Kde sa dvaja nebijú, tretí prehráva

Čo majú zástancovia islamu a genderisti spoločné? Zdá sa, že nepriateľa.

Očakávali by sme, že v horúcom ringu verejných diskusií, a obzvlášť v tom virtuálnom, vyjdú na povrch všetky protirečenia rôznych názorových skupín. No deje sa zaujímavá vec: namiesto vzájomného súboja si tieto skupiny vyberajú ako terč, čo im prekáža najviac, tretiu skupinu – kresťanov. Ak sa vám zdá, že teraz len pestujem ufňukanú sebaľútosť „Nikto nás nemá rád“, posúďte sami nasledujúce príklady, či náhodou nepoukazujú na akýsi jednotiaci, nepríjemný princíp v pozadí diskusií o závažných veciach.

Tak napríklad genderisti kresťanom tvrdia, ze človek si má vybrať a sformovať svoju rodovú a sexuálnu identitu sám, neovplyvnený nanútenými kultúrnymi modelmi. Výber tejto identity pokladá gender ideológia za natoľko závislý od okolia, že sa  pokúša ovplyvňujúce faktory obmedziť, ako len je to možné. Najlepšie úplne zneutralizovať: nesprávať sa k dievčatku ako k dievčatku a k chlapčekovi ako k chlapčekovi, ale brať ich len ako TO dieťa. (V praxi to asi nebude hračka, predpokladám... Ako TOMU vymyslieť nejaké pekné unisex meno? Ako TO pochváliť za prvé kroky – zdôrazniť rýchlosť či eleganciu?) Dokonca aj hračky majú vraj moc nasmerovať myslenie do rodových stereotypov, preto dieťaťu nesmieme podstrkávať tie typicky chlapčenské a dievčenské. Možno je dobrou voľbou Barbie Car set... Ale nesmela by prevládať červená ani modrá!

Zároveň však LGBT aktivisti kresťanom, tým prostoduchým nechápavcom, trpezlivo vysvetľujú, že homosexualitu, transexualitu a podobné požehnania si človek nevyberá - jednoducho sa taký narodí a nemôže s tým nič robiť. Tí netolerantní bigotníci si to nevedie napratať do ich všivavých gebúľ! Nedokážu precítiť trochu empatie s ľuďmi, ktorí majú náhodou inú sexuálnu preferenciu než väčšina, VRODENÚ. Ale moment! Ak majú pravdu, potom chrániť dieťa pred rodovo vyhranenými hračkami je smiešne zbytočné! Už sa raz narodilo s nejakou predurčenou orientáciou a aj keby sa rozkrájalo, nič na tom už nezmení. Ak ale majú pravdu genderisti, potom by človek do veľkej miery mohol vplývať na svoju orientáciu a nemusel by ostávať trpieť v perzekuovanej menšine.

Homosexuálna a genderistická lobby majú teda opačné chápanie príčiny sexuálnej orientácie / rodového zaradenia, a napriek tomu – čuduj sa svet a dúha nad ním – nehádajú sa o ňom, nediskutujú o najnovších vedeckých štúdiách, nenapádajú sa za obmedzené myslenie. Zdá sa, ako keby si očividný rozpor ani nevšimli! Namiesto toho obe strany, plus časť publicistov a rozhorčenej intelektuálnej verejnosti, častujú prívlastkami ako spiatočnícki, nenávistní, nevedeckí a ignorantskí ľudí s kresťanským presvedčením. Či oprávnene, to teraz neriešim, nejdem vôbec rozoberať ani samotnú homosexualitu a výber rodových rolí - len sa pozastavujem nad tým, prečo sa popri treniciach s kresťanmi neprejaví aj názorová opozícia medzi homosexuálmi a genderistami, keď sa vlastne v určitom aspekte navzájom popierajú.    

Iný príklad... Ateisti, ale vlastne aj mnohí agnostici a ďalší, nevynechajú žiadnu príležitosť, aby poukázali na základné poznávacie rysy kresťanov, obzvlášť katolíkov – teda na skazenosť, hlúposť, skostnatenosť, naivnú dôverčivosť, manipulovateľnosť, panovačnosť, zastaralosť, atď. – doplňte si vlastnú „srdcovku“. Ak nejde o baženie po moci či historické prešľapy, aspoň sa demaskuje viera ako taká: Ako môžu veriť v nejakého starostlivého pánbožka – bez laboratórneho dôkazu?! Nevedia si poradiť so životom na vlastnú päsť? Nevedia zaň prebrať úplnú zodpovednosť a kontrolu? Nezvládajú emočne svoje problémy, a preto sa uchyľujú k ilúzii posmrtnej odmeny? To sú naozaj také poslušné ovce, že na slovo veria všetkému, čo vyhlási nejaký presluhujúci dôchodca v Taliansku? Ale kedy ste naposledy čítali podobné výčitky (či už historickej alebo svetonázorovej povahy) týchto moderných osvietencov voči islamu? Iste, v anglicky hovoriacom prostredí sa už vyskytlo aj niečo také... ale iba z radov tých najradikálnejších, najukričanejších ateistov, a aj to veľmi ojedinele.

Na druhej strane, neustále počujete, ako sa naši nekresťanskí humanistickí priatelia vehementne moslimov zastávajú. Žasnú nad mierumilovnosťou Koránu, presadzujúc vnímanie islamu ako „náboženstva pokoja“ (na rozdiel od Starého zákona Biblie). Sú očarení úrovňou ich stredovekých lekárov a matematikov. Apelujú na kamenné kresťanské srdcia, aby nezatvárali brány pred bezbrannými moslimami, potrebujúcimi žiť v Európe. Západu vysvetľujú, že za islamistický terorizmus si môže sám, lebo križiacke výpravy ( - Že, pán Banáš?). Vlastne aj spojenie slov „islamistický“ a „terorizmus“ je vraj diskriminačné, lebo sa potom cítia osočení, spravodlivo urazení, a to ich právom ešte viac radikalizuje. Akoby títo poučovatelia mali pocit, že je ich povinnosťou moslimov stále pred niekým chrániť – menovite pred bezcitným kresťanstvom, ktoré ich ak nie priamo utláča, tak aspoň nenávidí. Napriek tomu, že ide v oboch prípadoch o veľké monoteistické náboženstvá, slová opovrhnutia o iracionalite viery, fundamentalizme a dogmatizme si šetria len na adresu kresťanstva. Možno trochu zovšeobecňujem, ale stretol som sa viackrát aj osobne, medzi svojimi priateľmi, s javom, že nezmieriteľní ateistickí oponenti kresťanského svetonázoru obraňovali islam. Na internete o takýto postoj nereligióznych liberálov tiež nie je núdza. Pritom ich kultúrnym domovom je kresťanské dedičstvo Európy – nebolo by prirodzenejšie nadŕžať radšej jemu? Ale že by sa púšťali do vysvetľovania moslimom, aká je ich náboženská viera nerozumná, to veľmi nevidno...

A do tretice... Mnoho ľudí je mimoriadne citlivých na práva dieťaťa. To je dobre – všetci by sme mali byť. Ale teraz myslím skôr tých, čo majú túto starosť ako koníčka. Striehnu na rodičovské tresty – či nie sú telesné, či nie sú psychologické, či nie sú prežitkom. Trasú sa o autonómny vývin svetonázoru dieťaťa: Ako je zaručená jeho sloboda, keď nie je postavená hrádza kresťanskej indoktrinácii v rodinách? Rodičia majú voľné ruky, aby beztrestne vymývali hlavičky svojich ratolestí rozprávkou o Veľkom šéfovi – s tým treba niečo robiť! V niektorých krajinách sú sociálni pracovníci viac ako u nás na stráži, aby pri odchýlení sa od stanovených noriem výchovy a starostlivosti zachránili dieťa pred rodnými príbuznými. A to aj napriek tomu, že je tam ešte stále prítomný základný a najdôležitejší prvok: rodičovská láska. No poháňa ich vraj šľachetný motív – stráženie práv dieťaťa. (Neplačte, detičky, že už svojich príbuzných neuvidíte, raz nám poďakujete!) Iní zase v mene ich ochrany aspoň okliešťujú práva školy, aby dieťa svojvôľou psychicky netyranizovala. Príčinou všetkých problémov vo vzdelávacom systéme, aj toho s narastajúcou agresiou žiakov, je ich preťažovanie ( - Že, pán Zelina?). A podobne...

Na druhej strane existujú ľudia, ktorí nevidia problém v tom, ak sa malilinkým detičkám vpichne do zátylku smrtiaca injekcia, či ak sa im trhajú zaživa ručičky a nožičky. Tieto deti mali síce ešte nejaký čas, aby sa pýtali na svet mimo maminho bruška, ale ich vývin, ktorý plynulo pokračuje aj na tej druhej strane sveta, bol už naplno rozbehnutý. Nie sú ešte za hranicou prvého zúbka, ale ani za hranicou samostatného dýchania - a preto má byť nad slnko jasnejšie, že ide o iný druh bytostí ako deti?

Zástancovia pro-choice, samozrejme, nemajú vedecky podložené, prečo si tým môžeme byť takí istí. Je to skôr filozofická otázka. Dohodnúť sa všetci na bode zlomu, kedy sa také mláďa môže nazývať ľudskou bytosťou (a ľudskej bytosti už logicky prináležia aj ľudské práva), nie je jednoduché, ale ešte menej jednoduché by bolo vedecky zdôvodniť, prečo sa táto bezprávna „vec“ ani tesne pred narodením ešte nemôže nazvať našim dieťaťom. Pri týchto „neistotách“ a „nedoriešených otázkach“ je dosť zvláštne riskovať také kritické porušovanie detských práv (ak by im nakoniec predsa len prináležali), keď ich obrancov dvíhajú zo stoličky neporovnateľne menej drastické a fatálne prehrešky, než je kruté a bolestivé usmrtenie. Ako to, že sa vôbec neobávajú svojho tragického zlyhania ako ochrancov dieťaťa? Prečo považujú umožnenie života za menej dôležité než umožnenie života bez náboženskej výchovy? Títo zástancovia bezbranných detí by mali byť s potratovými aktivistami na nože... Zdá sa však, ako keby si nepripúšťali, že až po práve na život majú zmysel aj ďalšie práva.

Sú aj ďalšie oblasti, kde sa tento princíp objavuje, ale niektoré sú skôr akademickej povahy a verejnosť o nich nezvykne diskutovať. Napríklad, jedni sa snažia dokázať, že s myšlienkou ľudských práv neprišlo ako prvé kresťanstvo, ale že táto zásluha patrí antickým stoikom, druhí argumentujú, že ľudské práva postavené na základe prirodzeného zákona objektívne ani neexistujú – ide len o užitočnú spoločenskú dohodu. Pochybujem, že sa niekedy pohádajú medzi sebou.

Zdôrazňujem jedno: cieľom tohto článku nie je dokázať, kto má pravdu. Len upozorňujem na pozoruhodný jav, že ani protichodné skupiny spolu neskrížia kordy, zato voči kresťanom sa nepriateľsky vymedzujú jedni i druhí. Čím to je? Žeby spoločný nepriateľ zbližoval? Až tak, že v porovnaní s odporom voči nemu je ich nezhoda v jednotlivých témach zanedbateľná? A aj keď ponecháme otvorenú otázku, ktorá strana má v daných témach pravdu, minimálne jeden záver nám našepkáva logika: a to, že obaja pravdu mať nemôžu - vždy minimálne jeden z danej dvojice je mimo reality.

Čo je na kresťanstve také zvláštne, že práve ono priťahuje tú kritickú reakciu? (Nemal som sa ani pýtať – teraz mnohí určite odpovedia „Zaslúži si to! Obsmŕdalo tu už príliš dlho!“) Chesterton si všimol niečo podobné už sto rokov predo mnou, hoci na trochu inom princípe (a celkom iných príkladoch) - a síce, že kresťanom rôzni ľudia pripisujú a vyčítajú úplne opačné chyby. Oscar Wilde (na sklonku života tiež kresťanský konvertita) by zas možno pripomenul svoj výrok "Vždy, keď so mnou ľudia príliš súhlasia, zľaknem sa, že sa mýlim." Kresťanstvo môže byť v tomto smere pokojné - tak skoro sa mu to asi nepritrafí.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo