Všetci sme strašne rozumní, od bratislavskej kaviarne až po oravskú krčmu. Kiežby!

Všetci sme strašne rozumní, od bratislavskej kaviarne až po oravskú krčmu. Kiežby!

Článok zaznel ako príhovor Martina Luterána na inšpiratívnej konferencii K.R.O.K. na Orave.

Dobrý večer, Orava! Dobrý večer, budúcnosť Oravy!

Aký zmysel má pri budúcnosti Oravy hovoriť o minulosti Martina Luterána, o ktorom ste v živote nepočuli, a väčšina z vás už ani počuť nebude?

Organizátori prezradili v popisoch rečníkov, aký zmysel v tom vidia oni. O mne napísali, že som sa po štúdiu na Oxfordskej univerzite rozhodol nádejnú kariéru vymeniť za formovanie mladých ľudí. Som im vďačný za tento popis, lebo je veľmi zaujímavým spôsobom pomýlený. Verím, že o necelých 15 minút uvidíte ten omyl aj vy.

Keď som sa zamýšľal nad tým, o čo mi dnes večer ide, napadla mi zákerná otázka – bol by si radšej, keby si nadchol dav alebo keby tvoj príhovor hlboko oslovil aspoň niekoľko ľudí? O čo ti ide – o popularitu a dobrý pocit alebo o nejaké reálne dobro, hoci iba pre pár neznámych?

Ťažká otázka, ktorá krásne ilustruje jednu z dvoch veľkých prekážok robenia dobrých vecí. Je to prekážka, na ktorú často narážam a tipujem, že vy tiež. Tá prekážka sa volá PRÍJEMNOSŤ!

Funguje dvoma spôsobmi – buď nerobíme dobrú vec, lebo je niečo iné oveľa príjemnejšie, alebo je robenie dobrej veci sprevádzané nepríjemnosťou a bolesťou. Poznáte to? Mali by ste sa učiť na zajtrajšiu písomku alebo pomáhať doma rodičom, ale príjemnosť facebooku alebo nejakého seriálu, filmu či počítačovej hry je neodolateľná.

Mojím najčastejším pokušením je vidieť mojich spolužiakov z výšky, či už z bratislavského práva alebo z Oxfordu, s akou ľahkosťou si kupujú pekné domy alebo nové autá. Vtedy si často moje nerestné ja hovorí: A čo si ty horší ako oni? Nemal by si nechať Kolégium tak a robiť niečo, čo ti prinesie príjemnosť pekného bývania a pohodlnejšieho života?

Zdokonalená schopnosť prekonať túto zásadnú životnú prekážku pri vedení dobrého života sa už tisícročia nazýva cnosťou MIERNOSTI. Je to prvý zo štyroch prvkov úspešného života, ktorými by som vás dnes chcel inšpirovať. MIERNOSŤ – schopnosť konať dobro napriek nepríjemnosti alebo väčšej príjemnosti v inom konaní.

Čo je podľa vás druhá najčastejšia prekážka pre naše konanie dobra? Vaša aj moja. Čo nám bráni v tom, aby sme prežili život naplno, aby sme robili veľké veci? STRACH!

Keď som pred desiatimi rokmi prvýkrát prišiel s myšlienkou založiť profesionálny rezidenčný vzdelávací program pre vysokoškolských študentov, dostal som zmiešané reakcie: od nadšeného súhlasu cez opatrné pochybovanie až po jasný odpor a nesúhlas. Odporcovia napríklad tvrdili, že nikdy nezoženiem dosť peňazí, a že o taký program študenti nebudú mať záujem. Mali strach z neznámeho. Tieto námietky ma však príliš nevzrušovali. Ja som vedel, že to musím skúsiť, a vidina, že to nevyjde, nebola až taká strašná. Navyše, bol som si skoro istý, že to vyjde.

Oveľa horšia námietka však bola iná. Vyčítali mi, že mi ide iba o napĺňanie vlastných ambícií, že je to celé vlastne iba prejav mojej pýchy. Táto výčitka mi naháňala strach, strach o môj imidž, o to, čo si o mne pomyslia iní. Poznáte to? Koľko dobrých vecí sme v živote neurobili pre nespracovaný strach? Za seba poviem, že veľa. Našťastie, Kolégium Antona Neuwirtha nie je jedna z nich.

Zdokonalená schopnosť prekonať túto zásadnú prekážku na ceste k dobrému životu sa nazýva cnosťou ODVAHY. Odvážny človek má strach, ale jeho strach mu nebráni v konaní dobrých vecí. Vie ho správne vyhodnotiť a nenechá sa ním riadiť. Odvaha je preto druhý zo štyroch základných prvkov úspešného života. Ešte dva.

Päť rokov som študoval na slovenskej vysokej škole. Neviem, či to niekto prežíva podobne, ale môj hlavný pocit z tej školy bol pocit nespravodlivosti. Nedostával som to, čo mi ako študentovi práva patrilo. Namiesto riešenia problémov sa odo mňa očakávalo, že sa naučím naspamäť nejaké zákony. Namiesto vzťahu k učiteľom som bol iba štatistickou jednotkou, ktorú nikto nepoznal. Namiesto inšpirácie som dostal po pysku.

Našťastie som mal aj dobrých priateľov, aj starších mentorov, aj zahraničné skúsenosti a vedel som, že to všetko môže a má vyzerať inak.

Päť rokov som študoval na slovenskej vysokej škole. Neviem, či to niekto prežíva podobne, ale môj hlavný pocit z tej školy bol pocit nespravodlivosti. Zdieľať

Počas piatich rokov štúdia v Oxforde vo mne silnela túžba túto nespravodlivosť trochu napraviť. Nebol som natoľko naivný, aby som si myslel, že sám zmením slovenský vzdelávací systém alebo čo i len našu fakultu. Chcel som však ponúknuť možnosť skutočného vzdelania slovenským vysokoškolákom. Dať aspoň niektorým to, čo im patrí, a po čom skutočne túžia, teda priestor a čas pre rozvoj myslenia, vzťahov, vlastnej osobnosti.

Zdokonalená schopnosť dávať ľuďom to, čo im patrí, sa nazýva cnosť SPRAVODLIVOSTI. A je to už tretí zo štyroch prvkov úspešného života. Spravodlivý človek sa teší zo spravodlivosti, rád a s ľahkosťou dáva ostatným to, čo im patrí, či už je to úcta, rešpekt, poctivá služba, spravodlivá mzda atď. Nemôžeme byť v živote naozaj šťastní, nedá sa to, ak sme k druhým ľuďom nespravodliví. Ako by povedal už Sokrates, lepšie je nespravodlivosť trpieť, ako nespravodlivosť konať.

Dostávam sa k poslednému a zároveň prvému a najdôležitejšiemu prvku dobrého života.

Hoci by sme boli schopní prekonávať prekážky, strach a príjemnosť a veľmi by sme chceli byť spravodliví k druhým, nič nám to nepomôže, pokiaľ nebudeme vedieť, čo je spravodlivé, dobré, pravdivé a krásne. ROZUMNOSŤ je kľúčová cnosť pre úspešný život. Je to jedna z dokonalostí nášho myslenia – schopnosť rozhodnúť sa v každej situácii dobre.

Dovoľte malý prieskum. Kto z vás má problém s prokrastináciou? (moderné slovo pre starú dobrú lenivosť, jeden z typov nemiernosti)

Kto trpí tvrdohlavosťou?

Teraz poprosím, aby zodvihli ruku všetci tí, ktorí si o sebe myslia, že sú hlúpi/nerozumní. Ľudia sú ochotní priznať lenivosť, tvrdohlavosť, možno hnevlivosť a ďalšie neresti, ale počuli ste už niekoho, ako sa vám sťažuje, že je strašne hlúpy a veľmi by to chcel zmeniť?

Prečo je to tak? Možností je niekoľko:

A) Väčšina ľudí je veľmi rozumná.
B) Ľudia sa z nejakého dôvodu viac hanbia priznať k hlúposti ako k lenivosti.
C) Väčšina ľudí si svoju hlúposť ani neuvedomuje.

C je správne.

Všetci máme tendenciu si o sebe myslieť, že vieme rozmýšľať dosť dobre. Rodičia s presvedčením poučujú svoje deti, na akú školu majú ísť, veď predsa majú viac životných skúseností a rozumejú „svetu“ lepšie. Deti zas s presvedčením odporujú svojím rodičom, veď svet sa zmenil a oni mu vôbec nerozumejú.  Zdieľať

Všetci máme tendenciu si o sebe myslieť, že vieme rozmýšľať dosť dobre. Rodičia s presvedčením poučujú svoje deti, na akú školu majú ísť, veď predsa majú viac životných skúseností a rozumejú „svetu“ lepšie. Deti zas s presvedčením odporujú svojím rodičom, veď svet sa zmenil a oni mu vôbec nerozumejú.

Všetci sme strašne rozumní, od bratislavskej kaviarne až po oravskú krčmu.

Kiežby!

Možno sa môžeme utešiť tým, že v tomto sa naša slovenská spoločnosť veľmi nelíši od aténskej. Starý dobrý Sokrates bol odsúdený na smrť presne preto, lebo väčšina spoločnosti si myslela, že je veľmi rozumná, a Sokrates ich celý život presviedčal o opaku tým, že im kládol otázky.

Sokrates nám ukázal prvý krok k plnej múdrosti – uvedomenie si vlastnej nerozumnosti, obmedzenosti, ignorancie alebo hlúposti, ak chcete. Je to prvý krok na ceste k mysleniu. Ako sa človek učí myslieť, ako sa človek učí rozumnosti? Myslenie je niečo ako sval. Keď často cvičíte, stáva sa silnejším. Keď prestanete, scvrkne sa.

Myslenie sa necvičí tak, že sa naučím periodickú sústavu prvkov alebo hlavné mestá všetkých štátov. Tak sa cvičí pamäť, nie myslenie. Nedá sa naučiť ani tak, že budem na najprestížnejších zahraničných univerzitách alebo získam X titulov pred menom a za menom. Ani tak, že si prečítam manuál kritického myslenia, alebo pôjdem na nejaký „cool“ tréning kritického myslenia (môj tip je, že v najbližších rokoch zažijeme záplavu takýchto tréningov).

Myslieť sa učíme tak, že rozmýšľame o veciach – všetkých možných, pozeráme sa na ne z rôznych uhlov pohľadu, formulujeme si názory a testujeme ich v diskusii s inými. Ideálne je diskutovať s tými, ktorým to ide lepšie ako nám – so živými, ale hlavne mŕtvymi, lebo práve diela tých mŕtvych preskúmal zub času a sú tými najlepšími učiteľmi myslenia.

Zmyslom Kolégia Antona Neuwirtha je slúžiť mladým, rovnako ako slúžil Sokrates Aténam – byť provokáciou, vyrušením, ovadom, ktorý nedovolí krave zaspať (Sokratov sebaopis). Kolégium chce byť miestom, kde si mladí ľudia uvedomia svoju obmedzenosť, a začnú horieť túžbou po múdrosti. Má to byť miesto, kde rozmýšľajú v samote svojej izby, s textami veľkých mysliteľov, so svojimi rovesníkmi a staršími. Ale to všetko sa, samozrejme, dá robiť aj inde ako v Kolégiu. Na začiatok stačí vypnúť telku a počítač a otvoriť dobrú knihu.

Myslenie sa necvičí tak, že sa naučím periodickú sústavu prvkov alebo hlavné mestá všetkých štátov. Tak sa cvičí pamäť, nie myslenie. Nedá sa naučiť ani tak, že budem na najprestížnejších zahraničných univerzitách alebo získam X titulov pred menom a za menom. Zdieľať

Ponúkol som Vám teda štyri ingrediencie dobrého života, ktoré som rozhodne nevymyslel ja: Rozumnosť, Spravodlivosť, Odvahu a Miernosť. Nie sú jediné, ale sú najzákladnejšie. Všetky ostatné visia na nich. Aj preto sa v tradícii nazývajú kardinálnymi cnosťami – z latinského „cardo“, čiže pánt, na ktorom visia dvere. Ja sám tieto cnosti stále iba spoznávam a snažím sa ich namiešavať do môjho každodenného života.

Považujem tieto štyri schopnosti za kľúč k zmysluplnému životu bez ohľadu na to, čo konkrétne budete v živote robiť – či budete hercom, podnikateľom, učiteľom, remeselníkom alebo predavačom v obchode. Neexistuje nedôstojná práca, ale existuje nedôstojný život, teda život prežitý nerozumne, nespravodlivo, zbabelo a nemierne. A nedôstojný život môže prežiť aj ten najbohatší a najslávnejší, aj ten najchudobnejší a najzabudnutejší človek na svete.

Túžiť po týchto cnostiach považujem za veľkú túžbu. Mnoho ľudí má veľmi malé túžby. Túžia po dobrej práci, peknom dome a svätom pokoji. Veľká túžba je taká, ktorá vám bude dávať zmysel aj na smrteľnej posteli. Majte veľké túžby!

Vrátim sa k hádanke z úvodu. Prečo nie je pravda, že som sa zriekol nádejnej kariéry, aby som sa venoval formácii mladým?

Tieto slová navodzujú dojem, že nádejná kariéra právnika, absolventa Oxfordskej univerzity, je niečo iné ako to, čo robím teraz. Pravdepodobne mal autor tejto myšlienky na mysli kariéru vo veľkej medzinárodnej advokátskej kancelárii alebo na nejakom inom dobre platenom mieste. Za tou predstavou je skryté presvedčenie, že prestíž a peniaze alebo život mimo Slovenska sú veľké hodnoty, ktorých som sa ja založením Kolégia vzdal.

Chápem tento naratív, ale musím sa vám priznať k jednej veci: ja som sa ničoho nevzdal. Naopak, založením Kolégia som strašne veľa získal. Robím zmysluplnú prácu, ktorá ma veľmi baví a neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Cítil som silné poslanie postaviť inštitúciu, ktorá dá študentom vysokej školy to, čo mne na výške chýbalo. Volanie venovať sa myšlienkam a mladým ľuďom, silnú túžbu žiť a pracovať na Slovensku, a keby som na to volanie vtedy povedal „nie“, bol by som dnes najnešťastnejším človekom na svete, hoci by som žil asi trochu pohodlnejší život.

Založenie Kolégia nebola obeta, bolo to rozumné rozhodnutie napravovať nespravodlivosť, ktorá má trápila, a vyžadovalo si a stále vyžaduje trochu odvahy a upúšťania od mojej pohodlnosti. Nemám preto pocit, že som niečoho dôležitého zriekol. Nie som, žiaľ, žiaden hrdina.

Myslím, že to tak nejako funguje s každým zmysluplným dielom a s každým skutočným poslaním. Idete za tým, k čomu vás to volá, pretože to je vaša cesta. Kto volá a ako volá je už hádanka na iný večer. Jej rozuzlenie sa skrýva aj v slovách žalmistu, ktorými ukončím svoj príhovor, a ktoré Židia a kresťania považujú za slová Boha: „Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.“ (Žalm 51)

 

Martin Luterán

Autor je rektorom a spoluzakladateľom Kolégia Antona Neuwirtha. Vyštudoval právo na Univerzite Komenského a právnu filozofiu na Oxfordskej univerzite v Anglicku. Vo svojom výskume sa tam venoval okrem iného aj vzťahu práva a morálky, obzvlášť v kontexte ľudských práv. Už niekoľko rokov prednáša a vedie semináre o etike a prirodzenom zákone pre stredoškolákov, vysokoškolákov aj odbornú verejnosť.

Viac o Konferencii K.R.O.K. si prečítajte na oficiálnej webovej stránke.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo