Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. apríl 2017

Cirkev nemôže byť zlá – aspoň podľa ateistov 3

Ateisti si nemôžu dovoliť nielen kritiku cirkvi – zákonite sa pri nej odvolávajúc na nejakú všeobecnú hodnotu (keď aj nie na prirodzený zákon, založený na objektívnom rozdiely medzi dobrom a zlom, minimálne na nejaký žiaduci cieľ, ktorý má zmysel sám o sebe), oni si nemôžu dovoliť ani prastarú výčitku: Ako môže dobrotivý Boh dopúšťať toľko zla?

Keď ju vyslovujú, akoby zrazu nemali problém identifikovať zlo, ktoré údajne dobrý Boh dopúšťa, hoci vo svete, kde žiadny zmysel neexistuje (jedine ľudia sa môžu umelo dohodnúť, že niečo budú považovať za zmysluplnú hodnotu), nieto čo „dopustiť“... nanajvýš teplú vodu do kúpeľa. Môžu však upresniť: „To je len hypotetická otázka. My nevravíme, že Boh existuje a mal by byť taký alebo onaký. My len reagujeme na vaše tvrdenie o Bohu, že je dobrotivý – ale prečo sa potom nečinne prizerá opaku dobrotivosti páchanému na nevinných?“ (Poznámka: už aj slovo „nevinní“ je závadné. Nikto nie je vinný ani nevinný, ak neexistuje objektívne zmysluplná hodnota, ktorej sa možno spreneveriť.) „My len upozorňujeme, že v tom máte vy kresťania nezrovnalosť a realita nedáva vašej rozprávke o dobrom deduškovi za pravdu!“ Čím sa však prezradia, že rozpor medzi postulovaním Božej dobroty a krívd, ktoré sa vo svete dejú, považujú za nesprávny. Alebo ak nie tento rozpor, tak aspoň hlásanie lži... ale niečo sa im tam vždy bude zdať NEMORÁLNE – a sme tam kde predtým!

Ateisti majú prirodzene pravdu, keď majú spolu s teistami pocit, že so svetom niečo nie je v poriadku – za „zlo“ považujú minimálne utrpenie. Aj teisti vravia, že utrpenie nie je v súlade s vôľou Záhradného Architekta a v pôvodnom projekte Raja nefigurovalo. Ale ako prišli ateisti na to, že utrpenie by vo svete nemalo byť, a teda, že je žiaduce ho odstraňovať, keď z materialistickej koncepcie sveta nemožno prečo usudzovať, že je tam navyše? V surovom zápase o prežitie v prírode v rámci slepého evolučného procesu je predsa všadeprítomné a nemáme s čím porovnať - s nejakým iným materialistickým vesmírom, v ktorom by nebolo žiadnej bolesti a smrti.

Jediné, z čoho sa zlo utrpenia dá materialistovi odvodiť, je fakt, že utrpenie je živému tvorovi nepríjemné a telo sa inštinktívne snaží mu vyhnúť. Lenže ak je najvyšším cieľom netrpenie, tak prečo ešte ďalej žiť? Najvyššie hodnoty by museli byť minimálne dve: netrpenie a zároveň existencia. (Na toto som poukázal už v druhom blogu.) Ak existencia ľudstva nemá zmysel, tak kolektívna samovražda je najdokonalejším dosiahnutím cieľa netrpenia. A ak existencia má zmysel - teda ľudstvo má prežiť, potom treba povedať, odkiaľ sa ten zmysel existencie nabral...

„Ale veď je to prosté,“ ozve sa opäť môj kompulzívne-obsedantný diskutér, „to až sami ľudia dávajú vesmíru a vlastnému životu zmysel! Na ľudskej úrovni sebauvedomenia už dokážeme oceniť krásu života aj hodnoty civilizácie, a inštinktívne, v súčinnosti s pudom sebazáchovy, no zároveň veľmi rozumne dôjdeme k záveru, že kvôli tomu sa oplatí ľudstvo zachovať a ďalej rozvíjať.“

Pekné... Ale zas tým len odkazujeme na niečo, čo má byť hodnotné – krása, život, civilizácia. „No a čo? To všetko človek považuje za cenné veci, kvôli ktorým sa existencia oplatí. Nič vo vesmíre nemá hodnotu samé osebe.“

„Len cez optiku človeka?“

„Presne tak. Len vďaka človeku.“

„Ahá, takže tou základnou objektívnou hodnotou, od ktorej sa odvodzujú ostatné, je človek! Tak predsa niečo!“

Inzercia

A tak dookola... Márna sláva, už klasik a velikán ateizmu Bertrand Russell si veľmi dobre uvedomoval (na rozdiel od mojich oponentov) a obdivuhodne úprimne priznal (detto), že záverom ateistickej materialistickej filozofie, keď ju domyslíme do dôsledkov, je ničota, nezmysel, beznádej. Hovoril o základe pre ateistický život, ktorým je „zúfalstvo, čo sa samo sebe nepoddá.“ Vo vesmíre bez zmyslu totiž nemôže mať zmysel nič, to mu bolo jasné. Ale bez zmyslu neexistuje pevná hodnota. A bez pevnej hodnoty zas neexistuje morálna norma – veď ktoré správanie sa označí za správne, ak neexistuje cieľ, ku ktorému by správanie malo smerovať?

Postava môjho ateistického spolubesedníka vraj bola účelovo retardovaná – neustále mi vyčítajú. Napriek tomu, že som spracoval argumenty z diskusií vcelku vzdelaných ľudí a už v druhom blogu som do jeho replík zapracoval aj protiargumenty, ktoré sa ozvali ako reakcia po prvom. Ale skúsim použiť ešte jeden autentický – v komentároch sa napríklad vyskytla námietka: „Ak existuje univerzálny morálny zákon, prečo nie je univerzálnejší? Veď to podľa histórie ľudstva vyzerá, akoby sa viac nedodržiaval, než dodržiaval – tak ako vôbec môže byť reč o univerzálnosti?“

Norma však nemôže byť odvodená od kvantity jej dodržiavania – to by sme napríklad týranie poníkov, pokiaľ by sa mu venovalo aspoň 75 percent ľudí, mohli vyhlásiť za úctyhodný spôsob trávenia nedeľného popoludnia.

Ale „ďakujem vám za vašu otázku“ ( - ako sa zvykne hovoriť). Už ona sama totiž prezrádza, že pýtajúci sa vníma rozdiel medzi ľudským správaním, aké naozaj je, a medzi tým, aké by malo byť. To si však dokážeme uvedomiť, iba ak máme nejaký konštantný štandard na porovnanie. Evoluční biológovia ateistického tábora by možno povedali, že ten štandard sme odpozorovali – altruizmus sa ukázal ako typ správania výhodnejší pre celok, a teda sekundárne aj pre jeho aktéra. Lenže ľudstvo prežilo a celkom schopne sa evolučne vyšvihlo aj napriek tomu, že sa vraj morálneho správania väčšinou nedrží – čiže buď toto správanie nemôžeme vyhlásiť za štandard, alebo nie je pravda, že sa častejšie nedodržiava - ale potom by tá otázka nedávala zmysel. Bola by to len ďalšia slepá ulička, do ktorej by sa ateisti pri obhajobe efektívnosti ako kritéria morálky dobrovoľne vrhali. Samozrejme, majú pravdu, keď frflú, že so svetom niečo nie je v poriadku – okrem bolesti a smrti sa napríklad nedodržiava prirodzený zákon. (Zaujímavé: kresťania v tých dvoch veciach vidia súvislosť.) Ak však ten zákon údajne neexistuje, čo nás potom usvedčuje, že sa správame inak?

Fakt, že človek má problém konať za každých okolností morálne (aj keď ho nikto nevidí, aj keď ho zvieracie pudy ťahajú iným smerom, aj keď jeho správanie neohrozí prežitie celku, apod.), si však nevšimli ako prví ateistickí spochybňovači prirodzeného zákona. Napr. takí Židia tu boli s potrebou stanoviť morálnu normu (Desatoro) oveľa skôr, a podobne s agendou poukázania na ľudské zlyhávanie aj kresťania... Akurát tento neuspokojivý stav, našu neschopnosť dostáť univerzálnej morálke za každých okolností, nazvali „následkom dedičného hriechu“, „porušenou prirodzenosťou človeka“, „pádom“ apod., zatiaľ čo ateistickí kolegovia, poukazujúc na to isté, vravia o porušovaní morálneho kódexu (napríklad pri kritike cirkvi). Ten má však byť stanovený a hodnotený len ľuďmi, takže sa neustále dohadujú o tom, od čoho odvodzovať potrebu jeho existencie. Zhodujú sa väčšinou v tom, že je čisto pragmatický. Znamená totiž správanie, ktoré lepšie poslúži na dosiahnutie žiaducej hodnoty – či už ňou je prežitie celku, zvyšovanie kvality života, alebo hoci zachránenie veľryby Willyho. Pokiaľ je však morálny štandard založený iba na utilitarizme, ateista musí veriť, že keby sa na účely prežitia ľudstva náhodou hodilo viac šikovné podvádzanie či nemilosrdná likvidácia slabších členov, automaticky by sa morálnym stalo práve to.

Iným druhom odpovede na námietku, že údajný univerzálny zákon nie je dosť univerzálny, môže byť, že on ale predsa dosť univerzálny je! Veď v každej kultúre sú, napriek rozdielom medzi etickými zásadami jednotlivých spoločenstiev aj rôznych dejinných období, isté spôsoby správania ctené a chválené, iné považované za hanebné. Zbabelosť, nepoctivosť, cesta ľahšieho odporu (nechuť prekonať sa), zrada, krádež, apod. žiadna kultúra neoznačila za chvályhodné vlastnosti a skutky. Ľudia prirodzený zákon síce často nedodržiavajú, ale sú si toho vedomí – ak sú duševne zdraví, nebudú sa hrdinsky chvastať, ako zradili najlepšieho priateľa, ako dobili bezmocnú dôchodkyňu, ako neodolali svojim chúťkam a sprznili figurínu v obchode s detským textilom. Zákon pre nich platí veľmi dobre! Spochybňovať jeho platnosť na základe toho, že sa rozhodli ho neuposlúchnuť, je ekvivalentom vyhlásenia, že alkoholikovi alkohol nemôže škodiť – veď ho užíva, aj keď vie, že by nemal.

Inou vecou je, že ak kresťanstvo tak usilovne učí o univerzálnej morálke, ako to, že aj jeho príslušníci ju často obchádzali? A náboženstvo dokonca môže byť aj nebezpečným narkotikom, náhradou skutočnej morálky... Ale ani tu nie sú ateistickí kritici zvlášť originálni – na podobný problém predsa neustále poukazoval už niekto, kto si týmito rečami nezískal medzi farizejmi veľa fanúšikov, o to spoľahlivejšie však rozsudok smrti ukrižovaním. Ajhľa, ako ľahko sa môže pri kritike cirkvi pritrafiť, že budete v názoroch zajedno s Ježišom.

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Odporúčame

Blog
Môj detektor lži

Môj detektor lži

Slovenskí politici (resp. aj známi podnikatelia – niekedy je ťažké to rozoznať a oddeliť) možno nepatria k najpravdovravnejším na svete. Namiesto detektoru lži, ktorý nevlastním, aby som ho mohol pripojiť k telke, používam na oddelenie pliev od zrniečok inú metódu.

Blog
Komora Výboru pre deti a mládež

Komora Výboru pre deti a mládež

Výbor pre deti a mládež, podobne ako aj iné výbory, ktoré tvoria poradný orgán Rady vlády má vytvorenú novú komoru mimovládnych organizácií. Patria sem aj členovia akademickej obce, nie len zástupcovia mimovládnych organizácií. Zastupoval som vo výbore mnohodetné rodiny so zodpovedným rodičovstvom. Pekné obdobie, ktoré vytvorilo priateľstvá. Preto si dovoľujem vysloviť ďakujem, ale aj načrtnúť niekoľko otázok.

Blog
Prečo sa nemeckí veriaci prestávajú spovedať?

Prečo sa nemeckí veriaci prestávajú spovedať? (výber z blogov)

Môj syn absolvoval pred prvým svätým prijímaním v Nemecku niekoľkotýždňovú prípravu v škole aj na fare. Keď som sa ho pred prvou sviatosťou zmierenia opýtal na desať Božích prikázaní, prekvapene sa na mňa pozrel: „Toto sme sa ešte neučili.“ Neveriacky som prelistoval jeho prípravný zošit, v ktorom sa striedali rôzne biblické príbehy. O Božích prikázaniach a význame sviatosti zmierenia tam nebolo takmer nič.