Rím už tradičnú Európu nechce.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rím už tradičnú Európu nechce.

Prečo je pre pápeža tradičná Európa už minulosť, aké sumy schovávame doma v ponožkách a prečo by Svätý Otec nemal robiť stevarda.

 „Nebráňte sa a otvorte sa prichádzajúcej zmene,“ to poradil pápež zmätenému domácemu publiku, keď otváral brány zástupom neočakávaných cudzincov a politikom kozmopolitného typu. Ako reakciu na otázku: ako vie, že zmena našu spoločnosť nenapraviteľne nepoškodí, pápež nasadil nechápavý a vyčítavý výraz a ponechal domáce obecenstvo bez uspokojivej odpovede.

Týmto spôsobom by sa dal zhrnúť historický príhovor, v ktorom pápež deklaroval pod  Michelangelovým Stvorením Adama svoj politický názor na správne smerovanie Európy. Urobil tak pri príležitosti okrúhleho výročia podpísania Rímskych zmlúv pred zástupcami štátov európskeho spoločenstva. Ťažko usúdiť, čo malo na tento prejav väčší vplyv. Či to bol Františkov príklon k civilnejšej rétorike a obrazu svetskejšieho pápeža, snaha o rečnícku nadprácu na svetskej oslave alebo skôr pragmatický politický ústup a súhlas s pravidlami hry pretláčanými bruselskou Európou. Určitý  vplyv môžeme pripísať azda aj prekonanému pocitu cti a citovej nezainteresovanosti prvého neeurópskeho pápeža brániť európsku citadelu ako epochálne kontinentálne sídlo pápežov.

Pápeži majú právo na vlastné predstavy o politických, pastoračných a rétorických nástrojoch, ktorými udržať a šíriť kresťanstvo vo svete. Súčasný vývoj na európskom západe, na rozdiel od toho na východe, významovej spolupráci civilizácie a náboženstva naďalej nenasvedčuje. A tak mnohí z európskych domorodcov s obavami poukazujú na čoraz komplikovanejšiu situáciu tradičných komunít hlásiacich sa k svojim kresťanským koreňom na severe Afriky a Blízkom východe. Obávajú sa, aby zárodky tohto osudu nemuseli odkázať svojim potomkom a nasledujúcim pokoleniam.

Konzervatívci dúfali v podporu. Sami dostali kritiku.

Ak niekto dúfal, že po otrasoch v sebadôvere v jediný správny typ integrácie, pápež František situáciu neistého mančaftu z Bruselu v športovej prestávke využije, hlboko sa zmýlil. Kapitán nielenže  nepovzbudil domáce mužstvo, ale u mnohých divákov vzbudil oprávnený dojem, že mu už na výsledku zápasu pre domáce družstvo nezáleží. Kapitán akoby  premýšľal už nad inou sezónou a nad hrou s inými hráčmi. U tých prchkejších vyvolal až dojem, že už hrá vyslovene proti nim. 

Svätý Otec síce  mohol rázne zaťukať na čelo prítomných hláv európskych štátov, že veď my sme vám to vraveli! Tvrdohlavo a necitlivo razíte cestu továrensky umelohmotnému európanstvu a ignorujete nuansy dobovo a geograficky závislej a komplexne utkanej európskej identity. Navyše ste zo strachu z opakovania chýb z minulosti kŕčovite zaseknutý v bolestínskej sebatrestajúcej rétorike. Takto generujete nové chyby – nové zdroje budúcich konfliktov. On to neurobil a vyšiel naopak rétoricky súčasnému euro-európskemu establišmentu a jeho uplatňovanej taktike v ústrety. Pápež František už vidí len vynovenú Európu. Rozvážny úsudok berúci do úvahy neodvratný politický a populačný vývoj? Alebo neuvážené a naivné rozhodnutie, ktoré európskemu kresťanstvu nadobro spečatí osud odumierajúcej vetvy?

Pápežov rečnícky rezultát dáva dostatok priestoru na špekulácie a dohady, aká motivácia stojí za týmto veľavýznamným prejavom. Jedna varianta znie, že bol pápež ako náboženská hlava cirkvi v situácii nepopulárneho a nechceného spolužiaka a hľadal cestu, ako byť videný na význačnej oslave svetských politických hviezd. Cenu mal zaplatiť príhovorom, ktorý mal odznieť.

Ak však vezmeme do úvahy pápežovu predchádzajúcu reč pri preberaní Ceny Karola Veľkého, získame reálnejší obraz o možných okolnostiach jeho účasti. Pápežovi Františkovi udelili túto cenu za zvuku rečníckych fanfár od európskych úradníckych špičiek a politikov (Schulz, Tusk, Juncker, Merkel) v roku 2016 za jeho postoje v migračnej kríze. Pre zaujímavosť táto cena sa udeľuje za príspevok k európskemu zjednocovaniu a obdržal ju i Ján Pavol II. v roku 2004.

Zatiaľ čo v prejave Jána Pavla II., ktorý obsahoval asi tisíc slov v angličtine, bola spomenutá Európa 26 krát, kresťanstvo, cirkev a Boh každé štyri krát, prejav pápeža Františka, ktorý bol takmer trojnásobne tak rozsiahly, bola prítomná Európa 50 krát, Boh spomenutý tri krát, cirkev dva krát a kresťanstvo len raz.

Rečnícky charakter a ústretový obsah ďakovnej reči laureáta musel európskych prominentov významne utvrdiť vo viere, že nebudú čeliť nečakane nelichotivému alebo otravnému obsahu, ak dajú pápežovi možnosť rečniť aj na ich svetskej oslave. Európski poprední politickí hodnostári sa nezmýlili a mohli vyjadriť s Františkovým jubilejným prejavom spokojnosť.

Čo nám Svätý Otec (ne)povedal

Samotný text prejavu obsahoval množstvo myšlienok, zmienok a citácii.  O tom svedčí i jeho rozsah – vyše 110 viet a 3100 slov v angličtine. Je rozsahovo podobný prejavu, ktorý v roku 2014 predniesol Svätý Otec v Európskom parlamente. Má však zásadné rozdiely. Minimalistický štýl popisu dôležitosti kresťanstva, úplná absencia zmienky o Bohu a náboženstve ale i zodpovednosti a povinnosti.  Zato však živelná záplava populárnej politickej terminológie znejúca bežne v úradníckych eurokruhoch (solidarita, jednota, atď.).

Na začiatku svojho prejavu nám pápež František po zdvorilostnom úvode síce spomína jednoslovne bibliu, ale nie ako mravoučný a civilizačný európsky etalón, ale skôr ako svetskú motivačnú literatúru s  príbehmi, ktorých poučenie sa odhalí vďaka konzistentnej časovej postupnosti. Celkovo spôsob, ktorým pápež prezentuje v tomto prejave agendu katolíckej viery, sa dá charakterizovať (až na pár výnimiek) ako plachý a ustráchaný, aby si jej nebodaj niekto nevšimol alebo naopak za neprimerane svetský. Hlavne aby neznel, že vyšli z úst katolíckeho pápeža.

Svätý Otec zato v celom texte nešetrí rétorickými oslavnými odvolávkami na osvietenosť „Otcov zakladateľov“ (osobnosti a politici stojace pri zrode EÚ).

Pápež František sa v úvodnej časti obtrie o konštatovanie, že na počiatku bolo kresťanstvo ale použije tak komplikovanú metaforu, že záujem zamyslieť sa nad jej významom sa stratí hneď pri ďalšom slovnom spojení v rovnakej vete: „zodpovednosť ľudskej osoby s jej kvasom evanjeliového bratstva, [...] s jej túžbou po pravde a spravodlivosti vyformovanou skúsenosťou tisícročí.“

Nasledujúce úvahy sú už len  dobre známou a ošúchanou povinnou rečníckou jazdou politikov na témy solidarita, mier a budúcnosť. Svätý Otec neposkytuje náznaky, že slová možno prisúdiť  skôr vodcovi európskych katolíkov ako inému politikovi. Významnejší  zlom prichádza, keď pápež František používa citáciu (v kontexte zvyšných častí prejavu znejúca až škandalózne nekorektne a priamo), že  „v počiatku európskej civilizácie sa nachádza kresťanstvo“. S touto myšlienkou sa oprie o citát Jána Pavla II. Tento trúfalý počin však hneď zahovorí idealizovanou vidinou multikultúrneho sveta.

Svätý Otec vyzdvihne, že žijeme v ére kríz (ekonomická, rodinná, kríza sociálnych modelov, atď.). Odpoveď na krízy však pápež František nehľadá v zmienkach čerpajúcich v náboženstve alebo historickej kresťanskej tradícii ale v svetsky a politicky korektnejšie znejúcich pilieroch Európskeho hospodárske spoločenstva: „ústredné miesto človeka, činorodá solidarita, otvorenosť voči svetu, úsilie o mier a rozvoj, otvorenosť pre budúcnosť“.

Razom opäť nasleduje ďalšia ničím vyčnievajúca povinná svetská jazda, ktorú má v repertoári asi každý európsky politik - o jednote a rozmanitosti.

Svätý otec sa venuje problému migrácie na viacerých miestach textu. Súčasnú migračnú krízu vidí pápež jednoznačne ako „dlhú kolónu žien, mužov a detí na úteku pred vojnou a chudobou, ktorí prosia iba o možnosť budúcnosti pre seba a pre svojich drahých“. Týmto konštatovaním pápež  nijak nenapomáha vykoreniť pocit u kritikov neriadenej migrácie, že Svätý Otec preferuje idealizované predstavy na úkor záujmu o skutočnú a zložitejšiu realitu a budúcnosť, ktorá môže byť následkom nevratných a nepremyslených zmien v domácom prostredí.

Ďalšiu premárnenú príležitosť môžu konzervatívci nájsť v zmienkach o chýbajúcom kultúrnom programe Európy a „hodnotovom prázdne našich čias“. Pápež František navnadí na „ideové a duchovné dedičstvo“ Európy ako lieku na toto vákuum ale bez akejkoľvek otvorenej a vyslovenej zmienky o kresťanstve. Naopak veľmi jasne pomenoval blahobyt Európy, o ktorý sa Európania strachujú, že prídu. Pápež sa v tejto časti významnejšie priblíži ku kresťanským koreňov, keď vyzdvihne európsku „otvorenosť voči zmyslu pre večnosť“. Tú však poslucháč pochopí len v prípade, ak to vôbec v záplave rečníckych floskúl zaregistruje. Svätý Otec dal prednosť korektnému a civilnému  „zmyslu pre večnosť“ pred vyslovenou vierou, náboženstvom a kresťanstvom. Svätý Otec František akcentuje solidaritu a otvorenosť ale bez zmienky o zodpovednosti a povinnosti vyžadovať od protistrany rovnaké jednanie. Naopak ako jediných súputníkov solidarity a otvorenosti uvedie kontrastný populizmus, strach a egoizmus.

V posledných častiach pápež spomína sociálne témy a opäť, ako by sa bál alebo nechcel, pápež rétoricky pretransformuje kresťanskú politickú agendu na neutrálny a stručný nákupný zoznam. „Európa opäť nachádza nádej, ak sa otvára budúcnosti. […] Keď investuje do rodiny, ktorá je prvou a základnou bunkou spoločnosti. Keď rešpektuje svedomie a ideály svojich občanov. Keď garantuje možnosť mať deti bez strachu o ich zabezpečenie. Keď chráni život v celej jeho posvätnosti.“ V minulosti často a verejne proklamované kresťanské témy vzbudzujúce emócie a politické napätie, sa v prejave Svätého Otca scvrkli na minimum.

Koniec prejavu je doslovne v znamení lepších budovateľských zajtrajškov, ak budeme držať spoločne.  Pápež svoj príhovor zavŕšil vzývaním „nového európskeho humanizmu“ (prvý krát rečnícky použitého práve pri preberaní Ceny Karola Veľkého), čím sa svojou voľbou výrazových prostriedkov identifikoval s európskou sekulárnou ľavicou, ktorá má tieto (pre mnohých spoločensky utopistické) výrazy zabudované vo svojom poslaní.

Aký osud odkazuje Európe Svätý Otec?

Ak sa zbavíme subjektívnej a emočne výbušnej záťaže, že sa problém dotýka budúcnosti nášho kontinentu, nemali by sme odsúdiť rečnícky odklon Svätého Otca od ochoty brániť tradičný kresťanský charakter západu. Realita nepustíDemografická budúcnosť kresťanstva nie je v Európe a v západnej Európe niet sily, ktorá by ju chcela realizovať.

Ak by sme za pápežovým politickým uvažovaním chceli vidieť pragmatické a strategické rozhodnutia, tak si už pápež možno pripravuje  priestor na evanjelizáciu v zástupoch migrantov ale i pôvodných Európanov. Tí sú však už generačne vykorenení a očistení o náboženské uvažovanie. Pápež azda dúfa, že sa vďaka jeho civilnejšej a tematicky nekonfliktnej komunikačnej stratégii priblíži k mysleniu kozmopolitnej ľavicovej spoločnosti. Zároveň vďaka snahe vyhýbať sa rečníckym konfliktom s Bruselom sa obrúsi europolitický odpor ku katolicizmu. Možno Svätý Otec verí i v novú demografickú expanziu, kedy bude môcť evanjelizácia severoafrických a ázijských migrantov prebiehať efektívnejšie v európskom priestore v porovnaní s ich domovskými krajinami. To by v konečnom dôsledku malo mať pozitívny demografický dopad na kresťanstvo v Európe. Ten extrémnejší scenár  predpokladá, že si je pápež vedomý neodvratného konca kresťanstva v Európe.  Svätý Otec chce Európu „obetovať“ v snahe poeurópštiť a zhumanizovať neeurópske náboženstvá vďaka pozitívnej skúsenosti imigrantov s kresťanskou otvorenosťou. Následne bude kresťanstvo kvôli demografickému vývoju už len vplyv strácať. Utópia a nedomyslené sociálne inžinierstvo alebo nepochopená prezieravosť?

Pomáhame dosť?

To, že sme ako Európania neracionálne zahľadení do seba, je objektívna skutočnosť.  Európska únia generuje každoročne nominálne bohatstvo v objeme 16 500 miliárd eur. Európske štáty sú prostredníctvom daní a odvodov schopné vyťažiť z tejto sumy viac ako 40%.

Na jednej strane sme v mene solidarity ochotní zasielať stovky miliárd eur na podporu už rozvinutej a vyspelej, ale zato na kŕmenie stále nesamostatnej krajiny. Na druhej strane EÚ podporí slabo rozvinuté krajinami mimo EÚ len sumou menšou ako 10 miliárd eur ročne. Na porovnanie ročný chod EÚ stojí asi 9 miliárd eur, čo je niečo cez 5% z celkového rozpočtu EÚ v roku 2016.

Ak by sa Európania rozhodli nezištne podeliť ročne o 5% zo svojho vygenerovaného bohatstva s okolitým svetom, museli by sme k rozvojovým projektom EÚ pripočítať ďalších viac ako 800 (!) miliárd eur. Jedná sa o neuveriteľné sumy. Brániť sa vyčítavému tónu Svätého Otca nemá oporu v realite.

Na druhej strane treba dodať, že je pravda, že Európa je  najbohatší región sveta, ale je i jedným z najdrahších. Pomáhať svetu neuvážene a bez rozmyslu vo vnútri Európy je podobné, ako vyzbierať všetky sociálne prípady z ulice bez rozdielu a platiť im päť hviezdičkový hotel v rámci opulentnej reality show. Nemecko stál v roku 2016 jeden migrant 20 tisíc eur. A zatiaľ čo 20 miliárd eur, ktoré vynaložilo Nemecko na milión migrantov, znamená nevyhnutnú starostlivosť a strechu nad hlavou v západnej Európe na jeden rok, mimo nej by sme za rovnakú sumu mohli znásobiť ročný rozpočet po uši zdĺženého Sudánu asi 2,5 krát, vyrovnať ho a mohli ho tak zabezpečiť takmer na dva roky. A to má 40 miliónov obyvateľov.

Postkomunistické dedičstvo zostalo neocenené

Pravdepodobne je to v dôsledku pontifikátu Jána Pavla II., vďaka ktorému nám citlivé rozlišovanie medzi západným a postkomunistickými krajinami príde ako samozrejmosť. Kým pre Jána Pavla II. mohla byť Európa spoločenstvo jasne vymedzených národov, Európa pápeža Františka sa zmenila na spoločenstvo štátov s čoraz pomútenejším pozadím. Ján Pavol II. ako Poliak veľmi dobre chápal a rečnícky často prejavoval, že nové štáty EÚ premýšľajú vďaka dedičstvu ľavicovej totality inak (čo sa prejavuje i v neochote meniť národný princíp štátov). Našu identitu formovanú nepríjemnou skúsenosťou s ľavicovým experimentom považoval za príspevok a protiváhu politickému západu. Pápež František túto nuansu neberie v prejave do úvahy.  Zástupcovia strednej Európy mohli len sklamane skloniť zrak, keď Svätý Otec nekriticky ocenil otvorený prístup západu v migračnej kríze. Politickému eurovýchodu odkázal len hanu za jeho necitlivý a nesolidárny prístup. Ten sa síce ukázal byť neraz prehnane hysterický a populistický, ale v konečnom dôsledku mal bližšie k realistickému zhodnoteniu situácie a správnemu predvídaniu blízkej budúcnosti. Pre stredoeurópskych politikov to musel byť potupný odchod bez pocty. Možno je to opäť vďaka Františkovej prezieravosti a realizmu. Ten mu možno našepkáva, že osud európskeho západu stihne rovnako  i postkomunistický východ bez ohľadu na terajšie úsilie tomuto údelu zabrániť. Podcenil Svätý Otec strednú Európu? 

Nasadil by si pápež masku ako prvý?

Všetci leteckí prepravcovia zdôrazňujú pred odletom jeden pokyn:

“In case of a loss of cabin pressure, oxygen masks above your seat will deploy, please place the mask first and then assist your child or other passengers,”

čo v skrátenom preklade znamená, že v prípade poklesu tlaku nasaďte kyslíkové masky najprv sebe a až potom pomáhajte svojim deťom  a ostatným cestujúcim.

Po hlbšom zamyslení sa, odhalíme, že v krízových situáciách nie je dôležitejší dobrý úmysel ale triezve uvažovanie a premyslenie možných následkov našich činov. Schopnosť zapojiť rozum a predvídať budúcnosť je rovnako dôležitá ako otvorenosť, solidarita a snaha pomáhať už v súčasnosti. Tá naopak bez rozmyslu vedie k ďaleko väčším škodám. Ak nebudete v poriadku vy, nebudú v poriadku ani tí, ktorí sú a ešte dlho budú na vás závislí.

 

Zdroj titulného obrázku: hhttp://cdn.images.express.co.uk/img/dynamic/78/590x/secondary/Pope-532407.jpg

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo