Život je pes... ale má zmysel (aspoň pre "Psiu dušu")

Život je pes... ale má zmysel (aspoň pre "Psiu dušu")

Tak zmysel života bol konečne odhalený a jasne sformulovaný! Dokázal to jeden obyčajný pes. Vlastne štyria...

Nová filmová snímka Psia duša (v origináli „Psie poslanie“) je kombináciou holdu spolužitia psa s človekom a ambície povedať o živote aj niečo hlbšie na pozadí myšlienky reinkarnácie. Švédsky režisér Lasse Hallström, ktorý kedysi začínal s ikonickými hudobnými klipmi skupiny ABBA a neskôr natočil napríklad Čokoládu s J. Deppom, Casanovu, alebo Hačikó – príbeh psa, nám už svetonázorové posolstvá sprostredkovával aj predtým – jeho známy a ocenený film Pravidlá muštárne (s nahou Charlize Theron – ak si náhodou neviete spomenúť) je otvorenou propagáciou potratu ako najvhodnejšieho riešenia ťažkej situácie.

Film Psia duša mal smolu: nie dlho pred premiérou unikli zábery z natáčania, ktoré ukazovali, ako sa cvičiteľ snaží dostať vlčiaka do rozbúrenej vody. Bolo to kvôli scéne, v ktorej mal pes zachrániť topiace sa dievčatko - a ako by ste si aj sami domysleli, vlčiak nebol až taký herecký profesionál, aby sa mu do speneného prúdu chcelo dobrovoľne. A tak zástancovia zvierat, citliví na každé porušenie ich práv, začali autorovi predlohy W. Bruce Cameronovi posielať vyhrážky smrťou (ľudskou). Nepríjemná kontroverzia komerčnému úspechu filmu nesmierne uškodila, ale aj napriek nej je z filmu zjavné, že jeho tvorcovia sú veľkí psíčkari. A aj tí z radov divákov (čo sú asi všetci, ktorí sa v kine neocitli omylom) si prídu na svoje, lebo dielo sa po obrazovej stránke veľmi vydarilo – určite sa budú dojatí ponáhľať domov vyobjímať si svojich chlpatých miláčikov. Na našu rodinu malo tiež podobný účinok.

Po obsahovej stránke má scenár očakávateľné medzery: niekedy pes rozumie ľudskej reči dokonale, inokedy len vycíti ľudskú náladu, niekedy je humornosť nasilu, inokedy je vyobrazenie psieho rozmýšľania vtipné a výstižné. Teda až na tú filozofickú rovinu... Samotný motív prevteľujúcej sa psej duše každého rušiť nemusí – najmä ak vie, že autor ním chcel iba potešiť svoju priateľku / neskoršiu manželku, ktorej umrel milovaný psík, nádejou na jeho opätovný návrat (aj keď s iným číslom obojku). No reálnosť predstavy, že zvieratá bez abstraktného myslenia si kladú o dosť hlbšie otázky než „Kam som si len zakopal tú kosť?“, je značne pritiahnutá za srsť. Aj nad to sa však dá povzniesť, pretože je zjavné, že psí mysliteľ je len metaforou ľudského pátrania po zmysle existencie – teda že v skutočnosti ide o život človeka a jeho správne naplnenie.

A aká je teda tá v záverečnej scéne explicitne vyjadrená pointa, ktorú nám stihne psí rozprávač vo svojej ďalšej inkarnácii odovzdať zhruba vo chvíli, keď sa zmätení detskí diváci už začínajú nudiť? O čo v živote, či už štvornohom alebo dvojnohom, vlastne ide? Vraj o toto: „Zabaviť sa, nájsť niekoho, koho môžete zachrániť a potom to urobiť, olizovať tých, ktorých milujete, a nenosiť zamračenú tvár kvôli minulosti – skrátka, hlavne BYŤ TERAZ TU“. S prežívaním prítomného okamihu naplno zvieratá určite problém nemajú a netreba im mnohé prevtelenia, aby naň prišli – oni inak ani nemôžu. Toto je evidentne jogínska úloha dňa iba pre nás. Ako psí reinkarnátor dospel k tomu ostatnému, podrobnejšie nevysvetľuje, ale netrápiť sa kvôli minulosti a schuti sa zabávať, to je v podstate tiež cesta ku „BYŤ TERAZ TU“ – v takých momentoch totiž človek nerozmýšľa o svojich problémoch, ale je úplne ponorený do diania okolo, čiže žije naplno. Keby podľa tvorcov toto stačilo ku šťastiu, mohli by sme to uzavrieť, že presne to sa dalo od nekresťanov očakávať. A nie je to vôbec hlúpe. Lenže oni tvrdia viac – „byť teraz tu PRE ČLOVEKA“. Teda tá druhá zložka naplnenosti života tkvie vo vzťahoch s inými, dokonca v robení dobra pre nich. Aj keby ste si naplno a uvedomelo užili celý život (resp. celé všetky životy), na jeho zmysel sa pýtať neprestanete. Až keď doplníte podstatnú ingredienciu – byť užitočný, pomôcť druhým, obetovať sa pre nich – môžete spokojne pustiť záverečné titulky. Pokúšam sa predstaviť si film bez scén, kde psi robia spoločnosť osamelým ľuďom a zachraňujú bezbranným život, a nechce sa mi veriť, že by posolstvo zredukované na „len si poriadne zašantiť“ obstálo.

Ale nepodobá sa to potom podozrivo na teistický svetonázor? Len ak je podstatou Boha láska, dáva zmysel, že láska je zmyslom života. (Ježiš to tiež viackrát jasne vyjadril.) Ak však Boh nie je, prečo si otázku zmyslu vôbec klásť? Prečo to psa Baileyho vôbec trápi – čo sa iba neteší z prítomného okamihu, keď mu Ethan hádže sfúknutú loptu? Služba druhým by bola nanajvýš náhradou za nájdenie zmyslu – nie naozajstným naplnením. Zmysel vo svete bez zmyslu je nezmysel. Zaujímalo by ma, či to došlo aj zručnému režisérovi Lasse Hallströmovi...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo