Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. november 2016

Chlapec v okne

Vtedy sa po prvý krát v  okne mojej izby objavila čierna hlava Ignatiusa, môjho malého priateľa. Bolo to veľmi prekvapivé a – priznám, akési neočakávajúce. Prekvapil ma. Ale deti sú bezprostredné, nerobia si od ľudí taký odstup ako my dospelí. Vedia sa priblížiť k človeku, keď chcú. A kedy chcú. Mohol mať pätnásť rokov.
Chlapec v okne

(...) poviedka 10

Ku koncu tohto svojho pobytu v Afrike som sa teda cítil vysilený – z prebdených nocí, vlhkého vzduchu, stretania s toľkými ľuďmi, u ktorých som objavil hlad po duchovne, ustatý zo služby. Telo túžilo po odpočinku a návrate domov.

Vtedy sa po prvý krát v  okne mojej izby objavila čierna hlava Ignatiusa, môjho malého priateľa. Bolo to veľmi prekvapivé a – priznám, akési neočakávajúce. Prekvapil ma. Ale deti sú bezprostredné, nerobia si od ľudí taký odstup ako my dospelí. Vedia sa priblížiť k človeku, keď chcú. A kedy chcú. Mohol mať pätnásť rokov.

To okno bolo zamrežované. Bez skla. To kvôli zlodejom. Ale neviem, kto z nás bol viac zamrežovaný, či moja kutica či on vo svojej núdzi. Už jeho oblečenie prezrádzalo biedne podmienky, v ktorých žije on a jeho rodina. Jeho vzhľad a oblečenie boli úbohé. Natrhnuté tričko na vešiaku vychudnutých ramien a ufúľaná tvár, z ktorej mu svietili iba bielka očí a zuby. Chudoba je v Afrike nesmierna. Ale v chudobných ľuďoch prebýva Boh, preto mnohí, zameraní na takzvaný pokrok, zabúdajúc na to, že nie všetko je dovolené, odstraňujú ich a nie chudobu. Nedostatok nie je na svete to najhoršie, ale to, čo ničí tento úbohý svet je sebectvo, ktoré zabíja v srdci lásku.

Jeho úsmev bol smutný.

(...)

Dal som mu ponožky; noci v období dažďov bývajú niekedy chladné. Dozvedel som sa, že má malého brata a tie mi zostali posledné z vecí, čo som od dobrodincov doniesol z Európy.

Ďalší deň po návrate z misie netrvalo dlho a v okne mojej izby sa znovu zjavila hlava Ignatiusa. Akoby na mňa čakal.

„Toto posiela mama,“ prestrkáva drobné banány cez mreže okna. „Z našej záhrady.“

„Veľká vďaka,“ potešený som prijal, „odkáž jej, že si to veľmi vážim.“

„Rozmýšľal som nad tým, čo ste povedali,“ zablúdil zrakom hore, „že Boh je Rozhodca.“

„Áno?“

„Keď je Rozhodca, prečo potom nevylúči hneď hráča, čo fauluje a hrá zle... teda čo používa pri hre nedovolené veci, používa zlo?“

„Áno, máš pravdu,“ nadýchol som sa. „Nevylúči ho – obyčajne ho nechá hrať do konca. Ale ak dosiahol úspech podvodne, nečestne – on mu to hovorí v srdci; neverím, že ten hráč je spokojný. Neraduje sa. Ozýva sa mu v srdci – on prehral sám so sebou. Taký úspech nie je výhrou, je prehrou. Je to ako so životom. Ľudský život je taký futbalový zápas. Zriedka sa stáva, že Rozhodca vylúči hráča zo zápasu a on musí ísť. Obyčajne nechá hráča hrať do konca jeho hry.“

„Prečo je to tak?“

„Lebo mu chce dať ďalšiu šancu. A potom ďalšiu a ďalšiu. Vidíš, aký je on dobrý? Nepochopiteľne milosrdný. Čím horší človek, tým dlhší život. A Rozhodca čaká, že začne hrať čestne, keď dostáva ďalšiu a ďalšiu príležitosť hrať. Je mu dané všetko, aby pochopil. Boli mu daní čestní spoluhráči, od ktorých sa veľa môže naučiť – ako hrať. Aj zo samotnej hry. Dáva mu čas. Čas, aby chcel... aby sa naučil hrať čestne. Má dar pravidiel, má trénerov, kapitána družstva, dres, má všetko potrebné. A dáva sa mu sám seba – do hry.“

„Ale sú takí...“

„Áno, ktorí sa snažia za chrbtom Rozhodcu... nahovárajú si... Tento však vidí všetko. Aké je úbohé a zbytočné chcieť oklamať Rozhodcu! Taký hráč nezostáva hrať preto, žeby Rozhodca nevidel, ale preto, že je Ten, ktorý je dobrý.“

„Ten, ktorý je dobrý?“

„Áno, on trestá vždy len kvôli výchove hráča. Musíš odovzdať loptu. Na chvíľu prestaneš hrať. Šanca sa dá druhému. Žltá karta je upozornenie pred červenou.“

„Keď hrám...“

„Život je taký... Raz gól dáš, raz ho dostaneš. Ale máš hrať. Čestne. Bojovať. Ak gól dostaneš, to je len skúška – vydržíš hrať aj tak čestne, alebo budeš faulovať a pri hre používať nečestné prostriedky? Ide aj o to, či ťa Rozhodca na konci tvojho zápasu nájde bojovať a hrať čestne, alebo nenájde a vzdal si sa dopredu. A je jedno, ako dlho bude tvojich deväťdesiat minút trvať.“

„Čo znamená červená karta?“

„Dáva sa zriedka počas zápasu, ale hráč ju môže vidieť na konci. Znamená koniec, vylúčenie, cestu Dole, do večného nešťastia a utrpenia. Chceš byť šťastný, Ignatius?“

„Áno, pane.“

„Tak hraj čestne. Na konci tvojho zápasu nebude Rozhodca vyhodnocovať ani tak, či si vyhral, koľko gólov si dal, ale či si vedel hrať čestne. Čestne bojovať. Alebo si hral nečestne, či dokonca... si sa vzdal.“

„Čo mám robiť, keď dostanem gól?“

„Neprepadať zúfalstvu. Nestratiť lásku ku súperom, k protihráčom. Tešiť sa z ich radosti, ak ho dosiahli čestne. Život je hra, musíme dopriať výhru aj druhým. Nemôžeš stále vyhrávať len ty. Nestratiť lásku. Vychutnávaj si tím. Okolo ihriska rastú topole. Teda... to u nás v Európe. A je tam aj tribúna – ľudia ťa pozorujú: Ako zvládaš svoj neúspech? Zničí ťa to – prestaneš hrať? Začneš súperom želať zlo? Začneš faulovať, lebo na nich nemáš, alebo sa snažíš hrať lepšie, možno sa niečo od nich naučiť? Niečo sa naučiť od lepších?“

„Čo mám robiť, keď dám gól?“

„Môžeš si naplniť srdce radosťou. Je to tvoj úspech. Ale nezabúdaj, že to niekomu mohlo spôsobiť akýsi smútok, keď sa nevie radovať z tvojho triumfu. Maj s nimi súcit a trpezlivosť. A opäť tribúna. Pozorujú ťa – tentoraz ako zvládaš úspech. Aj ten totiž človek často nevie zvládnuť a môže mu dokonca uškodiť viac ako neúspech.“

„Dostať gól môže byť niekedy užitočnejšie ako ho dať?“

„Presne tak.“

„Ako sa mám pozerať na svoj tím?“

„Tím je tu na to, aby si mu ty pomáhal a aby tím pomáhal tebe. Máš možnosť ukázať, čo v tebe je. Či si sebec alebo myslíš na druhých. Vždy je človek v nejakom tíme. Tréneri sú tvoji rodičia. Oni ťa trénujú, aby si hral čestne. Poslúchaj trénerov, myslia to s tebou dobre. A majú skúsenosti z hry. Z mnohých zápasov predtým – svojho vlastného a videli už aj dosť druhých. Videli už mnohé boje. Dostali góly a dali góly. Útočili i obraňovali sa. Niektoré útoky skončili víťazstvom, iné prehrou. Vedeli sa poučiť zo svojho zápasu i z výhier a prehier iných. Za všetkým je skúsenosť. Skúsenosť prináša múdrosť. Chci ich počúvať. Dostal si ich ako dar. Riaď sa ich pokynmi a vyhráš, aj keď prehráš.“

„Teda spoluhráči...“

„Tiež sú ti darom. Ber ich tak a pristupuj k nim tak. Ako som hovoril, sú v tvojom zápase, najmä aby ti pomohli. Aby sa tešili z tvojho úspechu a  aby si sa ty mohol z ich. Dokáž to. V tíme ani tak nie je dôležité, kto strelí ten gól ako to, kto na neho nahral.“

Inzercia

„A teda... keď dostanem gól?“

„Oni ťa podržia. Nie si v tom sám. Preto ti sú daní priatelia, aby ti pomohli prejsť cez utrpenie, čo ťa stretne a musí stretnúť v živote.“

„To nechápem... prečo musím góly aj dostávať?“

„Lebo inak by rástla pýcha hráča. Začal by byť arogantný, spupný. Jeho hra by dostala čudnú príchuť. Diváci by z nej a najmä hráča už nemali radosť. Vieš, že sú aj úspechy človeka, ktoré druhých odpudzujú? Góly vo vlastnej sieti sú aj výchovné. Nemôžeš len góly dávať – priprav sa na to. V živote sú potrebné aj úspechy aj neúspechy. Postretnú ťa oboje. Život je taký.“

„Čo znamená, keď sa lopta ocitne v aute?“ pokračoval v otázkach.

„Vtedy, ako vieš, sa hra zastaví. Čas na krátke zhodnotenie svojej hry. Ako hrám? Dobre bránim svoju bránu, či chcem len útočiť? Myslím aj na obranu? Myslím aj na spoluhráčov? Ako im prihrám – alebo len sám ťahám? Vždy sa dá hrať sebecky a nesebecky. Myslieť na druhých, alebo myslieť len na seba. A vždy to môžem zmeniť. Chcieť zmeniť... Po aute napríklad, keď sa hra preruší.“

„Kto je brankár?“ napredoval.

„Tvoj priateľ, čo ti kryje chrbát. Ochraňuje tvoju bránu, ktorá sa stala aj jeho.“

(...)

„Čo sú čiary na ihrisku?“

„Sú to hranice, ktoré by si nemal prekračovať. Vnútri platia pravidlá, je ich desať základných. Vonku neplatí nič. Anarchia a bezprávie. Život bez pravidiel končí v chaose a trápení. Mnohí si myslia, že sloboda znamená odstránenie pravidiel hry. Ale bez pravidiel je všetko dovolené. Práve opak je pravdou: plnosť svojej slobody môžem nájsť iba vnútri ihriska. Medzi čiarami, medzi hranicami. V Európe a Amerike mnohí zbytočne hľadajú slobodu v chaose. Tam sa nájsť nedá. Nekončí moja sloboda tam, kde začína sloboda druhého? Pravidlá sú tu od Rozhodcu, aby ťa chránili. Nie ty si pre pravidlá, ale oni sú tu pre teba. Aby si mohol slobodne hrať. Voľne a bez strachu.“

Povedal som mu viac o Pravidlách života. Bolo ich desať. Veď už ich počul v škole, ale z iného pohľadu.

„Pravidlá sú nevyhnutné a Rozhodca to vedel. Aby hra bola čestná a aby boli vylúčení z nej tí, čo ju tak nechcú hrať. To je červená karta. Je červená – dobre rozmýšľaj. Nie je to farba ohňa? Ale dáva ju Rozhodca? Neudeľujú si ju skôr hráči svojím spôsobom hry? Pravidlá sú tu na to, aby si ty nepodrazil druhých a aby oni nepodrazili teba. Ochraňujú hráča – aj pred sebou samým.

(...)

Požehnal som ho na noc.

Ráno som si opäť našiel spodné časti nôh dobodané komármi. Hoci som spal pod sieťou a podľa rady som ju zvnútra zastrčil do bokov postele, noc som opakovane končil s tým, že mi z nej trčali. Totiž lôžka tu majú akési malé; snažil som sa na ňom spať krížom.

Komáre sú aktívne najmä v noci. Neustále hrozí malária. Keď som sa na začiatku pýtal sprievodcov, či sú tu aj nenakazené komáre, usmiali sa. Vraj takých je veľmi málo.

Obr. Pozrite aj knihu Život nie je ľahký na ver.sk alebo martinus.sk

Ignatiusa som sa ho rozhodol zobrať na služby Božie. Stále sa držal pri mne. Hľadel na mňa, pozoroval ma, čo robím. Usmieval som sa na neho. Potom sme sa zhromaždili v tunajšej škole z riečneho rákosia – nebol to bambus, ten je drahý – a mal som pre nich kresťanské vyučovania. Zdieľali sme sa, modlil som sa za nich. Boli aj zvedaví, aký je život v Európe. Po službe vo vidieckej oblasti ma Ignatius zaviedol ku nim. Nebývali ďaleko od môjho hostinca.

Mali chatrný domček pri ceste. Zbúchaný z akýchsi dosák, maličký. Vpredu čosi ako obchodík; vlastne len zopár krivých políc s potravinami, viac nápojmi ako jedlom, ktoré sa v tom horúcom africkom podnebí rýchlo kazilo. Ten bol asi ich zdroj obživy.

Na tvárach mali nesmelý úsmev chudobných ľudí. Akoby sa hanbili za tú biedu. Podlaha v dome z hliny. Nevedeli po anglicky, syn im prekladal do jazyka lukonzo. Pochválili sa, že ich syn chodí do kresťanskej školy sv. Imakuláty; všetko vyučovanie v nej je po anglicky. Poďakoval som sa za banány. Na konci návštevy som Ignatiusa pozval ku sebe do izby hosťovského domu, kam domácich nevpúšťali.

„To je môj priateľ,“ ohlásil som ho.

„Tvoji rodičia sú milí ľudia,“ začal som pokiaľ si on prezeral všetky tie výdobytky Európy – holiaci strojček, mobilný telefón, fotoaparát a potom – moje knihy. Veci, ktoré on možno nikdy nebude mať. Bola to pre neho akoby návšteva iného sveta.

„Áno, mám ich rád. Sú to moji tréneri.“

„Tréneri?“ usmial som sa.

„Áno... hovorili ste... Teraz mám aj malého brata. Páčilo sa mi, keď ste hovorili... o futbale.

„Aj jeho nauč hrať, keď ty sa naučíš.“

„Áno, naučím ho, keď vyrastie. Dúfam, že dovtedy budem vedieť dobre hrať. Rád a často hrávam futbal s chlapcami z dediny. A... rád vás počúvam, keď o ňom hovoríte.“

„Taká hra... nás môže veľa poučiť, však? Treba sa naučiť hrať. Ako prihrať a ako obrať súpera. Prihrať znamená zrieknuť sa presadzovania svojej vôle a dopriať druhému radosť z úspechu. Naučí nás, ako čestne obrať súpera a nedať mu možnosť triumfovať nad naším životom – to sa musíme naučiť. Najmä keď ide o nášho veľkého Súpera, skutočného Protihráča. Musíme mať dobre vybudovanú obranu z pravdy a spravodlivosti, ktorými sa v hre a ešte viac v živote riadime. Cez tú neprenikne. Ale máme aj tých, čo nám pomôžu. Pomôžu zaplátať diery v našej obrane. Od neho by sme nikdy nemali góly dostávať. Používa podvod, klam a faloš od počiatku.“

„Prečo ho Rozhodca nechá hrať,“ krúti hlavou, „keď hrá od začiatku nečestne? Prečo ho navždy z hry nevylúči?“

„To je veľké tajomstvo Rozhodcu. Pre neho príde červená karta, vlastne už je aj pripravená, až na konci hry.“ Nadýchol som sa. „Možno je to preto, aby hráči ukázali, či chcú hrať jeho spôsobom a používať jeho metódy alebo nie. Jeho Rozhodca používa na rozlišovanie hráčov – aby sa ukázalo zmýšľanie sŕdc. A dnes si mnohí a mnohí vyberajú spôsob jeho hry. Len kopírujú od neho to, čo sami chceli. Ich srdce je zlé. Ale Rozhodca necháva prakticky všetkých hrať až do konca, lebo – ako som hovoril – im ešte dáva šancu na zmenu.“ (...)

Štefan Patrik Kováč

Celú poviedku si môžete prečítať v knihe „Život nie je ľahký“ (Skoré poviedky), ktorú nájdete na ver.sk alebo pantarhei.sk. Vhodný duchovný darček na Vianoce.

Ide o knihu poviedok s kresťanskými hodnotami. Obsahuje desať poviedok: List na kríži (o kráse jesene a pretrhnutej niti lásky dvoch mladých ľudí a o sľube, ktorý hrdina nedodrží), Čierny blondín (z neľahkého života bezdomovcov; vždy máme na výber: cestu Hore, alebo Dolu), Cesta vlakom (o vnútornej kráse ženy, ktorá spoznala Toho, čo ju miluje), Izmael (o bilancovaní života, rozhodnutie zmeniť aspoň posledné jeho minúty v ľútosti), Vášnivý čitateľ (o tom, keď žiť znamená čítať), Blázon? (o zážitku, ktorý zmenil život hrdinu na neuhasiteľný smäd po Bohu), Starý dlh (o ženských a feministických otázkach a závislosti; krížová cesta „v realite“), Svedomie (ku čomu môžu výčitky svedomia priviesť človeka), Odpustenie (druhá poviedka zo života bezdomovcov – o tom, že aj dokaličený človek môže byť vnútorne krásny a za svoju vytrvalosť bude odmenený) a Chlapec v okne (poviedka inšpirovaná pobytom autora v Afrike; misionár sa stretáva s chlapcom, ktorý chce byť jeho priateľ). Prosíme o zdieľanie.

Spisovateľ duchovnej literatúry, evanjelizátor. Autor kníh Život v Božom požehnaní, Život s Bohom, Toto je skutočná Afrika, Sviatky Boha 1, Život nie je ľahký, Život kresťana u moslimov v Ázii, Život v Božej moci, Sviatky Pána 2, románu Zápisky nevojaka I a II (NOVINKA). Vedúci Spoločenstva Živá voda. Člen Spolku slovenských spisovateľov od r. 2017. Učiteľ. Venuje sa teologickým témam a stavu kresťanstva doma i vo svete. Vystupuje s kresťanskými vyučovaniam v spoločenstvách a na akciách kresťanov. Duchovný poradca; vedie ľudí k duchovnému rastu. Ženatý (2001). Otec piatich detí (Sára, Juditka, Samuel, Miriam, Dávid). Žije v slobodnom povolaní spisovateľa.

Odporúčame

Blog
Boh ma poprosil o odpustenie

Boh ma poprosil o odpustenie

Slzy mi stekali po lícach. Dva jemné prúžiky slanej vody. Plakal som naozaj ako dieťa. Ten Silný, ten Svätý prosí mňa, prvého z hriešnikov, o odpustenie. Vtedy som prežil, až kam ide Božia láska. Až tam, na koniec. Ide na doraz. Ide na kríž. Je pokorná. Je nekonečná. Je úžasne jednoduchá. Ide všade, urobí všetko, len aby človeka zachránila. Prosí o odpustenie, že mi musela spôsobiť toľko bolesti, lebo ma chcela mať pri sebe, lebo ma chcela spasiť, zachrániť. Kto kedy do hĺbky pochopí Božiu lásku? Že ona musí riskovať, že to človek nepochopí a odmietne s utrpením aj Boha? Kto kedy pochopí, až kam je ona schopná ísť?

Blog
Sv. Martin - živé Evanjelium

Sv. Martin - živé Evanjelium

V nedeľu 13.11.2016 slúžil spišský biskup Mons. Štefan Sečka v katedrále o 10. hodine sv. omšu pri príležitosti sviatku sv. Martina, patróna katedrály v Spišskej Kapitule a patróna Spišskej diecézy. Koncelebroval Mons. Andrej Imrich, biskup a prítomní kňazi. Homíliu predniesol prof. ThDr. František Trstenský a prinášame ju - s povolením autora - v plnom znení.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.