V šlapajách Antona Srholca (1. časť)

Prešlo 24 hodín od kedy sa vybrala skupina študenti, učiteľov, členky KPVS na cestu, ktorú môžeme označiť aj ako cestu "po stopách Antona Srholca". Na konci tejto trojdňovej cesty zavítajú do Bratislavy, kde žiaci odprezentujú práce o bývalých politických väzňov a následne ich príjme prezident SR Andrej Kiska (program: www.november89.eu)

Nastupujeme do autobusu. Medzi tým, kým sme ešte na Slovensku a funguje Wi-Fi riešim pracovné veci. Internet padá, nedá sa pripojiť. Do toho telefonáty. "Viete nám niekoho odporučiť do diskusnej relácie?" Všetci sme na cestách. A niektorí nemôžu vycestovať. Je mi ľúto, že muž, ktorého si hlboko vážim - Rudko Dobiáš - nemôže vycestovať do Prahy, aby tam prevzal cenu pamäte národa. Ide tam jeho syn, o ktorom mi Rudko (odsúdený vo veku 19 rokov na 18 rokov odňatia slobody) povedal: "Vieš, mňa mohli aj zabiť, no keď môjho syna nechceli ani len do škôlky zobrať, lebo je synom pol. väzňa, tak to bolo niečo strašné." Do Prahy putuje aj František Mikloško, ktorý je skoro každý rok členom slávnostnej poroty...

(POZNÁMKA: Ak si chceš prečítať začiatok nášho putovania, klikni https://dennikn.sk/blog/po-stopach-antona-srholca-prva-cast/)

Prechádzame hranice. Sme v "Slavkove u Brna". „Viete, čo sa tu odohralo?“ pýtam sa v autobuse. Všetci vedia. Vedia o bitke troch cisárov, vedia ich všetkých vymenovať. No ja som "vrták". Pýtam sa, či vedia aj to, prečo potom nepodpísali mier v Brne, ale cestovali až do Bratislavy... To nevie ani pani profesorka, prepáč Alica, ktorá patrí do tímy našich učiteľove, pod ktorých vedením vznikajú krásne práce. Je už na dôchodku, ale učí ďalej. V tomto roku jej študenti napísali štyri práce. „Čo Ti poviem, ešte dve by sme mali, ale sa to nestíhalo dokončiť.“ Využívam jej dar reči, poznania, stretnutia s pamätníkmi oboch totalít, aby nám prerozprávala niečo o tom, čo sa dialo na Slovensku od roku 1939 do roku 1948.

Diaľnica v smere do Prahy je skoro neprejazdná. Už vieme, že budeme meškať. Pôvodne sme chceli byť v Příbram okolo 14 hod. Posledný vstup do múzea je o 15 hod. Stojíme. Čo teraz. Voláme a oni nám sľubujú, že nás počkajú. A čakajú až do 16.15. Úzkymi uličkami prichádzame na miesto, kde mnohí našli koniec svojej životnej púte. Tábor uprostred lesov. Jeden z mnohých malých táborov na „Jáchymovsku“. „Nemala som odvahu vycestovať s Vami“ ospravedlňuje sa mi v maili pani Janka Šipošová, „Aj môj otecko tam sedel..“

A toto vedomie mám stále na očiach, keď kráčam po tábore. Že tu niekto pred nami kráčal. Niekto, kto mal doma ženu, deti. Niekto mrzol v tej zime, v lágroch, kde bolo zakázané „topiť“ po 21.30 hod. V tom čase tam už nemohol byť v piecke ani popol... a cez tie špáry drevených stien nebolo len vidieť sneh, ale ten sneh aj fúkal do príbytkov.

Áno, je to exkurzia. Áno, je to to trošku aj o guľovačke. No je to aj o dotyku ostnatého plotu. A vypínaní svetiel nakoľko idem poslední.... premýšľaní nad tým, kto predo mnou tie svetla vypínal. Je to o otáznikoch, čo by som robil ja. „Asi by som premýšľal len ako utiecť,“ myslím si. Neviem, čo by som mal trpezlivosť čakať, odrátavať dni.

Mená a dátumy popráv... mená tých, ktorý boli pre tento štát číslami.

A potom vchádzam do „korekcie“. „Viac ako desiati tam nechoďte. Ale skúste si predstaviť, že tam niekedy bolo aj 35 ľudí,“ hovorí sprievodca. Dievčence zo ZŠ, ktoré boli v prvej skupine na otázku, či sa tam oplatí ísť pozrieť, mi povedia: „Sú tam len štyri steny, nízky strop.“ V duchu si myslím, že to vnímajú, že sa tam asi ani neoplatí ísť pozrieť.

Skláňam hlavu, vstupujem. Je nás tam asi 15. Studená betonová cela, či skôr pivnica. Bez okna, bez všetkého. Betón, na ktorom je potrebné spať. Betón, ktorý chladí a my máme skrehnuté ruky od zimy, no vieme... že pre nás je cesta pripravená. No oni vedeli, že pre nich cesta nie je. Niet cesty späť. Ako Silvo spomínal. „Hovorili sme si, že sme odsúdený na DKR – do konca režimu.“ A kto veril a sa nádejal, že padne „tak skoro“. Kto veril, že príde 17. november 1989. „Ak zomriem, povedzte, že zomrel šťastný človek,“ plakal slzami šťastia don Srholce a tisíce s ním. A desaťtisíce už plakať nemohli, už nežili... no ich deti, spolubratia... plakali a tešili sa s nimi.

Ostnatý drôt, veže, terén na ktorom sa šmýka, sneh.

Je večer, vonku prší. Odchádzame z Příbram. Prichádza za mnou jedna z učiteliek so slovami: „Máme ešte nejaké bagety?“ „Máme, ale tak ako je bol naplánovaný sneh, tak je to aj s tým hladom...“ O chvíľku vyťahujeme zásoby vody, džúsu, horaliek. Po chvíli prichádza za mikrofón jedna s členiek Konfederácie politických väzňov Slovenska.

„My dve vnučky sme dedka nikdy nevideli, až v tom roku 1962 som ho videla prvý krát, keď sme ho prišli pozrieť,“ hovorí pani Krahulcová, vnučka pána Šefčíka z Chorvátskeho Grobu. Prečo sa dostal do väzenia? Aj on bol  človekom druhej kategóri, kulakom, dedinským boháčom. Pár dní pred prepustením na slobodu zomrel. „Ani nám nepovedali, že nám otec a deduško zomrel... až keď ho pochovali.“ Na leopoldovskom cintoríne bolo hrob len s číslom. V dedine ho koministi nechceli. Na každú amnestiu dali negatívne stanovisko. Nechceli mať ho mať na očiach, nechceli vidieť, ako sa „musia“ dívať na človeka, ktorého okradli a poslali do väzenia.

„Inak, v rozsudku stálo aj to, že dedko Šefčík povedal, že pršalo tri dni, a preto cukrova repa nepodrástla a SHMÚ povedalo, že pršalo 4 dni, tak aj to mu priťažilo, že klame.“ Nuž SHMÚ podľa archívnych záznamov tvrdí, že po výbuchu v Černobyle v Bratislave 1. mája nepršalo. A iné pracoviská zaznamenali skorý ranný dážď.... V diskusii, v ktorej som to moderoval sa to uzavrelo s tým, že meracie zariadenia nie sú na každom 1 m2. V prípade dedka Šefčíka to neplatilo...

„Po dvoch rokoch sa im podarilo exumovať jeho telo a previesť ho do Chorvátskeho Grobu. Na cintoríne bol dav ľudí.... pán farár Tešovič, ktorý bol veľmi nebojácny sa pomodlil nad hrobom a dav ľudí sa modlil s ním,“ spomína jeho vnučka na svojho dedka, o ktorom vie, že bol pokojný, málovravný.

„Čo ste vy komunisti urobili dobrého? Veď ste strýka Šefčíka poslali do väzenia?!“ hovorili aj deti komunistov svojim rodičov. „Myslím si, že aj tí komunisti si nemysleli, že ho hneď zatvoria. Mysleli si, že ich skôr postrašia. Zastrašia iných,“ premýšľa nad udaniami... Keď dedka zatvorili, tak ten dobytok, čo mal dedko museli kŕmiť jeho deti, ale už im to nepatrilo, ale štátu. Keď jej otec protestoval, odpoveď znela: „Chceš ísť za svokrom?“

Babka si doma čítala listy z väzenia od svojho manžela. Z kostola chodila posledná, aby sa s nikým nemusela zhovárať. Akoby zanevrela na ľudí. Tá viera ju držala pri živote...

„Moje prvé a posledné stretnutie s deduškom bolo veľmi silné. Sestra, ktorá bola odo mňa staršia (ja som mala len 6 rokov) už ho videla druhý krát, tá už bola za ním v Jáchymove. Pre mňa to bolo prvé stretnutie... viete, keď je človeka ako dieťa, má 6 rokov, tak túži byť ako iné dieťa.. mať dedka. Byť pri ňom na kolenách... a ja som nemohla.“

Je tma. V tej tme počuť vzlykanie. Pani z KPVS nedokáže ďalej rozprávať. Študenti sa vedia vcítiť do jej rozprávania. A... tlieskajú... so slzami v očiach.

...ešte nás čaká skoro 150 km. Nakoniec je to viac. Môže byť poľadovica a tak ideme bezpečnými cestami, no naokolo. Je 21.40, keď prichádzame na ubytovňu. Čaj. Polievka. Sviečková na smotane.

Spánok. Verím, že nikomu v noci nebola zima. A ak áno, tak snáď si spomenú na príbeh, ktorý som im hovoril o sestre Márii Sládkovičovej.. ako ju navštívil prof. Krčméry a v zime sa každú hodinu zobudil, urobil si rozcvičku, aby nezamrzol. „To ma naučil strýko Silvo,“ povedal.

Ráno o 7.15 balíme. Ideme do Jáchymovských baní. Ja som vstal skôr. Neviem, čo ma zobudilo... asi to, aby som Vám to napísal a povzbudil Vás, aby ste podporili naše putovanie a stretli sa s nami v Bratislave 17. novembra 2016 (viac na www.november89.eu).

PS: Môžete prísť aj bez ohlásenia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo