Krst vo vode

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Krst vo vode

Kresťanské denominácie majú rôzny pohľad na krst detí a nemluvniat a v minulosti to spôsobilo aj nemalé problémy a prenasledovanie. Kým katolícka cirkev a paradoxne aj reformovaná evanjelická cirkev (ECAV) schvaľuje krst detí, veď napokon vzišla z katolíckej, ostatné kresťanské cirkvi tento krst odmietajú. Napríklad Bratská jednota baptistov počas svojho vzniku si vytrpela mnoho prenasledovania tak zo strany katolíckej ako aj evanjelickej cirkvi. Prečo krst, ktorý má byť zjednocujúcim prvkom kresťanov spôsobuje rozkoly? A ako sa má v tom veriaci človek vyznať, keď ho každá cirkev učí niečo iné? Poďme k základom. Čo hovorí o krste Ježiš a prečo sa máme krstiť?

V evanjeliu sv. Jána v 3. kapitole čítame, že farizej Nikodém prichádza v noci tajne za Ježišom, aby sa povypytoval na veci, ktoré mu neboli jasné a dlho mu vŕtali v hlave. Rabbi, tak ho oslovuje, ty si učiteľ, hlásaš tu podivné veci, často v rozpore s našou tradíciou, ale určite si vyšiel od Boha, lebo nik by nemohol robiť také znamenia, keby s ním nebol Boh. Tak aké je tvoje učenie? Ježiš vidí jeho pokoru a úprimný záujem o pravdu a preto mu hovorí:

Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo. (Jn 3, 3)

Hmm, tak toto je zase čudná reč, pomyslí si Nikodém. Po chvíli sa spýta: Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa? Ježiš odpovedal: Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. (Jn 3, 4-5)

Na tomto mieste môžme jasne vidieť, že Ježiš tu spomína podmienky vstupu do Božieho kráľovstva. Musíme sa zmeniť. Musíme sa zmeniť v našom zmýšľaní, našom konaní, v našom celom živote. Ako? Tým, že počúvame slová pravdy evanjelia a uveríme mu. A nielen ho vnútorne schválime, že je dobré, ale sa rozhodneme, že ho budeme žiť. Kto vypôsobí tú zmenu a rozhodnutie? Duch Svätý. On spôsobí ten dôležitý prerod ľudskej osobnosti, nech je akákoľvek. On nám dá schopnosť porozumieť evanjeliu a silu ho žiť. Nasledovať Krista v pravde. Žiť podľa toho, čo Ježiš nás učí a hovorí. To je znovuzrodenie z Ducha. Nový začiatok, nový život. Nasleduje krst vo vode, ako verejné vyjadrenie našej viery v Krista.

 

Na inom mieste Ježiš poveruje svojich učeníkov zvestovať evanjelium a hovorí:

Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. (Mk 16, 15 – 16)

Všimnime si, že Ježiš hovorí v tomto poradí: 1. uveriť, 2. dať sa pokrstiť.  Naopak to nejde.

Krst bez viery nemá zmysel. Akú vieru majú nemluvňatá?

 

Teraz mi môžete namietať, že však všetci sa rodíme s „dedičným hriechom“ a rodičia berú na seba zodpovednosť vychovávať deti v kresťanskom duchu. V poriadku. Ale aká je realita? Mnoho rodičov dá svoje deti pokrstiť a tým to končí. To, čo by mala byť iniciácia do Cirkvi, je mnohokrát rozlúčka s Cirkvou. Alebo, ako ty, veriaca matka, či veriaci otec, zaručíš, že tvoje dieťa bude veriace? Že bude mať živú vieru? Nebude to len tradičná viera, ako to často počujem ľudí hovoriť po obrátení? Chodenie do kostola a splnenie si kresťanských povinností ešte neznamená mať živú vieru a osobný vzťah s Bohom.

 

Áno, ale je tu „dedičný hriech“. Učenie o „dedičnom hriechu“ nie je úplne správne vysvetľované a pochopené.  Naši prarodičia zhrešili v raji, keď jedli zo stromu ovocie, ktoré im Boh zakázal a týmto neuposlúchnutím vstúpil hriech do života človeka. Hriech spôsobil deštrukciu – trápenie, námahu, choroby, smrť.  „Dedičný hriech“ znamená, že celé ľudstvo sa potýka s týmito fenoménmi a prenáša ich z generácie na generáciu. „Dedičný hriech“ znamená, že sa rodíme s hriešnou prirodzenosťou, náchylnosťou konať hriech, je akoby vtlačený do našej DNA, ale nie s hriechom. Malé deti sú stvorené Bohom, prichádzajú na svet a hriech nemajú. Ale sú náchylné na hriech a neskôr, u každého jedinca je to individuálne, začínajú hrešiť a hriešna prirodzenosť sa jasne prejaví.

Prečo to takto hovorím? Lebo Ježiš, náš Učiteľ a Pán povedal: Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Amen, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň. (Mk 10, 14 – 15)

Prečo by Ježiš povedal, že deťom patrí nebeské kráľovstvo, keby im nepatrilo? Podobnú situáciu popisuje Matúš vo svojom evanjeliu: Nechaj­te deti a neb­ráňte im pri­chádzať ku mne, lebo takým pat­rí nebes­ké kráľov­stvo. (Mt 19, 14)

To isté nájdeme aj u Lukáša. (Lk 18, 16)

 

Verím, že veľa ľudí by nasledovalo Krista podľa jeho slova. Ale niekto iný si privlastnil právo vysvetľovať a prispôsobovať jeho slovo učeniu cirkvi. A tak sme povýšili učenie cirkvi nad učenie nášho Spasiteľa. A čo z toho vzniklo? Krstíme nemluvňatá, ktoré nedokážu vyjadriť svoju vieru nasledovať Krista. Ospravedlňujeme sa tým, že čo ak zomrú nepokrstené v dedičnom hriechu a vymysleli sme Limbus. Neexistuje v Písme ani náznak o Limbuse. Je to teologický konštrukt - tak mi povedal katolícky kňaz. Preto Katolícka cirkev od Limbusu teraz upúšťa.

*Podľa stredovekej katolíckej tradície je limbus miesto, kde budú zomreté nepokrstené deti (ďalej budem používať skratku „ZND“) večne žiť, ľudsky blažene, ale nebudú vidieť Boha z tváre do tváre. Ján Pavol II. zriadil v r. 2004 medzinárodnú teologickú komisiu, ktorej vtedy predsedal kardinál Joseph Ratzinger, a požiadal ju o „teologickú jasnosť“ ohľadom osudu ZND. Neskôr komisiu prevzal nový prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál William Levada. Tridsaťčlenná komisia s predsedom saleziánom D. Veliathom vypracovala 41-stranový dokument pod názvom Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu. Dňa 16. januára 2007 ho kardinál Levada predložil Benediktovi XVI., ktorý ho 19. apríla 2007 podpísal pre zverejnenie. Po šestnástich storočiach sa ním mení pohľad Cirkvi na osud zomretých nepokrstených detí.

*čerpané zo zdroja: http://www.impulzrevue.sk/article.php?231

 

Pozrite, aký príklad si z toho vzali neveriaci. Keď niekto napíše knihu, alebo vydá nové CD, tak ho krstí. Polieva šampanským a uvádza na trh. Oni pochopili krst ako uvedenie do života, tohto fyzického života. Ale krst, o ktorom hovorí Kristus musí mať duchovný rozmer a musí byť podložený vnútorným rozhodnutím človeka.

 

Koho teda krstiť?

Všetkých, ktorých si povolá Pán, náš Boh a vo svojom milosrdenstve im ukáže cestu spásy v osobe Ježiša Krista. Tých, ktorí uveria a rozhodnú sa nasledovať Ježiša vo svojom živote. Dospelí, starí, mladí, tínedžeri, aj deti, všetci, ktorí vedome a dobrovoľne na základe svojho rozhodnutia (nie rozhodnutia niekoho iného) verejne vyjadria svoju vieru a poslušnosť Kristovi.

 

Čo je krst?

Krst je verejným vyjadrením a potvrdením tvojej viery v Ježiša Krista.

Či si bol krstený ako nemluvňa, alebo ako dospelý, základom spásy je viera v jediného Spasiteľa Ježiša Krista, pochopenie čo Ježiš vykonal na kríži – jedine v jeho krvi máme odpustenie hriechov, jedine jeho krv zmýva z nás hriechy a jedine cez Neho sa môžme dostať do neba.  

Ježiš mu odpovedal: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. (Jn 14, 6)

Nato, aby z nás boli zmyté hriechy, musíme urobiť pokánie - oľutovať a vyznať ich Bohu a vylúčiť možnosť ďalšieho dobrovoľného hrešenia. Prijať Krista ako svojho osobného Spasiteľa do života a nasledovať ho v pravde. On je Pán!

To všetko vypôsobí Svätý Duch a človek sa rodí pre Nebeské kráľovstvo. To je to znovuzrodenie, o ktorom hovorí Ježiš Nikodémovi.

Potom nasleduje krst. V krste pochovávame nášho starého človeka, naše staré ja, aby sme žili v novote života, už nielen pre seba, ale pre Boha.

Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. (Rim 6, 3 – 6)

Na inom mieste apoštol Pavol píše: Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. (Gal 3, 27)

Uvedomujeme si, čo je krst a aký je dôležitý? Kto sa pokrstí, pripodobňuje sa Kristovi a má žiť tak, ako učil Ježiš. Čo ma oslovujete: “Pane, Pane,” keď nerobíte, čo hovorím? (Lk 6, 46) Boh túži stvárniť v tebe svojho Syna. Chce, aby si mu bol podobný.

Veď chceš byť tam, kde je On.

 

Deti moje, znova pre vás trpím pôrodné bolesti, kým vo vás nebude stvárnený Kristus. (Gal 4, 19)

 

A čo ak som bol pokrstený ako malé dieťa?

Toto je otázka, na ktorú si musí každý odpovedať sám.

Jedna možnosť je stotožniť sa so svojím krstom a vyjadriť nahlas pred Bohom a ľuďmi svoju vieru a odhodlanie nasledovať Krista.

Druhá možnosť je dať sa znova pokrstiť a prvý krst (vnútorne) anulovať. Niekto iný za teba rozhodol, niekto iný sľuboval vernosť... Ty chceš sám za seba prevziať zodpovednosť...

Krstom a verejným vyjadrením nasledovať Krista automaticky získavaš možnosť svätého prijímania, resp. večere Pánovej, lebo si s Ním v zmluve. A prijímanie je potvrdením zmluvy medzi tebou a živým Bohom v osobe Ježiša Krista, že len jeho telo ti dáva život a len jeho krv ťa očisťuje a dáva spásu.

Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: "Vezmite a jedzte: toto je moje telo." Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: "Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. (Mt 26, 26 – 28)

Aby som len nehovoril teoreticky, ja som sa dal pokrstiť ešte raz. Nie žeby som bol veľmi hriešny od detstva, alebo žeby sa mi nedostávala kresťanská výchova v rodine, ale keď som spoznal Boha a hlbokú pravdu jeho slova a videl som, že cirkev a ľudia to berú viac-menej ako spoločenskú udalosť, kde sa kladie dôraz viac na formálnu stránku a neberie sa do úvahy, že krst je potvrdením viery jednotlivca, v pokore pred Božím slovom, som sa dal pokrstiť ešte raz. A podobne takmer celá naša rodina. Ja však nechcem klásť na vás bremeno. Tiež som z katolíckej rodiny a rozumiem vám.

Krst nesmie byť len spomienkou na sviatosť z detstva!

 

Formy krstu

 

Či je to pokropenie, liatie vody na hlavu, alebo úplné ponorenie do vody, je to len vonkajšia forma. Dôležité je, čo sa odohráva vo vnútri a čo sa tým vyjadruje. Katolícka cirkev a ECAV lejú nemluvňatám vodu na hlavu, ponárať ich samozrejme nemôžu, takmer všetky ostatné kresťanské cirkvi krstia ponorením celého človeka do vody, čo je obrazom pochovania starého človeka s Kristom a pri vynorení z vody obraz nového slávneho života s Kristom.

Archeologické nálezy a história nám ukazuje, že prví kresťania sa dávali krstiť v riekach, jazerách, alebo baptistériách – krstiteľniciach, ktoré boli väčších rozmerov, jednak, že krstili dospelých, alebo väčšie deti (ktoré sami mali možnosť sa rozhodnúť) a po druhé, krstilo sa ponorením celého človeka. Mali buď kruhovitý tvar, alebo tvar v tvare kríža. Mnohé tieto nálezy sú z rokov 250 až 600.

V súčasnosti sa väčšinou krstí v bazénoch.

 

 

 

© Mgr. Dario Máček

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo