110 rokov od narodenia politického dobrodruha

110 rokov od narodenia politického dobrodruha

Prešlo 110 rokov od narodenia dravého a ambiciózneho politika, Ferdinanda Ďurčanského.

Pred 110 rokmi, 18. decembra 1906, sa v Rajci narodil Ferdinand Ďurčanský. V porovnaní s väčšinou slovenských politikov moderných slovenských dejín pritom ide o mimoriadne “neslovensky” zjav, v tom dobrom i v zlom. Mnohé fakty a okolnosti jeho krátkeho pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí počas Slovenského štátu (1939-1940), sú pomerne známe. V kocke sa Ďurčanského “osobná história” zvykne tradične zhrnúť asi tak, že mladý a ambiciózny minister zahraničných vecí a vnútra, sa usiloval uskutočňovať zahraničnú politiku, ktorá by bola menej závislá na nacistickom Nemecku, čo si začala stále intenzívnejšie všímať nemecká rozviedka na Slovensku. Celá záležitosť sa stala súčasťou širšieho vnútropolitického boja medzi tzv. “radikálmi” (Tuka, Mach, Murgaš) a “umiernenými” (Tiso, Sokol, Medrický). V júli 1940 Hitler napokon tieto dve strany sporu “rozsúdil” na rokovaniach v Salzburgu, v prospech pronacistických činiteľov, hoci Tisa ponechal na poste prezidenta. Mladý minister zahraničia však musel okamžite rezignovať a odísť z verejného života (na zahraničie nastúpil premiér Tuka a na vnútro Alexander Mach).   Ďurčanský potom pôsobí v advokácií, aktivizuje sa znovu až počas SNP, kde prekvapujúco brojí proti povstalcom, v prospech nemeckých okupantov. Na jar 1945 potom uniká, najprv do Talianska, neskôr do Argentíny, pričom doma mu národný súd v neprítomnosti vymeriava trest smrti povrazom. Ďurčanský strávi zvyšok života v exile, kde sa usiluje o obnovenie slovenskej štátnosti a umiera v Mníchove, v roku 1974. 

V tomto blogu si pokúsime bodovo priblížiť postrehy a zaujímavé súvislosti zo života a pôsobenia F. Ďurčanského. Život a politická činnosť  tohto ľudáckeho radikála, sú  totiž omnoho pestrejšie a pútavejšie, a nepochybne by vydali na politický thriller...

 

  1. „Můj návrh jest, aby byl jmenován Ďurčanský, ponevadž má naproti Rájcovi lepší kvalifikaci v zahraničním studiu. Rájec jest úředník u zemského úřadu a bude přeložen do Prievidze. Žáadost Kruckého jest opožděná a poslední nemá ještě doktorát.(…)“

Odporúčanie profesora Laštůvku z apríla 1932, aby na pozíciu asistenta PF UK bol vybraný F. Ďurčanský.

 

 Ďurčanský bol bezpochyby odborník v oblasti medzinárodného práva (bol asistentom u profesora Bohuslava Tomsu na PF UK v Bratislave), študoval v Paríži, Viedni i na prestížnej Akadémií medzinárodných vzťahov v Haagu. Autor tohto blogu mal možnosť sa oboznámiť s jeho habilitačnou prácou “Medzinárodná intervencia”, s ktorou sa mladý Ďurčanský v roku 1938 uchádzal o akademický titul docenta na UK v Bratislave. Habilitačná práca „Medzinárodná intervencia“ je rozsiahle, 379-stranová akademické dielo. Autor si dal záležať, a rozpracoval všetky aspekty medzinárodnoprávnej problematiky intervencie. Ponúka prehľad historického vývoja intervencií od staroveku, cez dynastické intervencie, Monroevú doktrínu v USA, až po balkánske vojny. Rozoberá rozmanité nazeranie na intervenciu, či už z pohľadu pozitívno-právnej, alebo prirodzeno-právnej teórie. Pri tvorbe diela sa Ďurčanský odvoláva na veľa autorít v oblasti medzinárodného práva a právnej vedy (Jefferson, Eagleton, Gentile, Grotius, Herskey, Moser). Český profesorský zbor PF UK mu však jeho habilitačnú prácu zamietol. Titul docenta tak Ďurčanský získal až za nových spoločensko-politických podmienok v apríli 1939, teda mesiac po vzniku Slovenského štátu, keď už vykonával funkciu ministra zahraničných vecí. V tejto súvislosti sa často nepresne uvádza, že práve odmietnutie jeho habilitačnej práce bol dôvod, aby sa začal angažovať v politike. To však nie je pravda, Ďurčanský sa v politike angažoval už od 20. rokov...

 

 

2. „Dr. Ferdinand Ďurčanský, zdržoval sa v roku 1936 dlhší čas vo Viedni, kde vraj doplňoval svoje vzdelanie. Do Bratislavy dochádzal vtedy často a dôverne tu bola vyslovená mienka o možnosti, že pobyt jeho vo Viedni cieľom štúdií je len zámienka k nadviazaniu stykov s osobami, majúcimi vzťah ku tzv. slovenskej emigrácií a iredente. (...)Činnosť Dr. Ferdinanda Ďurčanského možno v dôsledku uvedeného považovať za systematicky protištátnu. Je len potvrdením jeho mimoriadnej schopnosti pre túto činnosť, že dosiaľ nepodarilo sa orgánom, pečujúcim o štátnu bezpečnosť, ho prichytiť.“

Úryvok zo správy policajného riaditeľstva v Bratislave, 26.5.1937

Ďurčanský sa v politike angažoval už od 20. rokov. Jedným z faktorov ich úspešnej politickej kariéry bolo finančné i politické zázemie, ktoré im vytvoril ich otec, senátor za HSĽS, Juraj Ďurčanský. Ten bol aktívny v rajeckej politike a komunite už pred prvou svetovo, postupne sa zblížil s Andrejom Hlinkom, a od 20. rokov tak vykonával post senátora v Národnom zhromaždení.

Synovia však začali svoju kariéru ako horliví radikáli. Podľa správ Policajného riaditeľstva v Bratislave, ktoré monitorovalo aktivity mladoľudákov, sa mal Ďurčanský spolu so svojím bratom Jánom (1902 - 1980) podieľať na nábore príslušníkov československej telovýchovnej jednoty “Orol”, no novozriadenej ľudáckej telovýchovnej jednoty “Rodobrana”, ktorú založil Vojtech Tuka po vzore Mussoliniho čiernych košieľ. V roku 1926 bol trestne stíhaný, na základe zákona na ochranu republiky, no bola mu udelená amnestia prezidenta republiky. Paradoxne bolo proti Ďurčanskému opäť vedené trestné stíhanie v roku 1930 a to za urážku prezidenta republiky. Bratia Ďurčanskí boli taktiež aktívny v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva (ÚŠKŠ), kde sa stretávali katolícky a ľudácky orientovaní vysokoškoláci. Ústredie zároveň slúžilo ako trenažér a inkubátor mládeže HSĽS, ktorá sa tak pripravovala na politickú kariéru.

 Od roku 1933 potom bratia Ďurčanskí a kruh mladých autonomistov (Kirschbaum, Cieker, Paučo), študenti  vydáva časopis “Nástup mladej slovenskej autonomistickej generácie”. Aktívne sa zapájajú do československého politického diskurzu a formujú mienku v ľudáckom hnutí. Zároveň im periodikum nepochybne slúži ako nástroj posilnenia osobného vplyvu v rámci HSĽS (v roku 1933 sa Ján Ďurčanský stáva členom výkonného výboru HSĽS).

 

 

3. „Je len pochopiteľné, že programom naším je federalizácia republiky. (...) Naším programom je zriadenie demokratické. Jeho princípy musia sa uplatňovať v živote. Ono nepovažuje vôľu ľudu len za zásteru, zakrývajúcu všetko bahno a spôsoby, obvyklé v policajných štátoch. (...) Podkladom pri našej práci za tento program je svetonázor kresťanský. (...)Vedení týmito zásadami pôjdeme stále vpred a nezastavíme sa ani vtedy, keby sme boli nútení kritizovať činnosť našich otcov.(..)“

Redakcia Nástupu v prvom vydaní časopisu v roku  1933

 

Časopis Nástup bol výrazným mienkotvorným časopisom autonomistickej časti slovenskej politiky v 30. rokoch. Organizačnú a redakčnú prácu zabezpečoval najmä starší brat Ján, no hlavným ideológom časopisu bol práve mladší Ferdinand. Nástup je často označovaný ako radikálny, ba až fašistický, no najmä v prvých troch rokoch sa skôr profiloval ako kresťansko-sociálne, konzervatívne periodikum, ktoré s určitými výhradami podporovalo demokratické usporiadanie, no výrazne a agresívne kritizovalo centrálnu vládu v Prahe. 

V jednom z prvých vydaní z roku 1933, sa časopis zaoberá vzostupom Hitlerovho “národného hnutia” v Nemecku. V tomto období Hitler ešte stále predstavoval určitý rébus, vzbudzoval obavy a zlé predtuchy, no v niektorých konzervatívnych kruhoch vyvolával aj určité očakávania, najmä pokiaľ išlo o jeho protiboľševickú rétoriku. Anonymný pisateľ článku síce chváli niektoré črty nacistického zriadenia (ide o účelovú pochvalu za decentralizáciu   Nemecka, ktorú HSĽS presadzovala aj v ČSR), no záver dvojdielnej štúdie je prezieravý, ba až prorocky presný:„hitlerizmus je vykristalovaním nemeckého národného génia, jeho výbojnosť môže byť obdivuhodná, ale je tým nebezpečnejšia. Je otvoreným naším nepriateľom, ktorý by vedel byť krutý a nemilosrdný (...) Je preto pred nami nový nepriateľ, ktorého protikresťanský náter bude snáď možno odstrániť, ale nemeckou výbojnosťou hnutie žije a padá. (...) Našej republike špecielne hrozí a to hneď po Poľsku snáď i politické nebezpečie z rozmáhajúceho sa hitlerizmu.“

V tom istom článku sa nachádza na toto obdobie až prekvapujúco otvorená kritika antisemitizmu: „Veríme a sme presvedčení, že nenávisť k židom ako takým nie je vo všetkom odôvodnená. Koľko kresťanov o koľko horších a hmotárskejších než desať židov, a naopak, koľko ušľachtilých pováh židovských jesto v dejinách- ale jedna je pravda, že v Nemecku sa týmto argumentom len smejú. Budúcnosť ukáže, či táto nenávisť bola odôvodnená (...)“ Postupná zmena medzinárodnej situácie, zjazd HSĽS v Piešťanoch v roku 1936, kde sa strana začala prikláňať k autoritatívnej politike sa postupne prejavuje aj na stránkach Nástup-u. V rokoch 1938-1939 sa objavuje veľké množstvo jedovatých, odpudivých a demagogických antisemitských textov, ako aj príspevky a štúdie, ktoré velebia totalitné systémy, to všetko samozrejme s požehnaním majiteľa časopisu - Ferdinanda Ďurčanského. 

 

3. „Pozrite sa, toto všetko sú židovské obchody, tu všade bývajú Židia, toto všetko bude vaše.“

F. Ďurčanský pri svojom prejave na námestí v Topoľčanoch

 

 Za najväčšie politické a morálne zlyhanie Ferdinanda Ďurčanského môžeme pritom považovať práve jeho postoj a správanie v súvislosti s tzv. “židovskou otázkou”. Ďurčanský sa po vyhlásení autonómie Slovenska a vzniku 2. Česko-slovenskej republiky, stáva ministrom Tisovej  autonómnej vlády. Zároveň sa v januári 1939 stáva členom “Komisie pre riešenie židovskej otázky”, ktorá pripravovala legislatívne predpolie pre kruté antisemitské nariadenia a zákony s tragickým koncom. V Ďurčanského prípade však nešlo o antisemitizmus z presvedčenia. V tomto svetle bol “pragmatikom” v najhoršom zmysle slova, keď videl v neľudskom riešení židovskej otázky príležitosť hmotného obohatenia, pričom na arizácií sa podieľal aj osobne. 

 

4.  „Cítil som sa však zodpovedný starať sa o to, aby Slovensko nemuselo nasledovať Nemeckú ríšu do priepasti. Nemal som nijakú možnosť zamedziť vojnovým konfliktom, a tak som sa snažil ušetriť Slovensko aspoň od vojnovej katastrofy. Preto som podnikal všetko na zachovanie neutrality Slovenska.“

F. Ďurčanský v príspevku „S Tisom u Hitlera“

 

 

V marci 1939 sa Ďurčanský stáva historicky prvým slovenským ministrom zahraničných vecí. Nepochybne oplýval intelektuálnou hĺbkou a prehľadom v zahraničnej politike (na rozdiel od Tisa), a vedomosťami z medzinárodného práva. Výrazné zázemie vo vnútri strany, ako aj taktická podpora prezidenta Tisa, ako aj skutočnosť, že ľudová strana bola vždy skôr zameraná na vnútropolitické témy, a nemala tak dosť „kádrov“ na túto pozíciu, spravila iba 32-ročného Ďurčanského jednoznačným favoritom. (Tuka by mal isto záujem už vtedy, no jeho pozícia našťastie nebola natoľko vplyvná, Tiso by ho nepochybne blokoval). Ďurčanského krajný nacionalizmus sa vždy prelínal s krajným pragmatizmom. Horlivosť a pravdepodobne aj prehnaný karierizmus mu nebránil využiť zázemie a prostriedky nacistických agentov a činiteľov v čase tzv. Homolovho puču (centrálna vláda v marci 1939 nechala pozatýkať radikálnych ľudákov i gardistov, zosadila Tisa, a za nového predsedu autonómnej vlády vymenovala Sidora), kde štval proti československej jednote, velebil Hitlera a zároveň nepriamo podrýval autoritu a legitimitu Sidorovej vlády).

Akonáhle vznikol za nemeckej asistencie Slovenský štát a Ďurčanský sa postavil na čelo diplomacie, usiloval sa zachovať čo najvýraznejšiu suverenitu pre mladú krajinu a tiež sústrediť vo svojich rukách čo najväčší vplyv. Z dnešného pohľadu môžeme toto obdobie jeho politického pôsobenia pôsobiť kladne. Usiloval sa zabezpečiť čo najsuverénnejšiu politiku od Ríše. Táto snaha sa prejavila na slovenskej zahraničnej politike, či už išlo o miernejšiu verziu tzv. „Ochrannej  zmluvy“, medzi Slovenskom a Nemeckom, menovanie profesionálnych, protinacistických diplomatov (Szatmáry, Harminc), ako aj snaha o nadviazanie diskrétnej komunikácie medzi Bratislavou a západnými spojencami (cez slovenské veľvyslanectvo v Ríme, alebo nepriamym kontaktom so Štefanom Osuským).

Je zjavné, že ak niečo Ďurčanskému nechýbalo, bola to odvaha a ochota riskovať, či už išlo o záujmy krajiny alebo aj osobný prospech. Zároveň bol prezieravý. V rokoch 1939-1940, keď Hitler oslavoval jedno víťazstvo za druhým, a rozmach nacizmu sa zdal byť nezastaviteľný málokto predpokladal, , že jedného dňa môže nacistické Nemecko skončiť v troskách.

 

5. „Veľké národy môžu prežiť aj tie najväčšie katastrofy a napriek porážke si zachovať svoju samostatnosť, pre menší alebo malý národ sa pri väčšej komplikácií stane otázkou jeho existencia a samostatnosť.“

F. Ďurčanský v príspevku „S Tisom u Hitlera“

 

Na základe rozsiahlych poznatkov z histórie, filozofie i práva, Ďurčanský dlhodobo postuloval koncepciu suverenity slovenského národa a jeho práva na vlastnú štátnosť (na túto tému publikoval články v časopise “Nástup“, „Náš národ”, a v štvorzväzkovom diele “Biela Kniha”, ktoré uverejnil až počas svojho nedobrovoľného pobytu v argentínskom exile). Z pragmatika sa opätovne stal nacionalista. Povojnové  obnovenie ČSR vnímal ako zánik slovenskej štátnosti. V princípe nezamietal Hodžovu koncepciu stredoeurópskej federácie, no zaujímavé je jeho presvedčenie, že Slovensko by v snahe zachovať štátnosť, malo radšej prijať status porazenej krajiny, tak ako tomu bolo v prípade Maďarska.  Išlo o nerealistickú, no pozoruhodnú predstavu, ktorú Ďurčanský ďalej v teoretickej rovine, rozvíjal v exile, kde strávil zvyšok svojho života a kde sa prakticky zavŕšila jeho aktívna politická dráha.

 

 

Zdroje:

http://www.milost.sk/logos/clanok/rozruch-okolo-busty-ferdinanda-durcanskeho

Archív UK , Fond: Rektorát UK- personálne oddelenie, osobné spisy pedagogických pracovníkov

https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/Verbum__Historiae_2-2014.pdf

BYSTRICKÝ, V., LETZ, R., PODOLEC, O.: Vznik Slovenského štátu I.

Časopis Nástup, 1933

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo