Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
03. máj 2017

Kto je Jeremy Corbyn?

Priateľ teroristov a antisemitov, dobrosrdečný ľavičiar starého strihu? Alebo o človeku ktorý prehrá...
Kto je Jeremy Corbyn?

Leninská čapica, elegantne zostrihnutá briadka a mierne roztržitý slovný prejav...Taký je imidž Jeremy Corbyna, súčasného, 68-ročného lídra ľavicovej Labour party (Strana práce).  Vo voľbách v roku 2015 zaznamenala Labouristická strana debakel. Kto je ale v skutočnosti Jeremy Corbyn, ktorý trochu pôsobí ako Leninovo (veľmi nedokonalé) britské prevtelenie?  

Ide naozaj o dobrosrdečného ľavičiara starého strihu ktorému ide o sociálnu spravodlivosť, alebo militantného neomarxistu, ktorý pohŕda monarchiou a stýka sa s predstaviteľmi hnutia Hizballáh a radikálnym krídlom Írskej republikánskej armády IRA?

V parlamentných voľbách 2015, sa napriek všetkým očakávaniam podarilo Cameronovi a konzervatívcom dosiahnuť tesnú väčšinu v Dolnej Snemovni. Pôvodný líder Ed Milliband odstúpil a spustila sa súťaž o nového lídra. Predpokladalo sa, že novým vodcom bude umiernený, progresívny kandidát. Taký, ktorý by dal strane novú šťavu a dynamiku vedel by čeliť nápaditému marketingu Camerona a konzervatívcov. Tým sa postupne darilo získavať pôvodných ľavicových voličov, zbavili sa imidžu „strany pre elity“ a začali sa označovať za skutočnú „stranu pracujúcich ľudí“.

Lídra nech zvolia všetci členovia, sympatizanti aj aktivisti

Nového lídra však mali možnosť vybrať všetci členovia, sympatizanti a aktivisti labouristického hnutia, vrátane predstaviteľov odborov, ktoré sú so stranou zmluvne prepojení. Spočiatku bola kandidatúra krajne ľavicového Corbyna skôr častým námetom politickej satiry a karikatúr. Všeobecne sa predpokladalo, že stranu môže po novom viesť dynamická a inteligentne pôsobiaca Yvette Cooper, alebo ex-minister zdravotníctva vo vláde posledného labouristického premiéra Gordona Browna, Andrew Burnham. (Mimo straníckych sympatií si všetci ostatní kandidáti viedli omnoho lepšie v prieskumoch preferencií). Corbynov neomarxistický program a minulosť, ako aj hnevlivá rétorika, však začali priťahovať pozornosť mladých, radikálnejších aktivistov, ako aj predstaviteľov slabnúceho odborového hnutia a čoskoro sa stal  v súťaži o lídra strany favoritom. Na tento účel bol zo strany jeho sympatizantov zriadená volebná frakcia na jeho podporu, „MOMENTUM“ (rozmach). K veľkému šoku poslancov a funkcionárov Labour party a k obrovskému potešeniu konzervatívcov, získal Jeremy Corbyn masívnu podporu členstva a na jeseň 2015 ho tak zvolili za nového lídra Labour party. Napriek výrazným spoločenským i globálnym otrasom a siedmym rokom konzervatívcov pri moci, však labouristi v prieskumoch sústavne zaostávajú, v predvečer vyhlásenia predčasných volieb, bol pomer dvoch najsilnejších strán 45% konzervatívci a 26% labouristi (vo voľbách 2015, mali konzervatívci 36% a labouristi 29%).

Rebel bez príčiny...

Jeremy Corbyn má aktivizmus v krvi. Narodil sa v roku 1949 v dobre situovanej rodine, obaja rodičia sa zoznámili v rámci činnosti mierového hnutia na podporu republikánov v španielskej občianskej vojne (1936-1939). Od študentských rokov bol aktívny v ľavicových, odborárskych organizáciách, ako aj v hnutí za jednostranné jadrové odzbrojenie (užitoční idi...ehm..pracovníci Moskvy). Prvýkrát bol do Dolnej Snemovne zvolený v roku 1983 za Islington North (sever „Veľkého Londýna“), kde dodnes reprezentuje jeden z najbezpečnejších labouristických obvodov v rámci UK. Súčasný líder labouristov je vegetarián, nepije alkohol, a ani nevlastní auto, jazdí však na bicykli.

Corbyn bol v rámci strany vždy rebelom, asi aj preto získal najviac podporovateľov medzi radikálnejšie naladenou ľavicovou mládežou. Počas svojho pôsobenia v strane odporoval inštrukciám poslaneckého klubu, hlasoval proti návrhom Blairovho i Brownovho kabinetu. Pravidelne prispieval do komunistických novín „The Morning Star“ (mimochodom jedny z mála novín, ktoré mohli vychádzať aj v komunistickom Československu). Taktiež, na rozdiel od bežných sociálnych demokratov, ktorí sú v západnej Európe tradične eurooptimisti, Corbyn vždy kritizoval EÚ zľava, v roku 1975 hlasoval proti vstupu Británie do spoločného trhu EÚ. Jeho najväčším „hriechom“ sú však kontakty s predstaviteľmi hnutí Hizballáh a Hamas, ktorých na jednej konferencií na pôde Dolnej Snemovne označil ako „priateľov“. Veľké rozhorčenie vyvolali aj jeho prirovnanie Islamského štátu k Izraelu. Antisemitské trollovanie členov hnutia MOMENTUM, proti Corbynovým kritikom na sociálnych sieťach je odvtedy bežné.

Počas Corbynovho vedenia sa Labour party vychýlila doľava, napriek tomu, že líder samotný sa často ocitol v rozpore s oficiálnou líniou strany i s väčšinou jej poslancov. Napríklad počas diskusie o nákupe novej generácie jadrových ponoriek, ktoré presadzovala konzervatívna vláda. Fakticky išlo o rozhodovanie, či UK zostane jadrovou veľmocou. Napriek rozdielom medzi dvoma najväčšími stranami sa väčšinou vedia labouristi a konzervatívci zjednotiť na štátotvorných, bezpečnostných témach národných záujmov. Návrh síce získal širokú podporu Dolnej Snemovne, vrátane viac ako 100 poslancov za Labour party, no jej líder hlasoval proti strategickému konceptu jadrového odstrašenia, ktorý je kostrou bezpečnostnej politiky celého NATO od 50. rokov... Rozpaky vzbudila aj jeho zjavná neochota spievať štátnu hymnu počas pamätnej omše za letcov, ktorí položili svoje životy v „Bitke o Britániu“(1940)...

Inzercia

Od debaklu v Brexite, cez triumf znovuzvolenia

Keď sa ostrovná krajina rozhodovala o budúcnosti v EÚ, oficiálne stanovisko proeurópskej Labour party bolo za zotrvanie krajiny v Európskej únií. Predpokladalo sa, že lídri troch najväčších strán, budú horlivo a s nadšením obchádzať krajinu a presviedčať ľudí, aby v referende hlasovali „REMAIN“ (zostať). Corbyn síce párkrat hundrajúco EÚ podporil, no v kampani bol skôr pasívny. Po vyhlásení výsledkov prijal správu o Brexite pomerne chladnokrvne, dokonca v rozhovore pre jednu z televízií odmietol povedať, ako hlasoval. V reakcií na rozhodnutie o odchode Británie z EÚ, okamžite podal demisiu premiér David Cameron. Nízka a pochabá kampaň vedenia,  veľmi nízka mobilizácia labouristických voličov, aj ich hlasovanie za Brexit (najväčšiu podporu mal práve v robotníckych vrstvách spoločnosti, ktorí sa obávali príchodu lacnej pracovnej sily), boli prirodzeným dôvodom na odchod Jeremyho Corbyna z čela strany. Ten však odmietol podať demisiu. Nasledovala hromadná rezignácia proeurópskych, stredo-ľavých členov tieňového kabinetu, vyjadrenie nedôvery zo strany väčšiny poslancov strany v Dolnej Snemovni a predčasné voľby nového lídra, ktoré, voči médiám stále  podráždenejší Corbyn obhájil s ešte silnejším mandátom, ako prvýkrát, navzdory „väčšine „svojich“ poslancov i preferencií progresívne orientovanej odbornej verejnosti, ako aj obyvateľstvu, len mladá radikálna   neomarxistická ľavica bujaro       oslavovala...
 

Možno prehráme voľby, ale myšlienka sociálistickej revolúcie žije!

Ak sú predvolebné prieskumy aspoň spolovice pravdivé (v poslednom čase sa zvyknú mýliť), Labour party čaká jedna z najponižujúcejších porážok od prvého veľkého úspechu v roku 1918, keď bol prijatý všeobecný volebný zákon a strana sa stala dominantnou silou v britskej politike. Vždy keď sa labouristi vychýlili prudko doľava, britská verejnosť sa od nich hromadne odvrátila. M. Thatcher im uštedrila výprask v roku 1983, pod vedením Michaela Foota (na rozdiel od Corbyna však išlo o rétoricky zdatného intelektuála, ktorého rešpektovali naprieč politickým spektrom, z Corbnya majú zábavu) a v roku 2015 Cameron napriek všetkým okolnostiam, prekvapivo porazil mierne roztržitého a duchom neprítomného Millibanda (napriek všetkému mladý, moderný líder ktorý vedel osloviť aj stredný prúd).

Konzervatívci už začali zdôrazňovať jasný kontrast voľby pre britských občanov – „buď my, s jasnou väčšinou, stabilná a silná krajina“, alebo „koalícia chaosu- Corbyn s podporou Liberálnych Demokratov a škótskych nacionalistov“, prípadne „Corbyn, sympatizant teroristov, kamarát Hammasu, proti národným záujmom“. V ostatných voľbách sa táto stratégia ukázala ako mimoriadne účinná...

V úzkom, radikálnom (zlé jazyky by povedali že „neostalinskom“ ) kruhu Jeremyho Corbyna (ktorý ho údajne izoloval, a nepúšťa k nemu umiernených poslancov, jeho zástupcu, ani niektoré médiá)si však mädlia ruky. V súkromných rozhovoroch priznávajú, že ich cieľom nikdy nebolo zvíťaziť vo voľbách, ale ovládnuť Labour party, kedysi jednu z najúspešnejších moderných ľavicových strán v Európe, a prerobiť ju na svoj obraz. Z ovládnutého „hlavného stanu“ môžu ďalej hovoriť o sociálnej spravodlivosti a formovať verejný diškurz smerom k  revolúcií.

Príznačné pre celú situáciu je rozhodnutie Komunistickej strany Británie (CPB), ktorá prvýkrát, od roku 1917, nebude vo voľbách kandidovať, a namiesto toho podporí Labour party a jej lídra... Nuž, veľké poníženie pre sociálnych demokratov v strane, ale veľká radosť pre konzervatívcov, a najmä militantnú ľavicu v strane. Možno to s tou sociálistickou revolúciou napokon vyjde...

Odporúčame

Blog
Seminár o Tisovi a kauza Bezák – čo viac škodí Cirkvi a Slovensku?

Seminár o Tisovi a kauza Bezák – čo viac škodí Cirkvi a Slovensku? (výber z blogov)

Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín CMBF Univerzity Komenského zorganizovali seminár o kňazovi a prezidentovi Tisovi. Niektoré civilné médiá to kritizovali, protestoval veľvyslanec Izraela. Cirkevné médiá o akcii neinformovali. Diskusia tam nebola možná. Biskup Judák na záver položil dôležitú otázku, na ktorú prítomní historici neodpovedali. Nikto nerieši, ako konferencia prospela alebo uškodila Slovensku a našej Cirkvi.