Obyčajné zázraky / Zmŕtvychvstanie

Obyčajné zázraky / Zmŕtvychvstanie

Zázraky sú možno obyčajnejšie, než by ste si mysleli. Dobrá správa alebo zlá? Záleží od toho, či sa vám v tomto slovnom spojení viac nepáči „obyčajné“ alebo „zázraky“. Ježišovo zmŕtvychvstanie je však predsa len výnimočné aj medzi „obyčajnými“ zázrakmi.

Ak by sa mali intelektuálne námietky ateistov voči kresťanskej viere zhrnúť iba do jedinej neprekonateľnej prekážky, mohlo by ňou byť: „Hahaha, ževraj zázraky!“ Kultivovanejšie by sa to možno dalo vyjadriť takto: „Nepochybujem, že náboženská viera sa mnohým môže javiť príťažlivá a subjektívne obohacujúca... ale aj keby som uznal jej psychologický prínos, viera v zázraky je pre mňa, ako moderného človeka ctiaceho vedecký prístup, neprijateľná! Treba veriť v rôzne nadprirodzené udalosti, ako v rozprávke, a to ja jednoducho nedokážem. Keby som aj náhodou niekedy (božeuchovaj!) bol ochotný pripustiť akúkoľvek nematerialistickú existenciu, tak určite nie boha, ktorý svojvoľne porušuje svoje vlastné prírodné zákony. Bŕŕ!“

Kedysi – ako je opísané aj v evanjeliách – sa vraj zázraky diali ako potvrdzujúce znamenia, ktoré mali charakter „referencií“ k pravosti Mesiáša, čiže mali dopomôcť k viere. A dnes je údajne práve kvôli nim ťažké veriť! Tento posun od legitimizujúcej k diskvalifikujúcej funkcii sa nedá zvaliť len na vtedajšiu nevzdelanosť - ľudia mohli byť náchylnejší pripúšťať nadprirodzeno než my dnes, ale rozhodne to nevyzerá, že by nevedeli jasne rozlíšiť prirodzený beh vecí od neuveriteľných prípadov zázrakov – nepovažovali vodnú hladinu za najlepší terén na špacír, neočakávali, že sa chlieb sám rozmnoží (ryby možno áno, ale rozhodne nie po upečení), alebo že panny mávajú pozitívne tehotenské testy. Viac za to azda môže náš súčasný odpor voči zázrakom. Jeho hlásateľov by som rozdelil do dvoch skupín: podľa materialistov všetko, čo veda nepovažuje za uskutočniteľné, je automaticky vylúčené, a podľa určitých teistov vraj zas zázraky vnášajú do náboženstva svojvoľnú iracionalitu, nehodnú vznešeného Pána všehomíra.

Keď niekto s tým prvým postojom k zázraku ako k najneprijateľnejšej časti viery povie „Neverím evanjeliám kvôli zázrakom,“ v skutočnosti je to to isté, ako keby povedal „Neverím v Boha kvôli Bohu“. Veď pokiaľ chápeme zázraky ako niečo a) jedinečné (vymykajúce sa opakovanému, a teda očakávateľnému), a zároveň b) nevysvetliteľné fyzikálnymi zákonmi, Boh bez zázrakov je potom oxymoron, ktorý by nemal žiadny predstaviteľný obsah. Jednak Boh sám je v istom zmysle zázrakom, ako nehmotná, nezničiteľná príčina hmotného, pominuteľného časopriestoru, a jednak je pre ňu, ako pre entitu nezávislú na prírodných zákonoch, zázračný čin rovnako „ťažký“ či „ľahký“, rovnako „normálny“ či „nenormálny“ ako hociktoré bežné deje. Tu by som ešte pripomenul, že pre kresťanov je Boh príčinou a pôvodcom sveta nielen v zmysle jeho počiatku, ale jeho neustálym udržiavateľom – teda aj v tejto sekunde je rovnako zdrojom všetkej existencie ako v momente Veľkého tresku. Len ak sa vám už toto nezdá samo osebe dosť „zázračné“ (mimo-prírodovedné), môžete robiť jasnú deliacu čiaru medzi Bohom a zázrakmi.

Ak teda kresťania veria, že Boh má výlučné autorské právo na celý hmotný vesmír, čiže všetky fyzikálne zákony v ňom platiace, logicky potom ani nemajú prečo neveriť, že výnimočne pozmeniť obvyklý priebeh ich procesov (keď má na to dobrý dôvod) už preňho musí byť hračka. Považovanie viery v zázraky za formu detinskej naivity až mäknutia mozgu prezrádza, že sa tu na zázrak nesprávne pozerá v intenciách rozprávkového abrakadabra, ako na čin čarodejníka, ktorý sa snaží dočasne ovládnuť fungujúce prírodné zákony, a nie ako na schopnosť, ktorou by bytosť zodpovedná za celý časopriestor nutne musela oplývať. To prvé by bol pokus o pirátstvo vnútri systému, to druhé vonkajší servisný zásah správcu, na ktorý má nielen licenciu, ale najmä inú osobnú podstatu než samotný systém. Veriť v to prvé je naozaj detinské – ťažko by niekto, kto je len súčasťou a produktom prírody, získal nad ňou absolútnu moc. Ale na viere, že by to nebol žiadny problém pre niekoho, kto je jej zdrojom - pokiaľ by niekto taký existoval, nie je nič detinsky naivné - naopak, je to prirodzený dôsledok konceptu Stvoriteľa, i keď by sme o ňom uvažovali iba hypoteticky. Preto si myslím, že ak ateista chápe, čo sa týmto konceptom myslí (hoci sám ten názor nezdieľa), nemá sa prečo ešte osobitne smiať na ochote veriť v zázraky, ak sa už predtým dosýta nasmial na samotnom koncepte Stvoriteľa. Na predpoklade, že autor veci by mal byť väčší ako príslušná vec, nie je totiž nič nelogické či protirečivé.

Dúfam, že sa chápeme: nijako sa teraz nesnažím dokazovať existenciu toho zdroja ani historickú pravosť zázrakov! Iba to, že pripustenie idey Stvoriteľa (rozhodne aspoň v duchu kresťanstva) automaticky znamená aj pripustenie možnosti zázrakov. Tie dve veci sú neoddeliteľné, i keď ateistom sa zdá, že zázraky sú ľahším terčom ako kresťanský koncept Stvoriteľa – na ňom sa smeje trochu ťažšie, resp. chce to silnejšie osobné predsudky, lebo skutočnosti za hranicou Veľkého tresku sú pre vedu nedostupné.

Vedou nevysvetliteľným a jedinečným javom je napríklad aj existencia a povaha prírodných zákonitostí – prečo vo vesmíre platia, prečo práve takéto a nie iné, prečo sú vždy rovnaké a nemenné... Samotní vedci priznávajú, že dokážu skúmať iba objekty a látky, s ktorými sa zákonitosti dejú, nie však pôvod a podstatu týchto zákonitostí. Zákonitosť nenapcháte pod mikroskop, nech už máte akokoľvek moderné japonské vybavenie laboratória, aby ste odhalili, odkiaľ sa vzala. Konštantu nerozpitvete, aby ste sa dozvedeli, prečo musí mať práve takúto určitú hodnotu. V tomto prípade ide skutočne o vedou nevysvetliteľné a jedinečné javy – čo je vlastne, technicky vzaté, definícia zázraku, či už sa nám to slovo páči alebo nám spôsobuje žalúdočné kŕče.

Narážam tým na odveké vymedzenie kompetencií vedy a viery – názor, že nemôžu byť v skutočnom rozpore, lebo odpovedajú na odlišné otázky (veda „ako“ a viera „prečo“). Ono je to síce komplikovanejšie - samozrejme, že sa navzájom aj ovplyvňujú... ale tu teraz nie je priestor na podrobnú analýzu. Sú o tom také hrubé knihy, že vám ich ani nedovolia vziať na palubu lietadla. Pripomínam len, že sféra vedy leží v „stvorenej“ prírode, inak povedané vo fyzickom vesmíre, a nie mimo neho – nemôžete chcieť od delfína, aj keby bol čo-ako inteligentný, aby stepoval. Čudovali by ste sa, ale stále je dosť ateistov, ktorí argumentujú tým, že v Boha nemôžu veriť, pretože sa nedá vedecky dokázať ako napríklad úplavica v školskej jedálni. Keby sa ale vedecky dokázať dal, už by sa v neho nedalo veriť – rozhodne nie ako v niečo za fyzickou prírodou. Skrátka, to by nebol Boh – asi si ho s niekým mýlia. Chápem, že to môžu vnímať ako pokus veriacich o vykĺznutie z háčika... ale čo sa dá robiť: žiadajú niečo inherentne nemožné - ako narysovať štvorstranný trojuholník alebo aby Fico skoncoval s korupciou... Alebo dokázať nemožnosť Boha, keď už sme pri tom.

Inou otázkou je – a tú kladie druhá skupina skeptikov - či by božia entita naozaj chcela ojedinelú modifikáciu prirodzených procesov, teda udalosti vymykajúce sa bežným zákonitostiam. Ona by vlastne ani nemohla čokoľvek „chcieť“ – vôľa je atribútom bytosti. Panteista, veriaci len v „niečo nad nami“, akúsi životnú new-age energiu ako v Avatarovi alebo „silu“ ako v Hviezdnych vojnách, takú predstavu odmietne s najväčším zhnusením – podobne ako deistický filozof, vidiaci svet ako hodinový stroj, ktorého majster ponechal po jeho natiahnutí svojmu osudu a odišiel z dielne na pivo. Podľa tohto postoja je koncept Boha ochotného robiť niečo také nesystémové ako zázraky vysloveným bláznovstvom. Venoval som sa tomu už v článku Nezmysel Vianoc, v ktorom som sa pokúsil načrtnúť, aký dobrý dôvod by Boh musel mať na to, čo sa javí ako svojvoľné porušovanie Jeho vlastných prírodných zákonov, v prípade Vtelenia Božieho syna. Podobne filozoficky nevkusné by boli aj skutky ako Stolček, prestri sa, Vodné korzo, Vraciame zrak na počkanie, apod. No celé kresťanstvo sa odvoláva na jednorazovosť, jedinečnosť, konkrétnosť a historickú špecifickosť pobytu Božeho syna na našej Zemi, takže by nemalo prekvapiť, že ten si môže dovoliť výnimočnosť udalostí, ktoré sa majú stať v dejinách sveta len raz a bez paralel. Keby Boh nikdy nič také neurobil, ani by sa nedal rozlíšiť od spomenutého panteistického princípu.

A rovnako neštýlové je napríklad aj Zmŕtvychvstanie – ústredný kresťanský zázrak. Aký nepravdepodobný jav, a pritom kľúčový prvok celého náboženstva, s ktorým stojí alebo padá – ako sám pripúšťa vo svojom liste Korinťanom aj apoštol Pavol: „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1Kor 15,14). Ale opäť: keď sa nad tým na chvíľu zamyslíme, kto už raz pripustil, že Ježiš je Božím synom, akt Zmŕtvychvstania mu tiež nemôže pripadať vnútorne protirečivý – naopak, skôr sa dá očakávať, že smrť ako súčasť prírody (Jeho vlastného výtvoru) nebude mať v Jeho prípade posledné slovo, teda definitívnu moc. Čo však, samozrejme, k hodnovernosti správ o udalosti nepridáva nič ani pre ateistov, ani deistov, panteistov, či traktoristov.

Zmŕtvychvstanie je však nielen zázrakom, na ktorom závisí legitimita kresťanstva, ale zdá sa mi, že aj dobre zapadá do celku kresťanskej filozofie, oproti iným duchovným náukám zvláštne fixovanej na telesnosť. Veď už len to zhmotnenie logosu v živom, smrteľnom organizme! Či sviatosti so svojou stránkou viditeľnej manifestácie! Omša, s bohatou symbolikou určenou pre všetky telesné zmysly! Stvorenie sveta a ľudí ako nielen duchovných, ale aj hmotných bytostí! Ľudské telo ako chrám Ducha svätého! Údajná fyzická prítomnosť Krista v eucharistii!  - Všade roztrúsené posolstvo, že Bohu sa hmota nehnusí – naopak, je to Jeho stvorenie („a Boh videl, že je to dobré“).

Iste, niektoré pasáže Nového zákona, najmä Pavlových listov, môžu vyznievať v duchu gréckeho dualizmu „ušľachtilý duch kontra zlé telo“ – podobne ako gnostici považujú telo za väzenie ducha. Podľa jedného apokryfného evanjelia Ježiš Judáša požiadal, aby ho vydal do rúk nepriateľom, nech sa jeho duch vyslobodí z obmedzujúceho hmotného tela. Netreba hádam vysvetľovať, ako by táto myšlienka spis diskvalifikovala, aj keby nebolo žiadnych iných, historických a heuristických argumentov: veď by sa tým kresťanstvo hlásilo k asistovanej samovražde, v rozpore so všetkým, čo odjakživa hlása. Ale keď Pavol hovorí o hriešnych pohnútkach pochádzajúcich z tela, nevraví tým proti zvláštnej Božej sympatii k hmote, nebrojí proti telesnosti ako takej, varuje pred podriadením sa tej súčasnej – teda padnutej, pokazenej, ktorú treba uzdraviť. A cestu k uzdraveniu nám musel prešliapať jediný nenakazený – Boží syn. Vraj predstavuje prototyp „nového Adama“. Ukazuje návrat do Raja – veď podľa kresťanského obrazu dejín boli prví ľudia obdarení telesnosťou takého druhu, ktorá nepoznala smrť. Ježiš demonštruje transformáciu tej súčasnej pozemskej telesnosti na vyšší level: po zmŕtvychvstaní budeme mať naďalej telá, ale s úplne inými fyzikálno-biologickými vlastnosťami. V evanjeliách ho vidíme po Zmŕtvychvstaní putovať s učeníkmi dlhú trasu, jesť, a nechať Tomáša vložiť prsty do jeho rán... ale zároveň objavovať sa a miznúť ako duch. Prvý náznak tejto upgradovanej telesnosti sa azda objavil už na Hore premenenia.

Zmŕtvychvstanie nejdem nijako dokazovať – argumentačné vojny medzi obhajcami a spochybňovačmi udalosti neustále zúria na mnohých miestach. Upozorním len na to, že apoštolov ako údajných svedkov Ježišových zjavení po vzkriesení minimálne nemožno pokladať za dôverčivých polobláznov, ktorým by ste na obchodnej prezentácii ľahko predali sadu zázračných hrncov, prikrývky z ovčej vlny, a hneď aj predplatné Zeme a veku. Skeptickí boli až-až! Najskôr veľkonočnej novinke neverili – vraveli, že ženy „blúznia“ (Lk 24,11). Neverili neskôr ani jeden druhému – Tomáš, ktorý nebol prítomný predtým, uveril až pri ďalšom objavení sa Ježiša, keď ho videl na vlastné oči (Jn 20,24-28). Nedôverovali poriadne ani sami sebe – mysleli si, že vidia ducha (Lk 24,39) či „nemohli uveriť a len sa divili“ (Lk 24,41). Zdá sa, že aj pre samotných učeníkov bolo telesné vzkriesenie šokujúce.

Nič to, samozrejme, nedokazuje, sú to iba úvahy, ktoré nemajú nikoho o ničom presvedčiť. Len ma zaujímalo – tak ako predtým pri vianočných sviatkoch – či aj tento konkrétny zázrak aspoň teoreticky zapadá do kresťanského celku... pretože to, že je niečo vedou nevysvetliteľné, by nemalo nutne znamenať, že je to vzhľadom na vlastný systém nezmyselné.

Možno máte iný názor... Hlavne však nedopusťme, aby nám zázraky príliš zovšedneli! ;-)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo