Môj výlet naslepo

Poznáte „Výlety naslepo“? Ak sledujete Správy RTVS alebo ste odberateľom youtubera Selassieho, tak iste viete, o čom hovorím. Ak však ani len netušíte, čo je to youtuber a už vôbec nie, kto je Selassie (tak ako ja donedávna), tak vám to skúsim vysvetliť.

Selassie je jeden mladý chlapec, ktorý vyrába videá, zverejňuje ich na youtube.com, kde ich sleduje veľa mladých ľudí. Selassie je ich vzorom, otvoril im oči, zmenil pohľad na život. Nedávno urobil významný počin – nakrútil tri videá s názvom „Výlety naslepo“ (výlet do rómskej osady, utečeneckého tábora a koncentračného tábora), ktorými sa rozhodol bojovať proti predsudkom. Toto som sa dozvedela zo Správ RTVS dňa 13.11.2016 v príspevku s názvom „Youtuber proti nenávisti“: http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/9936/110460#2151 .

Samozrejme, že ma to hneď zaujalo a išla som si aj ja pozrieť Sellassieho na youtube. Vrelo odporúčam – naozaj odporúčam všetkým rodičom, učiteľom, vychovávateľom a všetkým, ktorým nie je ľahostajna výchova našich detí – pozrite si na youtube, kto je vzorom pre naše deti, koho obdivujú a aké stupidity pozerajú vo voľnom čase. Selassie ma bohatú tvorbu, ja som si námatkovo vybrala video s názvom „Máme firmu na heroín” https://www.youtube.com/watch?v=pwhqQLYyEQE .

Nuž musel to byť riadny prerod osobnosti, keď v hlave nášho úspešného youtubera skrsla myšlienka o búraní predsudkov. Pozrela som si samozrejme aj tie spomínané „Výlety naslepo” – nájdete ich na internete, tu jen jeden z nich – výlet do rómskej osady: https://www.youtube.com/watch?v=75D67efHuuc . Dávam ho sem preto, lebo som si vďaka nemu pripomenula svoj výlet naslepo do rómskej osady.  Nebudem o tom nakrúcať video, len vám ho opíšem.

Je to už skoro 20 rokov, ale pamätám si to, akoby to bolo včera. Bolo leto a s kamarátkou sme sa rozhodli spoznávať krásy Slovenska. Vybrali sme sa na týždeň do Slovenského raja, priamo do jeho srdca, na Kláštorisko. Bývali sme v malej chatke uprostred divokej prírody – ak by sa tam náhodou zatúlal medveď a buchol labou, tak tú chatku zbúra. Aby som dokreslila romantiku kompletne, tak vodu sme si nosili do chatky vo vedre, umývali sa v lavóre a vonku bol suchý záchod. A čo je najdôležitejšia informácia, nebola tam žiadna predajňa potravín, čo je logické a tak sme museli vymyslieť, kam si pôjdeme nakúpiť nejaké zásoby.

Aby bol obraz úplný, musím zdôrazniť, že sme neboli žiadne bláznivé tínedžerky. Boli sme dospelé, pracujúce, samozrejme mladé a neznalé pomerov na východe Slovenska.

V prvý deň ráno sme si sadli nad mapu a plánovali túru. Cieľ bol – vidieť niečo pekné z prírody a zároveň v nejakej dedine spraviť nákup. Po chvíli som to mala vymyslené, vravím – pôjdeme touto trasou, tu je nejaký mlyn, pozrieme si mlyn a potom skočíme do Letanoviec. V dedine si nakúpime a vrátime sa tou istou trasou späť.

Počasie bolo ukážkové, príroda krásna, nikde sme nezablúdili, no super výlet. Akurát ten mlyn sme nenašli. Pozerám do mapy, krútim hlavou, malo by to byť tu – na mape je napísané „Letanovský mlyn“, ale nikde nič... Nevadí, ideme teraz do dediny nakúpiť.

Ideme, ideme a zrazu – dvaja malí počerní chlapci. Pýtali si päť korún, potom kúsok chleba, že sú hladní... Nech si kto chce čo chce o mne a mojich predsudkoch myslí, ja som sa neodvážila zložiť z chrbta batoh a otvoriť peňaženku. Zvlášť, keď sa o chvíľu objavili ďalší dvaja. Pridali sme do kroku. Keď sme v diaľke pred nami uvideli ďalších dvoch, to už sa nám nezdalo a neodvážili sme sa ísť ďalej. Ideme rýchlo späť! Nuž, dnes nákupy nespravíme.

Vtom sa zjavila záchrana. Po lesnej ceste sa blížilo auto a išlo smerom do dediny. V našich hlavách skrsol geniálny nápad – stopneme si ho a kritickým úsekom sa prevezieme autom! Vodič nás ochotne zobral a previezol – najskôr kúsok lesom a potom... čo nasledovalo potom, keď sme vyšli z lesa, sa ťažko opisuje, ak niekto nevie, ako vyzerá rómska osada. Bola to rómska osada zvaná Letanovský mlyn. S hrôzou som pozerala z auta, kadiaľ to ideme a ešte väčšia hrôza ma premkla, keď som si uvedomila, že tadiaľto budeme musieť ísť aj naspäť! A asi ťažko potom niečo stopneme.

V dedine sme si nakúpili a predavačka, vidiac kam ideme, nám ešte dala dobrú radu: „Dávajte si pozor.“ Báli sme sa, ale nevideli sme inú možnosť, ako sa dostať späť k našej chatke. Pomaly sme sa blížili k osade a dúfali v zázrak. Žeby predsa? Áno, išlo auto, tentokrát smerom k lesu, zase máme šťastie! Žiaľ, malý poľský Fiat bol plne obsadený a ani sme nezdvihli ruku....

Fiat prešiel popri nás, ale po pár metroch zastal, zdalo sa, že má nejaký technický problém. Vodič vystúpil a otvoril kapotu. Snáď všetky deti z osady sa zbehli okolo auta. Bolo mi ľúto tých v aute, ale my sme vďaka tomu prešli osadou bez väčšej pozornosti. Dospelých tam nebolo, bol termín výplaty sociálnych dávok.

Všetko nakoniec dobre skončilo, videli sme nakoniec aj ten „mlyn“, potraviny sme si nakúpili a medveď sa našej chatke vyhol. Neviem však, ako skončili tí pasažieri z Fiata, snáď to tiež nejako zvládli.

Toto je môj výlet naslepo, záver a poučenie nech si spraví každý sám. Na tento príbeh som si spomenula, keď som videla Selassieho, ako s úsmevom prechádza rómskou osadou. Nuž, s kamerami a celým štábom okolo by som sa tiež nebála.

Ešte by som však rada pridala jeden námet na výlet pre Selassieho a pre autorov tohto projektu (t.j. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Nadáciu otvorenej spoločnosti a Iuventu). Zoberte ho napríklad  do Sýrie, priamo doprostred bojov, nech zažije to, čo pozná len z počítačových hier, priamo na vlastnej koži... kde človek nemá desať životov, ale len ten jeden, najvzácnejší.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo