru na vyučovanie náboženstva, na najbližšom rodičovskom združení sa súdružka učiteľka pustila do všetkých „zadubených“ rodičov s čarovným argumentom: nečudujte sa, ak sa vaše deti nedostanú na školy a budú z nich obyčajní robotníci! V diskusii otec povedal len toľko, že Československo je robotnícky štát a byť proletárom by nemala byť hanba, ale česť. Okamžite nasledovali pracovné a finančné postihy. Druhý malér sa objavil, keď otec so slovenskou televíziou točil dokumentárny film o zdravotnej starostlivosti v ústave pre mentálne postihnuté deti v Adamovských Kochanovciach, kam celý život chodil ako lekár. Problémom boli miestne rehoľné sestry – vincentky, ktoré sa s láskou starali o ťažké prípady ležiacich a znetvorených detí. Štát pod zástavou „vedeckej ateizácie“ tieto obetavé sestry najskôr vyhnal, no neskôr ich musel povolať naspäť, lebo „civilné“ pracovníčky tú ťažobu nezvládali. Film, samozrejme, skončil v trezore a otec mal ďalší šrám. V osemdesiatych rokoch sa otec podieľal na výuke pastorálnej psychológie tajne svätených kňazov pod vedením neskoršieho biskupa Rudolfa Baláža. Títo muži do nášho panelákového bytu chodievali konšpiratívne rôznymi pivničnými vchodmi. Po prednáškach sa v obývačke slúžila svätá omša a po nej mama pre celú osádku podávala obed. Našťastie, toto sa neprevalilo. A potom už prišla pamätná púť na Velehrade, sviečková manifestácia a napokon aj zmena pomerov v novembri 1989. O osudoch slovenských občanov počas náboženských perzekúcii otec na základe osobných svedectiev vydal pozoruhodnú knihu „Statoční svedkovia viery“.

Naozaj obdivuhodný oblúk kresťanskej vernosti. Po „nežnej revolúcii“ sa váš otec stal členom Federálneho zhromaždenia ČSFR a neskôr poslancom SNR. Nedávno sme zo školy navštívili premietanie filmu Únos a nechápali sme, ako štát mohol unášať a zabíjať občanov, ktorých mal chrániť. Dokonca sa vládne špičky mali kontaktovať s mafiánmi a podsvetím. Ako  váš otec prežíval obdobie mečiarizmu ?

To je naozaj závažná otázka. Ako lekár a kresťanský demokrat po tzv. noci dlhých nožov a po tzv. valci zo Zlatej Idky, čím sa definitívne inštalovala Mečiarova autokracia, vystúpil v pléne parlamentu s psychiatrickým rozborom „vodcovej“ osobnosti. Prvýkrát vyslovil, že ide o ťažko sociopatickú osobnosť, ktorá aj do svojich verných indukuje paranoju (spomeňme si len na príslovečné babky demokratky, ktoré mali na nočných stolíkoch okrem Panenky Márie aj svojho Mečiaríka). Asociácia psychiatrov a psychoterapeutov recesisticky navrhla, aby bol môj otec z nej vylúčený, nakoľko vraj prezradil lekárske tajomstvo! Závažnejší však bol druhý historický okamih – hlasovanie o Ústave SR. Kresťanskí demokrati nehlasovali proti nej ako najvyššej zákonnej norme, ale proti konkrétnemu zneniu. Obsahovalo totiž aj odvolávky na platnosť iných právnych noriem, ktoré sú napríklad v rozpore s ochranou ľudského života od počatia. Keď bol  po hlasovaní na večernej omši, babička, ktorá išla od prijímania, mu napľula pod nohy. V ten večer mama v Trenčíne mala telefónny „hovor“, kde jej nejaký anonym povedal, že skape. Tie telefonáty sa opakovali vždy, keď bol otec v Bratislave. Cez víkend nám niekto rozkopal poštovú schránku a otcovi kyselinou polial auto. Toto „susedské polievanie“ trvalo od roku 1992 do roku 2002. V marci posledného roka svojho života vyšiel otec z domu, a keďže mal auto zase raz poliate kyselinou, do ambulancie išiel peši. Domov sa už živý nevrátil. Zrazil ho mladý muž s čerstvým vodičským preukazom.

Nevieme si ani predstaviť, čo to musela byť za politická emócia, ktorá takto nenávistne trvala celé desaťročie! Napriek tomu brutálnemu tieňu – mal váš otec nejaký azyl, ostrov pokoja pred tou aroganciou moci?

Ale áno. Jednak rodinu, ktorá sa rozrástla o vnúčatá, a potom priateľov, najmä z radov politických väzňov a bývalých katolíckych aktivistov. Do konca života bol v kontakte so svojou detskou, vtedy už dospelou klientelou. Posledných sedem rokov písal knihy pre deti a  kresťanskú verejnosť. Najradšej však maľoval svoje obľúbenú hory nad rodnou Belušou, ale aj podobenstvá o manželstve, materstve, láske a smrti. Ako odchovanec profesora a známeho maliara Ľuda Bránskeho spolu s Rudom Moškom a Svetom Abelom patril k triumvirátu talentovaných gymnaziálnych výtvarníkov v Trenčíne. Neskôr ho rodičia dali na medicínu, lebo kumšt považovali za nehodný poriadneho človeka. Napokon bol z neho maľujúci a milujúci lekár ľudských duší a diagnostik vyšinutosti mocných. 

Za rozhovor sa poďakovali

Jakub Šatura a Juraj Taraba, študenti 2.D Obchodnej akadémie M. Hodžu v Trenčíne.

Rozhovor bol pôvodne plánovaný do súťaže "Neznámi známi rodáci z nášho regiónu".

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo