Bitka pri Viedni 11. september 1683: Víťazstvo politickej korektnosti

Už dlhšie som mal v pláne pozrieť si poľsko – taliansky film o bitke pri Viedni 1683. Aby som sa na film pripravil, chcel som si najprv zistiť k téme nejaké informácie. Zadal som teda do Googlu „bitka pri Viedni“ a vyhodilo mi to medzi inými aj link na článok, v ktorom sa písalo, že RTVS odmietla odvysielať tento film. V článku bol citovaný aj list riaditeľa RTVS, kde zdôvodňoval svoj odmietavý postoj. To ma podnietilo k tomu, aby som si film čím skôr pozrel (Zakázané ovocie chutí najlepšie.). Chcel som vedieť, čo je na filme o bitke spred viac ako tristo rokov také strašné, že sa nevojde do programu našej štátnej televízie.

Film ma nenadchol, ale ani nijako výrazne nesklamal. Hodnotil by som ho ako priemerný. Dalo sa to vidieť. Väčšina výhrad, ktoré adresoval filmu V. Mika boli oprávnené. Napriek tomu si myslím, že RTVS mohla film odvysielať. Uznávam, že niektoré pasáže filmu pôsobia kontroverzne. Tento problém sa však dá riešiť tak, že sa po skončení filmu uskutoční 60 alebo 90 minútová beseda odborníkov, kde sa sporné veci vydiskutujú. Bitka o Viedeň by si pripomenutie zaslúžila, pretože pri Viedni sa bojovalo aj o Bratislavu (Pozsony, Pressburg) a možno aj o Európu. V odmietnutí filmu môžeme vidieť určitú zaujatosť, lebo mnohé tieto výhrady by sa dali adresovať v rovnakej alebo ešte vo väčšej miere aj voči iným programom, ktoré RTVS bežne vysiela.

V. Mika vyčíta filmu, okrem iného, historické nepresnosti a zle natočené bojové scény. Lenže to je problém aj filmu Bathory. Bojové scény v tomto filme pôsobia nevierohodne až komicky a film sa nepridržiava ani historických faktov. Masová vrahyňa Alžbeta B. je vo filme vykreslená až príliš zhovievavo a palatín Juraj Thurzo (bol pravdepodobne slovenskej národnosti), ktorý bol v kontexte dejín vtedajšieho Uhorska skôr pozitívnou postavou, je zobrazený jednostranne negatívne. V porovnaní s filmom Bathory vyznieva film Bitka pri Viedni ešte vierohodne.

V umení existuje niečo ako licencia poetica. To znamená, že umelec sa pri spracúvaní nejakej témy nemusí otrocky pridržiavať faktov, ale môže si ich do istej miery upravovať, môže uplatniť aj svoju fantáziu. Úlohu verne zobrazovať skutočnosť majú skôr dokumentárne filmy.

Historické hrané filmy sa len málokedy do detailov pridržiavajú faktov. Takú výčitku by sme potom mohli adresovať takmer všetkým historickým filmom. Dôležité je, aby sa film pridržiaval nejakých základných skutočností. Napr. film o Napoleonovi nemôže skončiť tak, že Napoleon vyhrá bitku pri Waterloo.

Ja si myslím, že pri odmietnutí filmu o bitke pri Viedni sa uplatnilo to, čomu sa hovorí politická korektnosť. Podľa politickej korektnosti sa isté veci nepatrí hovoriť resp. v prípade televízie vysielať.

Keby sme sa však optikou politickej korektnosti pozreli aj na taký seriál ako je Sváko Ragan, nezostala by ani na ňom nitka suchá.Vo Svákovi Raganovi sa dajú nájsť explicitné rodové a rasové stereotypy. Raganova rodina je klasická patriarchálna rodina, kde vládne otec, deti sú vychovávané autoritatívne, teda nie dnes moderným benevolentným spôsobom. Seriál ponúka obraz ako otec sedí za stolom a mama ho obsluhuje. Áno, takto nejako to fungovalo v rodinách u nás po prvej svetovej vojne, lenže nebezpečenstvo takýchto patriarchálnych obrazov je v tom, že by sa nimi mohol niekto inšpirovať aj dnes.

Problematické sú aj rasové stereotypy, ktoré nám podsúva audiovizuálne dielo Sváko Ragan. Príslušníci rómskeho etnika sú v ňom zobrazení ako ľudia, ktorým sa nechce pracovať, preferujú zábavu pred prácou, klamú, kradnú a priživujú sa. Rómovia žijú separovane v rómskej kolónii Kováčikové, teda nie sú integrovaní do majoritnej spoločnosti. Rómsky vajda ako príslušník elity, ktorý by mal reprezentovať poriadok, kradne po nociach sliepky.

Vzhľadom na rodové a rasové stereotypy prítomné v tomto diele by mala RTVS zvážiť jeho každoročné reprízovanie.

Zdá sa vám to prehnané? Vitajte vo svete politickej korektnosti.

Ak RTVS pri neodvysielaní nejakého programu argumentuje jeho nízkou kvalitou, vyznieva to pokrytecky. Myslím, že RTVS odvysielala už mnoho nekvalitnejších programov než je spomínaný film. A na tvorbe viacerých takýchto programov sa aj podieľala. Za všetky spomeniem aspoň „vianočné“ rozprávky Láska na vlásku alebo Johankino tajomstvo. RTVS tieto nevydarené rozprávky každoročne reprízuje, aby v rámci akéhosi sebaklamu presvedčila seba aj divákov, že sa jej podarilo natočiť kultové rozprávky, ktoré budú k obrazovkám lákať celé generácie divákov. Tieto rozprávky podľa mňa deformujú vkus divákov.

Podobný prípad je film Agáva. Na tento film som sa tešil. Myslel som si, že film, v ktorom hrá Milan Lasica nemôže byť zlý. Teraz už viem, že môže. Dopozerať tento film vyžaduje od diváka veľké vypätie vôle. Keby RTVS tak bazírovala na kvalite, tento film by nemohla nikdy zaradiť do vysielania.

Nejde len o moje subjektívne hodnotenie. Na CSFD má tento film hodnotenie 42%. Tu je niekoľko príkladov hodnotenia:

Absolútne neviem čo by som na tomto filme vyzdvihol. Od scenára(na ktorom pan Šulaj vraj pracoval 19 rokov) cez hercov, kameru až po strih je všetko za nula bodov. Nogovi sa vo filme odliepaju fúzy, aj dobrí slovenskí herci pôsobia kvôli literárnym dialógom a slabunkej réžií umelo a neprirodzene, o záberovaní ani nehovoriac. Jednoduchý až hlúpy priamočiary príbeh, v ktorom malo ísť o dobový kontext, z ktorého je tam len pár klišé.

Napriek tunajšiemu pohoršeniu a trojici negatívnych novinových recenzií som sa vybral na just do kina. Na just preto, lebo som jednoducho nechcel uveriť, že to môže byť až tak zlé. Veď predsa Milanovia Lasica a Kňažko sa nemôžu na niečo také podujať. Nuž v tomto prípade ich upodozrievam, že si scenár vopred nečítali. Alebo len chceli Šulajovi (režisérskemu debutantovi v 66 rokoch) urobiť radosť. No okrem spomenutých hereckých vylikánov je film doslova preplnený hereckými esami, z ktorých väčšina dostala maximálne tri vety a niektorí sú doslova v úlohe komparzu. Lenže márna snaha, scenár a najmä dialógy sú príšerné a mnohokrát sa doslova cítite trápne za tých hercov (ja som sa musel polovicu času pozerať do stropu kinosály). Niekedy vety pôsobia dobre na papieri, no z úst hercov pôsobia neprirodzene. V tomto prípade neverím, že to Šulajovi muselo znieť dobre čo i len na tom papieri, či v jeho hlave. Taktiež hlavná dejová linka - príbeh lásky pôsobí čudne. Nápadník celý dobu dobiedza, švárna deva ho odmieta, až zrazu tvrdí, že ho miluje. Tento zvrat, prerod nebol nikde zahratý či naznačený, len zrazu nastal. Taktiež mnohé situácie odohrávajúce sa na plátne pôsobili maximálne bizarne. Všetko ostatné bolo napísané v spomínaných recenziách. Jednu hviezdičku dávam za to, že ako taký dej film mal a teda nebol úplnym odpadom

.....zopár vskutku kúzelných dialógov či klenotov zo scenára, ktorý proste nemohol na papieri fungovať, nemohol....: "Vojna je sviňa, ale voda je výborná." "Počula si doktora Vargu? Sklamanie je zlatý stred, vľavo je bujará veselosť, vpravo smrť." "Prepáčte, nechcel som Vám pokaziť večer. Nevadí, na hnusné veci sa rýchlo zabúda..." "Nie je to proti prírode, zakvitnúť a potom hneď skapať?" "Máš to tu rozryté Angel, chodia Ti sem diviaky? Aleeee, včera som tu prekotil Katarínu. Slúžku? Angel, veď máš ženu! Doktorko, Štefinu obrábam tamto, v tekviciach. Veď preto..."

Pociťujem smútok. Úprimný smútok prameniaci zo skutočnosti, že v dnešnej dobe ešte vznikajú filmy ako je tento. Môj smútok však nepochádza zo zarytého hejterstva domácej filmovej produkcie, práve naopak, na film som šiel s chuťou, dúfajúc, že ma prekvapí tak ako sa to v posledných rokoch podarilo zopár slovenským filmom. Avšak opak je pravdou. Agáva trpí devastujúcou nekonzistentnosťou a nesústredenosťou, oplýva postavami, ktorých správanie a motivácie sú často absurdné a hlavne filmovým jazykom, ktorý sa nesie na hranici nonsensu. Pán Šulaj je možno zaslúžený umelec minulých generácií, v réžii sa však naprosto stráca. Agáva nie je len absolútne roztriešteným filmom, je to film, ktorý nefunguje ani v tých najzákladnejších veciach. Jeho postavy sa vám nestanú blízkymi ani na chvíľu, ich príbehy, konania či motivácie sa vám nestihnú vryť pod kožu a ich osudy vám budú viac-menej ľahostajné. Ústredný príbeh Nadi a Daniela je často prerývaný nepodstatnými, často trápnymi a herecky teatrálnymi vsuvkami, ktoré nemajú zmysel pre ďaľší dej a už vôbec sa im nedarí autenticky zobrazovať malomestskú sociálnu drobnokresbu. Mikropríbehy vnuka, miestneho opilca a mnohých ďaľších zbytočne podporujú nesúrodosť filmovej narácie, ktorej tu je ostatne už tak pramálo. Hlavné postavy sa od počiatku chovajú prehnane literárne, ako zvláštne sochy z akejsi neznámej kultúry, ktoré nevedia očariť, ani pobaviť a nie to ešte sprostredkovať emócie. Ich dialógy sú buď nechutne košaté a neuveriteľné, alebo absurdné a nemožné. Katarína Šafaříková je v dobových kostýmoch krásna a jej srnčí pohľad taktiež , avšak jej zacyklenosť v prehnanej a neustálej ,,éterickosti,, pôsobí po čase ako päsť na oko. Jej Naďa nie je tajomná ani zaujímavá, správa sa často nepochopiteľne a odrieka svoje texty ako spomalená šampiónka Hviezdoslavovho Kubína. To však nie je jej chyba, ostatne je to problém všetkých hercov a hlavne Ondreja Šulaja, ktorého scenár sa zubami nechtami drží teatrálnej reči slovenskej beletrie. Agáva je filmom, ktorý neobsahuje ani štipku vášne, nehy či lásky, o ktorej sa snaží rozprávať. Je filmom, ktorý v sebe nemá ani za necht emócií či základnej príbehovej ucelenosti. Je to film, ktorý ako keby ani nebol pre divákov, film ktorý je skôr len zrkadlením vlastnej artistickej márnivosti. Je to film, ktorý neobsahuje okrem krásnych kostýmov a malebnej kamery takmer žiadne kvality. Film, ktorý stál neuveriteľnú hromadu peňaží a bol natočený v štýle mŕtveho desaťročia domáceho filmu.

Keby si V. Mika prečítal tieto hodnotenia, možno by sa na film o bitke pri Viedni pozeral zhovievavejšie.

Svet mediálny a svet skutočný

Verejnoprávne a mainstreamové médiá sú dnes vystavené pomerne veľkej kritike. V mnohých prípadoch oprávnene. Niekedy dochádza až k ideologickej privatizácii médií ľuďmi, ktorí v nich pracujú. Keby títo ľudia prevzali tieto médiá do družstevného vlastníctva, potom by boli tieto médiá ich a mohli by cez ne presadzovať taký názor, aký len chcú. Lenže verejnoprávne médiá sú štátne, teda patria vlastne nám všetkým, a preto by mali odrážať názorovú pluralitu prítomnú v spoločnosti. Verejnoprávne médiá by mali reflektovať názory prítomné vo verejnosti a nie vyjadrovať správne (politicky korektné) názory.

Môžeme pozorovať ideovú odtrhnutosť médií od väčšinovej spoločnosti. Názory médií a verejnosti sa rozchádzajú. Médiá tvoria akoby sektu. Typickým znakom sekty je, že jej členovia vidia sami seba ako vyvolených, ako lepších než sú ľudia mimo sekty. Členovia sekty sú vlastníkmi pravdy, ľudia mimo sekty sa mýlia. Členovia sekty sa navzájom utvrdzujú vo vlastnej pravde, vo vlastnej nadradenosti. Sekta je uzavretá, jej členovia sa odmietajú konfrontovať s ľuďmi mimo nej, aby sa nepoškvrnili.

Ideová odtrhnutosť mainstreamových médií od verejnosti sa dá ukázať na migračnej kríze (Otváram túto tému preto, lebo si myslím, že existuje väzba medzi témou historického filmu a vzťahom západnej a islamskej civilizácie). Aký obraz nám ponúkajú médiá o tejto kríze? Migranti sú chudáci, ktorí utekajú pred vojnou. Sú pre našu spoločnosť prínosom. Okrem kultúrneho obohatenia, predstavujú aj pracovnú silu a pomôžu nám vyriešiť problém s nízkou pôrodnosťou. Správy o tom, že migranti a ich potomkovia zvyšujú násilnú trestnú činnosť sú nepodložené alebo silne prehnané. Migrácia prináša oveľa viac výhod ako nevýhod. Terorizmus s migráciou nemá žiadnu súvislosť.

Základné medziriadkové posolstvo, ktoré nám mainstreamové médiá v tomto prípade vysielajú je toto: Neobávajte sa migrantov, nemáte sa čoho báť, otvorte sa a migrantov prijmite. Nalaďte sa voči migrantom pozitívne. Osloboďte sa od strachu a predsudkov a bude vám lepšie. Budete mať zo seba dobrý pocit, dobrý pocit z toho, akí ste humánni. Dokážete samým sebe aj druhým, že ste dobrí ľudia.

Takýto jednostranne pozitívny pohľad na migráciu by sme mohli označiť za slnečný, lebo odmieta vidieť temnejšiu „nočnú“ stránku reality. Ľudia, ktorí sa s ním stotožňujú, si celú vec zjednodušili tým, že odmietajú vidieť druhú stranu mince. Tento naratív, ktorý nám väčšinové médiá ponúkajú, je polopravda. Je to podobné, ako keby ste si na dva papiere napísali plusy a mínusy migrácie a rozhodli sa, že papier s mínusmi hodíte do koša, pretože chcete byť len pozitívny. Lenže realita nepustí. Každá minca má dve strany. A bežní ľudia to cítia. Oni nie sú tak ako ľudia pracujúci v médiách indoktrinovaní politickou korektnosťou, majú ešte svoj zdravý rozum a zdravé inštinkty. V tomto prípade naozaj platí: Vox populi, vox Dei.

Verejnoprávne médium, ktoré stratí kontakt s verejnosťou, stráca právo nazývať sa verejnoprávnym. Už nie je viac verejnoprávnou, ale elitnou alebo skôr elitárskou inštitúciou. Vždy v dejinách, keď elity stratili kontakt s ľudom, visela vo vzduchu hrozba revolúcie. V západnom svete sú to našťastie zatiaľ len revolúcie volebné. Ešte nejaké prekvapenia v tomto smere zrejme zažijeme.

Verejnoprávne médiá akoby sa báli prinášať správy o negatívnych dôsledkoch migrácie. Podľa mňa ľudia z týchto médií uvažujú asi takto: Nemôžeme uverejniť nejakú správu o tom, že migranti spáchali nejaký násilný trestný čin, lebo to by vyvolalo vo verejnosti negatívne nálady voči všetkým migrantom bez rozlišovania. Viedlo by to k nárastu xenofóbie a islamofóbie. To je neprípustné. My budeme uverejňovať len pozitívne správy, aby sme naopak spoločnosť upokojili. Veď negatívne správy uverejňujú tzv. alternatívne médiá.

Ak je táto moja domnienka správna a novinári z väčšinových médií takto skutočne uvažujú, potom to ukazuje ich veľkú nedôveru vo vzťahu k verejnosti, pretože považujú ľudí za hlupákov, ktorí nie sú schopní si urobiť vlastný názor.

Áno, alternatívne médiá uverejňujú negatívne správy, ale robia to len preto, že mainstreamové médiá to nerobia. Tzv. alternatívne médiá väčšinou nemajú také technické a personálne vybavenie, a preto aj ich spravodajstvo je menej kvalitné. Alternatívne médiá predstavujú to, čomu Carl Gustav Jung hovoril tieň, to je to, čo si na sebe nechceme priznať, zatlačíme to niekde do tieňa a tam si to potom žije svojím vlastným životom a robí ďalej šarapatu. Mainstreamové médiá potláčajú časť reality (nevhodnú z hľadiska politickej korektnosti) a tak vzniká onen mediálny tieň, ktorý reprezentujú práve alternatívne médiá. Keby si mainstreamové médiá robili svoju robotu dobre, žiadne alternatívne médiá prinášajúce alternatívnu realitu by nemali šancu.

Z pohľadu Jungovej psychológie nespočíva vyrovnanie sa s tieňom v jeho čoraz silnejšom potláčaní (cenzurovaní, zakazovaní), ale v jeho uvedomení, v integrácii do vedomia. Ak nejaký migrant spácha zločin, tak by reportáž o tom mali priniesť maistreamové médiá, lebo aj takáto negatívna udalosť sa dá spracovať rôznymi spôsobmi, kvalitne a menej kvalitne. Ak to väčšinové médiá nebudú robiť kvalitne, budú ich v tom suplovať alternatívne médiá pravdepodobne menej kvalitným spôsobom. Nechcem povedať, že nás majú zaplavovať negatívnymi správami o migrantoch. Ak sa niekde integrácia migrantov darí, radujme sa, treba o tom urobiť reportáž, lenže treba hovoriť aj tom, čo sa deje v Štokholmskej štvrti Rinkeby alebo v Malmo, kde sa multikulturalizmus nevydaril. Až keď budeme zohľadňovať obe strany mince, až vtedy budeme objektívni.

Niekto z RTVS sa chválil, že im dôveruje 24% ľudí. 24% zo 100%, je to veľa alebo málo? No, ako sa to vezme. Je to určite viac ako 23%, ale zase je to menej ako 25%. Otázka je, čo tých zvyšných 76%. Tí RTVS nedôverujú?

Po pozretí alebo vypočutí niektorých reportáží v RTVS som si uvedomil, že žijeme v dobe post objektívnej (To je doba, v akej sa už ani nesnažíme predstierať objektivitu - nezaujatosť.) a post pluralitnej (To je taká doba, v ktorej je už len jeden názor správny a síce ten, ktorý zastávajú elity. Ostatné názory sú nesprávne.).

V poslednom čase mi udrela do uší reportáž v približne tomto znení: Nemecké úrady zaznamenali 142 útokov zo strany pravicových extrémistov na proimigračne naladených politikov. V čom je táto správa problematická? V tom, že je jednostranná a má teda propagandistický, manipulatívny charakter, pretože zámerne zamlčiava útoky ľavicových extrémistov na pravicových politikov z AFD, ktorí požadujú naopak obmedzenie migrácie. Akokoľvek to môže znieť v dnešnom mediálnom svete neuveriteľne, aj ľavicoví extrémisti existujú a správajú sa voči svojim názorovom oponentom agresívne. Viacerí politici z AFD žijú pod policajnou ochranou, čelia vyhrážkam, ohováraniu, poškodzovaniu majetku (rozbité okná). Václav Klaus, ktorý vystupoval ako rečník na jednom sneme AFD hovorí, že to tam vyzeralo ako na policajných manévroch. Stovky policajtov museli chrániť sympatizantov AFD pred agresivitou ľavicových demonštrantov.

Keby som bol novinárom, takúto správu by som pre jej jednostrannosť nezaradil do vysielania alebo keby už, tak by som sa skontaktoval s AFD a opýtal by som sa aj ich, či nezaznamenali nejaké útoky kvôli ich protiimigračnému postoju (Zdôrazňujem, že požadovať obmedzenie alebo zastavenie prijímania migrantov je normálny politický názor, žiadny extrémizmus. Extrémisti sú skôr tí, ktorí považujú odmietanie neregulovanej migrácie za extrémizmus.)

Podobne je to aj v prípade Geerta Wildersa. Z väčšinových médií sa dozvieme, že je to extrémista, pravicový populista, ako radikálne sa vyjadruje na adresu moslimov. Dobre, niečo na tom je. Lenže minca má aj v tomto prípade druhú stranu. Wilders nie je politik z rangu povedzme Kotlebu. Je to demokratický politik, ktorý nechce v Holandsku zaviesť autoritatívny stavovský systém. Má len tú drzosť, že požaduje od moslimských prisťahovalcov, aby sa prispôsobili holandským pomerom. Nad Wildersom vyhlásili tri či štyri islamistické organizácie rozsudok smrti. Preto má už 10 rokov 24 hodinovú ochranku, jazdí na opancierovanom aute a jeho kancelária pripomína pevnosť. A takto bude žiť do konca života. Toto sú však informácie, ktoré sa do väčšinových médií nedostanú, lebo sa nehodia do vytváraného mediálneho obrazu.

Špina hádzaná na Wildersa pomáha odviesť pozornosť od problému islamizácie, na ktorý Wilders upozorňuje. Poznáte to o tom zlodejovi, ktorý kričí chyťte zlodeja? Dnešná Europa má podľa mňa aj väčšie hrozby ako AFD alebo Wilders.

Záver

Aby som sa vrátil k pôvodnej téme odmietnutia historického filmu, myslím si, že RTVS v osobe riaditeľa neodmietla tento film ani tak kvôli kvalitatívnym nedostatkom (to by musela odmietnuť aj mnoho iných programov, ktoré bežne vysiela), ale skôr kvôli závadnému ideologickému obsahu. V poriadku, tým RTVS určitým spôsobom nastavila latku a mala by sa jej pridržiavať aj v iných prípadoch. Všetkým treba merať rovnako. Ak sa nedostal na obrazovky tento film, potom by nemal byť vysielaný ani Sváko Ragan, Bathory, Vlčie diery (stereotypné zobrazenie Nemcov), Jánošík (nesúlad s historickou realitou) a iné politicky nekorektné diela. Keď už robíme cenzúru, robme to poriadne.

Keď V. Mika odmietol odvysielať tento film, bol to malý krok pre neho, avšak veľký krok pre verejnoprávnu RTVS na ceste k vláde politickej korektnosti alebo k tomu, čo by sme mohli označiť ako diktatúra správneho názoru.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo