Prečo naša spoločnosť vníma zdravotne postihnutých ako úbožiakov?

Prečo naša spoločnosť vníma zdravotne postihnutých ako úbožiakov?

Možno si po prečítaní tejto otázky poviete: Je mizerná! Veď je rovno postavená na predpoklade, že to v skutočnosti aj tak je. Skúsme si teda hneď na úvod spraviť malý verifikačný test.

Predstavte si, že sedíte pred aulou ekonomickej fakulty a čakáte na prednášku, povedzme z verejných financií. Pohodlné gauče, v ruke káva z automatu. Pozorujete ľudí okolo seba. V neďalekom bufete vo švungu obedného času štrngajú príbory, o stoly búchajú plastové tácky. Zrazu si všimnete, ako sa medzi stoličkami, pohodenými ruksakmi a ľuďmi natlačenými pri výdajni jedla prediera mladý muž na invalidnom vozíku. Nemotorne naráža buď do zirkónovej nohy nejakého nábytku alebo do ľudskej nohy svojho kolegu z fakulty. Vaša prvá reakcia je:

a) Chudák! Musí mať ťažký život (a keby ste videli obrázok tejto situácie na fejsbúku, z emotikonov vyberiete toho so slzičkou pod ľavým okom).

b) To je obdivuhodné, že takýto človek študuje na vysokej škole. Má môj rešpekt!

c) Tie stoličky v bufete sú fakt neprakticky rozložené!

Ak je vaša spontánna odpoveď a) alebo b), potom s veľkou pravdepodobnosťou vnímate zdravotne postihnutých ako poľutovaniahodných ľudí. No vrátime sa k tomu spoločne ešte neskoršie v tomto texte.

Definície sa môžu v detailoch rôzniť, no keď ja hovorím o zdravotne postihnutom človeku, mám na mysli niekoho, kto sa narodil alebo neskoršie počas života „získal“ telesnú, mentálnu alebo duševnú prekážku, ktorá dlhodobo negatívne vplýva na jeho fungovanie v každodennom živote.

A na čo narážam tým expresívnym pomenovaním úbožiak? Ide o mentálne nastavenie, že hendikep je životná tragédia a ľudia s ním majú výrazne limitované šance samostatne fungovať. S hendikepom sú odsúdení na pomoc a závislosť na ostatných členoch rodiny, prípadne nemajú šancu uplatniť sa na pracovnom trhu. Preto sa stávajú doživotnými poberateľmi sociálnych dávok alebo ústavnej starostlivosti, teda záťažou sociálneho systému. Takéto vnímanie je nesprávne a samo je koreňom mnohých problémov. Poďme sa teraz pozrieť bližšie na štyri hlavné dôvody, prečo je vnímanie zdravotne postihnutých ľudí skreslené.

Po prvé, k zdravotne postihnutým sa väčšina ľudí nevie vhodne správať. Tým, že sa hendikepovaní ľudia vymykajú norme, či už vizuálne, správaním alebo prežívaním, môže to viesť k presvedčeniu, že aj prístup voči nim musí byť výrazne odlišný. Nedostatok skúseností s interakciou s ľuďmi s hendikepom má potenciál zneistiť, vyvolať strach, či dokonca odpor. Povedané obrazne, svet hendikepovaných sa môže javiť ako cudzia kultúra, ktorej zvykom ani jazyku človek nerozumie. Preto prichádza obava z poriadneho faux pas. Často je voľbou radšej pasivita a vyhýbanie sa kontaktu, aby „nikto nič nepokazil“.

Napríklad, človek čaká na zastávke električku spolu s iným človekom, ktorý má zavreté oči, prípadne nasadené tmavé okuliare a v ruke drží dlhú bielu paličku. Električka prichádza a ten, ktorý jej číslo dokáže už z diaľky rozoznať, začína riešiť nutkavú dilemu: Pomôcť? Nepomôcť? Prihovoriť sa? Nechať to tak? Však hádam vie, čo robí. Radšej to nechá tak, veď nechce nikoho uraziť a vyčítavé svedomie „vyhreší“ za zbytočnú hystériu.

Alebo iná situácia: Oproti chodcovi sa blíži človek na elektrickom vozíku, ktorý ovláda pohybmi brady. V istom zmysle je to ohromne fascinujúce a chodca prenikne zvedavosť pozerať sa, ako to funguje. Autocenzúra mu síce nedovolí dívať sa nepretržite, no pár „hodení očkom“ sa snaží všemožne zamaskovať.

Nuž, maskovanie je neúčinné a pocity zmätenia či trápnosti naznačujú, že kontakt s hendikepovaným človekom nie je pre ľudí niečo bežné. Raz mi môj pätnásťročný zdravotne postihnutý brat, ktorý sa narodil so zriedkavým telesným postihnutím, povedal: „Neznášam, keď ľudia na mňa doslova čumia. Nepoviem malé deti, ktoré ešte úplne nevedia rozlíšiť, čo je vhodné. No, keď sa nevedia na mňa vynadívať dospelí a pritom si myslia, že to nevidím...“

Vo vzduchu preto visí otázka: Čo je dôvodom takéhoto (ne)správania?

Odpoveďou je, že sa väčšina spoločnosti so zdravotne postihnutými ľuďmi jednoducho nestretáva. Nevidí ich, pretože nie sú prítomní vo verejnom priestore. To je druhý dôvod, ktorý skresľuje vnímanie zdravotne postihnutých. Preto sa „svet postihnutia“ zdá taký cudzí, pretože chýba kontakt. Kedy človek so zdravotným obmedzením vystupoval v bežnej reklame v televízií, moderoval televízne noviny, bol modelom v letáku z Lidla? Prečo hendikepovaní chýbajú v takých bežných povolaniach ako učiteľ, úradník či predavač v obchode? Prečo zdravotne postihnutí nevedú svoje malé biznisy? Je hendikepovaných ľudí málo? Nie sú medzi nami?

Čísla hovoria niečo iné. Podľa Svetovej správy o zdravotnom postihnutí tvoria ľudia s nejakou formou zdravotného hendikepu približne 15 % svetovej populácie, čo je hrubým odhadom viac než 1,1 miliardy ľudí. Z nich asi polovicu tvoria ľudia starší ako šesťdesiat rokov. Pre porovnanie počet obyvateľov celej Európskej únie je približne pol miliardy. Žiaľ, na Slovensku zatiaľ neexistuje jednotná národná štatistika o počte ľudí so zdravotným postihnutím, no podľa Eurostatu má na Slovensku približne 14,3 % obyvateľstva medzi šestnástym a šesťdesiatym štvrtým rokom života nejakú formu zdravotného znevýhodnenia, čo je asi 557 tisíc ľudí. Pre lepšiu predstavu, Bratislava má „iba“ 414 tisíc obyvateľov.

Kedy človek so zdravotným obmedzením vystupoval v bežnej reklame v televízií, moderoval televízne noviny, bol modelom v letáku z Lidla? Zdieľať

Problém tkvie v tom, a to je tretí dôvod, že verejný priestor je pre zdravotne postihnutých ľudí ťažko dostupný, ak vôbec. Nedávna správa bývalej ombudsmanky Jany Dubovcovej o bezbariérovosti budov škôl ukázala, že situácia na základných a stredných školách je alarmujúca. Nielenže sú vo väčšine budov fyzické prekážky v podobe chýbajúcich rámp, výťahov či nápisov v Braillovom písme. No azda ešte väčším problémom sú tie „mentálne bariéry“. Väčšina vedenia škôl ani nevníma bariérovosť vzdelávacích inštitúcií ako problém, dokonca je telesné znevýhodnenie dôvodom pre neprijatie do školy, pretože by sa žiak nemal ako dostať ani len do budovy.

Štátne nemocnice nedopadli o nič lepšie. Chodníky v dezolátnom stave, prístup len cez pivničnú chodbu, neprispôsobené sociálne zariadenie... Požiadavka bezbariérovosti nie je nadštandard, ale povinné minimum. Zdá sa, že u nás na Slovensku má k dispozícií výťah do reštaurácie skôr zelenina ako človek s pohybovým obmedzením.

Posledným dôvodom, prečo väčšina ľudí vníma zdravotne postihnutých ako úbožiakov, sú  nesprávne očakávania voči nim. Vnímanie, že niekto je jedine príjemca pomoci či sociálnych dávok, má potenciál zdravotne znevýhodneného človeka vyčleniť na okraj spoločnosti. Premisa, že niekto nemá čím prispieť, sa stáva nálepkou a ďalšou mentálnou bariérou. Dokonca mnohí zdravotne postihnutí tomu skutočne uverili, preto je v tomto prípade dôležité nepodceniť ani silu seba-napĺňajúceho sa proroctva.

Vnímanie, že niekto je jedine príjemca pomoci či sociálnych dávok, má potenciál zdravotne znevýhodneného človeka vyčleniť na okraj spoločnosti. Zdieľať

Netvrdím, že spoločnosť má začať predstierať, že zdravotné postihnutie neexistuje. Mojím návrhom je prehodnotiť „odpoveď“ na zdravotné postihnutie: nie je životnou tragédiou, ale príspevkom k rôznorodosti stavu ľudských bytostí. Človek môže byť, nie napriek svojmu zdravotnému postihnutiu, ale práve spolu s ním rovnocenným partnerom, kolegom, susedom, dobrovoľníkom, manželom, profesionálom...

Vráťme sa k nášmu malému testu z úvodu. Možno nikoho neprekvapilo, že odpoveď a) jednoznačne poukazuje na ľútostivý postoj človeka voči neznámemu zdravotne postihnutému, ktorý bez ohľadu na akékoľvek bližšie informácie vychádza len z faktu prítomnosti hendikepu. Ale čo indikuje odpoveď b)? Hovorí o postoji, podľa ktorého je už len účasť zdravotne postihnutého človeka na vyššom vzdelávaní niečo hodné obdivu – veď napriek svojmu „bremenu“ sa dostal až na vysokú školu, no nie?!

Netvrdím, že spoločnosť má začať predstierať, že zdravotné postihnutie neexistuje. Mojím návrhom je prehodnotiť „odpoveď“ na zdravotné postihnutie: nie je životnou tragédiou, ale príspevkom k rôznorodosti stavu ľudských bytostí. Zdieľať

Ale nie je vzdelávanie sa ľudí na vysokých školách niečo samozrejmé a bežné? Prečo by mal byť človek, ktorého kognitívne schopnosti sú primerané vyššiemu stupňu vzdelávania, obdivovaný za to, že tak robí sediac na vozíku? Dávať ľuďom so zdravotným postihnutím obdiv len pre to, že žijú svoje životy normálne, dokáže v nich samých vyvolať pocit nespravodlivosti, ba aj hnevu, že je to len implicitné vyjadrenie postoja s nálepkou „úbožiak“. Týmto testom som si prešla na vlastnej koži a okrem príležitosti sa zamyslieť mi priniesol aj stále pretrvávajúce priateľstvo so zdravotne postihnutým kolegom už na mojej bývalej univerzite. 

Naša spoločnosť zdravotne postihnutých ľudí nevidí. Nemá ich v zornom uhle pohľadu, pretože sa tam nemajú ako dostať – jej fyzické verejné prostredie je nadizajnované pre ľudí bez zdravotného obmedzenia. To je dôvodom chýbajúceho kontaktu, z ktorého pramenia nesprávne očakávania a hlavne neporozumenie toho, že ľudia so zdravotným obmedzením môžu rozvinúť svoj ľudský potenciál a ním prispieť pre dobro nás všetkých.

 

Justína Malysová

Absolventka siedmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor sociálna spravodlivosť a vzdelávanie na univerzite v Yorku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo