Sebci všetci svätci

Sebci všetci svätci

Pamätáte sa na spor Phoebe a Joeyho zo seriálu Priatelia o tom, či existuje nejaký čisto nesebecký čin? Možno to bola jedna z najhlbších filozofických zápletiek, na ktorých sme sa zabávali.

Phoebe mala problém nájsť skutok, ktorý by nebol poznačený aspoň tieňom vlastného záujmu – hoci len pocitom uspokojenia z dobrého skutku. Podobný rozhovor som absolvoval s jedným dobrým priateľom. Veľmi schopne argumentoval, že aj zdanlivé skutky nezištnej sebaobety možno pripísať na konto egoizmu. Rodičovskú lásku sme ani nespomenuli – tam je zaujatosť jasná, odvoditeľná od inštinktívnej obrany vlastných génov. Ale ako je to, keď niekto pomáha cudzím ľuďom? Čo ak niekto odovzdá na polícii cenný šperk, ktorý našiel na ulici, hoci by si mohol pekne v tichosti prilepšiť? Z akého dôvodu niekto obetuje všetok čas práci pre charitu v africkej nemocnici? Prečo niekto riskuje život kvôli záchrane druhých, ako to neustále vidíme v akčných filmoch? (Áno, získa síce pri tom srdce ženy, ale väčšinu z tých riskantných kúskov podniká v jej neprítomnosti, takže zrejme nie kvôli tomu, aby sa pred ňou vytiahol.)

Môj priateľ v tom mal jasno: „Ľudia tieto veci robia, aby zo seba neskôr nemali zlý pocit, že ich neurobili. Ich podvedomie im našepká, že keby sa teraz zachovali zbabelo, skúpo alebo inak hanebne, neskôr by aj tak zaplatili – rozbil by sa ten peknučký obraz, ktorý si o sebe budovali.“ Hlas svedomia by teda neznel ani tak ľútosťou voči druhým, za ktorých sa v kritickej chvíli neobetovali, ako skôr znechutením zo seba. A s týmto pocitom by potom museli žiť! Vraj im tá strata dôstojnosti za to nestojí... A čo taký kresťanský mučeník, ktorý nedokáže zradiť Boha ani v prípade krutých následkov? Nuž, to je vlastne tá najhoršia verzia egoizmu – byť radšej ochotný obetovať všetko, len aby ego neutrpelo hanbu kvôli vzdaniu sa zásad... Navyše zabalené do lesklého obalu vernosti Bohu. Nechutné!

Spomenul som si, že prekvapivo podobné stanovisko zastával v poslednom období svojho života aj Anthony de Mello - zaujímavý duchovný spisovateľ, jezuita indického pôvodu, ktorý vraj prepájal kresťanskú vieru Západu s mystickými metódami Východu. Čoraz viac sa prikláňal na stranu univerzálneho božstva a samospasiteľstva človeka „precitnutím“, až sa napokon so svojou konfesiou rozišiel a Kongregáciu pre náuku viery pod vedením Ratzingera vyprovokoval k vydaniu stanoviska vymenúvajúceho, ktoré jeho názory z neskorších prác sú v rozpore s kresťanským svetonázorom. Čítal som napríklad knihu jeho prednášok z exercičných duchovných cvičení z konca 80. rokov (v češtine „Spojení s Bohem“), ktorá je ešte v línii dôvery v Krista ako Božieho syna, a na pozadí tradičnej, konzervatívnej vierouky podáva mnohé podnetné, originálne a čerstvé postrehy, pritom pevne ukotvené v Písme. No v knihe Awarness („Bdelosť“), ktorá je zhruba o 10 rokov mladšia, je už Ježiš len jeden z mnohých duchovných učiteľov (i keď jeden z najosvietenejších) a kresťanský mučeník je stavaný na roveň islamského teroristu – pretože obaja konajú zdanlivo v mene náboženstva, ale v skutočnosti aby boli so sebou spokojní, ako verne slúžia Bohu. Taký detail, že jeden je zabitý a smrť sám aktívne nevyhľadával (obeť), zatiaľčo druhý je zabíjajúci a sám si smrť privodil (vrah a samovrah), sa de Mellovi asi popri téme egoizmu zdá úplne nepodstatný, než by sa o ňom vôbec zmienil. Ktovie, kam by sa ďalej ešte posunuli názory tohto zvláštneho autora, keby ho v roku 1987 neskolila náhla smrť. Keď ale čítame vysvetlenie jeho tézy všeľudského sebectva, vyznieva to veľmi pravdivo a uveriteľne. Koniec koncov, každý chce, aby mu bolo dobre, nie?

Ale prečo sú to väčšinou skôr neveriaci, ktorí trvajú na egoizme ako univerzálnom princípe ľudskej motivácie? Vari preto, že na rozdiel od sentimentálnych kresťanov im nevadí ten cynizmus? Možno aj vadí, ale nemajú na výber. Ateisti inštinktívne vedia, proti ktorým svetonázorovým postojom sa vymedziť, aj v prípade, že nikdy nešli pri ich skúmaní do hĺbky. Súvislosť s existenciou božskej entity jednoducho vycítia a akási podprahová logika ich neomylne varuje, aké názory treba odmietať – ešte skôr, než sa odvodí nejaká súvislosť s kresťanstvom, či bez toho, aby ju vôbec boli schopní nájsť, aj keby chceli. Tak napríklad vedia, že na stopu Boha by ich mohlo doviesť nielen niečo také očividné ako pripustenie posmrtného života, ale aj priznanie objektívneho rozdielu medzi dobrom a zlom (nezaloženom iba na spoločenských zvykoch), priznanie dôstojnosti človeka prameniacej z jeho podstaty (nielen z legislatívy), uznanie objektívnej hodnoty života a práva naň, uznanie existencie slobodnej vôle, uznanie výlučnosti manželského zväzku muža a ženy, pripustenie počiatku vesmíru ( - keď sa už nedalo dlhšie odmietať teóriu Veľkého tresku, prišli so špekulatívnou hypotézou opakovaného cyklického vzniku a zániku vesmíru), apod.

Možno by však ani veriaci nemali mať vážny problém s prijatím faktu, že sebectvo je naozaj univerzálnym leit-motívom ľudského konania - veď môže byť následkom Prvého pádu, čiže súčasťou dedičného hriechu. Ľudia uvideli rozdiel medzi dobrom a zlom – medzi správaním sa podľa vlastných záujmov a podľa Božej vôle – až keď sa prvý raz zachovali tým prvým spôsobom, proti vôli Otca. A následky dedičného hriechu mohli ľudí oslabiť natoľko, že už takmer ani nie sú schopní konať inak – každý si, bez toho, že by o tom rozmýšľal, chráni vlastnú kožu a derie sa za svojim šťastím.

Lenže toto vysvetlenie všetkej ľudskej motivácie nás privedie k absurdným záverom. Najhorším, najpyšnejším egoistom je tzv. hrdina, ktorý nasadzuje život, aby z horiaceho domu zachránil druhých - je to vlastne narcis! Najskazenejším sebcom je rádová sestra, ktorá kdesi uprostred slumu ošetruje a kŕmi kalkatské deti, lebo je posadnutá sebaláskou – ale oveľa rafinovanejšou, než je sebaláska zmyslového pôžitkára. Ten totiž aspoň vie, že jeho záujmy sú hrubé, a je dosť poctivý, aby si to priznal a nemaskoval ich nejakými nezištnými cieľmi. Ako si myslel aj de Mello: niektorí ľudia majú aj v tomto zušľachtený, vycibrenejší vkus - nestačí im krátky zmyslový pôžitok, chcú dlhodobý pocit sebauspokojenia... ale hnacia sila je rovnaká: egoizmus.

Najskôr som nevedel, čo na to povedať... Hrdinstvo teda neexistuje - je to len márnivá hrdosť nepriznať strach. Pomoc blížnemu tiež neexistuje - je to len získavanie pocitu vlastnej hodnoty. Sebaobeta je len pokrytecká verzia pýchy, atď... Nevyhnutný záver, že vlastne neexistuje žiadna dobrá ľudská vlastnosť – všetko sú to len vyššie formy sebectva, je dosť obludné tvrdenie, ktoré by sa aj mnohým ateistom asi zdalo problematické. A možno ani nie – veď ani dobro ako také (prirodzený zákon) nemá v ateistickom svete žiadny základ, vraj je to len naša ľudská, zaužívaná nálepka.

Ale okrem toho má teória univerzálneho egoizmu ovládajúceho všetko ľudské správanie aj inú, vážnejšiu trhlinu. Je ňou fakt, že ľudia, ktorí sa zachovajú „nesebecky“, musia s prirodzeným nutkaním zachovať sa inak bojovať. Nie je to pre nich prvá voľba! Aj oni by radšej neriskovali život, neprišli o peniaze, neznižovali si životné pohodlie... Ak sa predsa zachovajú „správne“, je to často výsledkom ťažkého rozhodovania a tento ich čin môže byť konaný veľmi neochotne.

Priateľ ateista však namieta: „No a čo to dokazuje? Možno sa tam len odohráva vnútorný boj medzi primitívnejším, živočíšnym egoizmom a jeho vyššou, sofistikovanejšou formou.“ Ak by však naozaj nešlo o nič iné, znamenalo by to, že v prírode bojujú proti sebe dve úplne protichodné sily z jedného zdroja, dve formy toho istého princípu – a to nedáva zmysel, tak sa príroda nezvykne správať. Ako by sa tento konflikt samého so sebou mohol stať hnacou silou evolúcie? Na jednej strane má byť darwinizmus sebeckým bojom o prežitie v rámci prirodzeného výberu, na druhej strane má byť lepšou darwinistickou stratégiou jeho pravý opak, nesebeckosť? Vari môže platiť obidvoje? Buď sme zvíťazili v prirodzenom výbere kvôli ostrejším lakťom alebo kvôli nastavenému druhému lícu. Nemôžeme tvrdiť, že kvôli obomu naraz.

„Akože nie?“ nedá sa môj neporaziteľný ateistický priateľ vyviesť z rovnováhy. „Nemohlo by to byť tak, že do určitého momentu išlo o tie ostré lakte, ale keď už bolo prežitie ľudstva zabezpečené, myslenie zušľachtené a civilizácia rozvinutá, začalo na tejto úrovni lepšie fungovať nastavovanie druhého líca?“

„Žeby sa základný hnací princíp evolúcie zrazu po miliónoch rokov zmenil na svoj opak? Vždy bolo lepšie kopať za seba, a keď nás doviedla evolúcia až sem, zrazu sa zistí, že lepšie je kopať za spoločenstvo?“

„Áno, ale len za svoje spoločenstvo! To predsa nie je novinka – v prírode život v stáde a v záujme stáda dominuje oddávna.“

„Je to ale niečo iné ako princíp Silnejší prežije“.

„Je to to isté! Spoločenstvo je silnejšie ako jednotlivec. Civilizácia je životaschopnejšia ako neorganizované vzťahy.“

„Hmm... Ale ako to, že kresťania túto politiku nadradenosti altruizmu nad agresívnou asertivitou hlásali tak neochvejne už skôr a radikálnejšie ako hocikto iný? Aháá, takže predsa malo kresťanstvo od začiatku pravdu?! Odhalilo, že nastaviť druhé líce je vyššou kartou. Teda my sme tí osvietení, čo celý čas vedeli, kde je sever?“

Priateľ sa krátko zamyslí. Nevzdáva sa: „Možno v tomto mali kresťania pravdu... ale nie preto, že existuje nejaká objektívna morálka, podľa ktorej by obeta bola správnejšia než starosť o seba, lež preto, že táto finta z evolučného hľadiska funguje. Správne sformulovali princíp, ale boli mimo s jeho pôvodom. S vývojom ľudského myslenia a spoločenských vzťahov sa ľudské šťastie postupne šplhalo po stupňoch Maslowovej pyramídy od materiálnych potrieb, ako je potrava, cez potrebu vzťahov až po vedomie vlastnej hodnoty a sebanaplnenie.“

„A prečo sa neostalo len pri túžbe naplniť materiálne potreby? Prežitie by sa tým predsa zabezpečilo... Zdá sa, ako keby to stúpanie po Maslowovej pyramíde znamenalo smerovanie k zmyslu. Nestačí, že mám vyriešené živobytie a nocľah, chcem, aby ma aj okolie ocenilo – a keď to mám, potom zas, aby som si ja sám nepripadal zbytočný, atakďalej... až po najvyšší stupienok - hľadanie zmyslu života.“

„Ale to mohla byť len taktika evolúcie, nie? Že je hľadanie zmyslu nakoniec najvyššou ambíciou nutne nedokazuje, že zmysel objektívne existuje.“

Môj priateľ vyzerá byť spokojný, že ma predsa len nakoniec zatlačil do kúta, a vôbec mu nepríde podozrivé, že smer evolúcie by tým pádom nebol ukotvený v realite, ale založený na halucinácii. Konkrétne na halucinácii, že vo vesmíre a ľudskom živote existuje zmysel a človek má neodbytnú potrebu ho nájsť. Nuž, nemám čo originálne povedať – Alvin Plantinga už dávno a lepšie vyjadril zhruba túto myšlienku: Ak sa ľudstvo s celým tým hlboko zakoreneným presvedčením o zmysle existencie celý čas mýlilo a ide naozaj len o ilúziu, potom ľudskému úsudku absolútne nemožno dôverovať. A teda aj ateizmus, ako všetky ostatné filozofie, prichádza o pôdu pod nohami – spolieha sa iba na ľudskú rozumovú úvahu, a práve ľudský rozum sa ukázal byť (podľa ateistov) tým, kto naletel na užitočnú ilúziu. Ak ale pripustíme druhú možnosť, teda že sa ľudstvo nemýlilo a to prahnutie po zmysle má dôvod v prostom fakte, že cieľ tejto túžby existuje (tak ako aj pri všetkých ostatných potrebách existujú veci, ktoré ich dokážu uspokojiť), potom sa ateistovi rozbliká kontrolka: teória zmyslu je zas jedna z tých, čo nevyhnutne vedú k Bohu – lebo aký iný zdroj zmyslu by mohol vo vesmíre byť?

Za oknami už začínalo svitať a fľaša bola dopitá, a tak sme diskusiu priateľsky, ale rýchlo uzavreli. Možno som však mal na záver vyjadriť priateľovi ateistovi hlboké uznanie – trvá totiž bez akýchkoľvek pevných zdôvodnení na tom, že potreba zmyslu je zvláštnou výnimkou medzi všetkými ostatnými potrebami, ktoré sú založené na reálnej naplniteľnosti, a že aj keď sa v celej prírode vyskytuje na každom kroku účelnosť, môže sa vyskytovať v úplne bezúčelnom vesmíre, že nekonečne nepravdepodobná kombinácia okolností vhodných pre vznik života vlastne nie je vôbec podozrivá, že vznik všetkého z ničoho bez akejkoľvek príčiny je racionálnejší postoj než predpokladanie prvotnej príčiny, a že najnesebeckejší ľudia sú vlastne tí najväčší sebci – klobúk dolu! Málokto z nás sa môže pochváliť takou silnou vierou!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo