Prečo sa heterosexuál neožení? Reakcia na Richarda Sulíka.

Prečo sa heterosexuál neožení? Reakcia na Richarda Sulíka.

Rozširovanie rovnakých výhod na vzťahy, ktoré nie sú rovnaké, je rovnostárstvo.

rozhovore Richarda Sulíka pre Postoj sa objavili viaceré argumenty pre zavedenie registrovaných partnerstiev. Na niektoré som už vlastne reagoval v staršom blogu, no v rozhovore zaznel aj nový argument, formulovaný takto:

„Pozrite sa, mám družku, už dlho sa neviem dokopať k tomu, aby som kvôli dedeniu spisoval nejaké špeciálne zmluvy. Prečo by však moja družka, keby sa mi teraz niečo stalo, mala mať nižšie nároky pri dedení než keby bola moja manželka, hoci máme spolu dieťa a zabezpečujem domácnosť?“

Vráťme sa najskôr k nedávnemu blogu Richarda Sulíka, v ktorom kritizoval dnešných (európskych) liberálov, okrem iného aj za to, že „popierajú výnimočné postavenie manželstva ako zväzku muža a ženy.“ Otázka, prečo by mal mať zosobášený pár iné právne postavenie ako nezosobášený pár však spočíva práve v tom – že manželstvo muža a ženy má výnimočné postavenie. Inými slovami, ak má mať manželstvo muža a ženy výnimočné postavenie (čo zdá sa Richard Sulík podporuje), celkom logicky by manželia mali mať aj niektoré práva upravené inak, ako ostatní ľudia. Takže hlavne preto.

Poďme ale k praxi. Prečo sa človek, ktorý sa nachádza v podobnej situácii ako pán Sulík, vlastne neožení? Napadá mi niekoľko dôvodov.

Napríklad preto, že sa mu nechce. V takomto prípade by jeho problém neriešil ani inštitút registrovaného partnerstva, lebo aj tam sa treba dokopať k tomu, aby človek šiel na úrad, vybavil čo treba a absolvoval príslušný úkon.

Alebo niekto skrátka nepotrebuje papier od štátu, že sa majú radi. Hlavné, že im to funguje. Zavedenie registrovaných partnerstiev by ani v tomto prípade nepomohlo (vychádzam z predpokladu, že nechceme jednotlivé papiere diskriminovať).

Celý problém „diskriminácie“, ako ho vníma Richard Sulík, by sa navyše zavedením registrovaných partnerstiev vôbec nevyriešil. Rovnako tak by sa mohol niekto pýtať, prečo má mať jeho priateľka menej práv, ako keby bola jeho registrovanou partnerkou? A to by bola pomerne legitímna otázka, veď aj ľudia, ktorí netúžia, nechcú, alebo nemôžu uzavrieť registrované partnerstvo (napríklad dve sesternice, dobrí priatelia, rehoľné sestry), predsa môžu spolu žiť, starať sa o seba, vybavovať za seba rôzne záležitosti, alebo chcieť po sebe dediť. V čom sú oni horší, alebo menejcenní oproti registrovaným partnerom? To ich budeme znevýhodňovať len preto, že spolu nemajú sex? Priznanie manželských výhod len niektorým nemanželským párom zavádza skutočnú diskrimináciu.

Asi najlogickejším dôvodom pre odmietanie manželstva je, že sa aspoň jeden člen páru nechce viazať účelom manželstva (založenie rodiny a riadna výchova detí), alebo manželskými normami výlučnosti a stálosti. Skrátka – kým nám to funguje, ide to aj bez manželstva, a keď to fungovať prestane, chceme mať možnosť skončiť to bez komplikácií zo strany štátu.

Tu prichádzame k pointe – manželia nemajú len výhody, ale predovšetkým dôležité spoločenské poslanie a k tomu primerané povinnosti a výhody, ktoré im v tom majú pomôcť. Ak sú ochotní uzavrieť reproduktívny typ zväzku (ktorý najlepšie zabezpečuje odovzdávanie života a výchovu detí oboma rodičmi) a ak sú ochotní prevziať súvisiace záväzky, štát im na oplátku priznáva aj určité preferenčné postavenie – aha, toto je norma správania, ktorú chcem vyzdvihnúť. Chcieť manželské výhody bez naplnenia zmyslu manželstva a prijatia záväzkov s tým súvisiacich, by nebolo fér. Preto je normálne a žiaduce, aby postavenie manželstva zostalo naozaj preferenčné.

Neochotu niektorých heterosexuálnych párov uzavrieť manželstvo celkom pekne vystihuje iniciatíva za zriadenie životného partnerstva (iniciatíva za partnerstvá rovnakopohlavné i rôznopohlavné): „...páry rôzneho pohlavia, ktoré v súčasnosti majú možnosť uzavrieť manželstvo ale neurobili tak, by ocenili voľnejší inštitút s jednoduchšími administratívnymi postupmi pri jeho vzniku a zániku.“ Životné partnerstvo je teda kompromis, ktorý prináša jednoduchší proces vzniku a zániku, ale „zahŕňa rovnaký obsah vzájomných práv a povinností ako manželstvo“.

Podstatou myšlienky rozširovania rovnakých výhod na vzťahy, ktoré nie sú rovnaké nie je prehlbovanie slobody, ale práve rovnostárstvo, ktorého je pán Sulík sám veľkým kritikom.

 

Patrik Daniška

Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o.z. (www.hfi.sk)

 

Ilustračná fotka: Flickr, Bratislavská župa, Prezident udelil štátne vyznamenania 15. osobnostiam. Fotka je upravená.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo