Vo svojom článku Pasca pridlhej rodičovskej dovolenky lekárka a mama Kristína Visolajská s určitou nevôľou reaguje na iniciatívu viacerých slovenských organizácií, zastupujúcich najmä ženy, ktorá poukazuje na pomýlenosť snahy rodičovskú starostlivosť o najmenšie deti systémovo presúvať na inštitúcie, v tomto prípade jasle alebo systém opatrovateliek. Pri uvažovaní o tejto téme sa však neviem zbaviť jednej otázky. Prečo by sa vlastne o deti, ktoré ešte potrebujú neustály dohľad a starostlivosť, mal starať niekto iný? Veď na to jestvuje mama. 

Sociálni inžinieri

Napriek tomu, že s autorkou v mnohých bodoch súhlasím, textu chýba jedna zásadná informácia. Iniciátorky výzvy (Ocilková, Hulmanová, Grey, Lukáčová) sa do „boja proti jasličkám“ nepustili z ničoho nič. Ide totiž o reakciu na Národný plán reforiem 2017, ktorý bude onedlho schvaľovať vláda. Jedným z reformných plánov je posilňovanie zamestnanosti matiek, čomu má pomôcť práve protežovanie jaslí. Spomínaná výzva bola súčasťou pripomienkového konania, do ktorého sa okrem spomínaných dám zapojilo aj množstvo iných organizácií.

Tí, ktorí predkladanie a schvaľovanie podobných materiálov sledujú dlhodobo, vedia, že sa v nich nezriedka skrývajú nenápadné „pasce“, ktoré prax posúvajú liberálnym smerom. Často pritom ide práve o témy rodiny. Organizáciám a aktivistom, ktorí legislatívny proces trpezlivo sledujú a sporné návrhy neúnavne pripomienkujú, tak skôr patrí naše uznanie, než skryté obvinenie z útoku na nevinné jasličky.

Kľúčový vek

Vrátim sa späť k svojej pôvodnej otázke: kto je tou správnou osobou či inštitúciou na starostlivosť o celkom malé deti? Ako autorka správne uviedla, prvé mesiace a roky života dieťaťa sú kľúčové pre vytvorenie tzv. vzťahovej väzby. Vďaka istote prítomnosti matky (alebo inej tzv. vzťahovej osoby, ak to z určitého dôvodu nemôže byť matka) získava dieťa na celý život pocit, že svet je bezpečné miesto. Na základe tejto istoty je neskôr schopné nadväzovať a udržiavať zdravé vzťahy, v konečnom dôsledku najmä so svojím budúcim životným partnerom. Ako nešťastne vyzerá život ľudí, ktorí si túto vzťahovú väzbu (napríklad v klasických detských domovoch) nemohli vytvoriť, preukázali mnohé výskumy.

Autorka tento fakt nespochybňuje. Pripomína tiež dôležitý moment, ktorým je rozmanitosť detí: „... niektoré deti majú radosť už z pobytu v jasliach ako dvojročné, iné sa plne adaptujú až ako štvorročné.“

Vzťahová väzba, ktorú už majú dobre sa adaptujúce deti vybudovanú, však nie je jediným dobrom, ktoré juniori v ranom veku dostávajú. Vek do šesť rokov je tiež kľúčový pre utváranie vzorov a hodnôt, ktoré sú základom pre neskoršiu morálku. Práve dennodenné reakcie opatrujúcej osoby na víťazstvá i zlyhania malých človiečikov, spôsob prežívania emócií a vôbec celá škála správania dospelých, ktorú deti zrkadlia, v nich buduje vzorce pre ich vlastné správanie, a tiež pocit sebaistoty a sebadôvery.

Komu teda zveríme privilégium vtláčať do myslí a sŕdc našich detí tieto dôležité vzory?

Je tou správnou osobou niekto, koho hodnoty a postoje nepoznáme alebo sa s tými našimi nezhodujú? Alebo inštitúcie, ktoré majú zo svojej podstaty hodnotové postoje do veľkej miery amorfné či nekonzistentné a na bezprostredné reakcie na správanie množstva detí v nich sotva existuje priestor? Nestrácame „zverovaním“ maličkých detí do cudzích rúk na dlhé hodiny jedinečnú príležitosť na ich výchovu?

„Keď budem veľká, chcem byť mamou,“

zvykla moja malá sestra odpovedať na otázku o svojom budúcom povolaní. Teraz študuje na podnikateľskej fakulte a materstvo i kariéru má ešte pred sebou. Otázkou však je, prečo o materstve a kariére intuitívne uvažujeme ako o dvoch životoch, ktorých zladenie je problémom.

Zuzana Hanusová v nedávnom článku Vzdelanejšia babka, viac vnúčat poukázala na zaujímavé zistenie, podľa ktorého má vyššie vzdelanie starej mamy pozitívny efekt na reprodukčné správanie jej dcéry. Jedným z vysvetlení, ktoré výskumníci ponúkajú, je to, že dcéry vzdelaných matiek „doma videli vyváženosť spojenia rodiny a práce,“ a preto sa neboja samy mať viac detí.

Skúsenosť budúcich rodičov z ich pôvodnej rodiny a vedomie (ne)spokojnosti vlastnej mamy s jej materstvom má tak na ich správanie významný vplyv. Povedzme si však úprimne: kto z dnešných rodičov má v pamäti mamu, ktorá by dobu strávenú doma s deťmi vnímala ako cenný čas, a nie ako roky premrhané obetou, neustálym vyčerpaním a neviditeľnou a nedocenenou prácou?

V tomto smere máme veľkú zodpovednosť voči svojim vlastným deťom. Nie maľovať im rodičovstvo a materstvo nereálnymi ružovými farbami, ktorých pretvárku by aj tak rýchlo prekukli. Ale usilovnou prácou na sebe a svojej rodine sa snažiť žiť taký rodinný život, ktorý môžeme autenticky prezentovať ako plnohodnotný a šťastný.

Veľkú zodpovednosť tiež majú manželia, priatelia a príbuzní matiek. A tiež štát. Od ich postojov a podpory totiž záleží, či sa matky budú cítiť docenené.

A čo moja kariéra?

Snaha nevypadnúť z kariérneho postupu je tiež významným argumentom v prospech zverenia malých detí inej osobe alebo inštitúcii. V prípade profesií, ktoré si vyžadujú neustále vzdelávanie a posúvanie po kariérnom rebríčku smerom nahor, je niekoľkoročný výpadok z práce skutočným hendikepom. Stúpajúce percento vysokoškolsky vzdelaných žien robí túto otázku nezanedbateľnou. (I keď výsledky takéhoto vzdelania na slovenských vysokých školách by tiež stáli za hlbšie zamyslenie.)

Autorkou navrhované posilnenie čiastočných úväzkov by tejto kategórii žien mohlo skutočne pomôcť. Bol by to výborný prostriedok, vďaka ktorému deti uštvaných mám nemuseli celé dni pomaly od tmy do tmy tráviť v školských kluboch a na krúžkoch. Pri čiastočnom úväzku by mamy popri práci a nových sociálnych väzbách mali viac času na seba, domácnosť a v konečnom dôsledku aj na deti. Takéto riešenie je, samozrejme, nepopulárne pre zamestnávateľov. Štát tu však má možnosť „osoby znevýhodnené na trhu práce“ cielene podporiť, napríklad dotáciou na takéto pracovné miesta, alebo zavedením povinnosti pre väčších zamestnávateľov vytvoriť určitý počet takýchto pracovných miest. (Niečo podobné úspešne funguje v prípade zdravotne hendikepovaných zamestnancov.)

Opäť však: stojí to za to – z vyššie uvedených dôvodov – aj pri celkom malých deťoch?

Myslím, že treba odpovedať ešte na jednu otázku: koľko maturantiek sa pri výbere vysokej školy zamýšľa nad tým, ako svoju profesiu o 5-6-7 rokov zosúladí s materstvom a rodinou? Budú si môcť dovoliť ísť na materskú dovolenku hneď po vysokej škole a kariéru si začať budovať s niekoľkoročným odstupom? Respektíve nebude celé ich štúdium márne, ak z neho na pár rokov úplne vypadnú?

Vôbec tým nechcem povedať, že by sa všetky dievčatá mali stať úradníčkami, umelkyňami či pedagogičkami, a nie lekárkami či právničkami. Ak však výchova k manželstvu a rodičovstvu patrí do kurikula stredných škôl, je opomínanie tohto faktora pri kariérnom poradenstve voči budúcim matkám a súčasne profesionálkam nefér.

Rodina ≠ chudoba

Ako teda podporiť matky na Slovensku, aby chceli mať viac detí a aby pritom netrpeli ako osoby, ani ako profesionálky? Za zmienku svoja ešte dva efekty, ktoré má na matky osobná niekoľkoročná starostlivosť o deti a spomína ich aj Kristína Visolajská.

Prvým z nich je finančný výpadok. Výška materskej dávky sa za posledný rok zvýšila prakticky na úroveň čistej mzdy v predchádzajúcom pracovnom pomere. Počas prvého pol roka starostlivosti o dieťa tak rodiny tento výpadok necítia. Problémom však je, že nárok na materskú sa (nelogicky) odvíja od nemocenského poistenia, a teda mnohé matky, ktoré ho nemali hradené, pretože napríklad študovali alebo im pracovný pomer skončil, na túto dávku nárok nemajú, hoci o dieťa sa starajú rovnako.

Šok však prichádza po uplynutí polročnej materskej dávky. 200-eurový rodičovský príspevok ani zďaleka nepokrýva životné náklady matky s dieťaťom a už vôbec adekvátne nevyjadruje spoločenskú hodnotu materského povolania. Po narodení ďalšieho dieťaťa navyše nárok na tento príspevok pre prvé dieťa zaniká, hoci ešte nedovŕšilo 3 roky. Ak otec nezarába nadštandardne, mnohé rodiny sa skutočne dostávajú na hranicu chudoby alebo aspoň výrazného diskomfortu.

Návrh predkladateliek spomínanej výzvy na zvýšenie rodičovského príspevku aspoň do výšky minimálnej mzdy tak vôbec „nie je od veci“. Fiškálne menej náročným opatrením s rovnakým efektom by bolo výrazné zvýšenie daňového bonusu živiteľa rodiny, ktorý by výpadok príjmu matky z práce citeľnejšie kompenzoval.

„Šesť rokov asociálom?“

Spoločenská izolácia a deficit odborného i spoločenského rastu je ďalším faktorom, ktorý matky demotivuje stráviť osobnou starostlivosťou o dieťa niekoľko rokov. Zdá sa, že nepomáha ani doba internetu a sociálnych sietí. Mnohé matky sa cítia uväznené v materských vzťahoch a témach; sťažujú sa, že na seba nemajú čas; musia si odopierať mnohé činnosti, ktoré by pre nich inak boli potešením a vzpruhou v pracovnom živote.

Iste, materstvo a rodičovstvo v sebe nevyhnutne zahŕňa aj obetu, ale samo osebe nemá byť obetou. Ak mamy nemajú priestor na vlastný rozvoj, nevládzu milovať svoje deti a manželov. Jediná šanca na zmenu tu však prichádza od samotných matiek a od ich najbližšieho okolia. Americká autorka Holly Pierot v knihe Mamy v jednom kole – a ako z neho von hovorí o tzv. Dni matky, ktorý identifikovala ako svoju základnú potrebu. Ide o určený deň/dni v týždni alebo mesiaci, ktoré má matka len pre seba a svoje aktivity. Tým sa samozrejme nemyslí žehlenie či upratovanie „bez detí“, ale wellness, cvičenie, kultúra, stretnutie s priateľmi, duchovný rozvoj alebo pokojne aj práca, ak je pre matku vzpruhou a potrebou. Alebo napríklad napísanie takéhoto článku.

Ak pri úplne malých deťoch ešte nie je možné odlúčenie na celý deň, postačí aj niekoľko hodín, počas ktorých môže matka zmeniť prostredie, spoločnosť i činnosť a vypnúť v sebe stav neustáleho strehu. Dôležité je, že je to jasne vopred stanovený čas s maximálnou snahou o jeho dodržanie. Deti má vtedy spoľahlivo na starosti manžel, priatelia alebo spomínaní starí rodičia. (Rovnako je možné vytvoriť aj priestor pre spoločný čas manželov, ktorý je v rodine tiež veľkou vzácnosťou.) Vďaka niekoľkým hodinám „bez seba“ sa mamy a ich rodiny schádzajú v lepšej kondícii, povzbudené a naštartované ďalej radostne a naplno kráčať rodinným životom.

A ešte jedna vec: okrem vonkajšej izolácie a osamelosti netreba zabúdať ani na osamelosť vnútornú. Vôbec nie je ľahké obhájiť si svoj názor o kráse materského povolania v spoločnosti, ktorá je väčšinovo nastavená na jedno, nanajvýš dve deti, a na minimálny čas strávený s nimi doma. Situácia, v ktorej sa takmer všetky vaše rovesníčky už znovu „realizujú“ v práci, kým vy ešte stále brázdite detské ihriská, môže značne frustrovať. Mať nablízku priateľky s podobným pohľadom na svet je tak skutočným požehnaním a veľkou pomocou.

Povolaním šťastná mama

Materstvo a rodičovstvo nie sú v ľudskom živote zanedbateľnou epizódou. Okrem podstatného spoločenského a ekonomického rozmeru sú významné aj v tom, že pre väčšinu žien sú naplnením jednej z ich najhlbších životných túžob. Veľmi závisí od verejných politík, postojov manželov a širšej rodiny, no i úsilia samotných mám, či toto poslanie budeme prežívať ako nevyhnutnú obetu, alebo ako plnohodnotné povolanie.  A zo spokojných rodín do budúcnosti vyrastú ďalšie odhodlané mamy.