V čom sa katolíci a protestanti mýlia alebo teologický odklon od pravdy

V čom sa katolíci a protestanti mýlia alebo teologický odklon od pravdy

Všetci budú tvrdiť: My máme pravdu, tí druhí sa mýlia. Aj keď sa mi podarilo preskúmať takmer všetky kresťanské cirkvi na Slovensku a do hĺbky sa oboznámiť s ich teologickým obsahom, musím povedať, že nie je cirkev, ktorá by na 100% vo všetkom nasledovala celú pravdu zjavenú Ježišom Kristom. Mnohé protestantské cirkvi vypichli jeden verš alebo jednu pravdu zo Sv. Písma a na tom postavili svoje učenie, katolícka cirkev zase nebrala dostatočne do úvahy reformné hnutia a vnútorný pohyb v rámci cirkvi, nepripustiac možnosť, že by sa aj ona mohla v niečom mýliť. Tak vzniklo rozdelenie, ktorého sme svedkami. Ale Ježiš sa modlil, aby sme všetci jedno boli. On hlavou, my jeho telom.

Učenie katolíckej cirkvi je založené na Sv. Písme a tradícii. Práve táto tradícia, ktorá sa vyvíjala po stáročia, nemusí byť vo všetkom správna, nakoľko môže, ale aj nemusí byť inšpirovaná Duchom Svätým. Aby sme sa vrátili k podstate a čistému učeniu Ježiša Krista a apoštolov, potrebujeme sa vrátiť k Svätému Písmu, ktoré je 100% dielo Ducha Svätého a podľa toho upraviť teológiu. Sv. Písmo musí byť povýšené nad všetko a  tvoriť pevný základ učenia Cirkvi. Ak to tak nie je, dostávame sa na scestie a nebezpečenstvo bludu, ktoré vedie k sektárstvu.

V nasledujúcich riadkoch stručne opíšem nedostatky kresťanských denominácií:  

 

Katolícka a Evanjelická cirkev:

- Duch Svätý najmenej známa osoba najsvätejšej Trojice. Nedostatočné poznanie o krste v Duchu Svätom, o ktorom hovorí Ján Krstiteľ, Ježiš to potvrdzuje a prisľubuje Tešiteľa a Radcu, čo sa napokon aj udialo na deň Letníc/Turíc. Nesprávne uvádzanie darov Ducha Svätého. Darov Ducha Svätého je 9 a nie 7, sú popísané v 1.liste Korinťanom 12.kapitola, 8. až 11.verš. Katechizmus katolíckej cirkvi uvádza niečo úplne iné (postavené na Starej Zmluve). Už to stačí na to, aby sme videli, že učenie v tomto prípade nie je správne. Ďalej vymiznutie darov Ducha v cirkvi a tvrdenie, že to bolo len za doby apoštolov, ďalšie nesprávne učenie. Duch Svätý zostúpil na Cirkev na deň Letníc/Turíc a stále zostupuje, je určený všetkým ľuďom. Preto je ustanovená birmovka. Lenže birmovka, či v evanjelickej cirkvi konfirmácia, neodráža to, čo má, teda reálne zostúpenie Ducha Svätého na človeka v prejave moci a dare Ducha. Napríklad dar jazykov, ktorý bol v rannej cirkvi najbežnejší.

 

- Krst nemluvniat. To prišlo až neskôr. Ježiš hovorí: Kto uverí a pokrstí sa, bude spasený. Krst je verejným vyjadrením viery v Boha. Nemluvňatá nedokážu vyjadriť svoju vieru. Nad malými deťmi sa môže kňaz pomodliť, požehnať ich, dať do Božej ochrany, ale nie krstiť. To isté robil aj Ježiš, bral deti do náručia a žehnal im.

 

- Rímskokatolícka cirkev nepodáva pri svätej omši krv Kristovu. Ježiš povedal: Toto je moje telo, jedzte z neho všetci. Toto je moja krv Novej Zmluvy, pite z nej všetci. Tak prečo iba kňaz prijíma krv Kristovu? Telo a krv Kristovu podáva rímskokatolícka cirkev len výnimočne na sviatok Božieho tela. Učenie niektorých teológov, ktorí vravia: Kde je telo, tam je aj krv je podľa mňa nedostatočná. Zvlášť, keď gréckokatolícka cirkev si to vie zariadiť.

 

- Evanjelická cirkev (ECAV) vysluhuje Pánovu večeru (sv. prijímanie) dosť zriedkavo. Bolo by žiaduce vysluhovať ju častejšie, napríklad každý mesiac, alebo každú nedeľu, ako posilnenie kresťanov, keďže telo Kristovo je pravý pokrm a krv Kristova pravý nápoj. (Jn 6, 55)

Katolícka cirkev:

- prílišná pozornosť svätým. Otvorenie úst a prosenie o orodovanie je komunikácia s daným svätým, čo je nesprávne. Ty žiješ, on už nežije na zemi, prebýva v sláve Božej. Chceš, aby sa prihovoril u Boha. Tak ho prosíš o pomoc a príhovor. Koho prosíš? Boha? Nie. Prosíš človeka. A to je nesprávne. Otvoriť svoje ústa k modlitbe máme len pri komunikácii s Bohom.

Ďalej si treba uvedomiť, že keď obraciame svoju pozornosť k svätým a prosíme ich o pomoc, tým dávame najavo, že máme k nim dôveru, veríme, dúfame, že nám pomôžu. Nesprávne je to v tom, že máme väčšiu dôveru k nim ako k Bohu. Lebo pristupujeme k nim a nie k Bohu. To Boha zarmucuje. Boha najviac zarmucuje hriech a potom nedôvera jeho duší priblížiť sa k nemu. To je podstata problému. (Nie nadarmo dal Ježiš pokyn sestre Faustíne, aby namaľovala jeho obraz a dolu umiestnila nápis: Ježišu, dôverujem v Teba)

 

- veľmi silný mariánsky kult a veriaci sú k tomu neustále povzbudzovaní.

Pannu Máriu si máme ctiť, je to najúžasnejšia a najvýnimočnejšia žena, aká kedy žila na zemi. Je matkou nášho Spasiteľa. Jej poslušnosť a čistota sú pre nás príkladom. Môžme ju milovať a ctiť, ale nie uctievať. Rešpektovať a vzdať jej patričnú úctu a hold, ale nie ju zbožstvovať, padať pred ňou na kolená pri procesiách a klaňať sa jej. Opäť, nemali by sme svoju pozornosť upriamovať na ňu, ale na Boha. V dôvere k nej pristupovať, veď ona je naša orodovnica, prihovorí sa u svojho Syna v nebi, Boh je tak veľký, svätý a vznešený. Nie. Ak máš väčšiu dôveru k Panne Márii ako k Bohu, je to nesprávne a treba s tým niečo robiť. Boha zraňujú duše, ktoré mu nedôverujú. Boh je láska, dal svojho Syna zabiť za nás, aby sme sa ho nebáli, aby sme k nemu vždy pristúpili, keď robíme dobre, aj keď zle. Urobil pre nás všetko. My len s dôverou k nemu pristúpme a prijmime dar večného života, ktorý je v jeho Synovi. Zadarmo. Keď máme hriech, pristúpme ako márnotratný syn k milujúcemu Otcovi a povedzme, Bože odpusť, to bolo zlé, to som prehnal. Ľutujem to, prosím, odpusť mi. On odpustí a Ježiš ako advokát sa prihovára za teba po pravici Božej a zmýva svojou vlastnou krvou tvoje hriechy. Toto je realita. Toto je pravda.

Ježiš povedal: Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, len skrze Mňa.

Po akej ceste kráčame?

Prosím, ctime si Pannu Máriu, ale modlime sa k Bohu! Modlitba je rozhovor s Bohom, nie s človekom.

Boh v sebe spája nielen mužský, ale aj ženský element. On stvoril ženu. Pristupujme k nemu ako k Otcovi aj Matke, v dôvere.

 

- Prílišná úcta k relikviám. Vykopávanie mŕtvych ľudí a uctievanie, modlenie sa k ich telesným pozostatkom je ohavnosťou pred Bohom.

https://www.youtube.com/watch?v=GtphyBYFgAg

 

- Nevyučovanie o potrebe znovuzrodenia z Ducha, o ktorom hovorí Ježiš s Nikodémom, že je to nevyhnutné pre vstup do Božieho kráľovstva. Len ten, kto sa narodí z Ducha, len ten u koho Božie slovo vypôsobí pôrod do nového života s Kristom (odhodí hriešny spôsob života) a svoju vieru verejne vyzná tým, že sa dá pokrstiť, je spasený.

Prosím pochopme, že krst malých detí a nemluvniat nemôžeme nazývať znovuzrodením z Ducha, nakoľko sa u nich nemohlo usadiť a zakoreniť živé Božie slovo, ktoré dáva zrod do nového života v Duchu. Deti sú len narodené z tela. Čo sa narodilo z tela, je telo.

Dedičný hriech je hriešna prirodzenosť, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Všetci sa takto rodíme a u každého sa hriech raz prejaví. Malé narodené deti a nemluvňatá sa tiež rodia s touto prirodzenosťou, ale hriech ešte nemajú, ešte sa neprejavil hriech. Prečo by inak Ježiš povedal: Nechaj­te deti a neb­ráňte im pri­chádzať ku mne, lebo takým pat­rí nebes­ké kráľov­stvo. (Mt 19, 14)

alebo: Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu (Ž 8, 3)

 

- Učenie, že spoveďou sa odpúšťajú hriechy, ale časné tresty ostávajú.

Čo je to za odpustenie? Či nevieme, že krv Baránkova nás očisťuje od každého hriechu a Boh si na náš hriech viac nespomenie? ...pretože sa zľutujem nad ich neprávosťami a na ich hriechy si viac nespomeniem. (Hebr 8, 12)

 

Takisto: Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: Svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a ich neprávosti si už viac nespomeniem. (Hebr10, 16 – 17)

 

- Takmer nulové vyučovanie o uzdravujúcich ranách Ježiša Krista. Súčasť Ježišovho diela na kríži. Môžeme prosiť Boha a Ježiša Krista o uzdravenie prostredníctvom jeho rán. Jeho ranami ste boli uzdravení. (1.Pt 2, 24) (viac v blogu Uzdravenie)

 

- Nedostatočné vyučovanie o mocnom mene Ježiš. Víťazstve, ktoré nám vydobyl na kríži – víťazstvo nad hriechom, nad večnou smrťou, nad diablom, nad chorobami.

V mene Ježiš sa máme modliť a prosiť nebeského Otca, v mene Ježiš sa postaviť proti útoku Zlého a odraziť ho, v mene Ježiš vyháňať zlých duchov, v mene Ježiš uzdravovať chorých. Samozrejme musíme byť posvätení a vedení Duchom svätým.

 

Protestantské cirkvi:

 

- Nepraktizovanie spovede, zakotvené Ježišom Kristom a podopreté listom sv. Jakuba.

Ježiš povedal: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: "Prijmite Ducha Svätého.  Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Jn 20, 21 – 23)

Samozrejme, že Boh je nad všetko, jemu vyznávame svoje hriechy a On ich odpúšťa. Odpúšťa v momente, keď ho prosíme. Ale ísť na spoveď je zavŕšením tejto ľútosti, zavŕšením pokánia. Podobne, ako je krst zavŕšením obrátenia hriešnika.

Treba si uvedomit, že spoveď má aj psychologický efekt, kedy duša človeka s určitosťou vie, že daný hriech vyznala a diabol ju nemôže viac trápiť výčitkami. Takisto, pri spovedi kňaz, pastor može dať radu a usmernenie do života človeka, čo pri priamom vyznávaní hriechov Bohu môže niekedy chýbať.

V každej cirkvi by mal byť ustanovený kňaz, pastor, reverend, ktorý by mal vysluhovať túto službu spovede. Je lepšie, keď je na to ustanovený nejaký človek, ako keby si len ľudia medzi sebou vyznávali hriechy, čo by mohlo viesť k odsúdeniu a bočeniu jeden od druhého, alebo klebetám. Nie každý človek je duchovne zrelý na túto službu cirkvi a vie zachovať tajomstvo.

Keď sa vyznávajú hriechy, kňaz, či pastor tam nie je na to aby počúval, pohoršoval sa, alebo čudoval. Tieto hriechy len posúva ďalej Bohu na odpustenie. Ak kajúcnik nehodlá urobiť nápravu vo svojom živote a chce naďalej zotrvávať v hriechu (napríklad žiť v partnerskom zväzku bez sobáša, čo je smilstvo), kňaz mu nemôže udeliť rozhrešenie, aj keby ako chcel, lebo tento hriech kajúcnik buď vôbec neľutuje, alebo sa k nemu hneď zase vráti. Takže takáto spoveď je zbytočná a aj vyznávanie hriechov pred Bohom samotným bez náležitej nápravy a opustenia hriechu nemá zmysel.

 

- Eucharistia len ako symbol: Niektoré denominácie neveria, že v posvätenom chlebe a víne je prítomný Kristus. Berú to len ako „pamiatku“, ktorú ustanovil Ježiš Kristus pri poslednej večeri a pripomínajú si Jeho obetu, smrť a zmŕtvychvstanie. Lenže Eucharistia nie je len symbol.

Ježiš nepovedal: Toto je symbol môjho tela a toto je symbol mojej krvi. On doslovne povedal: Toto je moje telo a toto je moja krv.

 

Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: "Vezmite a jedzte: toto je moje telo." Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: "Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. (Mt 26, 26 – 28)

 

V tomto zmysle sa vyjadril aj troska kontroverzný, ale známy kazateľ Benny Hinn. Prosím pochopte, že ja tu nehovorím o premieňaní chleba na telo a vína na krv Kristovu, ja hovorím, že je to telo a krv Kristova prijímaná s vierou.

 

 

- Neúcta až averzia k Márii - matke Ježišovej.  Hoci je v Biblii jasne napísané: Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil Ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno, mnohí ľudia aj kazatelia z týchto denominácií sa radšej tejto téme vyhýbajú.

Dostávame sa tu do konfliktu medzi katolíkmi a protestantmi a problémom tohto konfliktu je, že katolíci ju príliš vyzdvihujú, zbožstvujú a oslavujú, zatiaľ čo protestanti ju zaznávajú.

 

- Milosťou sme spasení, skutky nie sú dôležité: Ďalší extrém, našťastie nie vo všetkých protestantských cirkvách. Áno, sme spasení milosťou, skrze vieru. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevychvaľoval. To je pravda. Nebo sa nedá „zaslúžiť“ dobrými skutkami. Nebo si nezaslúži nikto. Len vierou v Ježiša Krista a v jeho obetu na kríži, kde vylieva svoju krv za hriešnikov, získavame spásu. Ale vo svojom liste Pavol pokračuje a hovorí, že sme povolaní konať dobré skutky, ktoré Boh pripravil, aby sme ich konali.

Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali. (Ef 2, 8 – 10)

 

Takisto sme povolaní konať dobré skutky a tým oslavovať nášho nebeského Otca.

Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 5, 14 – 16)

 

Náš život musí odrážať našu vieru. Ak to tak nie je, niečo nie je v poriadku. Nechcem tu zase extrémne zdôrazňovať dobré skutky, ale náš každodenný bežný život musí odrážať komu sme uverili a komu patríme.

Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ale niekto povie: "Ty máš vieru a ja mám skutky." Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru. Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria, a trasú sa! (Jk 2, 14 – 19)

 

 

Záver: Prosím skúmajme, kde sme a čo robíme a čo sa dá, napravme. Nemôžem pohnúť inštitúciami, ale možno ľudskými srdciami, aby hľadali Boha v pravde. Ďakujem všetkým za prečítanie.

 

 

©Mgr. Dario Máček

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo