Neistota v irackých kresťanských komunitách zostáva napriek oslobodeniu územia

Neistota v irackých kresťanských komunitách zostáva napriek oslobodeniu územia

Kresťania sa nemajú kam vrátiť.

Rami, žijúci so svojou rodinou v Ozal City v Iraku v mieste pre vnútorne vysídlených ľudí prehlásil: „Budem vďačný Bohu, ak budeme schopní žiť aspoň z polovice tak šťastní ako to bolo pred ovládnutím ISIS.“ Má trojročnú dcéru a veľké obavy o jej budúcnosť. Predtým, ako prepadol ISIS ich dedinu, Rami pracoval s dvoma bratmi ako inštalatér. Jeho osobný a profesionálny život bol rovnaký. Boli si všetci v rodine veľmi blízki.

V auguste 2014 militanti vnikli s nenávisťou do Karakoša. Ramiho rodina bola nútená ujsť z ich domov a všetko nechali tam. Krátko nato sa jeho dvaja bratia odplavili do Európy.

„Tým, že odišli do Nemecka, som stratil ich podporu. To bola najhoršia vec od opustenia Karakoša., Keď nás opustili dvaja bratia, môj otec a matka veľmi rýchlo zostarli.“ prehlásil. Rami ušiel do Libanonu a chcel imigrovať do Európy. Zostal tam štyri mesiace, ale bez ďalšieho úspechu. Tak sa zostávajúca rodina vrátila späť do Iraku. „Pokiaľ mám prácu, som spokojný, lebo môžem podporiť svoju rodinu“ povedal pre International Christian Concern (ICC). „Problém je však, že celá ekonomika je v úpadku“. Rami nemá niekedy celé týždne prácu, a tak ani možnosť podpory pre dcéru a zvyšnú rodinu. To je život vnútorne vysídlených ľudí.

Inému kresťanovi, menom Bashar, ktorý skončil tiež vnútorne vysídlený, ISIS ukradol nielen dom, ale aj brata. Keď opustil Karakoš v roku 2014, ISIS chytili jeho brata a poslali do Mosulu. „Pri oslobodzovaní Karakoša sme mali nádej, že Nawar bude znovu medzi nami. Po jeho úplnom oslobodení však nikto nevedel, kde brat je“ prehlásil.

Ako mnohí iní vnútorne vysídlení, Bashar očakával, že po porážke ISIS sa vráti do svojho domu. Po dva a pol rokoch  obsadenia nemá však dom, kde by sa mohol vrátiť. Jeho brat zmizol, jeho dom bol úplne vypálený. Jeho bolesť je zdrvujúca.

Kresťanstvo v Iraku je staré ako samo kresťanstvo. ISIS nie je prvé monštrum, ktorému bolo vystavené. Pre kresťanov na Západe nie je jednoduché rozumieť hlbokému spojeniu týchto ľudí s ich kostolmi a domami. Na Západe sa žije viac individualisticky ako elementárne. Náš zmysel spolupatričnosti nie je tak úzko zviazaný s našimi tradíciami, ale viac s našou prácou, rodinou. V Iraku je elementárna identita ako je členstvo v cirkvi základom všetkého.

V krajine, ktorá vytvorila úplne prvé kostoly, je kresťanstvo prítomné nielen fyzicky, ale aj duchovne. Úplná likvidácia kostolov a ich znesvätenie je zničením vlastnej identity a kultúry.

„Vyhliadka pre irackú kresťanskú komunitu nie je dobrá, komunita už nebude tak otvorená, lebo kresťania veľa trpeli.“ Povedal kresťan Rabee pre ICC.
Medzi irackými kresťanmi je široko rozšírená obava, že ISIS zmenil myslenie krajiny. Napriek oslobodeniu sú si mnohí istí, že ideológia Islamského štátu zostane. Zostáva bolesť nad stratou identity, preto mnohí kresťania opúšťajú Irak.
Rabee vysvetľuje: „Cirkev sa snaží ako najviac dokáže, aby sa udržala komunita kresťanov, pomáha rodinám vrátiť sa späť do  miest. Napriek tomu emigrácia kresťanov narastá aj po oslobodení Karakoša a Bartelly i iných kresťanských dedín. Vnútorní vysídlenci nachádzajú svoje domy vypálené, majetok ukradnutý a nemôžu si byť istí, že sa to v budúcnosti nezopakuje.“

Budúcnosť kresťanstva v Iraku nebola ešte nikdy taká neistá. Návrat domov znamená mnoho rekonštruovania bez istoty ochrany. Tak stojí každý vnútorne vysídlený kresťan pred otázkou: „Idem domov a pomôžem obnoviť našu menšinu v krajine, ktorá nevie zaručiť moje prežitie alebo opustím domov, moju kultúru, moju identitu a budem mať bezpečnú budúcnosť v neznámej krajine?“

 

Preložené so súhlasom International Christian Concern

Foto: wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo