Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
01. december 2016

Ako to, že kresťanstvo funguje?

Od správneho trávenia nedele až po prežitie holokaustu - kresťanstvo sa zdá mať recept na všetko. A čuduj sa svete - ten recept je úspešný. Ide len o psychologický trik?
Ako to, že kresťanstvo funguje?

Aktuálny pastiersky list, ktorý nám z kazateľníc otvoril tohtoročný advent, síce nevyvolal vo verejných médiách toľko posmeškov ako ten pamätný, čo si požičal pojem Svätého Jána Pavla II. „kultúra smrti“, ale že sa katolícki biskupi znova obuli do nedeľných nákupov, neostalo celkom bez odozvy. Nakoľko je boj proti tomuto nešváru akútny, to ponechám na diskusie iným, zaujal ma však spôsob, akým autori listu podložili svoj apel. Síce to neudrie na prvý pohľad do očí, ale vypovedá zároveň o niečom všeobecnejšom, čo charakterizuje kresťanský život.

Spôsob argumentácie bol v liste dvojaký, pretože vychádzal z dvoch zložiek žiaduceho trávenia nedeľného času: prehlbovanie vzťahu s Bohom a venovanie sa blízkym (resp. blížnym všeobecne). Táto zdanlivá dichotómia je v oveľa väčšej jednote, než sa zdá - podľa kresťanstva je láska k Bohu a ľuďom prepojená a vzájomne podmienená. Aj sám Kristus ich uvádza ako dva zásadné piliere Zákona (Mt 22, 37-40). Prvo-adventný pastiersky list sa zmieňuje o zdroji požiadavky „náboženskej“ náplne sviatočného dňa (3. prikázanie), podrobne sa však zaoberá skôr vysvetlením opodstatnenosti vyhradenia času voľného dňa pre rodinu. Ak sa ono deje, je to pre rodinu – jej budovanie, utužovanie, skvalitňovanie – prospešné, ak sa nedeje (spomínalo sa odchádzanie živiteľov rodín na pracovné pobyty na celé týždne a upadanie spoločného stravovania pri jednom stole), rodinu to ochudobňuje, v dlhodobom dôsledku ničí.

Zdá sa mi však, že je to len jeden z mnohých príkladov užitočnosti kresťanského modelu správania pre bežný, civilný život ľudí. Aplikácia kresťanských princípov sa javí vysoko efektívna a prospešná pre celkové šťastie človeka – čím nemyslím len subjektívny pocit uspokojenia, ale usporiadanejší život s menším počtom problémov spôsobených vlastnou vinou, až po pevnejšie zdravie a v extrémnych podmienkach dokonca prežitie. Uvažujme teraz, aspoň hypoteticky, že kresťanstvo nie je pravdivé, že je to len psychologický trik. Dajme tomu, že pravdu mali tí, čo ho odhalili ako barličku na ceste dláždenej životnými ťažkosťami – i keď ešte lepším prirovnaním by hádam bolo placebo, ktoré funguje, aj keď v podstate nefunguje. Uvediem príklady z viacerých oblastí.  

V koncentračných táboroch vraj mali štatisticky väčšiu úspešnosť prežitia ľudia, ktorí mali pevnú vieru. Či už im pocit nádeje, ktorá nie je ohraničená len týmto pozemským svetom, dodala viac húževnatosti, alebo širšia vesmírna perspektíva pomohla povzniesť sa nad svoju osobnú tragédiu... ťažko určiť. Psychológ Viktor Frankl to pričítal vedomiu zmyslu. Zmysel existencie má vraj byť zdrojom väčšej vnútornej sily. Môže (a podľa neho má) premieňať každý okamih života – dodávať mu inú kvalitu. Vonkoncom nemusí ísť o zmysel hľadaný v transcendentne. Ateisti sú však zrejme v nevýhode, lebo ak nevidia vyšší zmysel ani v existencii sveta, o to ťažšie v ľudskom živote. A už vonkoncom nie v utrpení! Zareagovať na utrpenie v tom zmysle konštruktívnejšie mohli silne veriaci Židia, a ešte lepšie kresťania, ktorí sú vlastne všetci nasledovatelia „Muža bolesti.“ Šikovný konštrukt, ktorý jedinca lepšie vybaví na prekonávanie neprekonateľných prekážok!

Ale netreba sa venovať len extrému, akým sú koncentračné tábory. Je očividné, že aj tragédie bežného života by sa mali zvládať ľahšie, ak bohatstvo a zdravie nie sú najcennejším pokladom, fyzická smrť definitívnou bodkou a bezbolestnosť najvyšším cieľom života. V 79% nedávnych štúdií sa objavuje informácia, že náboženstvo má pozitívny vplyv na duševnú pohodu (H. G. Koenig, H. J. Cohen: The Link between Religion and Health. Oxford 2002). Kto to nezažil, nedokáže doceniť, aký psychohygienický účinok má správne prežitá katolícka spoveď. Veď ťažšie než odpúšťať druhým ich krivdy môže byť hádam len odpustiť samému sebe. Ak sa nedá umlčať bolesť vlastného svedomia, neuchlácholia nás žiadni priatelia. A tu je zrazu niekto, kto má kompetenciu vás uistiť, že „vyššia moc“ vám dlh zmazala (pokiaľ bola ľútosť naozaj úprimná) a že môžete začať znova s čistým štítom! To vám nedá ani 1 000 hodín tej najchýrnejšej terapie. Nečudo, že aj podľa výskumu K. I. Pargamenta náboženská viera podporuje psychické zdravie človeka (The Psychology of Religion and Coping: Theory, Research, Practice. New York 1997). Dobre to tí cirkevní podvodníci kedysi dávno vyšpekulovali!

Kto by mohol poprieť, že rozvod rodičov má na dieťa negatívny vplyv? Narušenie usporiadaného domáceho prostredia konfliktami a následne odchodom jedného z rodičov produkuje traumatickú skúsenosť. Do detského sveta vstupuje neistota. Aj pre dospelých ide o jednu z najstresovejších skúseností, často ešte komplikovanú ekonomickým aspektom. Ale kresťania veria v posvätnosť manželského zväzku a jeho nerozlučiteľnosť – budú sa teda viac snažiť pracovať na jeho kvalite a rozvod bude len tým posledným riešením. Už samotný výber budúceho partnera by mal prebiehať na základe iných kritérií než je číra pudovosť, ktorá nás neochránila od dnešnej miery rozvodovosti. Tá je v USA podľa štatistiky 30%, zatiaľ čo rozvodovosť u kresťanov je oproti tomu len okolo 15% až 20%. Konkrétne u katolíkov je vraj pravdepodobnosť, že sa im manželstvo rozpadne, o 31% nižšia (B. Wright: Christians are Hate-Filled Hypocrites... and Other Lies You've Been Told, Minnesota 2010). Paradoxne, predmanželské spolunažívanie nezvyšuje, ale znižuje šancu, že manželstvo bude patriť medzi tie, čo vydržia (S. M. Stanley: Sliding vs Deciding: Inertia and the Premarital Cohabitation Effect, Family Relations, vol.55, 2006). Manželstvá ľudí berúcich svoju vieru vážne majú teda ďalšiu výhodu - zjednocujúci prvok spoločných hodnôt, navyše práve tých najhlbších. Ako povedal Exupéry: „Láska, to nie je hľadieť si vzájomne do očí, ale hľadieť tým istým smerom.“ Vraj 53% všetkých veľmi šťastných párov súhlasí s výrokom, že Boh je v centre ich manželstva. Medzi manželstvami, ktoré trpia problémami, je to len 7% (S. Feldahn: The Surprising Secrets of Highly Happy Marriages, 2013).

Inzercia

Žiadne manželstvo, samozrejme, nie je bezchybné, ale kresťanstvo aspoň poskytuje predstavu ideálneho prípadu: obaja partneri – a podčiarkujem slovo „obaja“ – uprednostňujú šťastie svojho druha pred vlastným, to aj vtedy, keď sa im samým od seba nechce, a nakoniec sú tak šťastní obaja... Zdá sa vám požiadavka sebaobety pritvrdá? Ale komu by sa nepáčilo mať v živote po svojom boku niekoho, kto mu vždy prenechá posledný kus čokolády, nežne utrie slzy, ponúkne sa spraviť zaň nepohodlnú prácu, a vo výnimočnom prípade skočí pred neho do dráhy letiacej guľky? To nie je zaslepené otroctvo, či opičie zbožňovanie. (Aj tak by nefungovalo - skúste si niekoho zobrať, a uvidíte, ako dlho vám jeho zbožňovanie vydrží.) Je to skôr ten druh lásky, o ktorej vravel Ježiš pri Poslednej večeri (priateľská láska až na smrť) a ktorú demonštroval umývaním nôh apoštolov s príkazom, aby si aj oni tak robili navzájom. Keby sa takto k sebe správali obaja partneri zároveň, výsledkom by bolo neustále prúdenie lásky medzi nimi – podobne, ako podľa kresťanskej koncepcie prebieha aj v rámci osôb Božskej Trojice. Ak je to naozaj účinný recept na harmonické vzťahy v akomkoľvek spoločenstve, prečo by nemal znižovať aj rozvodovosť kresťanov?

Niektorí, nevediac, aké obvinenie by ešte pridali do stokrát prevareného guláša výčitiek katolíckej cirkvi, argumentujú, že výhrady proti používaniu kondómov pomohli v afrických krajinách šíriť AIDS. Ale je zákaz kondómov ústredným bodom katolíckej doktríny? Nie sú na prvom mieste iné morálne predpisy, ako napríklad 6. a 9. prikázanie? Keby sa teda všetci držali zásad vernosti a predmanželskej čistoty, bol by kondóm vôbec potrebný na zabránenie šíreniu AIDS? Samozrejme, takáto ideálna situácia je, žiaľ, len teoretickým modelom, ale musíme pripustiť, že keby ľudia kresťanské zásady naplno realizovali, výsledkom by nebol nárast pohlavne šíriteľnej choroby, ale vyššia ochrana zdravia, výchovy detí a stability rodín. A spochybňovať dôležitosť rodinnej bunky ako základu štátu nenapadlo ani komunistom (od ktorých by som skôr očakával heslo „Strana je základ štátu“). Ak biskupský list z 27. 11. videl v dodržiavaní nedele, či už s jej sviatočnosťou osobne súhlasíme alebo nie, dobro pre rodinu, vo výsledku predpokladal viac konštruktívny než deštruktívny efekt na spoločnosť.

Stále môžeme vychádzať z predpokladu, že žiadne príklady praktickosti a funkčnosti kresťanskej filozofie nevypovedajú nič v prospech jej reálnosti – teda že kvôli prirodzeným biologickým, sociálnym a psychologickým zákonitostiam kresťanstvo náhodou človeku prospieva, ale jeho základom nemusí byť nič reálnejšie než psychologická finta. Stúpenci novo-ateistického guru R. Dawkinsa povedia, že sa len v kultúrno-evolučných procesoch presadili najefektívnejšie mémy. (Mém Boha nazval Dawkins dokonca vírusom.) Jeho teória mému, ako analógie génu pri šírení myšlienok, je síce už dávno prekonaná ako vedecky pochybná, ale použime ju teraz aspoň pracovne: koncept kresťanského Boha, akokoľvek nepravdivý, sa v konkurencii filozofických mémov ukázal ako životaschopný – zrejme dal jeho nositeľom v praktickom živote výhodu. Ale k čomu nás takýto názor zákonite dovedie? K záveru, že evolúcia si vlastne vybrala ako svoj prostriedok klam, ilúziu. Čiže nerealita sa v tom prípade ukázala byť schopnejšia, užitočnejšia pre prežitie ľudí než realita! Ateisti by potom museli tvrdiť, že „skutočno“ (prostredie) zvýhodňuje vieru v „neskutočno“. Naopak, ich vlastná svetonázorová pozícia sa zas stáva evolučne nerozumnou. Nie je to šarmantne absurdný záver? Preto si aj myslím, že ho nebudú môcť prijať, a kresťanstvo sa im nepodarí zredukovať iba na mém „iluzórneho zmyslu“. Budú hľadať nejaké iné vysvetlenie – čo ale nie je ľahké: ak viera nie je funkčná preto, že je pravdivá (čo nikdy nepripustia), musí byť funkčná preto, že je nepravdivá, a samotná bohyňa Evolúcia by tak označila za víťazov teistov. Jedno lepšie ako druhé!

Ďalším dôsledkom tohto smeru uvažovania je, že ak ide naozaj iba o trik, ktorý sa počas evolúcie ukázal byť výhodný, tak ide o trik najúčinnejší, najkomplexnejší a vo svojej jednoduchosti najgeniálnejší, s akým kto kedy prišiel. Už len tým, že ho zaviedol, by išlo o zázračného človeka s nadpozemskými schopnosťami, či zaň označíte Ježiša Nazaretského alebo Pavla z Tarzu. Prirodzenejšie vysvetlenie chýba. Zázrak kresťanstva popiera platnosť samotných Murphyho zákonov - ako to, že to stále funguje? 

Inzercia

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Philippe de Villiers: Sme svedkami „halalizácie“ Francúzska

Philippe de Villiers: Sme svedkami „halalizácie“ Francúzska

Zakladateľ Hnutia za Francúzsko, štátny sekretár pre kultúru v Mitterandovej vláde, dvojnásobný kandidát na prezidenta, poslanec, neskôr europoslanec, spisovateľ a podnikateľ Philippe de Villiers vydáva svoju novú knihu Budú zvony zajtra ešte zvoniť?. Pri tejto príležitosti mu redakcia časopisu L’Homme Nouveau položila pár otázok.