Ad: Kde robia veriaci singláči chybu?

Som asi jedným z prvých "kaprov singláčov", ktorý sa chytil na návnadu článku a nedá mu nereagovať. Prvýkrát som reagoval v komentári pod príspevkom na Facebook-u. Následná autorova reakcia (ktorú si cením a za ktorú ďakujem) ma motivovala dopovedať nevypovedané a tak som si povedal, že lepšie ako odpisovať si, bude živiť diskusiu skrze blog.

Ako to teda začalo? Uvádzam svoj prvý príspevok v plnom znení:

"Podľa mňa je článok dosť mimo. Ironicky musím povedať, že sa mi páči keď o týchto veciach hovoria a poučujú tí, ktorí mali to šťastie, našli si lásku v mladom veku a sú už v stave manželskom. Je potom smiešne, ak títo ľudia hovoria o singles, že sú príliš zodpovední, nerozhýbaní, nevedia sa zaľúbiť, zmeniť prostredie, že zle chápu kresťanské manželstvo (to je už myslím vrchol) a čo ja viem čo ešte. Áno, po vojne je každý generál. 
Pri všetkej úcte k autorovi, tento článok je akurát pre tých "za vodou", ktorí si pri čítaní hneď vybavia zopár známych s myšlienkou na to, že "toto som im aj ja vravel", pohladká im ego, ale ozajstný single sa po tomto akurát urazí, nič viac. Už nedostáva hubovú polievku len doma, ale aj verejne je vyhlásený za sociálny prípad. 
Áno, singles je fenomén, ale ak chcete pomôcť veci, lepšie spravíte keď sa týchto ľudí pokúsite pochopiť a podporiť. Každý single si je vedomý, prečo je single a väčšina aj vie, čo s tým chce spraviť. A ničomu nepomáha, ak to jeho blízki nechcú prijať a už vôbec nie ak sa aj po takomto článku cíti ako prípad, ako neželaný jav."

Táto moja reakcia možno vyznela príliš útočne, to ale nebol úmysel. Úmysel bol v začatej diskusii, či polemike pokračovať a vyjadriť autentické emócie single človeka bezprostredne po prečítaní článku.

Musím priznať, že som tak trošku naivne predpokladal, že autor už nie je single a podobne aj ďalší z článku. Za túto svoju predpojatosť sa autorovi ospravedlňujem.

Poďme ale k veci, dovolím si trochu obšírnejšie sa vyjadriť k niektorým bodom, aby som tak lepšie ilustroval, čo ma naštvalo:

1. Celkom mi stačí, že podobné postoje (ktoré hľadajú chybu vo mne - čo evokuje aj názov článku) majú voči mne moji blízki. Mimo ľudí, ktorí sú v podobnom stave asi niet takých, od ktorých by som sa dočkal porozumenia alebo aspoň snahy porozumieť môjmu stavu. Prečítanie článku v rovnakom duchu vo mne teda vzbudilo vlnu odporu, pretože rovnako ako moji blízki, až príliš generalizuje.

2. Nie každý single je totiž prehnane zodpovedný a opatrný. Áno, uvedomujem si aké ťažké je dnes vyžiť a živiť rodinu a že lepšie je mať nejaký základ, napriek tomu vyznávam postoj, že ak vzťah dospeje do štádia, kedy sa potrebuje posunúť, mali by to mladí spraviť bez ohľadu na to, či študujú alebo pracujú, či sú zabezpečení alebo začínajú od nuly. A nemyslím si, že som jediný, aj keď musím potvrdiť, že tento aspekt je aj v mojom okolí silný. Musím ale dodať, že podľa môjho názoru táto zodpovednosť nemá veľký vplyv na singles, ale oveľa viac vplýva na páry, ktoré vďaka tomuto postoju odkladajú sobáš na neskôr. No väčšina singles by brala všetkými desiatimi, keby mohli riešiť problémy spomínaných párov. 

3. Je to teda v neschopnosti poriadne sa zaľúbiť? Niekto to možno takto nazýva. Ja si však myslím, že je prejavom vnútornej vyspelosti, ak sa muž zmení z akéhosi "Casanovu", ktorý rýchlo vzplanie, na muža, ktorý s citmi počká na tú pravú. To, že to v niektorých prípadoch trvá viac rokov, neznamená, že je v tom človeku chyba. A napokon, ktorá žena by sa zmierila s faktom, že ju muž miluje pre určitú zhodu okolností, ktorá spojila ich cesty a nie preto, že je pre neho tá jediná pravá? Tak prečo moji známi (aj tento článok) vidia problém v tom, že mám problém si vybrať z toľkých dobrých žien? (A naozaj ich mám vo svojom okolí mnoho.)

4. Takže je problém vo vnímaní manželstva? Vyššie som sa vyjadril, že tento názor je už "vrchol" a myslel som to dvojako:

A. U tých, čo sa vzali skôr, môžeme jednomyseľne povedať, že sa vzali z lásky a nie kvôli chápaniu manželstva ako to bolo v Cirkvi za takmer 2000 rokov. Bez ohľadu na to, ako hlboko veriaci kresťania sú. Prečo potom používame dvojaký meter a u singles hľadáme chybu tam, kde netreba?

B. Je nutné uznať, že za posledných povedzme 100 rokov, ale najmä vďaka pontifikátu a dielam Jána Pavla II. sa pohľad na manželstvo a manželskú lásku dosť podstatne zmenil, resp. vyjasnil. Áno, aj oproti tradícii Cirkvi, pretože toto chápanie sa vyvíja spolu s dobou. Myslím si, že najmä vďaka Jánovi Pavlovi II. a "apoštolom" jeho katechéz o manželskej láske (Ch. West, E. Sri,...) zažívame zlaté časy v tom, akú plnosť lásky dokážu manželia vďaka plnšiemu chápaniu svojho vzťahu prežívať. Ak chceme od singles, aby sa zamerali primárne na reprodukciu, sme dosť krutí a oprávnene možno povedať - spiatočnícki.

5. To, čo napriek tomu hodnotím z článku pozitívne je poukázanie na vysoké nároky na druhých, ktoré však nemajú iba singles, čo musím zdôrazniť, pretože to opäť vyznieva akoby šlo takmer výlučne o našu chybu. Nie je to tak. No z vlastnej skúsenosti a rozhovorov s druhými môžem potvrdiť, že čím je človek starší, tým viac pozoruje vlastnosti potenciálnych „objektov záujmu“ a porovnáva ich so svojimi predstavami. Ale: tuná musím zdôrazniť, že kresťanskí „singláči“ sa odlišujú od iných práve tým, že mnoho chýb hľadajú a nachádzajú aj sami na sebe. A určite mnohí sa snažia pracovať aj na ich odstránení. Je potom samozrejmé, že hľadajú človeka, u ktorého nájdu podobnú snahu, či hodnoty a nestačí sa im zaľúbiť do prvej sympatickej osoby, ktorá im príde "do rany".

6. Ďalším nezanedbateľným faktorom (súvisiacim s predchádzajúcim bodom) je to, že my starší, pracujúci, sme nabehli alebo nabiehame na určitý životný rytmus a zvyky a prirodzene hľadáme k sebe niekoho, kto tieto zvyky neobráti naruby (čím sa okruh zužuje). Pretože vieme, že by sme museli začať odznova a to si mnohí dovoliť nemôžu (kto si našiel dobrú prácu v regióne, kde je to problém, vie o čom hovorím) a ďalší nechcú – z tej pohodlnosti, o ktorej bola v článku reč.

Zadaní istotne namietnu, že ešte nie sme takí starí, aby sme nemohli byť otvorení akýmkoľvek zmenám a hoci aj opustili región a úplne zmenili prostredie. No ani netušia o tom, ako sme si prácu (mnohí) ťažko hľadali a práve to boli časy, kedy sme sa s dôverou obracali na Pána a verili, že s Jeho pomocou sa dostaneme tam, kde nás On chce. A tak sa pýtam, čo je zlé na tom veriť, že už vtedy konal On, keď sme našli svoje pracovné miesto, svoj nový život a domov a že práve toto je to miesto kde nás On chce mať a na ktorom nám dá požehnanie aj vo vzťahu, hoci o niečo neskôr? Príklad: ja sám žijem a pracujem v Snine. Mohol by som po vzore iných ísť za lepším životom a možnosťami na západ (pretože o.i. veriacich rovesníčok je v Snine ako šafránu, takmer celá niekdajšia partia žije na západe a tých zopár čo nie, už je „v chomúte“. Pozn.: ženy spomínané v bode 3 nie sú, až na pár výnimiek, moje rovesníčky.). Hlboko však nesúhlasím s tým, aby mladí z tohto regiónu odchádzali preč. Čo by tu potom ostalo? Posledný by mohol zhasnúť. A hoci som skúšal začať v Košiciach, životné okolnosti ma zaviedli späť domov. V týchto okolnostiach vidím Božiu ruku a verím, že tá istá ruka už vedie moju nastávajúcu. Dá sa to označiť za naivné a zrejme to aj také je, ale aj sv. Terezka nás učí, že Boh od nás očakáva priam detskú dôveru. A keďže táto dôvera v mojom prípade nebola ešte ani raz sklamaná, síce nie bez ťažkostí, ale o to viac verím, že tak tomu bude aj v tomto prípade. A koľko je kresťanských singles s podobnou skúsenosťou? Myslím si, že veľa.

7. Koniec koncov, ako to bolo spomenuté aj v článku, my, starší slobodní, máme veľké možnosti aj poslanie v Cirkvi na poli evanjelizácie, služby či života vo farnosti. Sám svoj stav chápem viac ako Božiu milosť, než ako trest, pretože ako hlava rodiny by som sa nemohol venovať mnohým aktivitám, ktoré v súčasnosti vypĺňajú môj voľný čas... a vďaka ktorým sa môžem formovať a pripravovať na úlohu manžela a otca. 

8. Ďalším pozitívom článku je poukázanie na „silné ženy“ a „slabých mužov“. Tu sa autor spolu so svojimi respondentami podľa mňa trafil do čierneho a stálo by za to, povenovať sa tejto téme v budúcnosti viac. Trochu pokrytecky hovorím, že by som začal u "silných žien", pretože my muži sme naozaj pohodlní a kým ženy opäť nebudú "slabé", naše spôsoby nám nedovolia súperiť s nimi. Ktorý muž chce "zápasiť" so ženou? (Aby sme sa rozumeli, upresnime si pojmy ešte viac: "silný muž" + "slabá žena" = normálny vzťah; "slabý muž" + "silná žena" = submisívny vzťah /v podstate tiež bežný/; no dnes sa stretáva čoraz viac "nie celkom silných mužov" s "nie celkom slabými ženami" a to je tá od stvorenia neprirodzená pozícia, v ktorej chýba pnutie, pretože obaja sú si prakticky rovní.)

 

Verím, že sa mi podarilo dostatočne ilustrovať, čo ma bezprostredne po prečítaní článku viedlo k tak naštvanej reakcii. Spoločným menovateľom je však pocit, že vám nikto nerozumie, že ste onálepkovaní a jediným východiskom je zbaviť sa tejto nálepky, zn.: akokoľvek. Vtipné je, že ten pocit vo mne vyvrcholil po článku autora, ktorý je tiež single. Na jeho obranu však slúži to, že sa o prienik do "singláckych" duší objektívne snaží. Stálo by za to poznať nie len vašu novinársku prácu, ale aj vlastný postoj, pán Rábara. A vlastne, prečo si vykať? Potykajme si, veď sme na jednej lodi, zrejme rovesníci a už sme sa aj osobne stretli, hoci Ty, Palo, o tom takmer určite nevieš. Tentoraz sa už teším na pokračovanie Tvojej práce, pretože akokoľvek zle to z môjho uhla pohľadu na začiatku vyzeralo, bolo dobré túto tému načať a dobré bude v nej aj pokračovať. Veľa šťastia!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo