Inteligentný “medzi-priestor” sa stále zmenšuje..

.. a s ním aj šanca na pozitívnu zmenu. Povedzte sami - kedy ste sa naposledy (konštruktívne) porozprávali o spoločenských témach s niekým, kto nebol „fašista“ ani „slniečkár“? Asi by sa to malo mierne upraviť, približne nasledovne: ...s niekým, kto nebol označovaný druhou stranou za „fašistu“, „extrémistu“, „slniečkára“ či „neomarxistu“?

Myslím, že to je jasný dôkaz o rastúcej tendencií polarizovať spoločnosť – a rastie všetkými smermi. Málokto dnes (a možno nie len dnes) vydrží v trvaní na tom, že je „nezaradený“, a pritom mať svoj názor a vedieť si ho inteligentne obrániť. Málokto vydrží vyvíjať kontinuálnu a čo najväčšiu snahu o to čo najtriezvejšie vnímať okolitý svet s gigabajtmi nových informácií, ktoré každý deň produkuje.

Aby som čitateľa nezavádzal, táto úvaha je skôr akýmsi osobným vyznaním, nejdem čisto realisticky analyzovať ako sa ten „medzi-priestor“ každý deň zmenšuje a čím, ale skôr v akom kontexte sa to deje, aké to môže mať príčiny a dôsledky, a hlavne či je podľa mojej mienky možné si predstaviť nejakú reálnu alternatívu (akej podoby, o tom nabudúce).

K veci. Dnes zažívame dobu rôznych trendov. Možno je len mojím pocitom, že jedným z týchto trendov je akýsi „názorový primitivizmus“ a "ideová agresivita", badateľné skoro v každej diskusií dvoch a viacerých skutočne ideových oponentov. Mojimi „oponentmi“ v súkromných diskusiách bývajú najčastejšie ľudia, ktorých by som čisto pracovne pomenoval postmodernými liberálmi (často tiež na ľavicovom pol. spektre, ale to definovanie ešte značne komplikuje). Ďalším z mnohých trendov je, že sa najmä v týchto kruhoch neraz propaguje či uznáva akési zrieknutie sa identity (národnostnej, rasovej, náboženskej, dokonca už aj pohlavnej atď.) v prospech mieru, tolerancie a pod. Táto úvaha reflektuje tento trend, a ak je tento trend podľa čitateľa mnou vykonštruovaný, môže túto úvahu brať ako nevinné zamyslenie sa. Ostatne, naše myšlienky, názory, a obraz sveta, ktorý si ako mozaiku v sebe skladáme podľa istých individuálnych kľúčov, vypovedajú v konečnom dôsledku o nás samých oveľa viac ako o daných objektoch či javoch (nedokonalosť ľudského poznania a poznávania). Tieto riadky - to som teda momentálne ja, 21-ročný študent.

V prvom rade: to, že sa postmoderný liberál (používam to teda ako svoj pracovný termín, nie ako urážku) zriekne svojich identít v prospech „nového, krásneho sveta" (je to, pravda, jeho slobodná vôľa, jeho hodnoty) si nemyslím že by malo implikovať to, aby tieto hodnoty propagovala a aktívne podporovala aj spoločnosť (tu je na mieste vysloviť názor, že vákuum hodnôt reálne nejestvuje, respektíve nemôže prežiť, vždy existuje nejaký "diktát", väčší či menší, horší ci lepší, ktorý garantuje isté medze a normy správania jedinca - inak by sme sa predsa ocitli v stave pred spol. zmluvou; skutočná pluralita zo svojej podstaty teda tiež nejestvuje, jeden či viac názorov istého druhu prevládnu ako rešpektované, propagované, niekedy aj vynucované, takisto ako v histórií prevláda jedna naratíva atď.). Ak sa zrieknem svojej identity a prestanem sa tak snažiť bojovať (a snažiť sa dobre bojovať, t.j. rezignujem na seba samého aj na spoločnosť, nie len na to zlé, ale aj na to dobré, prirodzené, objektívne, univerzálne, spoločné), tak sa tým pravdepodobne snažím inšpirovať aj druhých, aby v mene lepšej spoločnosti urobili to isté. Avšak, má to jeden háčik, či skôr poriadny hák. Ak ich k tomu nechcem nútiť silou, ale ani sprostými urážkami zväčša bez reálnych argumentov (čo sa žiaľ, práve dnes deje veľmi často na "všetkých frontoch"), tak sa musím spoľahnúť len na dve veci – ich dobrú vôľu a rovnaké pohnútky aké mám aj ja, a rozhodne tiež na to, že sa môže ľahko stať, že identitu stratím len ja, respektíve len jedna strana (dajme tomu, že je to v prospech tolerancie a mieru). Ak sa teda dostanem do kontaktu s niekým, kto sa nechce vzdať svojej identity, ale za ňu bojuje (cnostnejším, či menej cnostným spôsobom), a nerozhodnem sa obrániť si svoj názor v kritickej situácií aj silou a ani toho druhého k vzdaniu sa jeho identity (opäť v prospech mieru) neprinútim rovnakou silou (teda nebudem účelom svätiť prostriedky), tak prichádzam viac či menej rapídne o všetko (najrapídnejšie a v extrémnych prípadoch o život, menej rapídne – o to možno menej badateľne – o kultúru, civilizáciu, aj veľkosť, niekedy aj vznešenosť, skutočnú diverzitu, hodnoty, aj o uznávané spol. normy atď.). Domnievam sa, že presne to sa dnes deje v Európe (či azda na celom „Západe“).

Pokiaľ sa v Európe stretajú ľudia, ktorí za najvyššiu cnosť považujú život ako taký, a nie entity, hodnoty, presvedčenia ktoré ho napĺňajú (a ktoré mu dávajú komplexný zmysel, teda nie len materiálne, z metafyzického hľadiska čisto pozemské a "momentálne" šťastie, ale prinášajú aj utrpenie, boj, ľudskú nedokonalosť atď.), za ktoré je dokonca ochotný svoj život položiť (možno práve aby mu dal zmysel), ktorých videnie sa postupne od Druhej svetovej vojny upriamilo tak veľmi na jednotlivca, jeho individualitu, potreby, všakovaké chute či azda aj chvíľkové výstrelky, že stratilo zmysel a cit pre spoločenstvo a s ním aj cnosť obety pre toto spoločenstvo (vlastne aj pre seba samého), ďalej rezignovalo na snahu o isté objektívne poznávanie, skúmanie a cit pre rozoznávanie dobra a zla, prirodzeného a neprirodzeného, vhodného a nevhodného, s ľuďmi, ktorých "motorom" v oblasti metafyziky je práve idea nie pozemského charakteru, so silným sociálnym cítením (teda minimálne v rozmedzí a jasnom rozlišovaní „my-oni“), tak dôjde k nevyhnutnému stretu, bez ohľadu na „suché“ čísla na jednej či druhej strane. Prirodzene si nenárokujem a ani netrúfam predikovať, a tak nechávam na dejiny rozhodnúť, ktorá "civilizácia" ma väčší potenciál z čisto evolučného hľadiska prežitia a zachovania rodu prežiť v takomto hypotetickom, ale možno nevyhnutnom (z povahy ľudskej nedokonalosti, psychológie, komplexnosti) strete.

Ak sa vzdáme obrany našej identity, ktorá bude rozhodná, ale vykonávaná cnostným spôsobom (miernosť, rešpekt a úcta k nepriateľovi na „bojovom poli“ aj mimo neho, odhodlanosť atď.), teda sa boja radšej vzdáme úplne (pre jeho „nehumánnosť“?) miesto toho, aby sme z toho často nečestného a primitívneho boja spravili boj čestný a hlavne zmysluplný (pravda, na to je potrebne vyznávať isté hodnoty a mať ciele iného metafyzického charakteru, než pozemského – teda nie len čísla, matériu, nejasne definovanú a nejasne ohraničenú či vymedzenú slobodu), tak jednoducho padneme na dno - možno neprídeme o holý život, ale prídeme o kreatívny priestor, v ktorom je možne zachovať náš kultúrny, morálny (mám na mysli ten, ktorý prírodu bral ako objektívnu, z ktorej odvádzal veci prirodzené, ktorý uznával Bohu miesto verejné a nechcel ho umlčať vyhradením len minimálneho priestoru v kútiku duše), intelektuálny, technologický, umelecký a celkovo historicko-civilizačný odkaz a na tomto odkaze sa pokúšať tvoriť niečo nové, lepšie, posúvať sa dopredu. Mnohí možno prídu bez možnosti cnostného boja za skutočnú slobodu práve o ten zmysel života – a nie je to azda horšie, ako stratiť život samotný?

Je obyčajná, a navyše nezodpovedná naivnosť myslieť si, že k nám dejiny budú milosrdné len preto, že (niektoré) naše intencie sa dajú označiť za šľachetné (treba dbať aj na ich aplikáciu, či účel svätí prostriedky, a nezabúdať, že niektoré veci či idei bez sociálneho inžinierstva a usmrcovania ľudskosti v ľuďoch nie je možné pretvoriť v realitu). Zdá sa mi, že tu teda ide o zápas človeka primárne so sebou samým, človeka, ktorého (aj) technologický pokrok priviedol síce k pomerne blaženému životu, ale zároveň aj na pokraj lenivosti, jednoduchosti, apatie, rezignácie, konzumu, do istej miery aj stagnácie a všeobecnej dezorientácie. Je to zápas, ktorý zvádza vo svojom vnútri, bojuje a často odmieta obetu, pretože volí radšej pohodlie. Často je to však pohodlie, prinášajúce síce na pohľad či v princípe krásne a atraktívne myšlienky, ale ktoré bez hlbšej úvahy, namáhavej práce, vzdelávania, poznávania, bádania, nazerania ale aj osobnej modlitby a meditácie vedie k záverom, že je lepšie hlásať niečo v princípe šlachetné, avšak robiť to celoplošne, často skratkovite, možno aj nezodpovedne a povrchne (zväčša aj niečo, čo je jednoducho len populárne, dnes napríklad "humanizmus" a "lásku"), ako sa zamyslieť nad hlbšou a komplexnou povahou daných vecí, nad ľudskosťou a ľudskou povahou, a zodpovedne pristúpiť k odkazu dejín, najmä však k vlastnej identite a k budúcim generáciám (ktoré by som sám mal vytvárať a vychovávať). Až keď tento boj človek uzná a pustí sa do neho naplno, môže byť transformovaný navonok. Cieľom je teda stávať sa lepším - verím, že pre nás všetkých. Ale táto skutočná veľkosť, až veľkoleposť človeka, o ktorú sa má pokúšať aj keď často padá, záleží od našich pohnútok, od úsilia, boja, obety, ktorú sme ochotný za a na toto zlepšovanie sa vynaložiť. Cieľom teda nie je útek k populistom (či zľava, či sprava), ktorý ponúkajú jednoduché, primitívne, niekedy aj zbytočne agresívne riešenia na komplexné a zložité problémy, cieľom nie je ani apatia, ani rezignácia, cieľom nie je žiaden moment. Až keď človek pochopí, že cieľom je cesta, cieľom je každodenný cnostný boj, zápas o lepší zajtrajšok, o to, aby som bol zodpovednejší, lepší, cnostnejší ako včera, až vtedy prestane stagnácia a morálna kríza sa stane históriou. Je to morálne vákuum etického relativizmu, ktorý modernému človeku vo svete, v ktorom matéria a konzum, chvíľkovosť, pohodlie a exhibicionizmus dostali neprimeraný priestor a rešpekt, bránia napredovať, bránia mu uznať, že boj je potrebný vo vnútri a niekedy žiaľ aj navonok, a že vždy by to mal byť boj čestný a zodpovedný.

Dovoľte mi ako podpornú barličku k mojim úvahám udať príklad, či azda akési "podobenstvo", ktorým sa pokúsim priblížť ich zmysel (to sa rozumie, že každé prirovnanie či podobenstvo jemne pokrivkáva, toto napríklad môže vyznievať až príliš paternalisticky).

Keď dieťa robí niečo zlé (predstavme si niečo na oko nevinné, napríklad je príliš veľa zmrzliny), milujúci otec či mama ho napomenú, nežne, ale zaiste aj rázne – napríklad mu zmrzlinu jednoducho vezmú. Vedia, že je to pre jeho dobro, že musí prijímať aj inú stravu, aby bolo zdravé, aby rástlo. Otec aj karhá, napomína. Nenecháva dieťa robiť všetko, čo ho napadne a čo v ten moment chce, hoci to môže dieťa brať ako zradu, ako neslobodu, ako tyraniu, ako potláčanie jeho individuality, potreby, ako brzdenie jeho rozvoja. Zodpovedný a milujúci otec však vie, čo robí, že to je výchova, že to je realita sveta, v ktorom žije a bude žiť aj jeho dieťa – v ktorom bude potrebné mať motivujúce ideály, vieru, nádej, ale v ktorom si tiež bude musieť uvedomiť aké je nedokonalé, že svet okolo seba nedokáže poznať a chápať v plnosti. Rodič tiež vie, že je starší, má viac informácií a skúseností, vie sa rozhodnúť lepšie, lepšie pozná, že jesť iba zmrzlinu škodí, aj keď sa dieťaťu tlačia do oči slzy alebo kričí od hnevu, ako rodičov nenávidí. Kričí: už chcem byť dospelé! Nech si môžem robiť, čo chcem, a nemusím Ťa poslúchať!

Otec s mamou nežne odpovedajú: myslíš, že o tom je život, to znamená byť dospelým? Robiť si všetko, čo chceš, čo Ťa práve napadne, na čo máš chuť? Ale veď to je to, čo chceš teraz, keď si len dieťaťom – to ono by si chcelo robiť len to, čo chce. Nie. Dospelosť je niečo iné, drahé dieťa moje. Dospelý človek nemôže robiť len to, čo chce, na čo má chuť – vždy musí robiť to, čo pokladá za správne, zodpovedné, to, čo súhlasí s jeho svedomím, s jeho vierou, s hodnotami, ktoré vyznáva – a mnohokrát je to obeta, musí sa zaprieť, musí vynaložiť viac úsilia, ako keby si vždy spravilo po svojom a vždy len to, po čom momentálne túži. To je pravá sloboda - byť pánom sám sebe, neutiekať sa k skratkovitým – možno emočne atraktívnym – riešeniam, nepodliehať pudom, stávať sa citlivým voči sebe, aj voči druhým, skúmať v sebe či to, čo chcem, po čom túžim, je naozaj dobré, či to potrebujem, či to inému zbytočne neublíži, či to má zmysel, atď. A ak niečo naozaj chcem (pretože byt ambiciózny a chcieť sa zlepšovať je predsa dobré), v pokore by som mal uznať a pripraviť sa, že to musím dosiahnuť poctivo, využiť svoj talent a doplniť ho tvrdou prácou - pre svoje dobro, ale i pre dobro iných. Nezneužívať druhých, ani systém - aj keď to môže byť lákavé, nie je to správne. Stále opakujem, že nechcem, aby to znelo ako moralizovanie, posudok, či oznamovanie pravdy, ale ako vyznanie, úvaha v riadkoch. Myslím však, že jedine takto sa buduje spoločnosť, ktorá stojí na veľkosti jednotlivcov, ale neodumiera v prospech ich bezbrehých chúťok. To znamená byť dospelým, zodpovedným.

Dalo by sa polemizovať. Ponúka sa vysvetlenie, že „rodičia“ z príbehu sú (skutočné) elity (teda nie také, ktoré sú častokrát pri moci dnes, či také, ktoré sa k moci vezú na vlne populizmu, agresie, radikalizmu, „emocionalizmu“, morálneho relativizmu (miesto spoločenského „perspektivizmu“ - teda nejakého "pozitívneho" relativizmu - je tu hodnotový/etický subjektivizmus), či využívaním hrubých nedostatkov demokracie). Skutočné elity, to je tá strata spoločnosti, ktorá má potenciál priniesť nové myšlienky, vysoko-kultúrne, s odkazom na históriu a identitu, ale pritom moderné, stále však dostatočne zodpovedné, premyslené, inteligentné – a následne spoločnosť čo možno najspravodlivejšie a najcnostnejšie viesť a spravovať. Nemusí to byť jeden osvietený panovník, žiaden človek predsa nie je dokonalý a nevyniká vo všetkých oblastiach nevyhnutných k dobrej správe spoločnosti. Sú to teda tie ozajstné elity, intelektuálne, ale i morálne vyspelé, presvedčené a odhodlané, ktoré vedia, že stratifikácia spoločnosti je nevyhnutná, ale zo svojej povahy dobrá - ak je budovaná cnostne, rešpektovaná, a sociálna mobilita je v nej podporovaná hľadaním talentov obrusovaných tvrdou prácou, a predovšetkým poskytnutím kvalitného vzdelania a vzdelávania.

Tým, ktorý premýšľajú ďalej o zmysle „podobenstva“ chcem povedať, že „otec“ v tomto prípade nie je Boh, ale len človek, taký istý ako „dieťa“. "Rodičia" majú len viac zodpovednosti, mohli by nimi teda byť elity - v zmysle takých elít, ktoré rozhodujú, riadia a usmerňujú spoločnosť, a jedná sa tak či už o politických reprezentantov a lídrov, ako aj o iné elity (intelektuálne, vedecky – akademické, umelecké atď., ktoré všetky nesú vysokú mieru zodpovednosti za spoločenský progres, alebo naopak regres). Dieťa je v tomto prípade každý človek, a nič menej cenný či hodnotný, avšak ktorého zodpovednosť je primárne za seba, resp. za úzky rodinný okruh, nie za spoločnosť vo všeobecnosti.

Na záver teda niekoľko posledných úvah. Chcel som poukázať na to, že treba „aj takých, aj takých“ – to je ona skutočná diverzita. Kde jeden sa chce vzdať identity, druhý to pokladá za hlúpe a bojuje za jej zachovanie. Ide o spôsob komunikácie medzi nimi, a priestor, ktorý dostanú argumenty z jednej aj druhej strany. Dnes je, žiaľ veľmi často, kvalita argumentov veľmi slabá na jednej aj druhej strane – buď dostávajú verejný priestor ľudia a myšlienky, ktoré by mali mať priestor a úplnú slobodu naozaj len v súkromí, takí, ktorí zneužívajú demokraciu na propagáciu zbytočného násilia, alebo tí, ktorých kapacita im síce umožňuje rozvinúť hlbšie myšlienky, ale sa ich zrieknu v prospech spomínaného mentálneho / fyzického pohodlia, či popularity (populizmu), a ich závery sú často nepodopreté reálnymi argumentami či v konečnom dôsledku silno polarizačné a agresívne - nemám na mysli len "jasných" extrémistov a populistov, ale aj "extrémistických postliberálov, humanistov" atď.

Myslím, že pre dobro spoločnosti – a ako som povedal, neverím v spoločenské, hodnotové ako ani politické vákuum – je správne propagovať tú „ťažšiu cestu“ nie vzdávania sa identity, ale zodpovedného prijatia, jej čestnej, poctivej, odvážnej ale i slušnej obrany a s ňou i hlbšiu úctu ku komplexnosti ľudskej existencie – že jestvuje aj utrpenie, že nie je všetko o materiálnom či momentálnom a intenzívnom šťastí, ale aj o dlhej ceste k cieľu, ktorý prekračuje hranice nášho poznania, že šťastiu dáva zmysel jedine táto komplexnosť, a nie povrchnosť, jednoduchosť, pohodlie. Iste, ak je niekoho hodnota a ideál byť tolerantným až po mieru vzdania sa identity pre dobro toho druhého, tak je ten človek verní svojím hodnotám – a predsa to hlásam, nech sme svojím hodnotám verní. Opäť to však dávam do celospoločenského kontextu – napokon, kde si jednotlivec užíva „luxus“ slobody a zodpovednosti samého za seba, či za najbližšiu rodinu, politik, líder, elita má zodpovednosť za spoločnosť, za jej prežitie, napredovanie, zachovanie odkazu, nie plošným spôsobom, ale náročným a komplikovaným poznávaním zložitých vzťahov. Keď teda prehováram k sebe, hovorím si: človeče, nepredávaj, nenič, nevzdávaj sa identít svojej rodiny, kultúry, rasy, pohlavia, národa, viery, náboženstva, presvedčení, hodnôt. Nepredávaj ich ani za primitívny radikalizmus, za jednoduchý, no nefunkčný populizmus, nepredávaj ich ale ani neprispôsobivým „prišelcom“ - migrantom, ktorých môžeš s láskou vítať, ale zodpovedne - ak sa radikálne odmietnu prispôsobiť, spolunažívať podľa väčšinových hodnôt a tieto hodnoty a Tvoju identitu - aj tú historickú - rešpektovať a ctiť, nemajú u Teba čo robiť. Nepredávaj ich ani nekultúrnosti a klesajúcej kvalite Tvojich prejavov, argumentov, debát, diskusií, diel. Neznižuj latku a úroveň len preto, že si lenivý, že miesto tvrdej práce a talentu sa Ti ponúkajú kde-tu všelijaké kvóty či sa znásilňujú práva pre prestíž, lenivosť, inokedy sprostý a obyčajný exhibicionizmus. Nebuď lenivý, nebuď nezodpovedný. A voľ aspoň občas, keď nie vždy, tú ťažšiu cestu. Nech Ti dáva život zmysel, nie len chvíľkové potešenia a pocity šťastia. Cieľom je totiž cesta, a cesta je stávať sa lepším. V obete.

 

 

ps: či sa dá vychádzať, a to najmä v čase krízy (akéhokoľvek charakteru, špeciálne potom morálneho) z teoretických premís (a ich reálnym prevedením) demokracie v jej modernom ponímaní (teda určite nie gréckom, azda skôr rímskom, modifikovanom, adaptovanom na oveľa väčšie množstvo aj diverzitu občanov), či nie je lepšie sa snažiť budovať a selektovať skutočné elity, aspoň do istej miery neriadené a nezávislé od oscilácie verejných emócií, nedostatočnej informovanosti a často aj vzdelanosti (v danej oblasti) a tendencie skratkovitého a nekomplexného uvažovania, ktoré sú vlastné širokej verejnosti, opäť najmä v čase krízy, to všetko sa pýtam sám seba v ďalších úvahách. Prichádzajú nutne otázky – ak chceme vybrať tie naozajstné elity, nechceme byť závislý na emocionálnej aj racionálnej nestabilite (možno až nedostatočnosti, logicky z dôvodu nemožného prístupu ku všetkým informáciam, ku ktorým elity prístup majú) širokej verejnosti, tak ako? Neuznáme všeobecné voľby? Ako, aby sme neskončili v obyčajnej a nechutnej tyranii, bez slobody jednotlivca, s útlakom a zbytočným utrpením? Je totiž treba pamätať na to, že ten, kto je za istý spôsob nedemokratického vládnutia (teda priznáva demokracii veľmi slabú úroveň procesu výberu elít, a zaoberá sa či už vládou menšej, vybranej skupiny, alebo jednotlivca), sa môže sám ľahko ocitnúť „v opozícií“ k hodnotám, ktoré si daný jednotlivec či skupina osvoja a aplikujú ich viac či menej násilne do spoločnosti. Inak povedané - ako zaistiť, aby ľudia mali slobodu, aby bol rešpektovaný každý, nehladiac na to, akého je vierovyznania, farby pleti, pohlavia, mentálnej či fyzickej kapacity atď., bola tiež sformovaná a udržovaná funkčná (samozrejme inteligentná a konštruktívna) opozícia bez útlaku, a zároveň aby nekolísal systém podľa (často žiaľ primitívnych, egoistických, nedostatočne informovaných) nálad širokej verejnosti? Tak, aby sa spoločnosť posúvala ďalej novými (so zreteľom na to, že nie všetko staré je zlé, a nie všetko nové je dobré!) myšlienkami a prístupmi. Mám pocit, že dnes sa do značnej miery iba „manažuje" a iba veľmi jemne - riadiac sa opäť náladami a všakovakými neprimeranými chúťkami, často menšinovými – ovplyvňuje momentálne status quo. Ako teda zaistiť, aby elity vo všetkých sférach boli naozaj "tí najlepší" v oblasti schopností i morálnych pohnútok? Aby ostali morálnymi, aj keď okúsia, ako chutí moc? Ďalej ako dohnať ten "gap" medzi prírodnými vedami a spoločenskými vedami? Nie je načase "novelizovať spoločenskú zmluvu" (aspoň lokálne). Možno človek čaká na A.I., ktorá zmení spoločenské fungovanie na Zemi. Možno. Možno už bude potom neskoro. Kto vie. Tak či onak, aj týmto všetkým sa zaoberám vo svojich ďalších prácach.

pps: kto článok prebehol na koniec, a chce len krátke zhrnutie, skúsim mu vyhovieť nasledovným: bez boja a námahy (v tomto zmysle najmä mentálnej), nemá väčšina vecí zmysel a kvalita a úroveň klesajú vo všetkom - od medziľudských vzťahov, cez produkty ľudskej práce (často až zbytočne konzumné, „obyčajné – veď si porovnajme staré chrámy s ich modernými ekvivalentami, alebo staré budovy verejného určenia s modernými nákupnými centrami atď.; pre kvantitu nutne klesá kvalita, produkty sú historicky netrváce a málo hodnotné), až po duchovný život, ktorý ako jediný môže pomôcť človeku chápať komplexnosť bytia – nie len momentálne šťastie, pohodlie vyjadrené často len v číslach, ale aj utrpenie, zodpovednosť, skutočnú lásku k blížnemu, obetu, atď. Radikalizácia a skratkovité, primitívne riešenia a vysvetlenia komplexných problémov či tém sa navzájom podporujú a burcujú na oboch stranách z povahy dnešnej nekultúrnej, masovej a emóciám úplne podriadenej politiky – toto, spolu s tendenciou zvyšovať a podporovať už tak často neznesiteľnú mieru rozporu medzi tým, čo je prirodzené, dobré, správne a vhodné a tým, čo je často propagované ako pokrokové, niekedy dokonca až vynucované, ale je často len výstrelkom či exhibicionizmom (a aj neznesiteľná miera propagácie a presadzovania niečoho menšinového voči väčšinovému, naviac často agresívnymi prostriedkami), pokladám nie len za zväčšujúcu sa ideologickú priepasť v spoločnosti, ale aj za najväčšieho nepriateľa pokroku, hlavne morálneho, od ktorého, pravda, tiež závisí – a do veľkej miery – celospoločenský pokrok ako taký. A platí to ako pre jednu, tak i pre druhú stranu, osobne totiž nenachádzam rozdiel medzi „netolerantným“, ktorý sa chce za každú cenu zbaviť „tolerantných“, a „tolerantným“, ktorý sa chce za každú cenu zbaviť „netolerantných“ – obaja totiž degradujú dialóg, stávajú sa stále agresívnejšími v rétorike a postupne aj činoch, a búrajú aj hranice, ktoré by mali byť zachované.

ppps: Napriek aure pesimizmu, ktorú mohol čitateľ vycítiť, tento a aj ďalšie moje práce majú byť naopak pozitívne – o nádeji, že pojem vyššia latka neznamená len kritiku jej dnešného častého znižovania, ako skôr podporu ľudskej ambície stávať sa lepším, vstávať po každom páde (ktorý zarušene príde), mať ideál, bojovať zaň, túžiť po veľkosti a nie priemernosti atď. Nemyslím si ani, že je spoločenský úpadok a forma morálnej degenerácie o toľko väčšia či neznesiteľnejšia (kto som ja, aby som súdil? Nikto, iba sa zamýšľam a vyjadrujem svoj názor...) oproti predošlej známej histórii (azda je len o niečo "okatejšia", častejšie má formu exhibicionizmu, rýchlejšie sa šíri atď.). Dnešné časy sú predsa skvelé, som za ne vďačný, ľudstvo istotne napreduje a naviac som osobne obklopený skvelými ľuďmi, takže optimizmus mi naozaj nechýba. To však neznamená, že by sme to nemali zlepšovať, posúvať ďalej, tak ako technológiu, prírodné vedy či spoznávanie vesmíru, avšak zodpovedne, kvalitne, do hĺbky, dlhodobo a nie vždy len populárne, krátkodobo, pohodlne, bez obety. Práve naopak.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo