Príliš istí sami sebou...

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Príliš istí sami sebou...

V ľudských dejinách sa objavujú zlomové okamihy alebo udalosti, ktorých význam sú ich súčasníci schopní posúdiť až s odstupom času, a takto posúdené ich označiť za príčiny neskorších závažných politických alebo spoločenských zmien. Na otázku, či medzi takého zlomové okamihy patrí aj hlasovanie občanov Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a jeho výsledok z júna tohto roku si dnes netrúfne nikto jednoznačne odpovedať.

Bez toho, aby sme sa vydávali za veštcov alebo prorokov môžeme v rámci diania na európskom kontinente sledovať určité „znamenia“, ktoré nám môžu čo to napovedať o význame britského referenda pre ďalší politický vývoj v Európe.

Ako a čím merať úspech politických projektov? A obzvlášť tých, ktoré sú subjektom sui generis a v histórii nemajú obdobu? Je zrejmé, že politický projekt Európskej únie nemá v moderných dejinách paralelu, a preto sa pri jeho hodnotení nemôžeme spoliehať na často vratkú analógiu. Teda, na základe čoho by mal byť hodnotený? Sofistikované hodnotenia ekonómov, sociológov, politológov a iných odborníkov by boli iste zaujímavé. Ešte zaujímavejšie pre vytvorenie si úsudku o tomto politickom projekte je určiť za kritérium to, čím sa chváli tento projekt sám, či už dovnútra (pred svojimi vlastnými občanmi) alebo navonok (pred inými „konkurenčnými“ politickými útvarmi). Takto uplatnené kritérium vieme zhrnúť do troch pojmov: rozširovanie, bezpečnosť a prosperita.

Rozširovanie.

Prvým z nich vyjadruje princíp, ktorý môžeme nazývať princíp kvantitatívneho rastu. Od vzniku tzv. Montánnej únie (Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ) v roku 1951 počet jej členov neustále narastá. Tento jednoduchý princíp vyjadruje, že počet štátov, ktorý sa chcú k danému politickému projektu pripojiť, v čase stúpa. V politike EÚ má tento princíp svoje pomenovanie: rozširovanie.

Ideové ukotvenie spolupráce európskych štátov po 2. svetovej vojne stálo na jednoduchej myšlienke: spolupráca v ekonomickej oblasti – dokonca spočiatku len v oblasti obchodu s dvoma kľúčovými komoditami: uhlím a oceľou – môže zaručiť mier medzi doteraz nezmieriteľnými súpermi. Úspech projektu, ktorý sa zrodil z Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ bol neodškriepiteľný. V pomaly pravidelných časových intervaloch sa okruh spolupracujúcich štátov rozširoval. Rozširovanie počtu členských štátov a neustále prehlbovanie integrácie sa stalo dôkazom životaschopnosti a vitality celého projektu. Zdalo sa, že politický organizmus menom neskôr premenovaný na Európsku úniu prekypuje životom. Aj napriek istej kríze pri pokuse o prijatie euroústavy, ktorá sa šikovne prekonala právnou kľučkou v podobe Lisabonskej zmluvy, vykazovala EÚ aj naďalej všetky znaky rastu. Počet členov tohto politického projektu od jeho vzniku nikdy neklesal, stále rástol. Niekedy rýchlejšie, inokedy pomalšie. Aj keď sa v posledných rokoch objavili ďalšie hrozby stelesnené v purodobe euroskeptikov, nik ich nebral príliš vážne. Z tohto pohľadu si Európska únia bola skrátka istá sama sebou. Až doteraz. Prvýkrát v jej histórii jeden z členov únie – často prezentovaný ako ten najmenej horlivý – vyjadril vôľu z nej vystúpiť. Vôľu na danom politickom projekte už ďalej neparticipovať. Z hľadiska princípu kvantitatívneho rastu to predstavuje jeho popretie a tým pádom neúspech.

Výsledky britského hlasovania sú na stole a je na politickej reprezentácii ako s nimi naloží. Povestný démos vyjadril svoju vôľu, ktorá by sa pre slušných politikov mala stať záväzkom, s ktorým sa neradno zahrávať a ktorý nemožno ignorovať. No aj napriek tomu vzhľadom na nepísanú britskú ústavu a historickú neskúsenosť s všeľudovými hlasovaniami musia byť naše ďalšie úvahy len akýmsi myšlienkovým experimentom. Spojené kráľovstvo z únie odíde, toto je nateraz našou prvou axiómou.

Ako inak by sme mohli uvažovať? Odchod musí byť jednoznačný, polovičné riešenia sa nepripúšťajú. Prípadne nerešpektovanie výsledkov referenda a ďalšie zaznávanie a marginalizovanie občanov Spojeného kráľovstva hlasujúcich za vystúpenie by bolo ďalšou ranou pre už aj tak dosť pošramotenú povesť EÚ, ktorej býva hneď na prvom mieste vytýkaný nedostatok demokracie a deficit legitimity jej ústredných orgánov. Spomeňme si na nie tak dávno opakované referendá v Írsku, kde sa hlasovalo dovtedy, kým výsledok hlasovania nebol zhodný s predstavami mocenských elít. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že samotný odchod Veľkej Británie bude poučením pre samotných Britov, ale opak je pravdou. Poctivo uskutočnený Brexit by predstavoval poučenie a varovanie predovšetkým pre zostávajúce členské krajiny a mocenské elity, ak pravda budú schopné sa z toho poučiť. Doteraz bol úspech politického projektu EÚ meraný počtom jej členov a konštantným rozširovaním. Odchod tretej najľudnatejšej krajiny a jedného z tzv. starých štátov by predstavoval významný precedens, a to aj napriek britskej povesti čiernej ovce európskej integrácie.

Z pohľadu slobody a demokracie by pokojný a konštruktívny priebeh Brixitu mohol byť cennou prvou skúsenosťou. Rešpektovanie vôle občanov vyjadrenej legitímnym a legálnym spôsobom môže znova upriamiť pozornosť politických reprezentantov EÚ na občanov EÚ. Rovnako z pohľadu práva nie je možnosť odchodu jedného z členských štátov niečím nečakaným, keďže dovtedy právne neupravenú možnosť vystúpenia z únie zaviedla Lisabonská zmluva. Z pohľadu štátoprávneho usporiadania je práve možnosť slobodného odchodu člena z politického zoskupenia tým, čo odlišuje úniu od federálneho štátu.

Prípadné nerešpektovanie alebo ďalšie opakovanie hlasovania by znamenalo len ďalšie prehĺbenie už aj tak sa zväčšujúcej priepasti medzi voličmi a politickými elitami, ktorého následky by boli oveľa horšie a to na pozadí vzostupu krajnej pravice v európskom priestore.

Prosperita.

Odchodom Británie z EÚ odíde aj časť názorovej opozície. Existencia partnera, ktorý má na politický vývoj celého spoločenstva často odlišný názor je pre spoločenstvo ako celok prospešná. Ak by sme sa rozhodli vnímať odchod Británie ako jednoduchú elimináciu názorového oponenta riskujeme, že ako zostávajúci členovia upadneme do uniformity a prídeme o názorovú opozíciu, tak prospešnú pre každý demokratický princíp rozhodovania. Odchodom Británie príde EÚ tiež o istú protiváhu voči Francúzsko – Nemeckej dominancii, tu je otázne, či dokážu túto úlohu Británie zastúpiť iné členské štáty, azda by sa dalo uvažovať o zoskupení V4, ktorého hlas sa však zatiaľ ukazuje ako nedostatočne výrazný.

To, že sa niekto rozhodol spoločenstvo opustiť, by nemalo viesť k uzatvoreniu sa do seba, ale práve k reflexii a hľadaniu dôvodov prečo k tomu došlo. Tu nezostáva nič iné len obrátiť pozornosť k počiatku, k princípom ktoré stáli pri zrode projektu, ktorý nemal v histórii a vo svete žiadnu obdobu. Slávny výrok T. G. Masaryka, o tom že štáty sa udržiavajú ideami, na ktorých vznikli možno rozšíriť a bezo zvyšku platí aj v tomto prípade. Namiesto výsmechu a pohŕdania by si európsky lídri mali zložiť z hlavy korunu istoty a poctivo sa pozrieť na viaceré argumenty tzv. euroskeptikov. Nestal sa postupom času z inštitúcii EÚ byrokratický Moloch, ktorý si žije svojim vlastným životom, a tak trocha sa vymkol spod kontroly? Každá byrokracia má sklony sa sama rozrastať, rozmnožovať a udržiavať, nestalo sa tak aj v tomto prípade? Politické elity by sa mali vzdať myšlienky vytvorenia akéhosi „superštátu“ v podobe Európskej federácie. Zaiste sa opäť objavia objavia pokusy o hlbšiu integráciu na úkor suverenity členských štátov. Znovunastolenie tejto témy môže samotnú únie len vyčerpať a úspech ďalšieho pokusu o ústavu pre Európu je viac než otázny, ak nie priam nemožný. Brexit môže priniesť a zaiste aj prinesie z pohľadu ekonomickej prosperity isté problémy. To na čom stála európska únia pri svojom vzniku a neskôr bolo vyjadrené v podobe zásady o voľnom pohybe osôb, tovaru a kapitálu je stále aktuálne, ale je potrebné to očistiť od nánosov povestnej eurolegislatívy, ktorá má sklon normovať každý detail. Veď predsa musí existovať aj priestor „práva prostý“. V niektorých prípadoch je zásah únie nevyhnutný, keď globalizácia a s ňou existencia veľkých nadnárodných spoločností robí menšie štáty neschopnými voči ním rovnocenne vystupovať. Poctivé uplatňovanie princípu subsidiarity a zachovávanie výlučných kompetencií členských štátov obzvlášť pri presadzovaní tzv. ľudskoprávnej agendy.

Bezpečnosť.

Ďalej sa EÚ sama prezentuje je tým, že sa jej úspešne darí zachovať mier na európskom kontinente. Medzi pozitíva, ktoré priniesla koncepcia spolupráce európskych štátov nespochybniteľne patrí zachovanie mieru v Európe. A skutočne, zmierenie nezmieriteľných rivalov Nemecka a Francúzska pri jednom stole „ocele a uhlia“ prinieslo Európe mier. Je pravdou, že všetky hrôzy oboch svetových vojen – nie náhodou niektorými historikmi chápanými ako vojna jediná – mali príčiny na Európskom kontinente. Avšak v prvej polovici 20. storočia okrem USA medzi všetky priemyselné a ekonomické veľmoci sveta patrili európske štáty. Nie je preto mier medzi európskymi národmi viac dôsledkom presunu centier moci mimo kontinentu ako len hospodárskej spolupráce? Spolupráca na kontinentálnej úrovni sa tak stáva nevyhnutnosťou, nie len vedomým združovaním sa za účelom vyhnutia sa vojnovému konfliktu. Dnes zachovanie mieru: či už vonkajšieho, alebo toho vnútorného označujeme jedným slovom: bezpečnosť resp. politika bezpečnosti. Je dôležité podotknúť, že z pohľadu vonkajšej bezpečnosti v Európe tu panuje istá dvojkoľajnosť. Záruku bezpečnosti drvivej väčšiny členských štátov EÚ predstavuje NATO. Z tohto pohľadu prípadný Brexit by nepredstavoval pre úniu bezpečnostné ohrozenie. Aktuálne sa ukazuje potreba prehĺbenia spolupráce členských štátov pri ochrane vonkajších hraníc únie, v tomto prípade by odchod Británie bol pre zostávajúce členské štáty prospešný, keďže sa dá predpokladať istá neochota Británie podieľať sa na bližšej vojenskej spolupráci s ostatnými členskými štátmi.

Brexit by mal byť pre Európu vnímaný nie ako niečo negatívne, ale ako príležitosť pre návrat k svojim koreňom. A okrem toho poslúži aj ako dôkaz toho, že si EÚ jednoducho bola príliš istá sama sebou...

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo