Beatles v službách diabla

Beatles v službách diabla

Vzťah rockovej hudby a pekla odjakživa provokoval fantáziu. Nie je ľahké vidieť hranice úmyselnej provokácie, konšpiračných teórií a pravdivého jadra (ak tam vôbec je). Mnohí opatrní kresťania varujú dokonca pred klasikou pop music - skupinou The Beatles!

Je to práve 50 rokov, čo bezoblačný svet The Beatles načas zatienil škandál spojený s výrokom Johna Lennona o tom, že sú vraj väčší ako Ježiš Kristus a kresťanstvo možno vymizne skôr ako rock’n’roll. Z najobdivovanejších miláčikov verejnosti sa v mediálnej honbe na čarodejnice razom stali opovrhovaní kacíri. Tento incident je rozoberaný aj v najnovšom filme o Beatles Eight Days a Weekthe Touring Years, ktorý mal svetovú premiéru, a zároveň sa dostal aj do našich kín, túto jeseň.

Nejde však len o jeden výrok, kvôli čomu sú najvplyvnejšie hviezdy popu niektorými ľuďmi považované za prisluhovačov temnej strany. Na internete si môžeme vybrať z nepreberného množstva stránok, ktoré s rôznou mierou presvedčivosti zhromažďujú „dôkazy“ viny. Najčastejšie sa spomína zaradenie A. Crowleyho, zakladateľa novodobého okultizmu, na obal albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, Lennonovo zosmiešňovanie kresťanských fráz v knižke A Spaniard in the Works, ako aj text jeho najväčšieho sólového hitu Imagine, či vyjadrenie ich oficiálneho tlačového tajomníka Dereka Taylora, že Beatles sú proti Kristovi, ale aj mnohé ďalšie.

Keďže ich hudba pôsobí tak bezstarostne a radostne, a aj medzi kresťanskou mládežou u nás boli pomerne obľúbení (prirodzene preferovaní pred tvrdším, agresívnejším rockom), mnohých fanúšikov, ktorí sa stretnú s uvedenými informáciami, to nielen zaskočí, ale aj znepokojí: že by – nedajbože – obdivovali nepriateľov Boha? Ako to teda je? Treba spáliť platne a plagáty? Aby sme sa dopátrali možnej odpovede, treba sa podrobnejšie pozrieť na svetonázor členov skupiny.

Od svojho šiesteho albumu začali Beatles okrem prvoplánového popu dávať do textov aj hlbšie posolstvá – napríklad vo Within you Without you išlo o opustenie materializmu, vo Fool on the Hill o hľadanie poznania, v Come Together zaznela dôležitosť a potreba slobody. Hlavným heslom bola ale Láska - no už nie tá obyčajná zamilovanosť z ich raných hitov. Podľa piesní ako Word, All you need is love, či We can work it out s jednoznačným posolstvom lásky a porozumenia, ako aj celkového obrazu pozitívneho prístupu k životu, ktorý skupina šírila, je jasné, že to neboli žiadni nihilistickí rozvracači humanistických hodnôt. Ale to ešte našu otázku úplne nezodpovedá - aj keď Beatles očividne stáli na strane dobra, ešte stále mohli byť nasiaknutí proti-kresťanským zmýšľaním a následne svojimi popletenými názormi napáchať vďaka svojmu celosvetovému vplyvu veľké škody. Je pravdou, že všetkým  tým trendom 60. rokov, ktoré ľudí skôr odvádzali od kresťanskej viery (hedonizmus, východné náboženstvá, drogy), aj keď ich sami neiniciovali, dodali veľký katalyzačný náboj. Celá generácia k nim totiž vzhliadala ako k neoficiálnym vodcom, najobdivovanejším členom spoločnosti. Boli mladí, vtipní, charizmatickí a poznali dokonca akord G7sus4/A.

Spočiatku sa Beatles vyhlasovali za agnostikov. Náboženská výchova v škole na nich  nezanechala hlbšie stopy a spievanie v chlapčenskom kostolnom zbore ich obohatilo len  hudobne. Najrebelantskejší Lennon už od chlapčenských rokov zosmiešňoval všetky autority, ktoré v živote zaregistroval, takže aj Ježiš a cirkev dostali, prirodzene, svoj diel. Zanietenými hlásateľmi posolstva lásky sa Beatles stali až v polovici 60. rokov po skúsenostiach s LSD, ktoré im vraj umožnili pocítiť Božiu prítomnosť. Ako si však sami realisticky uvedomovali, drogy nanajvýš „pootvorili dvere“, nedávali konečnú odpoveď. Tú bolo stále treba hľadať prácne, po starom - v nejakej duchovnej náuke. Samozrejme, známe a zdanlivo neúčinné kresťanstvo neprichádzalo do úvahy; čoraz väčšmi začali byť „in“ exotické náboženstvá, ktoré neobťažovali s dogmami a Božími prikázaniami. Najmä gitaristu George Harrisona hinduistická vášeň neopustila do konca života.

Začalo to zaujatím pre indickú hudbu, špeciálne nástroj sitar. Keďže vtedy sa navzájom všetci štyria vo všetkom ovplyvňovali, podnikli meditačný kurz do Indie spoločne (plus so suitou ďalších slávnych hviezd). Harrison bral svoju duchovnú cestu vážne aj po skončení medializovanej indickej epizódky. Možno až príliš vážne – 12-hodinové meditovanie a spievanie mantry prispelo o pár rokov neskôr veľkou mierou k rozpadu jeho prvého manželstva. Výber jeho filozofickej orientácie vyplynul z porovnania náboženského života ľudí Západu a Východu. Podľa jeho skúseností kresťanstvo predstavovalo formalitu, obrady vyhradené na nedeľu, zatiaľ čo Indovia svoju vieru žili – mysleli a konali podľa svojho presvedčenia každú jednu chvíľu. Určite v tom boli aj iné faktory, ktoré ho na krišnovskom učení Bhagavadgíty a jogína Brabhupadu priťahovali, ale v tej kritickej fáze duchovného hladu rozhodol práve príklad dôsledného a úprimného praktizovania viery. Na Západe ho, žiaľ, nepostrehol. Kresťanstvu už potom Harrison nikdy nedal šancu. Nanajvýš videl styčné body s tým, čo hlásal Ježiš, ale jeho samotného vnímal len ako osvieteného človeka, ktorý dokázal naplno realizovať svoje božstvo, ukryté potenciálne v každej ľudskej bytosti. Tento postoj, že Ježiš nebol zoslaným Božím synom, no inak bol vlastne O.K., to akurát cirkevná inštitúcia zdeformovala a zneužila jeho náuku, je dodnes vlastný mnohým „moderným“ ľuďom našej civilizácie. Podobne nie priamo Ježiša, ale jeho nasledovníkov si berie na mušku aj film Život Briana známej komediálnej skupiny Monty-Pythonovcov, na realizáciu ktorého poskytol financie práve George, kvôli čomu dokonca uvalil na vlastný dom hypotéku.

Na poslednom Harrisonovom albume, ktorý vyšiel posmrtne v roku 2002, vyjadril svoj ironický postoj ku katolicizmu v piesni P.2. Vatican Blues, kde napríklad spieva: „Keby mi už konečne niekto povedal, že je to iba show. Vyspovedám sa, priznám vinu, až v drevenom fraku. Je to všetko prinajmenšom dosť podozrivé - ako som spomenul aj miestnemu farárovi. Povedal: jeden Otčenáš, tri Zdravasy, každú sobotňajšiu noc“. Narážka na biely dym signalizujúci úspešnú voľbu pápeža sa nachádza dokonca v dvoch piesňach idúcich po sebe. Na druhej strane, inde na albume možno nájsť aj verše, ktoré by pokojne mohli byť v gospelovom recitáli: „Každé jedno slovo, čo si kedy vyriekol, a každá myšlienka, ktorú si si pomyslel, všetky sú v tvojom spise, dobré aj zlé“, alebo „Bože, Bože, Bože, ty si múdrosť, ktorú hľadáme, Bože, Bože, Bože, naša láska, čo nám chýba, Bože, Bože, Bože, tvoja prirodzenosť je večnosť, Bože, Bože, Bože, ty si Existencia, Poznanie, Požehnanie“.

George zomieral vyrovnaný so svojím osudom a nestrácajúc svoj povestný zmysel pre humor. Jeho viera mu celý život dodávala silu a nadhľad nad márnou svetskou slávou. Nech už sa o Beatles tvrdí čokoľvek, je ťažké si predstaviť, že by ich gitarista bol služobníkom pekla. To už skôr jednou z najasketickejších rockových hviezd... i keď nie vďaka kresťanstvu. O svetových náboženstvách povedal, že „sú to vetvy jedného stromu“ a že „nie je dôležité, ako Boha voláte, hlavne, že ho voláte.“ Pri stave Európy od polovice 20. storočia, kde kresťanstvo prežíva často len vo formalizovanej, vyprázdnenej podobe, sa Georgovi ani nemožno veľmi čudovať, že videl zelenšiu trávu na druhej strane plota.

Paul McCartney a Ringo Starr neostali od konca 60. rokov nijako špecificky nábožensky vyhranení – prakticky a pragmaticky rozmýšľajúci optimisti (Paul viac workoholik a Ringo flegmatik) v podstate len po zvyšok života rozvíjajú svoju hippies vieru v ľudské dobro, potrebu porozumenia a kozmickej harmónie, v štýle hesla All you need is love, ktoré nemá ďaleko k óde na lásku Svätého Jána (1Kor, 13 a 1Jn, 4) a priamo k Ježišovým prikázaniam lásky (Mr, 12), akurát s tým rozdielom, že je cielená iba k blížnemu, Boha do úvahy neberie. Čiže skôr „láska je boh“ než „Boh je láska“. McCartney väčšinu života vyznával najmä hodnoty usporiadaného rodinného života, priameho kontaktu s prírodou a vegetariánstva. Fascinácia tajomnom a mystikou mu ostala v podobe záujmu o pyramídy, reinkarnáciu, a podobný klasický sortiment new age. Boh a diabol sú podľa neho iba personifikovanými projekciami všeobecného dobra a zla vo svete – „god“ je vlastne slovo „good“ s jedným pridaným „o“ a „devil“ je vlastne „evil“ s pridaným „d“, ako nám vysvetľoval v librete svojho prvého diela vážnej hudby Liverpool Oratorio ešte v roku 1993.

Aj to je však posun oproti obdobiu, keď kolektívny svetonázor skupiny papagájoval tézu, že dobro a zlo v skutočnosti neexistujú, sú to len odlišné manifestácie jedného celku, a takisto že neexistujú ani smrť a narodenie. Touto filozofiou obhajovali na súde svoje konanie aj členovia vražednej sekty Charlesa Mansona v roku 1968. Na stene a dverách na mieste činu ostali nápisy odvolávajúce sa na piesne Beatles Piggies a Helter Skelter namaľované krvou obetí. Beatles mali už predtým dosť skúseností s konšpirátormi, ktorí hľadali vo všetkom, čo vydali, šifry a tajné symboly (veď sa z nich John v roku 1968 aj vysmial v piesni Glass Onion), ale z brutálneho zneužitia ich tvorby pre filozofiu narušeného vražedného mozgu boli, spolu so zvyškom sveta, patrične šokovaní. Ktovie však, koľkí ľudia si uvedomili, že táto neúcta k životu je aj logickým dôsledkom relativizovania dobra a zla – ako dosvedčovali „argumenty“ obvinených vrahov.

Najkritickejšie sa voči kresťanstvu vyhraňoval John Lennon. I keď práve v tej najlegendárnejšej podobe - v prípade škandálu kvôli výroku, že „Beatles sú momentálne populárnejší než Ježiš Kristus a kresťanstvo zanikne možno skôr ako rock’n‘roll“, v tom bol spola nevinne. Nešlo totiž o úmysel vyvyšovať sa, urážať, či spochybniť evanjelium, ale skôr o príliš otvorene vyjadrený názor založený na osobnom pozorovaní. A z toho, čo uprostred beatlemánie videl, mu v porovnaní s vyprázdňovanými kostolmi anglikánskej cirkvi naozaj muselo vyjsť, že mladých viac zaujíma jeho slávna hudobná skupina než Spasiteľ sveta. V inkriminovanom rozhovore takisto povedal, že „Ježiš bol v pohode, ale jeho učeníci boli nechápaví a prízemní.“ (A jeho učenie prekrútili, ako inak.)

Výroky sa pôvodne vyskytli začiatkom roka 1966 v dlhšom článku, v ktorom Lennon redaktorke a zároveň dávnej dobrej priateľke skupiny spontánne komentoval všetko možné, od poézie, histórie, cez televíziu a výber školy pre syna až po náboženstvo, či keltskú mytológiu. Úryvky rozhovoru boli potom prebraté ďalšími periodikami, a stále sa nikomu „nožíky vo vrecku neotvárali“ – žiadnu rockovú hviezdu totiž nepokladali za teologického odborníka, ktorého veľkohubé bonmoty by mali mať dôležitosť. Škandál z toho spravil až o niekoľko mesiacov neskôr vydavateľ amerického teenagerského časopisu, ktorý zacítil šancu zvýšiť čítanosť svojho periodika a poslal inkriminované vydanie dvom rozhlasovým moderátorom na silne religióznom americkom juhu. Návnadu poslušne zhltli. Napriek tomu, že sami neboli zvlášť nábožní, hovorili v živom vysielaní o citátoch z interview s pridaným rozhorčením, vyhlásiac zároveň bojkot na piesne skupiny. Nebol v tom plán, len jednoducho hľadali tému na rozprávanie do éteru. Spustila sa však lavína, na ktorej hneď začalo surfovať množstvo ďalších rozhlasových staníc, a vrenie vášní už nikto nebol schopný kontrolovať. Na nadchádzajúcom americkom turné Beatles išlo reálne o ohrozenie ich života, najmä fanatikmi značky KKK. Nešťastný Lennon bol úprimne vydesený z reakcie, ktorú vyvolal svojou prostorekosťou. Pri rôznych príležitostiach sa pokúšal vysvetliť, že jeho vyjadrenie bolo odvodené z niečoho, čo čítal, a podané jeho jednoduchým, nepremysleným štýlom ( - v tom neklamal: on často zvykol skôr rozprávať ako rozmýšľať), alebo objasňoval, že nechcel kresťanstvo napádať ani tvrdiť, že je zlé, len sa mu vraj zdalo, že je na ústupe a stráca kontakt s ľuďmi. Lennona sa zastali aj niektorí kňazi: napríklad montrealský biskup Rt. Reverend Kenneth Maguire vyhlásil, že „by vôbec nebol prekvapený, ak by Beatles boli predsa len fakt populárnejší než Ježiš – veď v jedinom prieskume popularity, ktorý sa konal počas Ježišovho života, Ježiš skončil druhý, za Barabášom“. Pridalo sa tiež nebo: na záver noci, počas ktorej rozhlasová stanica KLUE v texaskom Longview organizovala verejné pálenie platní a suvenírov Beatles, udrel do jej vysielača blesk a vyradil ho z prevádzky.

Kresťanstvo Lennona odjakživa fascinovalo, a s osobou Krista sa viackrát podvedome stotožňoval (od piesňového verša „they’re gonna crucify me“ až po drogou inšpirovaný zámer vydať tlačové vyhlásenie o tom, že je Ježišovou inkarnáciou). Uprostred 60. rokov však hltal najrôznejšie, v tej dobe módne „kacírske“ knihy rôznych tzv. „odborníkov“, ktorí vždy prichádzali s vlastnými teóriami o tom, čo sa to v skutočnosti odohralo pred dve tisíc rokmi počas Veľkej noci, a nechal sa nimi ľahko ovplyvniť. Ako sám uviedol po utíšení kauzy, v tomto konkrétnom prípade sa príliš rozrečnil pod dojmom knihy Schonfielda, ktorý predával ďalšiu verziu prastarej hypotézy, že Ježiš bol iba človekom a jeho smrť na kríži neplánovaným omylom. Vatikán verejne odpustil Lennonovi jeho vystatovačné vety prostredníctvom svojej tlače až v roku 2008. (Zaujímavejší, a zároveň hlbší postreh však John vyjadril na adresu anglikánskej cirkvi, ktorú označil za nie veľmi nábožnú, lebo „je tam priveľa politiky. Nemôžete mať oboje. Nemôžete byť zároveň mocným aj čistým.“)

Ešte nebezpečnejšími boli knihy známeho okultistu Alisteira Crowleyho (1875-1947). Ten sa sám hrdo hlásil k označeniu Šelma 666 a hlásal zlatý zákon „Rob, čo chceš“. Toto bolo vlastne aj hnacou ambíciou Beatles, vždy ochotných propagovať ideu slobody vo všetkých jej podobách. V tom sa práve prejavuje záludná príťažlivosť satanizmu: často je zaobalený ako prirodzenejší postoj k svetu a životu, ktorý vraj len zdémonizovala cirkev. Žiadne prvoplánové výzvy k ničeniu, spôsobovaniu utrpenia druhým, či pohŕdanie ľudským spolunažívaním, aké by sme možno očakávali pod hlavičkou satanizmu. To by každého človeka so zdravým rozumom ihneď odradilo. Takto sa skôr dá chápať, prečo medzi stúpencov A. Crowleyho patrilo mnoho slávnych hudobníkov, napríklad David Bowie alebo Jimmy Page (ktorý kúpil aj jeho dom, hoci sa v ňom neodvažuje prespať - aspoň sa povráva). Dobrodruh, excentrik, egomaniak a počas 1. svetovej vojny aj britský agent Crowley sa hlásil dokonca k autorstvu známeho gesta ukazováka a prostredníka „V“ ako symbolu víťazstva, ktorý preslávil Winston Churchill. Dnes ho najviac prevetráva niekdajší bubeník Beatles Ringo Starr, no s tradičným hippies významom „pokoj a mier“.

A. Crowley bol skrátka v 60. rokoch štandardnou a takmer povinnou zložkou alternatívnej kultúry. Nečudo, že minimálne Lennon a McCartney ho čítali s veľkým zaujatím a autor bol nakoniec umiestnený aj medzi koláž osobností na obale legendárneho Seržanta Peppera, hoci nie je jasné, na koho návrh. Výber mali na starosti 6 ľudia vrátane vedúceho výtvarníka najatého na vytvorenie obalu Roberta Frasera, tiež Crowleyho fanúšika. Koncept oficiálne znel, že malo ísť o zoznam ich hrdinov, ale Harrison priznal, že „niektorí ľudia“ to opäť raz pojali naschvál kontroverznejšie. Lennon pôvodne navrhoval zaradiť aj Ježiša, Hitlera či markíza de Sade. Autocenzúra ich nakoniec vyradila, majster okultizmu Crowley sa však do posledného radu, vľavo hore, dostal. Samozvaní analyzátori textov piesní Beatles potom tvrdili, že celý album je tajne venovaný Crowleymu, keďže prvé slová na ňom znejú „Bolo to pred 20 rokmi, čo Seržant Pepper učil hrať svoju kapelu“ a od smrti Crowleyho uplynulo bez pár mesiacov práve 20 rokov. Lenže hneď ďalej sa spieva, že „kapela často nebola v móde, no vždy zaručene vyčarila úsmev“, a tu už teória dostáva trhliny - iste by neslúžilo Crowleyho temnej pamiatke, ak by bol jeho okultistický odkaz zredukovaný na to, že ľudí dokáže pobaviť.

Diskutuje sa tiež o neuveriteľnom výroku tlačového tajomníka Beatles a ich osobného priateľa Dereka Taylora: „Oni sú úplne anti-kristovskí ľudia. Viete, ja som tiež anti-kristovský. Ale oni sú tak veľmi anti-kristovskí, že to šokuje aj mňa – a mňa nie je tak ľahké šokovať.“ Taylor písal sprievodné propagačné texty nielen k albumom Beatles, ale aj najznámejších amerických skupín tej doby, a kto nejaké čítal, dokáže si urobiť obraz o jeho štýle. Je to viac reklamný krik než literárna kvalita, skôr snaha byť zaujímavý než prínosný rozbor hudobnej tvorby. Aj jeho predmetný výrok sa dá zaradiť pod hlavičku extravagancia za každú cenu. Do smrti sa zaň hanbil ako za ďalší príklad nepremyslene vytresnutej hlúposti. Keď sa ho naň neskôr ľudia pýtali, sám sa čudoval, že niečo také vyslovil. Pripúšťal to, no už sa vôbec nepamätal, prečo, keďže Beatles vraj rozhodne neboli „anti-kristovskí“. McCartney už v čase škandálu okolo výroku „populárnejší než Ježiš“ zdôraznil, že aj keď sa môžu niekomu javiť ako proti-kresťanskí, rozhodne nie sú proti-kristovskí.

Otázky vyvoláva aj séria fotiek pri propagácii premiéry filmu Yellow Submarine v roku 1968, na ktorých Lennon a McCartney hrdo predvádzajú rukami iné gestá než víťazné „V“ – predovšetkým Lennon so zdvihnutým ukazovákom a malíčkom vraj vzdáva hold „Rohatému“. Toto gesto sa stane poznávacím gestom metalistov až o dobrých desať rokov, a o jeho rozšírenie sa zaslúžia úplne iní speváci. Nikto zo zainteresovaných sa k záberom nikdy nevyjadril, a tak nie je celkom jasné, či išlo o nevydarené šírenie posolstva lásky (Lennonov „paroháč“ sa v znakovej reči podobá na vyznanie, McCartneyho údajné symbolizovanie čísla 6 by mohol byť aj znak „O.K.“) alebo úmyselné  šírenie posolstva sebalásky podľa satanistickej filozofie. V rôznych kultúrach má tento symbol odlišný význam – často aj pozitívny ako ochrana pred zlým. Preto môžeme nájsť fotky, na ktorej týmto gestom zdraví prezident Bush v Texase, či pápež František pri návšteve Malajzie.

Lennon pózuje aj pri svojej papierovej makete, zväčšenej výtvarnej podobe z animovaného filmu, a vlastnou skutočnou pravicou kopíruje oné dvojprsté gesto papierového dvojníka. Presne takto sa kreslená postavička John objavuje aj na obale soundtracku k filmu Yellow Submarine. To ale teda znamená, že oveľa skôr, než vznikli tieto fotky, nechal kresleného Lennona ukazovať záhadné gesto výtvarník filmu a obalu platne. Navyše, aj inú postavičku z filmu – jedného zo zlých Modrákov – možno prichytiť s rovnako usporiadanou dlaňou (i keď z nejakého dôvodu šesťprstou), takže to nasvedčuje tomu, že gesto najskôr prezentoval kreslený film a živí Beatles sa potom v súvislosti s jeho propagáciou k tomu pridali. Či malo naozaj ísť o tajný symbol podpory satanizmu, na to odpovedať nie je ľahké, ale okrem opísaného prípadu to gesto nikto z nich predtým ani potom verejne nepoužíval. Dnes ho, naopak, možno vidieť predvádzané nejakou mediálnou hviezdou každú chvíľu.

Lennon sa začal okultizmom prakticky zaoberať až pod vplyvom Yoko Ono v 70. rokoch, keď všetky rozhodnutia v ich živote až po najtriviálnejšie riadili numerológovia, astrológovia a vykladačky tarotu. Napriek tomu, akú povesť má spevák dodnes aj ako spoločenská autorita, mierový aktivista a pacifista, jeho názory často neboli konzistentné – výrazne sa menili a niekedy si sám odporoval. Je teda síce smutne paradoxné, ale nie prekvapivé, že muž, ktorý sa snažil rozmýšľať a žiť úplne nezávisle, sa nakoniec dôverčivo nechal ovládať magickými praktikami. Explicitne proklamoval nezávislý pohľad na život v piesni Boh z roku 1970, kde odhadzoval jednu vieru vo vodcov či filozofie za druhou („Neverím v mágiu, neverím v Bibliu, neverím v Budhu, neverím v mantru, neverím v jógu“... až napokon „neverím v Beatles“), no práve vtedy bezvýhradne veril teórii psychológa A. Janova, autora terapie primálnych výkrikov (v duchu ktorej sa niesol celý album), o tom, že koncept Boha nie je nič iné než reakcia psychiky na nespracovanú bolesť z detstva. Jeho legendárna „ateistická hymna“ Imagine, v ktorej nás vyzýva, aby sme si predstavili svet bez náboženstiev a bez neba a pekla, vadila mnohým fanúšikom viac kvôli úplne inému veršu: vyhlásenie, že svet by bol krajší bez majetku, znie od milionára odporúčajúceho, do čoho sa oplatí investovať, trochu... ehm, pokrytecky. Neuniklo to, žiaľ, ani jeho budúcemu vrahovi.

Len pomerne nedávno vyšlo najavo, že v roku 1972 vnútorne vyprázdnený Lennon hľadal záchranu aj v kresťanstve. V listoch televíznemu evanjelizátorovi O. Robertsovi volal o pomoc ako kedysi v autobiografickej piesni Help. Navonok sa vtedy nič neudialo. Až na Veľkú noc 1977 sa zrazu, aspoň na chvíľu, takpovediac „poloobrátil“. Vtedy pribehla na „pomoc“ Yoko Ono a pripomenula mu jeho vlastné niekdajšie presvedčenie, že náboženstvá sú ilúziou, spoliehaním sa na vodcov a spôsobom vyrovnávania sa s utrpením. Uspela: jej manžel sa z opojenia z nádeje na spásu rýchlo prebral. S vďakou jej potom za to venoval nevydanú pieseň Zachránila si mi život.  O dva roky na to sa obrátil Bob Dylan, ďalší hrdina z obalu Klubu osamelých sŕdc Seržanta Peppera. Začal vydávať gospelové albumy a prestal hrať staršie piesne. Jeho singel Niekomu slúžiť musíš, ktorý chválil napríklad Bob Marley, Lennona vrcholne popudil – a dá sa dobre predstaviť, prečo: jeho rešpektovaný hudobný kolega a niekdajší priateľ, jedna z najcynickejších a najbystrejších myslí, akú v šoubiznise poznal, sa nechal vlákať na cestu, ktorú on sám už zavrhol! Ako odpoveď napísal ďalšiu vtedy nevydanú pieseň Slúž sebe. Dylan zachytil nevyhnutnosť voľby: buď slúžiš Bohu, alebo jeho nepriateľovi, iná možnosť nie je. Lennon si neuvedomil – alebo nechcel priznať - že práve slúženie sebe je častou formou tej druhej možnosti, a nie nejaká nová, tretia možnosť.

Metafyzickou rétorikou je prepletená dokonca aj najposlednejšia kapitola Johnovho života. Mark Chapman, sklamaný zo svojho niekdajšieho idolu, počul v hlave hlas, ktorý mu jasne nariaďoval speváka zabiť. Jeho lepšia stránka sa tomu aj bránila – cítil, že by to bolo zlé, ale na vedomej úrovni použil slobodnú vôľu, aby ju umlčal: sediac doma nahý, iba so stereoslúchadlami na ušiach, modlil sa k Satanovi, aby mu dal silu to urobiť. Presne takto to neskôr sám opísal. Ako vieme, bolo mu vyhovené.

Aký z toho všetkého teda vyplýva záver? Boli Beatles v službách Zlého? Rozhodne to neboli žiadni kresťania – ale pri živote, ktorý so sebou prinášala bezprecedentná sláva, zažitá v takom mladom veku a uprostred spoločnosti, ktorej proces sekularizácie bol viac-menej zavŕšený, a bez kvalitných kresťanských vzorov z ich okolia, by bolo iluzórne očakávať, že nimi budú. Ich mikrokozmos s hodnotovým chaosom a zaujatím pre alternatívne filozofie bol odrazom súčasnej situácie v celej Západnej Európe. Podľa všetkého verdikt znie, že vinní boli – ale o nič viac ani menej ako všetci, čo pred tichom, ktoré by ľuďom umožnilo začuť Boží hlas, dávajú prednosť rozptyľovaniu, hluku, nikdy nekončiacej zábave. Ako uctievané ikony šoubiznisu, ktoré majú moc podporovať v tejto tendencii davy ľudí, mali akurát väčšiu zodpovednosť - no tú si sami nevybrali.

Ako to vyjadril už spomínaný Dylan počas svojej najotvorenejšej kresťanskej fázy: „Umenie vás môže viesť k Bohu. Myslím, že na to má vlastne slúžiť všetko. Ak nerobí toto, čo teda robí? Vedie vás opačným smerom.“ Veľkou poľahčujúcou okolnosťou Beatles však môže byť zdôrazňovane dôležitosti univerzálnej lásky – to je rozhodne smerovník ukazujúci tým správnym smerom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo