Pamäť a Európa

Pamäť a Európa

Európska únia vznikla ako proces “bottom-up”. Anglosaský výraz, ktorý pomenúva proces riešenia problému vychádzajúci z reálnych detailov a maličkostí, aby došiel k novému uskutočniteľnému modelu. Na počiatku toho, čo poznáme pod pojmom Európska únia, neboli vlády, diktátori, králi či aliancie. Tento proces začal v ľuďoch, ktorí sa zobudili do reality, ktorú spôsobili dve ničiace vojny.

V tejto situácii skrsla predstava jednotnej Európy, v ktorej nemá priestor vojna. Nebola to predstava imperátora, ktorý túži po vplyve nad čo najväčším územím. Nebola to predstava dobyvateľa, ktorý sa chce presláviť svojimi vojnami. Nebola to predstava vladára, ktorý dychtí po stále väčšom prílive bohatstva. Bola to predstava vojnami zotročených a unavených generácií, ktoré túžia po mieri a rozvoji. Neboli to totiž štáty alebo vlády, ktoré museli znášať utrpenie pochádzajúce z neustálych vojen na európskom kontinente. Boli to konkrétni ľudia, ktorí na svojej vlastnej koži, na svojich vlastných životoch niesli toto utrpenie.

Idea jednotnej Európy sa teda nerodí z utopistickej predstavy, ale z potreby a z túžby ľudu po pokoji a rozvoji. V tejto povojnovej situácii, kedy človek ešte pamätá, sa národy Západnej Európy schádzajú, aby predišli traumám, ktoré poznačili celé generácie. Dokonca sa prekoná averzia Francúzov voči nemeckej autonómie e zvrchovanosti (možno postoj, ktorý na posledných 70 rokov zobral nemeckému národu vôľu prejaviť túžbu po “Übermensch”). Po roku 1989, sú to nové demokracie Východnej Európy, ktoré bežia v ústrety tomuto už fungujúcemu projektu. Nechcú mať nič spoločné s útlakom a praktikami vlády v Rusku, ktorá vzišla z tej istej KGB, ktorá bola nástrojom závislosti a znemožnenia autodeterminácie národa.

Je potrebné si pripomínať sled dejín. Totiž pamäť je základom nášho života. Je základom toho, aby sme boli múdrejší - a to tak na personálnej ako na spoločenskej úrovni. Zabúdanie je úrodnou pôdou pre ľudské katastrofy. Pretože jednou z najväčších rizík, ktoré prináša nárast nacionalizmu či dokonca fašizmu, je časová vzdialenosť medzi realitou a minulosťou. Kedy človek zabúda “kde bol” a je presvedčený, že návrat k pôvodnému mu prinesie rast. Dokonca i samotní psychológovia potvrdzujú, že u človeka je prirodzené zabúdanie.

Zdá sa, že národy Európy začínajú zabúdať, kde boli po dvoch vojnách a komunistickom útlaku. A keď národ začína zabúdať na chyby a utrpenia, rastie v ňom cesta návratu k nacionalizmu. Nenastane to, ak v tom momente zasiahne rozum a pripomenie človeku: "Zastav sa a uvažuj. Rozpomeň sa, v akej situácii si sa nachádzal. Chceš znovu upadnúť do podobnej tragédie?” Ak sa zabudne, prevládne naša zvieracia povaha, náš inštinkt. Inštinkt našej rodiny, nášho klanu, našej komunity. Prevládne inštinkt separácie. Je pravdou, že v človeku je zakódovaný i inštinkt spoločenskosti. Dejiny ľudstva nás však učia, že je omnoho slabší ako inštinkt separácie. Z neho pochádza strach z druhého a nedôvery v odlišného. A iba pamäť nás v tomto bode môže zastaviť, aby sme neprepadli tomu klamu. Iba národy, ktoré sa otvorili, nastúpili na cestu rozvoja. Čína sa začala rozvíjať potom, ako otvorila svoje hranice. Rovnako i Japonsko či Írsko. Podobne aj Slovensko.

Nezabudnime na moment, kedy naši predkovia pocítili potrebu byť spolu, aby zabránili podobným katastrófam, ako boli dve svetové vojny a im následkom. Bola to potreba ľudu, nie potreba štátov, aby sa vytvorila nová koncepcia jednotnej Európy. S konceptom welfare a nie warfare. Teda jednota Európy bez vojny. Jednota Európy v rozvoji. Posledných pár desaťročí nás učí, že takáto Európa je možná. Nie je to utópia, ale fungujúci model. Preto nezabúdajme, aby sme oň neprišli!

foto: Ton Zijlstra, flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo