Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. 04. 2017, 16:24

A ja ťa rozhrešujem….

Ako konvertitka veľmi oceňujem dar pokánia, ktorý mi ponúka Cirkev. Možnosť návratu, reštartu, nového začiatku. Keď som bola malá, z neznámych dôvodov sa vo mne objavila túžba po svätosti, hoci som netušila, čo tá svätosť znamená. Predstavovala som si, že svätí to sú takí, ktorí nikdy nič zlé neurobili. Takáto predstava však bola nedosiahnuteľná. Vedela som, že to už nedám, že už som prekročila tú povestnú hranicu. A rokmi to bolo stále horšie. Na čas mi táto predstava zahatala cestu.
A ja ťa rozhrešujem….

Po svojom obrátení som bola unesená z toho, že ma Boh miluje, prijal ma takú aká som a že mi dáva novú šancu. Že nado mnou nezlomil palicu. “Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí…” Už pred krstom som chcela ísť na spoveď, hoci to nebolo potrebné. Ale túžila som zložiť bremeno, ktoré som nosila, aspoň vyznaním kňazovi.

S predsavzatiami počas pôstu je to u mňa bieda, priznávam. Ale už osemnásty rok prežívam stále znova to vedomie, že Ježiš to za mňa dotiahol až do konca. A to ma napĺňa rešpektom, úctou, vďačnosťou a láskou. A túžbou aspoň nejako nešikovne to odovzdať ďalej. V spoločenstve, v rodine, v práci.

Spoveď vnímam ako veľký dar. Ako rada by som toto svoje poznanie a prežitie sprostredkovala tým, ktorí nenájdu silu, odvahu alebo nevedia ako na to. Rada by som povedala tým, ktorí idú po spovedi iba na jedno prijímanie, lebo ďalšie si už “nezaslúžia”. Nezaslúžiš si prijať Ježiša. Ani ja si to nezaslúžim. Ale potrebujeme Ho. A On sa nám chce dať. Len preto, že nás miluje. Neboj sa. Nikto ťa neprezradí. Spovedníci počuli už rôzne veci. Aj oni sami potrebujú prijať odpustenie. Podstatné je prísť a odovzdať to všetko do Božích rúk. Nemusíš to niesť sám, sama.

Spoveď je o odpustení. Písala som o odpustení dizertačku, písala články, robila prednášky, skúmala som ho. Ale keď prišla väčšia krivda, bolo to riadne ťažké odpustiť. Nájsť cestu von. Dlho trvalo prehrýzť sa tým všetkým sklamaním, zradou, nespravodlivosťou. Teória je fajn, ale život je iný. Ťažší, komplikovanejší, temnejší, boľavejší. Ale aj krajší. Ľahšie sa dáva, ak viem, že aj ja som dostala. A odpustenie som dostala. Zadarmo, bez mojich zásluh.

Spoveď je o sebapoznaní. Niekoľko rokov strávených v laickom jezuitskom spoločenstve mi prinieslo zopár cenných poznatkov. Jedným z nich je spytovanie svedomia. Pohľad na to, čo bolo, aké to bolo a tiež, čo by som si želala. Porozumieť sebe, hľadať seba a pravdu v svetle modlitby.

Pravidelná spoveď je pre mňa o bilancovaní, o sebapoznaní. Vidím, o koľko sa posúvam, alebo či padám. Je to takmer stále o tom istom. Ale menia sa uhly pohľadu a niekedy si vďaka spovedníkovi alebo pri spätnom pohľade uvedomím, že to zdanlivo nenápadné čosi je viac ako to, čo vidím vo svojom oku stále. Ako keď mladý človek rieši pred svadbou len čistotu. Iste, častokrát je to potrebné, ale tých prikázaní je predsa len viac.

Spoveď je o dôvere. Boh mi odpustil, spálil dlžobný úpis. Vstaň a choď. Nerieš, čo si mala urobiť inak, lepšie. Nerieš všetky tie keby. Iba vstaň, choď a nehreš. Dôverujem. O tom je vzťah. Aj ten s Bohom. Ak nie je dôvera, je to zlé. Nie je mi odpustené preto, že sa snažím. Moje almužny, čítanie Písma alebo pomoc chorým ma nevytrhnú. Krok cez priepasť musel urobiť Ježiš.

Spoveď je o zodpovednosti. Mňa voči Bohu, voči rodine, ľuďom okolo seba aj voči sebe samej. Som zodpovedná za vzťahy, ktoré budujem, za to, ako narábam so svojimi talentmi. Mám radosť z toho, že som mohla dve staršie deti priviesť k prvému prijímaniu, pomáhala im s prípravami na spoveď, absolvovala som s nimi prvé piatky. Sprevádzam ich otázkami, ktoré si kladú. Teším sa zo syna, ktorý miništruje. Mám radosť, že sa môžeme spolu modliť. Že môžeme spolu kráčať - a niekedy sa len plaziť, keď je ťažšie. Teším sa z komunity, spoločenstva blízkych ľudí, ktorí sú pre mňa tým vzácnejší, čím dlhšie ich poznám.

Spoveď je pre mňa aj o pravde. Niektoré veci sa ťažko priznávajú, najmä ak má človek stabilného spovedníka. Treba ich však pomenovať pravým menom. A nebáť sa pravdy o sebe. Báť sa netreba svetla, ale tmy. Lebo v tme rastú klamstvá, pochybnosti, úzkosť, pocity viny. Tma oddeľuje, izoluje. Naopak, svetlo prináša slobodu a uzdravenie. To nie je poučka, ale skúsenosť. Spoveď ma posilňuje, umožňuje mi meniť sa, rásť, byť lepšou a prináša mi pokoj. Ďakujem za ňu. Aj v žalme je to napísané: „Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom.“ Ž 29,11

Požehnanú Veľkú noc, priatelia!

Lucia Drábiková

 

 

 

 

Lucia Drábiková je vydatá, má 42 rokov, tri deti, s rodinou žije v Piešťanoch. Študovala psychológiu (Bratislava, Trnava), pastorálnu psychológiu (Trnava), dva roky katolícku teológiu (Bratislava). Má skúsenosti v oblasti vzdelávania, poradenstva, mládežníckej politiky, charity, sociálnej práce s rodinami, médiami, public relations. Pôsobila ako riaditeľka pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch. Je členkou Komunity sv. Ján Krstiteľ, Spoločenstva Ladislava Hanusa a členkou správnej rady poradne Alexis. Je poslankyňou Trnavského samosprávneho kraja. Vo voľbách 2020 bola zvolená za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky za OĽANO.

Odporúčame

Blog
Keď uštipne had...

Keď uštipne had...

A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli. A počul som mohutný hlas volať v nebi: "Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom. Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť. (Zj 12, 9 – 11)