Cirkev nemôže byť zlá – aspoň podľa ateistov 2

Cirkev nemôže byť zlá – aspoň podľa ateistov 2

Časť ateistov pointu minulého blogu nepochopila a reagovala ďalšou kritikou cirkvi, časť pochopila – ale zdvihol som mandle všetkým. Z reakcií som došiel k záveru, že tému treba rozpracovať komplexnejšie. Tentoraz bez postavy môjho priateľa ateistu – nezískal si sympatie svojich súdruhov ( - boli presvedčení, že by to na jeho mieste zvládli lepšie. Len sa im nechcelo...)

V skratke: Ukázal som, že ateisti majú pri akejkoľvek kritike nemorálnosti problém, lebo  popierajú existenciu všeobecne záväznej morálnej normy. Môžeme ju nazvať aj objektívne existujúce dobro, najvyšší cieľ, či prirodzený zákon a.i. ( – jednoduchší oponenti si môžu vybrať pojem, na ktorom sa najlepšie pozabávajú. Zvykne ich to baviť – potom nemusia riešiť podstatu otázky). Ak ale nič takejto povahy objektívne neexistuje, chýba im štandard, podľa ktorého by správanie hodnotili, nakoľko sa s ním rozchádza či je v súlade. Ďalším problémom je, že aj keď nájdu akýkoľvek iný základ než objektívne dobro, na ktorom by mohli stavať morálne súdy, vždy bude treba ešte zdôvodniť, prečo má jednotlivec cítiť povinnosť správať sa žiaducim spôsobom.

Niektorí sa snažia udržať pozície tým, že za základ morálky vyhlásia všeobecný spoločenský konsenzus, odvodený od nejakého „dobra“ – čiže cieľa, o ktorý je „správne“ sa usilovať. Nie je to vraj žiadna Bohom daná hodnota, nadprirodzene vpísaná do ľudských sŕdc, ale rozhodne je to prospešná hodnota. Prospešná pre koho - pre bezcitný a nezmyselný vesmír? Nie, pre ľudské spoločenstvo! Keď už nás tá nepravdepodobná vlna evolúcie vyvrhla na breh sebauvedomenia, snažme sa aspoň si svoju žúrku užiť, kým trvá.

Takáto argumentácia je však len odsunutím problému o krok ďalej, prehodenie mŕtveho albatrosa do susedovej záhrady. Nech by sme „dobro“ (ako najvyššiu hodnotu / prospešný cieľ) zadefinovali akokoľvek, samotný fakt, že snaha usilovať sa oň, resp. riadiť správanie v súlade s ním, by mala byť všeobecne záväznou povinnosťou, prezrádza, že niečo má zmysel! Či už je to samotné dobro (Láska? Netrpenie? Numizmatika?) alebo existencia celku (Ľudstvo? Životné prostredie? Inteligentný život – dokonca vrátane Slovenska?), ktorý z nejakého dôvodu TREBA zachovať. Ergo, niečo predsa len má hodnotu samé osebe. Potom Heuréka, zmysel existuje! (Týmto som svoje znalosti latinčiny a gréčtiny vyčerpal.)

Príklad diskusie o tomto aspekte problému:

"Morálka predsa nemusí mať transcendentný pôvod! Je to konanie smerujúce k dobru, ktoré prospieva celku. A dobro je stav, kedy jedinec fyzicky ani psychicky netrpí.“

„Ako si prišiel práve na túto definíciu?“

„Nikto predsa nechce trpieť... hádam okrem rozcítených diváčok 50 odtieňov sivej..."

„Dobre, ale vesmír sa neriadi tým, čo chceme alebo nechceme. Ak sa život reprodukuje len preto, aby sa mohol ďalej reprodukovať, potom je samoúčelný. Žiaden iný zmysel, od ktorého by sa dala odvodiť najvyššia hodnota, tam nie je. Takže ide len o akúsi našu ľudskú dohodu, že netrpenie bude najvyššie dobro.“

„Samozrejme. Morálnym je potom každá racionálna snaha minimalizovať utrpenie.“

„Ale na tomto svete bude vždy nejaké utrpenie – fyzický život ako taký má svoje ťažkosti a obmedzenia, evolučný konkurenčný boj si spôsoby nevyberá, entropia vesmíru narastá, ľudia majú protichodné zámery, aj vnútri jednotlivca sú rozpory, žily kôrnatejú...“

„Pravdaže, ideálny stav, kedy by nikto nijako netrpel, sa nedá dosiahnuť, nanajvýš nejaká redukcia utrpenia...“

„Čoby nie, jasné, že sa dá! Treba život celkom vyhladiť - ale, prosím ťa, bezbolestne, ak by si to niekedy skúšal - podľa tvojej definície tam nesmie byť utrpenie.“

„To je absurdný extrém pritiahnutý za vlasy! Samozrejme, že som myslel odstraňovanie utrpenia v maximálnej možnej miere, ale pri zachovaní života!“

„Podľa akej normy? Ak vesmír nemá zmysel, z čoho odôvodniť, že existencia je lepšia ako neexistencia? Ak je definíciou dobra minimalizovanie utrpenia, tak život nie je lepší než smrť! Collective eutanasia is the answer!"

(Išlo opäť o hypotetickú rekonštrukciu dialógu, ako by mohol prebiehať pri obhajovaní daného stanoviska. Inšpiráciou tých predošlých boli skutočné rozhovory s ateistickými priateľmi, ale fakt, že to neboli ich autentické stenografické záznamy či prepisy nahrávok, niektorí komentátori považovali za neodpustiteľný.  A teraz ich zrejme poburujem znovu.)

Diskusia by však mohla pokračovať ďalej. Ateista by napríklad mohol ponúknuť hypotézu: „Aj keď teoreticky naša filozofia naozaj nevedie k ničomu inému než samoúčelnosti a beznádeji, v praxi si ľudia svoju existenciu a život v spoločenstve ani po uvedomení si tohto záveru vážiť neprestanú – evolúcia nás totiž vyzbrojila účinnými záchrannými mechanizmami ako sú svedomie či túžba po zmysle.“

„Hmm. Lenže demaskovaním ich pravej podstaty – teda hlásaním, že nemajú reálny základ, ale ide len o psychologický trik, čo nám pomáha prežiť – ateisti znižujú ich účinok!

„Žiadne obavy. Takzvané svedomie - ako sublimácia povinnosti voči celku – je do nás zakódované príliš hlboko na to, aby sme ho celkom prestali pociťovať (hoci aj proti svojej vôli).“

„Ale rozhodne sa naň dá povzniesť ľahšie, keď vieme, že je len ilúziou. Zástancovia tohto pohľadu tak svojou ,osvetou‘ zachovaniu celku vlastne škodia!“

Majú však aj ďalší problém: existenciu slobodnej vôle. Už od antických počiatkov filozofie je ateizmus naviazaný na materialistický obraz sveta, ktorý je často spájaný s determinizmom. A nečudo: podľa kresťanov je sloboda súčasťou ľudskej dôstojnosti a „Božieho obrazu“, na ktorý bol človek stvorený, zatiaľ čo ak ide iba o impulzy našich neurónov, naprogramované na základe minulých udalostí plus prírodných zákonov, je slobodné rozhodovanie sa len ďalšou ilúziou. Na základe rôznych ovplyvňujúcich faktorov je už aj tak vopred kauzálne dané, ako sa v každom momente zachováme. Vo svete, kde vládne len hmota a biologické pochody, by vôľa slobodného ducha (nevyhnutne nemateriálnej povahy) nemala miesto. Okrem toho, ak nemáme slobodnú vôľu, je aj úvaha o neexistencii slobodnej vôle úplne neslobodná – nemáme teda žiadnu záruku, že je pravdivá – len sa nevyhnutne prihodila (rovnako ako úvaha, že ju máme) - čiže vôbec nemôžeme dôverovať akémukoľvek rozumovému uvažovaniu. Atakďalej... komplikácie by sa len množili, čím viac by sme domýšľali dôsledky hypotézy, že mechanický pohyb hmoty je jediná podstata vesmíru.

Lenže ako môžete niekomu, kto nedisponuje slobodnou vôľou (keďže žiadna reálne neexistuje), vyčítať, že sa zachoval nesprávne? Veď nemal na výber – spravil len to, čo musel. „Oops, ten môj antrax vo vodojeme vás asi nepoteší... ale vesmírne zákony tak predurčili!“ Keďže všetky skutky sú neslobodné, hnevať sa za nejaký z nich na cirkev nie je o nič rozumnejšie ako byť napálený na hnusné, zlomyseľné mlieko, že na sporáku vykypelo. (A ešte ako škodoradostne pri tom syčí!)

Niektorí z popredných novodobých ateistov ponúkli nasledovné vysvetlenie (no, vysvetlenie...): ateista si síce uvedomuje, že morálka nie je nič viac než umelý spoločenský konštrukt, vôľa sa len navonok javí byť slobodnou, a zmysel je zvláštnym vrtochom ľudského mozgu, ktorý zrejme plní užitočnú biologickú funkciu... ale v každodennom živote sa správa tak, ako keby morálka, slobodná vôľa a zmysel existovali, lebo je to praktickejšie. Čo je, podľa mňa, len eufemizmus – život dôsledne v súlade s tézami ateizmu by nebol nepraktickejší, ale priam nepredstaviteľný! Ani len ďakovať či ospravedlňovať sa by nedávalo zmysel, nedôverovali by sme nikomu a ničomu, kým by sme si fakty neoverili vedeckými metódami, čo by nás úplne paralyzovalo v konaní aj rozprávaní, a rozhodovanie by možno prebiehalo pomocou hracej kocky, lebo by sme neverili ani ľudskému rozumu (ktorý už, trkvas jeden, naletel na zdanie zmyslu, slobody a podobné preludy), atď. Lenže ak je to tak, že osvietení ateisti robia ústupky a kompromisy svojej filozofie pre potreby každodenného bežného života, potom sú odsúdení žiť v rozpore so svojím presvedčením - v permanentnej lži. Alebo si to presvedčenie len nedomysleli do dôsledkov? V každom prípade, nevychádzajú z toho ako tí čestnejší a racionálnejší borci... Sorry, chalani!

Summa summarum (tak predsa som ešte trochu latinčiny vyškriabal!), ateisti – v prevažnej miere zároveň materialisti a naturalisti – by najprv potrebovali sformulovať spoľahlivejšie základy pre vynášanie morálnych súdov, nielen kritiku kresťanskej cirkvi, ale vlastne akýchkoľvek, a až potom si môžu dovoliť ich nadniesť. V opačnom prípade, ak máme byť konzistentní, podkopávajú základy vlastného svetonázoru.

Poznámka: Prosím komentátorov, ktorých ideová rovina minulého a tohto blogu ani len nelízla, a chcú pokračovať vo vyťahovaní kostlivcov z cirkevnej skrine (resp. v rozfúkavaní popolčeka G. Bruna), aby si skúsili nájsť nejaký iný blog – naozaj k téme, na ktorom by si mohli brúsiť svoj neporaziteľný ostrovtip (alebo, povedané terminus technicus, „odbavovať sa“). Pre istotu: V tomto a minulom blogu v skutočnosti nešlo o to, čoho sa cirkev dopustila či nedopustila - napriek provokatívnemu názvu a obrázku, ale o to, či je ateizmus dostatočne filozoficky vybavený hoci už len na taký jednoduchý a obľúbený šport, akým je kameňovanie kresťanstva. (Tak, a je to vonku!) Ráčte napríklad zobrať do úvahy, že všetky jedovaté rýpnutia tohto druhu, bez ohľadu na to, či sú historicky správne alebo nie, navodzujú dojem, že ich autori nedokážu moje závery spochybniť a preto menia tému na obohraté útoky ( - druhý najobľúbenejší šport ateistického diskutéra). Povesti inteligentných, do hĺbky uvažujúcich sekularistov tak vlastne skôr ubližujú. Ale ak naozaj chcú... blokovať ich nebudem. :-)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo