Pripomeňme si 99 výročie boľševickej revolúcie.

„Marxizmus je ópium intelektuálov.“ Raymond Aron

7. 11. pred 99 rokmi sa začala jedna z kľúčových udalostí moderných dejín nazývaná komunistami Veľká októbrová socialistická revolúcia (Októbrová preto, lebo podľa juliánskeho kalendára, ktorý sa vtedy v Rusku používal, bolo  25. 10.) Tento dátum mal pre svetový proletariát a najmä jeho predvoj, komunistickú stranu, takmer rovnaký význam ako má pre kresťanov narodenie Krista. Konečne sa mal uskutočniť odveký sen človeka o spravodlivosti, o svete bez vykorisťovania človeka človekom, o spoločnosti bez pánov a otrokov, kde si budú všetci rov ní, o svete bez hladu a chudoby, o svete, v ktorom zavládne bratstvo. Komunisti chceli vytvoriť nový lepší svet a nového lepšieho človeka. Najprv však bolo potrebné zničiť svet starý a zúčtovať s človekom minulosti. Budovaniu malo predchádzať ničenie. Ako sa spieva v internacionále (Táto pieseň bola nejaký čas ruskou hymnou): „Rozboríme sveta starý základ, otroci hor sa k víťazstvám...“

Existujú tri dôvody, prečo sa zaoberať ruskou revolúciou: 1. Je dobré pripomínať si dejiny, aby sme ich nemuseli druhýkrát prežiť. 2. Ruská revolúcia ovplyvnila aj naše dejiny, keďže od roku 1948 do roku 1989 nám vládli komunisti, ktorí dostávali inštrukcie z Moskvy. 3. Viaceré myšlienky ruskej revolúcie, hlavne v kultúrnej oblasti, aj keď v modifikovanej podobe, sa stali súčasťou neomarxizmu (pôvodný konflikt medzi kapitalistom a proletárom bol nahradený konfliktom medzi väčšinou a menšinou), ktorý dnes inšpiruje mnoho politikov a intelektuálov. Pokračovaním ruskej revolúcie je dnes kultúrna revolúcia. Ruská revolúcia tak vrhá svoj tieň do našej doby. Ak chceme pochopiť kultúrne zmeny, ktoré dnes vo svete prebiehajú, potrebujeme študovať ruskú revolúciu.

Preto som k výročiu ruskej revolúcie napísal tento článok. Článok je z väčšej časti tvorený úryvkami z diel ľudí, ktorí sa ruskou revolúciou hlbšie zaoberali. Vybral som ich tak, aby čo najlepšie vynikol metafyzický a kultúrny rozmer udalostí spred sto rokov. Úryvky sú sprevádzané mojím stručným komentárom a na záver som sa pokúsil o stručné, ale komplexné filozofické zhodnotenie komunizmu, keďže dodnes je mnoho ľudí, ktorí sa rozplývajú nad tým, aké to boli krásne myšlienky.

Upozornenie: Niektoré časti článku obsahujú opisy brutálneho násilia.

Udalosť, ktorá odštartovala ruskú revolúciu bol výstrel z krížnika Aurora a následný útok námorníkov a vojakov na Zimný palác v Petrohrade, kde vtedy sídlila dočasná vláda. Zimný palác bránili len málo početné oddiely junckerov a príslušníčok ženského práporu. (V ruskej armáde boli vtedy aj menšie dobrovoľnícke oddiely žien, ktoré sa snažili svojím príkladom povzbudiť často demoralizovaných vojakov.) Po tom, ako zaznel výstrel z Aurory, dostali viaceré členky ženského práporu hysterický záchvat a museli sa stiahnuť do vnútorných priestorov paláca. Po krátkom boji bol Zimný palác dobytý a potom nasledovalo zúčtovanie. Vojačky boli hromadne znásilňované, zohavené a následne zastrelené.

K osudom vojačiek, ktoré bránili sídlo vlády: „V novinách sa objavila správa, že z Mojky či Fontanky ľudia vylovili dve nahé ženské mŕtvoly s nakrátko ostri hanými vlasmi, ako majú dobrovoľníčky – jedna mala odrezané prsia, druhá do kože vyrezané náplecníky. Asi štyridsať členná skupina dobrovoľníčok sa chcela rozísť domov, ale zajali ich námorníci a odviezli do Kronštadtu. Zmizli bez stopy... Druhej, asi tridsaťpäť člennej skupiny, sa zmocnili vojaci a odvliekli všetky do kasární. Od jednej z nich sme dostali dopis, v ktorom píše: „Opísať, čo sa s nami dialo, nie som schopná...Bolo by ale bývalo lepšie, keby nás postrieľali, než aby nás potom, čo sme museli prežiť, pustili domov.““ (Zubov,A. (2015), str. 432) Môžeme si domyslieť, že tieto ženy boli znásilňované a mučené.

Červený teror

Integrálnou súčasťou boľševickej revolúcie bol teror. Bolo potrebné očistiť spoločnosť od nepriateľov revolúcie a od všetkých, ktorí by mohli stáť v ceste realizácii plánov boľševikov (neskôr sa premenovali na komunistov). V tomto smere boli boľševici nesmierne tvrdí a bezohľadní. Za týmto účelom bola vytvorená tajná polícia Čeka (neskôr premenovaná na OGPU, NKVD, KGB), ktorá predstavovala údernú päsť revolúcie. Často boli do Čeky ako zabijaci najímaní zločinci, ktorých prepustili boľševici z väzenia. Okrem Čeky sa na červenom terore podieľala aj Červená armáda, ktorej velil Lev Trockij.

Lenin sa o zmysle Čeky vyjadril nasledovne: „Pre nás je dôležité, že Čeka bezprostredne realizuje diktatúru proletariátu a v tomto zmysle je jej úloha nedoceniteľná. Iná cesta k oslobodeniu más než násilné potlačenie vykorisťovateľov neexistuje. Práve tým sa zaoberá Čeka a v tom spočíva jej zásluha voči proletariátu.“ (Zubov, A. (2015), str. 500) Lenin odmietal podriadiť Čeku nejakej kontrole, aj napriek žiadostiam niektorých členov vedenia boľševickej strany. Zabijaci tak mali voľné ruky.

Jeden z veliteľov Čeky M. I. Lacis dával v roku 1918 podriadeným takéto pokyny: „Nevedieme vojnu s konkrétnymi osobami – vyhladzujeme buržoáziu ako triedu. Nehľadajte pri vyšetrovaní materiál a dôkazy pre to, že obvinený slovami alebo skutkami jednal proti sovietskej moci. Prvá otázka, ktorú mu musíte položiť znie, aký má pôvod, výchovu, vzdelanie alebo profesiu. A tieto otázky musia určiť osud obvineného. V tom spočíva zmysel a podstata červeného teroru.“ (Zubov, A. (2015), str. 500)

Filozof N. Losskij (Istý čas pôsobil ako emigrant aj Bratislave) na červený teror spomína takto: „Moja žena bola raz kvôli záležitostiam gymnázia Stojuninovej v kancelárii vedúceho školských zariadení. Keď čakala na prijatie, vypočula si rozprávanie onoho vedúceho, že sa predchádzajúceho večera vrátil z Tverskej gubernie, kam chodil riadiť „červený týždeň“. Komisár vyslaný odkiaľsi z centra si k sebe zavolal veliteľa okresu  a nariadil, aby počas týždňa bol zastrelen ý určitý počet ľudí. Kto konkrétne má byť zastrelený, bolo podľa rozprávania, ktoré si vypočula moja žena, stanovené nasledujúcim spôsobom. Veliteľ okresu priniesol komisárovi zošit so zoznamom mien kňazov, bývalých dôstojníkov, statkárov a továrnikov a vôbec osôb, ktoré boli pre svoje duševné dispozície neschopné stať sa budovateľmi komunizmu. Komisár si prelistoval zošit, náhodne prstom pichol na niektoré riadky. Na čie meno padol jeho prst, ten bol určený k zastreleniu.“ (Zubov, A. (2015), str. 500)

Tu je niekoľko príkladov červeného teroru:

„Celá cementová podlaha veľkej garáže (reč je o kyjevskej gubernskej Čeke) bola zaliata krvou, ktorá už kvôli teplu netiekla, ale st ála do výšky niekoľko palcov (1 palec je 2, 54 cm – J. B.), a bola zmiešaná do desivej zmesi s mozgami, lebečnými kosťami, chumáčmi vlasov a inými ľudskými pozostatkami. Všetky steny boli postriekané krvou, vedľa tisícov otvorov od guliek sa na ne nalepili časti mozgov a kúsky kože z hlavy. Zo stredu garáže viedol do susednej miestnosti, kde bola podzemná stoka, žľab štvrť metra široký a hlboký a asi desať metrov dlhý. Žľab bol po celej svojej dĺžke až po okraj plný krvi... V záhrade toho istého domu ležalo 127 narýchlo plytko zakopaných tiel z posledného masakru... Tu nás obzvlášť zaujalo, že všetky mŕtvoly mali roztrieštené lebky, mnohé mali dokonca úplne rozpučené hlavy. Niektoré telá vôbec nemali hlavy, ale hlavy neboli odseknuté, ale odtrhnuté. Neďaleko spomínaného hrobu v rohu záhrady sme natrafili na druhý, starší hrob, v ktorom bolo približne 89 tiel. Tu sme na telách objavili najrôznejšie zranenia a zmrzačenia... Ležali tu telá s rozpáranými bruchami, iné nemali končatiny, niektoré boli úplne rozsekané. Niektorí mŕtvi mali vypichnuté oči, tváre, krky a trupy boli posiate bodnými ranami. Našli sme mŕtvolu s lonom zatlčeným do hrudi. Niekoľko mŕtvych nemalo jazyky. V jednom rohu hrobu sme našli isté množstvo odseknutých rúk a nôh. Vedľa hrobu, pri plote záhrady, sme našli niekoľko tiel, ktoré neniesli stopy násilnej smrti. Keď po n iekoľkých dňoch lekári urobili pitvu, ukázalo sa, že majú ústa, dýchacie a tráviace cesty plné hliny. Znamená to teda, že títo nešťastníci boli pochovaní za živa a v snahe dýchať prehĺtali hlinu. V tomto hrobe ležali ľudia rôzneho veku a pohlavia. Boli tu starci, muži, ženy a deti. Jedna žena bola zviazaná povrazom zo svojou dcérkou, asi osemročným dievčatkom. (zo správy Rerbergovej vyšetrovacej komisie z augusta 1919)“ (Zubov, A. (2015), str. 503 – 504)

„Telo č. 5 má rozdrvenú lebku. Telo č. 4, podľa vzhľadu vojak, lebka celkom rozbitá. Telo č. 9 má rozdrvenú hlavu a ľavú stehennú kosť, ešte počas života na nej boli poničené mäkké tkanivá... Telo č. 10... spodná čeľ usť rozdrvená, ľavé nadlaktie zlomené v hornej tretine.

O osude arcibiskupa Andronika dosiaľ nie sú presné správy k dispozícii. Existujú iba údaje, že bol zaživa zahrabaný do zeme, pravdepodobne v Motovilichinskom závode.

Ohľadom biskupa Feofana  existujú isté správy, že bol mučený a potom utopený vhodením do otvoru v ľade na rieke Kame.

Jeden zo zachránených z lode podrobne opísal strašnú smrť nešťastných rukojemníkov, ktorí boli postupne zabíjaní sekerami, puškami a kladivami. Exekúcia trvala celú noc. Telá umučených boli hodené do Kamy...

Bola opísaná hrozná mučenícka smrť dvadsiatich šiestich Čechov zajatých červenými na ufimskej fronte. Boli mučení bez prestávky tri dni a tri noci a potom im sekerou odsekávali jednotlivé časti tela, pokiaľ v strašných mukách nezomreli.

Obkľúčili závod a urobili previerku robotníkov. Kto mal u seba robotnícky preukaz, bol prepustený, ostatní boli odvádzaní a zhromažďovaní na námestí pred chrámom, kde ich všetkých postrieľali guľometmi. V deň obsadenia mesta bolo zabitých celkom asi 800 ľudí.

Počas jedného sviatočného dňa prechádzali dvaja opitý červenoarmejci okolo mestských kúpeľov, kde sa kúpali deti. Jeden z červenoarmejcov sa začal chvastať, že nikdy neminie cieľ, a na dôkaz navrhol, že zastrelí kúpajúceho sa chlapca. Potom k  hrôze okoloidúcich naozaj zamieril na kúpajúceho sa chlapca, vystrelil a zabil ho.

Bolo vtedy zastrelených sedem ľudí, okrem iného úradníčka zo zásobovacieho oddelenia. Vystúpil komisár Okulov a vyhlásil, že by si rád vyskúšal svoj browning, a zastrelil ním prvého z odsúdených. Potom vystúpil pravdepodobne komunista Zajakin, mávajúci svojou šabľou a dvomi sekmi odsekol druhému odsúdenému hlavu. Tretí komisár nevedel, čím by sa predviedol pred súdruhmi. Prikázal ďalšiemu odsúdenému, aby si vykopal hrob. Hrob sa ukázal byť príliš krátky. Komunista teda uchopil sekeru o odsekol podľa hrobu nešťastníkovi nohy.

Keď naše jednotky obsadili 13. septembra dedinu Menščikova, boli nájdené pozostatky našich strelcov, ktorí padli do zajatia a boli zmrzačení a umučení červenými: jeden mal oči vypichnuté zápalkami, mnoho bodných rán a stopy bitia po celom tele. Podľa svedectva obyvateľov dediny Menščikova boli zápalky zapichnuté do očí ešte živému strelcovi a takto bol potom vedený do lesa, kde bol dobitý bodákmi.

Po päťdesiatich domoch nezostalo ani stopy, iba odtiaľ trčali obhorené telá; z jamy pokrytej úlomkami dosiek vyšiel tatársky starec so starenou, ktorí sa zázrakom zachránili; pred ich očami prebiehalo mučenie a popravy... Nakoniec ukázali ohromnú jamu po okraj naplnenú rozkladajúcimi sa telami, ktorých bolo viac než päťdesiat.

Boli objavené zlaté náušnice odtrhnuté s ušnými lalôčkami. Boli zostavované protokoly o mŕtvolách vylovených z jazier a riek... Ženy mali odrezané prsia, muži rozdrvené semenníky, všetky vylovené telá mali holé lebky.

Otázka: Ako ste obviňovali a rozdeľovali uväznených?

Odpoveď: Súdruh Jefremov prišiel spolu so mnou a s ochrankou do mestskej väznice. Začali k nemu privádzať uväznených podľa zoznamu. Súdruh Jefremov sa pýtal: „Kto je to?“ Z davu mu odpovedali: „Buržuj, buržuj.“ Potom súdruh Jefremov nariadil, aby bol odvedený, a nad menom označenej osoby sa v zozname urobil krížik, čo znamenalo zastrelenie.Strieľajú dôstojníkov, ktorí sú vo väzení spolu s manželkami, 10 až 11 osôb denne. Vyvádzajú ich na dvor, veliteľ s cigaretkou v zuboch ich počíta, odvádzajú ich. Pred očami Jel. Tento veliteľ (všetci velitelia sú z absolútnej spodiny), prechádzajúc okolo tu stojacich, na smrť vystrašených žien, vtipkoval: „Teraz je z vás mladučká vdovička. No nesmúťte, váš manžel bol ničomník, nechcel slúžiť v Červenej armáde.“

Nedávno zastrelili profesora B. Nikolského... Jeho žena zošalela. Zostala osemnásťročná dcéra a sedemnásťročný syn. V týchto dňoch bol syn povolaný do všeobecného vojenského výcviku. Dostavil sa. Tam mu veliteľ hneď s pochechtávaním povedal: „Nože, či viete, kde je telo vášho otecka? Nakŕmili sme ním zvieratká.“ Zvieratá v zoologickej záhrade, ktoré ešte nezdochli, sú kŕmené čerstvými mŕtvolami zastrelených – to vedia všetci. Informácia na chlapca tak zapôsobila, že už štvrtý deň leží s horúčkou.

Včera doktor X. utešoval I. I., že si to teraz aj napriek nedostatku mäsa dobre zariadili: srdcia a obličky ľudských mŕtvol melú mlynčekom na mäso a oddeľujú peptóny, živné prostredie, bujón... napríklad na kultiváciu bacilov.“ (Zubov, A. (2015), str. 502 – 503)

„Medzi odeskými katmi bol černoch Johnson, špeciálne povolaný z Moskvy. Johnson bol synonymom zla a beštiality. Zdierať kožu zo živého človeka pred popravou, odsekávať končatiny pri mučení a pod., toho bol schopný jediný kat – černoch Johnson. Bol naozaj jediný?“ (Zubov, A. (2015), str. 504)

Čekisti vymýšľali tie najrafinovanejšie spôsoby mučenia: „V Charkove si napríklad potrpeli na „rukavičkovú fintu“ – variť ruky obete tak dlho, až sa jej napuchnutá koža dala stiahnuť: obeti zostalo na rukách krvácajúce živé mäso a mučiteľom „ľudské rukavice“. Carycinská Čeka prerezávala kosti svojich obetí pílou. Vo Voroneži váľali nahú obeť v klincami obitom sude. V Amavire im drvili lebku sťahovaním koženého opasku, omotaného okolo hlavy, železným šraubom. V Kyjeve pripevnili klietku s rozzúrenými potkanmi na telo obete a tak ju rozpálili, že si zdivené potkany, v snahe utiecť, prehrýzli cestu cez brucho obeti. V Odese pripevnili obeť reťazami na dosky a spúšťali pomaly na povrch alebo do nádrže s vriacou vodou. V zime bolo obľúbeným mučením polievať nahé obete vodou, dokiaľ nezľadovateli. Mnohí čekisti však dávali prednosť psychologickým formám mučenia. Jeden vodieval obete na popravu, kde na nich strieľali slepými nábojmi. Iný svoje obete pochovával zaživa alebo ich strčil do rakvy s mŕtvolou. Iní čekisti nútili svoje obete sledovať, ako mučia, znásilňujú alebo zabíjajú ich blízkych.“ (Figes, O. (2005), str. 603)

Samozrejme, páchať takéto strašné zločiny nie je možné len tak. Pokiaľ človek nie je bezcitný psychopat, a mnohí čekisti a červenoarmejci nimi nepochybne boli, má morálne zábrany. Aj na prekonanie zábran však čekisti poznali recept. Člen charkovskej čeky Ivanovič sa podelil o svoju skúsenosť: „Stávalo sa, že sa vo mne prv ozývalo svedomie, ale teraz to už prešlo – súdruh mi poradil vypiť pohár ľudskej krvi (Rada hodná démona – J. B.): keď som ju vypil, srdce skamenelo.“ (Zubov, A. (2015), str. 504)

Obeťou mučenia sa stali aj samotní členovia tajnej polície. Boli to tí, ktorí neboli dostatočne tvrdí a sťažovali sa na trýznivé nočné mory, ktoré si odnášali z mučiarní. Zabité obete nevydávali príbuzným. Pochovávali ich v hromadných hroboch. Niekedy s mŕtvymi pochovali aj tých, čo ešte žili. Práce bolo veľa a nebol čas na selekciu. Kde sa rúbe les, lietajú triesky. Jeden z dôstojníkov, ktorému sa podarilo prežiť pobyt v mučiarni tajnej polície spomína: „Bolo desivé si predstaviť, že svedkami môjho posledného vydýchnutia budú nie tí, ktorým som drahý, a dokonca ani spoluväzni, ale tí strašní sadisti, ktorých temné duše sa živia utrpením, tí upíri, ktorí majú na svedomí, ak nie stovky a tisíce, potom desiatky vrážd, ktorými sa jeden pred druhým chvália dokonca v prítomnosti mučených alebo väznených (ktorí ako odsúdení nemôžu nikomu nič povedať). Akoby to už neboli ľudia, ale nejaké podze mné netvory, ktoré ako ľudia iba vyzerali, špeciálne zrodené do týchto hrozivých podzemných priestorov, neporovnateľne strašnejší a odpornejší ako čerti, ako som si ich kedysi predstavoval. Títo netvory privádzali niekedy silných, statočných, bojovných a spoločensky významných ľudí do takého stavu, že dávali prednosť smrti pred útrapami, tak boli kruté a neznesiteľné. Takmer nikto ich nevydržal a takmer každý sa dal na cestu seba obviňovania, seba odsudzovania a udával ďalších ľudí, často svojich blízkych a príbuzných... Čím viac ma mučili, tým viac bola silnejšia moja nenávisť ku katom, k satanskej moci, rozpútavajúcej a podnecujúcej s ily zla ukryté v človeku, a ku každému, kto považuje túto moc za svoju, kto ju miluje a slúži jej nie zo strachu či pre kúsok jedla, ale úprimne, z presvedčenia, keď jej predal vlastnú dušu.“ (Zubov, A. (2015), str. 885)

O povahe ľudí pracujúcich pre NKVD sa jeden pamätník vyjadril nasledovne: „Je to svet podľudí, pretože k nášmu chápaniu človeka patria city, ktoré v plechovke so škorpiónmi úplne chýbajú, city lásky, oddanosti, priateľstva a mnohé iné. V plechovke so škorpiónmi nič také nie je. A ktoréhokoľvek škorpióna nič nestojí poslať na popravu svojho dlhoročného priateľa – škorpióna. Ani tie najmenšie záchvevy svedomia. Žiadne cent rá morálnych zábran.“ (Zubov, A. (2015), str. 886)

„I. L. Solonevič, ktorý z emigrácie sledoval stalinské súdy a posudzoval, ako sa na nich chovajú boľševickí vodcovia, ktorí nezriedka obviňujú ako seba samých, tak aj svojich bývalých straníckych súdruhov, pričom používajú výrazy ako „prašiví psy“, „spodina ľudského rodu“ apod., napísal: „Opakujem ešte raz: ani trochu neprotestujem proti poprave prašivých psov – majú, čo si zaslúžia. Ale aj tak má v sebe pohľad na tento škorpiónsky masaker čosi neprekonateľne odporného. Pri tomto pohľade sa musíš za ľudí hanbiť, ak je možné všetkých tých škorpiónov považovať za ľudí. Včerajší súdruhovia, hoci pre mňa za mňa aj fanatici, ľudia, ktorých podľa všetkého musí spájať desaťročie spoločnej práce na zakladaní svetového socialistického raja a na zjednocovaní proletárov všetkých krajín, režú jeden do druhého hlava nehlava. Je to potešiteľný jav, ale nemôžem povedať, že by bol ktovieako estetický.“ (Zubov, A. (2015), str. 885)

Mnohí čekisti zošaleli. N. Bucharin tvrdil, že psychopatické poruchy sú pre čekistov chorobami z povolania. Čekisti často pili množstvo alkoholu alebo brali drogy. Niektorí sa zbavovali zábran pitím ľudskej krvi.

Keď v roku 1941 jednotky nemeckého Wehrmachtu obsadili jedno ruské mesto, objavili neuveriteľné zariadenie. Bolo v budove, kto rá patrila NKVD. Išlo o miestnosť so sklápacou podlahou, pod ktorou bol veľký mlyn na mäso. NKVD teda popravovala ľudí takým spôsobom, že nič netušiaceho človeka poslali do tej miestnosti a potom, keď sa pod ním otvorila podlaha, zaživa ho zomleli na kašu. Človek, ktorý dostal rozkaz zničiť tú budovu pred príchodom Nemcov to odmietol, aby sa svet mohol dozvedieť o tejto surovosti.

Revolučný teror nebol nejakým vedľajším náhodným produktom boľševickej revolúcie. Pozrime sa, ako sa k nemu stavala vtedajšia tlač:

„Po zavraždení predsedu petrohradskej Čeky, katana a sadistu Moiseja Urického, Krasnaja Gazeta... napísala: „Bol zabitý Urickij. Na izolovaný prejav teroru našich nepriateľov musíme odpovedať masovým tero rom... Za smrť jedného nášho bojovníka musia zaplatiť životom tisíce nepriateľov.“ (30. 8. 1918) Nasledujúci deň: „Krv za krv. Nemilosrdne, bez súcitu budeme zabíjať nepriateľov po desiatkach, po stovkách. Nech ich aj budú tisíce. Nech sa utopia vo vlastnej krvi! Za krv súdruha Urického. Za zranenie súdruha Lenina (Na Lenina spáchala začiatkom roku 1918 atentát Fany Kaplanová. Lenin bol zranený, ale prežil. – J. B.), za atentát na súdruha Zinovieva, za nepomstenú krv súdruhov Volodarského, Nachimsona, Lotyšov, námorníkov nech je preliata krv buržoázie a jej prisluhovačov – ešte viac krvi!“ (31. 8. 1918)“ (Zubov, A. (2015), str. 500)

Sú to hrozné veci. Komunisti zvyknú komunizmus ospravedlňovať tak, že v  Rusku došlo k určitým zlyhaniam, ale tie neboli nevyhnutné. Zlyhali konkrétni ľudia, ale nie komunizmus ako idea. Veď aj kresťanstvo obsahuje pekné myšlienky, ako radi hovoria komunisti, a vieme, akých násilností sa kresťania v dejinách dopúšťali. Niektorí sú presvedčení, že keby sa na čelo Sovietskeho zväzu po Leninovej smrti dostal Trockij, a nie Stalin, tak by to bolo lepšie. Ako ukazujú nasledovné spomienky, môžeme o tom oprávnene pochybovať: „Na jar 1919 (tuším v máji) prišiel do Kyjeva cárskym vlakom Trockij na prehliadku vojsk Kyjevského okruhu. Vojská pred ním defilovali na Sofijskom námestí za prítomnosti obrovského davu zvedavcov... Trockij obišiel všetky rady Červenej armády, rýchlo si pritom prezeral tváre vojakov a čas od času tomu alebo onomu červenoarmejcovi povedal: „Vystúp z radu!“ Keď skončil s obchôdzkou, bolo takto vybraných asi 300 vojakov. Na otázku, čo sa s nimi má urobiť, Trockij odpovedal: „Zastreliť!“ Tak geniálny vodca predviedol svoju prezieravosť a upevňoval svoju autoritu a železnú disciplínu v Červenej armáde.“ (Zubov, A. (2015), str. 501)

14. 8. 1918 Trockij varoval svojich podriadených v Červenej armáde týmito slovami: “Ak niektorá jednotka svojvoľne ustúpi, ako prvý bude zastrelený komisár jednotky a ako druhý veliteľ. Zbabelcov, prospechárov a zradcov guľka neminie... Trest smrti sa u nás na frontoch praktizuje tak čas to a z toľkých možných dôvodov a v toľkých prípadoch, že naša disciplína v Červenej armáde môže byť nazvaná krvavou disciplínou.“ (Zubov, A. (2015), str. 500 – 501)

Iný Trockého výrok: „Najväčším potešením je označiť nepriateľa, všetko pripraviť, poriadne sa pomstiť a potom si ísť pospať.“ (Patenaude, B. (2011), str. 185)

Krutosť nebola povahovou zvláštnosťou len u Lenina, Trockého alebo Stalina. Bola skôr typickou črtou boľševického vodcu. Aj člen boľševickej vlády S. S. Kamenev vydal príkaz bielogvardejských dôstojníkov pred popravou kruto mučiť. Preto im červenoarmejci zatĺkali do hrude klince podľa počtu hviezdičiek na výložkách, vyrezávali im d o hrude svätojurajské kríže a lampasy na nohách, odrezávali im pohlavné orgány a napchali ich obetiam do úst. (Zubov, A. (2015), str. 501)

Násilie hlásal aj básnik Majakovskij: „Súdruh Lenin, referujem vám nie zo služobnej povinnosti, ale z duše. Súdruh Lenin, práca búrlivá bude vykonaná... Teraz nesiahneme do prázdna. Vieme, koho seknúť! Nohy vedia, cez aké mŕtvoly majú ísť... Pre škodcov máme pripravenú čistú poslednú ranu. Vymetieme z polí kulakov, burinu a kobylky... Nech vaše hlavné mestá zhoria na prach (odkazuje básnik buržujom v zahraničí, ktorí organizovali pomoc pre hladujúcich v Rusku – J. B.). Nech sa z vašich následníkov a následníčok varí v korunách ako v kotloch!... Vynálezca, vymysli univerzálny prášok, zabíjajúci naraz škodlivý hmyz aj malomeštiakov.“ (Zubov, A. (2015), str. 730) Majakovskij by mohol byť právom nazvaný básnikom nenávisti. Niet sa čo čudovať, že ho Stalin označil za najlepšieho básnika celej revolučnej epochy.

Všetky komunistické režimy v 20. storočí boli násilné, hoci väčšina z nich nie v takom rozsahu ako ruskí boľševici. To je dosť dobrý dôvod myslieť si, že komunizmus a násilie patria k sebe, že ho nie je možné nastoliť bez násilia a tiež na to, aby sme sa voči idey komunizmu stavali prezieravo.

Už v tej dobe niektorí považovali červený teror za dielo Židov. Preto nasledovali ako odplata pogromy na Židov, ktorí vo veľkej väčšine nemali s terorom nič spoločné. „Vo Fastove vešali kozáci svoje židovské obete zo stropu a tesne predtým než sa udusili, im povraz uvoľnili. Keď ich príbuzní, ktorí celý čas tú hrôzu museli sledovať, neboli schopní zaplatiť požadovanú sumu, kozáci celú akciu zopakovali. Svojimi šabľami kozáci odrezávali končatiny a nosy a matkám vyrezávali plody z maternice. Na iných miestach, napr. v Čerkasse, masovo znásilňovali nedospelé dievčatá. Mnohým z týchto malých dievčat zasekávali do ich malých vagín nože a šable... Stovky tiel zostalo po nich ležať na snehu na žranie psom a prascom.“ (Figes, O. (2005), st r. 632)

Hladomor

Dôsledkom sociálnych experimentov bol hlad, podvýživa a apatia obyvateľstva. Z ľudí sa stali chodiace mŕtvoly. Zohnať kúsok chleba alebo masla v mestách bolo veľmi ťažké. Obyvatelia vidieka, ktorí chovali nejaké zvieratá alebo pestovali nejaké plodiny, boli na tom ešte relatívne dobre, pokiaľ im zásoby potravín nezhabali. Prekvital čierny trh. Bochník chleba mal cenu zlatého náhrdelníka. Z miest zmizli všetky zvieratá vrátane potkanov. Ľudia mrzli v ruskej zime, lebo nemali čím kúriť. Kto mal parkety a nábytok, kúril ním. V rokoch 1918 – 1922 zomrelo v Rusku od hladu asi 5 200 000 ľudí, obetí červeného teroru bolo 2 310 000. Jediní, komu sa žilo dobre, boli členovia boľševickej strany. Tí mali všetkého dostatok.

„Boľševici sa snažili zbaviť spoločnosť nezávislých zdrojov príjmov a, čo bolo pre potlačenie slobody ešte dôležitejšie, nezávislých zdrojov obživy... Kto v čase hladomoru vlastní potraviny, má neobmedzenú moc. Kto nemá potravu, nemá silu sa brániť. Buď zomrie, alebo slúži tomu, kto mu dá kúsok chleba. Na tom bol založený celý boľševický kalkul... Hladomor ako účinnú politickú zbraň budú boľševici využívať vždy, keď sa oslabí ich moc nad spoločnosťou.“ (Zubov, A. (2015), str. 444 – 445)

Častou črtou dejín Sovietskeho zväzu prvých desaťročí bol hlad a následný kanibalizmus. Hladujúci jedli trávu, burinu, listy, mach, kôru zo stromov, dosky zo striech. Robili múku zo žaluďov, pilín, hliny a konského trusu. Jedli hlodavce, vtáky, mačky a psy. Niekde vyberali nestrávené semienka z prasacích výkalov. Takto to vyzeralo v roku 1921 na Simbirskej stanici: „Predstavte si haldu odporne páchnucich handier, medzi ktorými sem tam prebleskne vychudnutá ruka a tvár, do ktorej už vtlačila svoju pečať smrť. Nad všetkým sa vznáša hnusný puch. Prejsť okolo nie je možné. Čakáreň, chodba, každučký štvorcový centimeter je vyplnený ľuďmi, rozvalenými, sediacimi a skrútenými vo všetkých možných polohách. Pri dôkladnejšom pohľade je vidno, ako sa v špinavých handrách hýbu červy. Chorí na týfus sa váľajú po zemi a trasú od horúčky, vedľa nich ich deti. Tie najmenšie stratili hlas a už ani neplačú. Každým dňom sa vynáša 20 mŕtvol, ale všetky nie je možné odstrániť. Mŕtvoly niekedy zostávajú medzi živými aj viac ako 5 dní. (Figes, O. (2005), str. 721)

Jeden človek obvinený z jedenia detí sa obhajoval takto: „V našej dedine je ľudské mäso každý, lenže nahlas sa to nehovorí. Máme tam niekoľko hostincov a všetky ponúkajú detské mäso.“ (Figes, O. (2005), str. 722) Matky kŕmili svoje deti kúskami ľudských mŕtvol. Neskôr sa jedli malé deti, lebo tie zomierali ako prvé. Väčšinou jedli ľudia svojich príbuzných. Keď niekto zomrel, nepochovali ho, ale jeho telo skladovali, tak ako sa to robievalo s dobytkom, v stodole. Ľudia prosili humanitárnych pracovníkov, aby mŕtvych neodvážali a nechali ich im zjesť. Keď polícia pristihla ženu ako so svojím dieťaťom je mŕtveho manžela, rozkričala sa: „My vám ho nedáme, to je naše jedlo, to je naša rodina a nikto nám ho nesmie vziať.“ (Figes, O. (2005), str. 722) Cintoríny musela strážiť polícia, pretože hladní ľudia vykopávali mŕtvoly. Bežné bolo chytanie a zabíjanie ľudí na mäso. Najviac ohrozené boli malé deti. Boli najľahšou obeťou a ich mäso bolo najviac cenené. Aj humanitárni pracovníci, ktorí pomáhali v oblastiach postihnutých hladomorom, museli chodiť vo väčších skupinách a  ozbrojení.

Tí, ktorí praktizovali kanibalizmus, sa vyjadrili, že po tom, ako raz ochutnali ľudské mäso, sa v nich vyvinula veľká túžba dať si ho znovu. Aj hladujúci lekári, ktorí jedli ľudské mäso, tvrdili, že najhoršie na tom bolo to, že na ľudské mäso dostali potom neprekonateľnú a nepotlačiteľnú chuť. (Figes, O. (2005), str. 722) Toho, kto rozumie „logike“ komunizmu, neprekvapí, že v čase, keď desiatky miliónov ľudí trpeli v Rusku hladom, boľševická vláda vyvážala do zahraničia milióny ton obilia. Prečo? Aby získala peniaze na zbrane, moderné stroje a svoju politiku.

Keď si jeden redaktor londýnskych timesov objednal v roku 1920 v petrohradskej reštaurácii polievku, našiel v nej ľudský prst.

Deti bezdomovci

V roku 1922 bolo v Rusku podľa Lunačarského bez domova 9 000 000 detí. Iné odhady sú 7 000 000. Vládna inšpekcia v moskovských väzniciach v marci 1920 zistila, že deti do 17 rokov tvorili 5 % väzňov. (Figes, O. (2005), str. 600)

Rodičia detí - bezdomovcov zahynuli v Prvej svetovej vojne, v občianskej vojne, zomreli od hladu alebo padli za obeť červenému teroru alebo sa ich zriekli v rámci liberalizácie rodinnej politiky. Tieto deti – bezdomovci žili na staniciach, v opustených domoch, na staveniskách, na smetiskách, v pivniciach alebo v kanalizácii. Chodili väčšinou bosé a oblečené len v handrách. Mali svoj vlastný jazyk, spoločenské skupiny a pravidlá správania. Už ako 12 roční uzatvárali „manželstvá“ a mali vlastné deti. Často boli závislé na alkohole, heroíne alebo kokaíne. Živili sa žobraním, podomovým predajom, prostitúciou a krádežami. Kvôli jedlu alebo peniazom boli schopní urobiť čokoľvek. Jeden chlapec, ktorý žil na omskej stanici si napr. pomazal tvár za 5 kopejok svojimi výkalmi. Často boli skupiny detí prepojené na zločinecké bandy dospelých. Deti – bezdomovci vykrádali obchody, domy, kradli na trhu a prepadávali chodcov na ulici.

Podľa prieskumu z roku 1920 sa 88 % dievčat a takmer rovnaké percento chlapcov spomedzi detí bezdomovcov aspoň príležitostne živilo prostitúciou. Niektoré dievčatá mali len 7 rokov. Často dochádzalo k týmto aktom na verejných miestach . Existovali aj pedofilné nevestince, kde deti „pracovali“ za skromné jedlo a skromné ubytovanie. M. Gorkij napísal Leninovi: „Existujú dvanásťroční, ktorí už majú na svojom konte tri vraždy.“ (Figes, O. (2005), str. 725) Neutešená situácia týchto detí sa riešila napr. tak, že boli najímané za nízku mzdu do tovární.

Mnoho detí bojovalo aj v Červenej armáde. Keďže od detstva boli zvyknuté na krutosť a násilie, nebolo pre ne problémom vykonať ani ten najkrutejší rozkaz. Deti, ktoré nikdy nespoznali lásku rodičov akoby ani nemali ľudské city. Zabíjali bez zľutovania.

Gorkij navštívil jeden ústav na prevýchovu mladistvých delikventov a videl tam toto: „Boli tam väčšinou dievčatá, syfilitičky, od 12 do 15 rokov, bez domova; deväť z desiatich boli zlodejky, polovica z nich tehotná. Chodaševič s ľútosťou a odporom spomínal, ako sa na neho tieto otrasné a zavšivavené dievčatá, ochotné vyzliecť ho priamo na schodisku, vrhli, vykasávali svoje otrhané sukienky nad hlavy a kričali na neho oplzlosti. Mal, čo robiť, aby sa im ubránil.“ (Figes, O. (2005), str. 726) Pre Gorkého znamenala táto skúsenosť silný otras.

Pre tieto deti zriaďovala OGPU po roku 1933 koncentračné tábory. V týchto táboroch vládol hlad, choroby a vysoká úmrtnosť. Detské tábory boli preplnené. Dozorcovia praktizovali medzi deťmi politiku „Rozdeľuj a panuj“. Snažili sa medzi deti vnášať sváry napr. tým, že z niektorých detí urobili dozorcov tzv. samoochranku. „Samoochranka, to je 300 detí, špeciálne vybraných a vycvičených pre úlohu miestnej polície... Žijú v lepších ubikáciách, dostávajú lepšiu stravu, na rukávoch a na hrudi majú našitú červenú hviezdu. Zaoberajú sa sledovaním, raziami alebo zatýkaním, konajú spolu s dospelými dozorcami pomocnú službu pri ochrane tábora. Zvyšok detí ich kruto nenávidí. Po tábore chodia iba ako hliadky – a len, čo sa niekto odlúči, hneď mu prerazia hlavu kameňom alebo nožom vytiahnu črevá. Pred dvomi týždňami jeden zo samoochranky zmizol a našli ho obeseného. Vrahov napriek všetkému nenašli. Celkovo stráca samoochranky týmto spôsobom 5 až 6 členov mesačne.“ (Zubov, A. (2015), str. 840) Zima z roku 1934 na 1935 bola mimoriadne krutá a veľké množstvo z týchto detí ju neprežilo.

V rámci boja s kriminalitou detí bol zavedený trest smrti už od 12 rokov. Tajná polícia dostala právomoc deti bez domova fyzicky likvidovať. „Práve v tejto dobe začal Stalin pózovať pred fotografmi v úlohe patróna detí a denná tlač propagovala slogan: „Ďakujeme súdruhovi Stalinovi za naše šťastné detstvo!“ Deti bez domova fyzicky likvidovali pod rovnakou zámienkou ako ich rodičov: „špióni“, „trockisti“, „diverzanti“... Nedávno boli v Rostovskej oblasti pri rekonštrukcii kostola, v ktorom v 30 rokoch sídlila OGPU, nájdené pozostatky viac než 50 detí s prestrelenými lebkami... Z výpovedí urobených v súdnej sieni sa svet dozvedel, že desaťroční chlapci boli mučením donútení sa priznať ku kontrarevolučným a fašistickým činom, z ktorých boli obvinení. Vyšlo najavo, že 180 školákov bolo natlačených do ciel spolu so zločincami, spali tam na podlahe a počas 8 mesiacov boli podrobovaní neustálym krížovým výsluchom.“ (Zubov, A. (2015), str. 840)

Sociálni inžinieri – vytvoríme nového lepšieho človeka a nový lepší svet

Štát podľa teórie marxizmu - leninizmu mal zaniknúť. Podľa tejto teórie boli zločinnosť a vojny zapríčinené triednou nerovnosťou. Komunistická spoločnosť, kde sú si všetci rovní a všetci sú si bratmi, mala odstrániť nerovnosť a vykorisťovanie a teda aj zločinnosť a vojny. Preto by mali zaniknúť aj polícia a armáda. Ľudia si mali vládnuť sami v rámci samosprávnych rád pracujúcich – sovietov, kde mali mať zastúpenie robotníci, roľníci, vojaci a po čase sa mali v rade vystriedať všetci pracujúci. Nemala teda existovať ani profesionálna byrokracia a súdy. Načo súdy, keď sú si všetci rovní a človek človeku je bratom. Lenin napísal: „Úradníctvo a stála armáda je cudzopasník na tele buržoázie, splodený vnúto rnými rozpormi, trhajúcimi túto spoločnosť, ale práve cudzopasník, upchávajúci póry života.“ (Trockij, L. D. (1995), str. 80) Marxisti vnímali štát len ako nástroj na ovládanie ľudí. Štát je teda v ich ponímaní zlo, ktoré treba odstrániť. Engels píše: „Ak sú s triednym panstvom a bojom o individuálny život, zakladajúcim sa na doterajšej anarchii vo výrobe (Komunisti chceli výrobu centrálne riadiť a plánovať – J. B.), odstránené aj zrážky a prechmaty z nich vznikajúce, nie je už nič, čo by bolo treba potlačovať a čo by robilo potrebnou zvláštnu potlačujúcu moc, štát.“ (Trockij, L. D. (1995), str. 82)

Lenin veril spočiatku vo svetovú revolúciu. Veril, že proletariát po vzore ruského po celom svete povstane a strasie okovy, ktoré mu nasadil kapitál. Podľa neho mohla mať revolúcia úspech len v tom prípade, že sa stane celosvetovou. Komunisti razili heslo: Robotník nemá vlasť. Boli to internacionalisti. 28.1. 1918 noviny Izvestija napísali: „Robotnícka revolúcia môže zvíťaziť iba vo svetovom meradle... Úplné a konečné víťazstvo proletariátu je nemysliteľné bez víťazstva v množstve vojen, ako na medzinárodnom, tak aj na vnútornom fronte. Skrz vojnu vedie cesta k socializmu.“ (Zubov, A. (2015), str. 442) V roku 1921 postupovala Červená armáda na Varšavu. Boľševici sa spoliehali na to, že poľský proletariát sa na základe triednej solidarity postaví na ich stranu, no u poľských robotníkov a roľníkov zvíťazili vlastenecké city nad triednou uvedomelosťou a postavili sa proti červenoarmejcom. Nebolo to prvý a ani posledný krát, keď sa proletariát nesprával tak, ako sa podľa marx – leninskej teórie správať mal. Svetová revolúcia sa neuskutočnila a boľševici sa sústredili na budovanie komunizmu v jednej krajine.

Lenin a Trockij nenávideli akúkoľvek formu nacionalizmu a vlastenectva. Považovali sa za svetoobčanov a túžili vládnuť celému svetu. Lenin napísal: „Marxizmus je nezmieriteľný s nacionalizmom, akokoľvek by bol spravodlivý, bezúhonný a civilizovaný. Marxizmus mieri vpred, vyniká nad akýkoľvek nacionalizmus ako všeobecná idea zjednotenia všetkých národov do vyššej jednoty... Kto obhajuje heslo národnej kultúry, ten patrí medzi nacionalistických malomeštiakov, a nie medzi marxistov... Heslo národnej kultúry je buržoázny a často aj klerikálny výmysel. Naším heslom je naďalej internacionálna kultúra demokratizmu a svetového robotníckeho hnutia. Jedine keď odvrhne všetky divoké a hlúpe nacionalistické predsudky a spojí pracujúcich všetkých národností do jedného zväzku, bude robotnícka trieda schopná čeliť buržoázii a oslobodí sa od nej v záujme lepšej budúcnosti.“ (Zubov, A. (2015), str. 695) Boľševici chceli vytvoriť svetovú socialistickú republiku. Všetky národy sveta mali splynúť do jedného veľkého národa, ktorý by mal jeden jazyk. Mala vzniknúť jedna celosvetová kultúra. Rasy sa mali premiešať a tak vlastne zaniknúť. Neskôr, aby Stalin dosiahol tento cieľ aspoň v mnohonárodnostnom Sovietskom zväze, presúval celé národy. Presúvaním veľkého množstva ľudí chcel dosiahnuť, aby sa národy premiešali a vznikol jeden veľký sovietsky národ.

„Sovietska vláda otvorene hlásala, že jej cieľom je zničenie medzinárodného systému štátov.“ (Pipes, R. (2007), str. 83)

„Želania ZSSR boli pre komunistov všetkých národností nadradené záujmom ich vlastných krajín.“ (Pipes, R. (2007), str. 86)

„Trockij aj Kollontajová (a v tejto veci aj Bucharin) verili, že sa národný štát stane čoskoro minulosťou, a tak ho ako revolučnú silu odmietali... Vo svojom svetovom názore sa prikláňali k internacionalizmu a kozmopolitizmu“ (Figes, O. (2005), str. 294 – 296)

Lenin bol etnický miešanec. Bol štvrtinovým mongolom (bolo to na ňom aj vidieť), rusom, židom a nemcom. (Leninov multietnický resp. multikultúrny pôvod je dôkazom toho, že miešanie rás, národov a kultúr nemusí mať vždy len pozitívne výsledky.) Trockij bol žid. Bolo by však nespravodlivé robiť za jeho činy zodpovedným židovský národ. Trockij sa za žida nepovažoval, bol kozmopolita – svetoobčan bez konkrétnej vlasti. Moskovský rabín o ňom povedal: „Trockí si robia revolúcie a Bronsteinovia si to za nich odskáču.“ (Trockij sa volal vlastným menom Bronstein). Okolo Ruskej revolúcie existuje veľa mýtov o tom, že bola vlastne zorganizovaná židmi. Medzi boľševikmi však tvorili židia len 10%. Celkový podiel židovského obyvateľstva v Rusku bol vtedy asi 5%. Židia sa pridávali k boľševikom hlavne preto, že ruský antisemitizmus  (pogromy) bol najtvrdší v Európe. Väčšina židov sa však  k boľševikom stavala odmietavo.

Zrušené mali byť peniaze a trh. Boľševici to tak spočiatku aj urobili, ale veľké ekonomické problémy a bieda niekde až hladomor ich donútili k  určitým ústupkom. Najväčším z nich bol Leninov Nový ekonomický program (NEP), ktorý predstavoval obnovenie trhových mechanizmov, čo viedlo ku krátkodobému zlepšeniu pomerov. Trockij vo svojej knihe Zradená revolúcia sníva o komunistickej spoločnosti. Každý mal pracovať len toľko a ako sa mu chcelo, ale mal byť odmeňovaný podľa svojich potrieb. Píše o veľkej hale (akýsi komunistický hypermarket), do ktorej by mohol ktokoľvek prísť a nabrať si všetkého podľa svojich potrieb. V hale by bolo jedlo, oblečenie, knihy, nábytok atď., všetkého dostatok. V hale by nebola žiadna kontrola, ktorá by dozerala na to, koľko tovarov si zoberiete. Ľudia by boli tak dobre vychovaní a uvedomelí, že by si brali skutočne len toľk o, koľko by potrebovali. Keď si uvedomíme, aké množstvo ľudí zomrelo v Rusku po revolúcii od hladu a potom aj neskôr za Stalina, vyznievajú tieto Trockého sny ako krutá irónia.

Boľševici chceli zrušiť rodinu. V roku 1919 písal Trockij Leninovi: „Ak pristúpime k otázke zo sociálno – psychologického hľadiska, je potrebné donútiť všetkých pracujúcich, aby zažili utrpenie a hľadali z neho východisko nie individuálne, ale kolektívne...Dosiahnuť také usmernenie individuálneho úsilia je možné iba socializáciou podmienok bežného života, zničením rodinných krbov, domácej kuchyne a presmerovaním všetkých na verejné stravovanie. Socializácia tohto druhu je nemysliteľná bez militarizácie... Militarizácia plus dvakrát denne teplé jedlo, rovnaké pre všetkých, budú všetci chápať ako životnú nevyhnutnosť a nebudú to chápať ako arakčejevské násilie. Verejné stravovanie vytvorí bezprostredné podmienky pre verejnú kontrolu a pre najozajstnejší boj s lenivosťou a nesvedomitosťou: kto nechodí do práce, nebude sa môcť ukázať vo verejnej jedálni. ... Nevyhnutný je kult fyzickej práce... Je potrebné zaviazať bez výnimky všetkých občanov, nezávisle na druhu ich zamestnania, aby venovali istý, aspoň minimálny počet hodín denne alebo istý počet dní fyzickej práci. Je potrebné, aby naša tlačená aj ústna agitácia urobila stredobodom všetkého fyzickú prácu.“ (Zubov, A. (2015), str. 458)

Cieľom komunistov bolo vytvoriť nového človeka, ktorý by potlačil svoj individualizmus a bol oddaný spoločnosti, čo v praxi často znamenalo komunistickej strane. Ideálne by teda bolo, keby sa ľudská spoločnosť zmenila na akési ľudské mravenisko, pretože mravce potláčajú svoje individuálne záujmy a pracujú pre dobro celku. Trockij chcel spoločnosť organizovať a riadiť podľa vzoru armády. Hovoril o pracovných čatách a plukoch. Vytvorenie nového človeka vlastne znamenalo pretvorenie ľudskej prirodzenosti.

Trockij  chcel, aby sa Rusko zmenilo na ozbrojený tábor. Povedal, že pracovná armáda je tvorená z mužíckej suroviny. Podľa M. Gorkého boli pracujúci pre Lenina len tým, čo železná ruda pre hutníka. (Figes, O. (2005), str. 673) Fungovanie na vojenský spôsob riadeného hospodárstva však bolo neefektívne. Pracujúci často robili veci, ktoré boli úplne zbytočné. Pracovalo sa len pre prácu samu.

Komunisti verili v sociálnu determináciu človeka a preto si mysleli, že zmenou spoločenských pomerov a prevýchovou je možné zmeniť ľudskú prirodzenosť. Ich prehnaný optimizmus sa opieral aj o prudký rozvoj vtedajšej vedy. Napr. o výskumy fyziológa Pavlova o podmienených reflexoch. Trockij napísal: „Človek sa musí na seba zadívať, chápať sa ako surovina, alebo prinajlepšom ako polotovar, a povedať: „Konečne na tebe, môj drahý homo sapiens, zapracujem.“

Podľa vtedajšej literatúry mal byť nový sovietsky človek racionálny, disciplinovaný a kolektívny. Mal sa správať ako časť väčšieho celku, ktorá svoje záujmy podriaďuje záujmom celku spoločnosti. Teda mal by žiť ako mravec v mravenisku. Ideálna socialistická spoločnosť mala byť riadená na vedeckom základe (vedecký komunizmus), veda mala nahradiť náboženstvo. V románe Inžinier Menni opisuje boľševický filozof Alexander Bogdanov ideálny svet tak, že všetci ľudia nosia rovnaké unisex oblečenie, všetci bývajú v rovnakých domoch, deti sú vychovávané vo zvláštnych kolóniách, neexistuje žiadny národ a všetci hovoria jedným jazy kom. Všetci ľudia mali byť ako atómy stmelené do jediného inteligentného ľudského organizmu.

Alexej Gastev, vedúci Ústredného inštitútu práce, chcel vycvičiť robotníkov takým spôsobom, aby sa správali ako stroje. Stovky rovnako oblečených robotníkov stálo vo vyrovnaných radoch pri svojich pracovných stoloch a poslúchali rozkazy, ktoré dostávali bzučiakom. Robotníci museli búchať kladivami v rovnakom rytme. Gastev, podľa svojho vlastného vyjadrenia, chcel z človeka spraviť akéhosi „ľudského robota“. Stroje považoval za človeku nadradené a tak podriadenie človeka stroju malo viesť k zdokonaleniu človeka. Už nie stroj mal byť predĺžením človeka, ale človek predĺžením stroja. Ľudia mali postupne pr estať dostávať mená a mali sa označovať len číslami alebo jednotlivými písmenami. Ľudia – roboti, mali byť oslobodení od bremena individuálneho myslenia a bezvýhradne poslúchať svojich dozorcov. „Na miesto individuálnej osobnosti nastúpi v psychológii proletariátu mechanizovaná kolektivita.“ City nebudú potrebné a stav ľudskej mysle budú ukazovať prístroje. Táto vízia bola myslená smrteľne vážne. (Figes, O. (2005), str. 692) V Abecede komunizmu Bucharina a Preobraženského sa písalo, že čoskoro sa uskutoční nový svet s novými ľuďmi, v ktorom má byť všetko precízne vypočítané. Komunisti chceli plánovať a riadiť spoločnosť do najmenších detailov. Všetko malo do seba zapadnúť ako súčiastky stroja. Tieto temné vízie spracoval Jevgenij Zamjatin v románe My, ktorý patrí spolu s Huxleyovým Prekrásnym novým svetom a Orwellovými románmi Zvieracia farma a 1984 ku klasickým dielam antiutopickej literatúry.

Vznikla Liga času, ktorej 25000 členov si do chronokarty zapisovalo, ako presne strávili každú minútu dňa, aby tak predišli plytvaniu časom. Ako tzv. časová polícia obchádzali továrne a kancelárie, aby bojovali proti ničnerobeniu. Iným spôsobom, ako ušetriť čas bolo skracovanie dlhých slov a časté používanie skratiek.

Stalin často hovoril o ľuďoch ako o skrutkách veľkej štátnej mašinérie. Spoločnosť sa mala zmeniť na dobre fungujúci stroj.

Komunisti verili v paradoxné oslobodenie jednotlivca prostredníctvom spoločnosti. Jednotlivec mal nahradiť slovo „ja“ slovom „my“. Princíp individualizmu mal byť nahradený princípom kolektivizmu. M. Gorkij patril ku skupine spisovateľov, ktorí považovali ľudstvo za Boha a kolektivizmus za Ducha svätého. (Figes, O. (2005), str. 684)

Nástrojom prevýchovy človeka sa mala stať kultúra. Komunisti nešetrili peniazmi na veľkolepé historické filmy (Ejzenštejn) alebo na stavbu kultúrnych palácov. Tieto filmy mali jednak propagandistický význam a zároveň odvádzali pozornosť od neradostnej každodennej reality. Spisovatelia sa stali inžiniermi ľudských duší. Cenzúra, napriek proklamovanej slobode, bola samozrejmosťou. Oficiálne umenie vyzdvihovalo jednoduchého pracujúceho človeka. Robotníci boli idealizovaní. Mali byť triedne čistí, uvedomelí, neskazení buržoáznym individualizmom, myslieť kolektívne, zaujímať sa o najnovšie výdobytky vedy a techniky. Skutočných, neidealizovaných, robotníkov však viac zaujímali vodka a pohľad na pekné tancujúce ženy. Glorifikované boli aj stroje a technika, ktoré mali človeku pomôcť zvíťaziť nad prírodou. U nás bolo heslo „Poručíme větru, dešti.“

Jeden z popredných básnikov revolúcie Kirillov napísal: „Spálime Rafaela v mene zajtrajškov svojich, nezostane celá socha v zbúraných múzeách.“ A Majakovskij: „Je na čase okoreniť guľkami múzeá.“ (Figes, O. (2005), str. 686) To sú slová, ktoré by mohol napísať kľudne aj ideológ dnešného Islamského štátu.

Demokratizácia v umení spočívala v tom, že vznikali orchestre bez dirigenta. Všetci hudobníci si mali byť rovní a slobodne spolupracovať pre dobro celého orchestra. Robili sa továrne koncerty, pri ktorých umelci tvorili priamo v továrňach pomocou sirén, klaksónov a zvuku strojov. Pomocou továrenských zariadení sa tvorili nové zvuky, ktoré mali predstavovať novú estetiku a byť bližšie duši robotníka. Divadlo bolo prenesené do ulíc, tovární a kasární. Tvorcovia sa snažili prelomiť hranicu medzi hercami a divákmi, preto boli d iváci vyzývaní k tomu, aby živo reagovali na dianie na javisku. Došlo k incidentom, kedy diváci chceli vstúpiť na javisko. Moderné avantgardné umenie, ktoré spočiatku boľševici podporovali bolo však tým, ktorým malo byť určené, koho malo povzniesť, teda jednoduchým robotníkom a roľníkom cudzie. Preto ho neskôr vystriedal socialistický realizmus so svojím monumentalizmom.

Rovnostárstvo sa prejavilo aj medzi vojakmi. Bývalí cárski dôstojníci väčšinou prešli na stranu bieologvardejcov alebo boli zabití svojim vlastnými vojakmi. Niektorí prešli do Červenej armády. V nej si vojaci spočiatku svojich veliteľov volili a podobne tak sa hlasovalo aj napr. o tom, či sa pôjde do útoku alebo nie. Tento demokratický prístup zrušil až Trockij, lebo vojenské jednotky riadené demokraticky boli menej bojaschopné. Vojenská disciplína nebola výmyslom buržujov ako ovládať prostý ľud, bola nevyhnutnosťou. Trockij dokonca zaviedol disciplínu, ktorá svojou tvrdosťou ďaleko prekonávala disciplínu v cárskej armáde. On zaviedol novinku, ktorá za cára nebola, že prikázal strieľať na svojich vlastných ustupujúcich vojakov. V prípade neúspechu nechal časť mužstva a dôstojníkov postrieľať. Jedným z hlavných dôvodov úspechu boľševikov bola mimoriadna bezohľadnosť pri dosahovaní svojich cieľov.

„Je potrebné experimentovať priamo na ľuďoch, potrebujeme skúmať ľudský organizmus, procesy medzibunkovej výživy, krvný obeh, chémiu nervového systému a všeobecne všetky procesy ľudského organizmu. Bude na to treba stovky ľudských jednotiek.“ Gorkij (Gray, J. (2013), str. 133)

Mikrobiológ Barykin dostal od boľševikov možnosť robiť pokusy na ľuďoch. Odmietol to a bol zastrelený.

Komunisti sa tvárili ako humanisti, ale to bola len maska. V skutočnosti človekom opovrhovali, považovali ho len za surovinu, ktorú chceli spracovať a nedôverovali mu, čo sa prejavovalo v tom, že sa snažili do detailov organizovať jeho život, vtesnať ho do vykonštruovaných schém. K dôstojnosti človeka však patrí aj sloboda, aby mohol svoj život organizovať sám podľa svojho rozumu a svedomia. Revolucionári sa nadchýnali ideálmi lásky k človeku, oslobodenia a rovnosti všetkých ľudí, pritom ale nemali problém vydávať rozkazy na masové zabíjanie alebo sami masovo zabíjali. Komunisti boli ľahostajní k utrpeniu ľudí. Dôležitejšie bolo realizovať ich plány a na samom vrchole stálo dosiahnutie absolútnej moci.

„Po veľkom terore prestala v Rusku existovať osobnosť ako spoločenský významná skutočnosť.“ (Zubov, A. (2015), str. 920)

„Pre komunistických revolucionárov v Rusku aj inde boli ľudské bytosti ako také len absurdnou imitáciou tvora, akým sa človek mohol, mal a musel stať. Tento názor je ukotvený v marxizme. (Pipes, R. (2007), str. 61)

Rodinná politika boľševikov

Boľševici propagovali voľnú lásku. Rodinu považovali za buržoázny prežitok. V rokoch 1918 – 19 boli v niektorých oblastiach Ruska vydávané dekréty, ktoré vyhlasovali ženy za všeľudové vlastníctvo. Boli tiež vydané dekréty rušiace súkromné vlastníctvo žien. V Dekréte Saratovskej rady ľudových komisárov o zrušení súkromného vlastníctva žien sa uvádza: „Zákonný sobáš, existujúci do dnešnej doby, nepochybne predstavuje produkt sociálnej nerovnosti, ktorá musí byť v sovietskej republike vykorenená. Zákonné sobáše doteraz slúžili ako ťažká zbraň v rukách buržoázie v boji s proletariátom, vďaka čomu všetky najlepšie exempláre ženského pohlavia boli vlastníctvom buržujov, imperialistov a takým vlastníctvom muselo byť nevyhnutne narušené správne pokračovanie ľudského rodu. Preto sa saratovská gubernská rada ľudových komisárov so súhlasom výkonného výboru gubernského sovietu robotníckych, roľníckych a vojenských zástupcov uzniesla na nasledujúcom: 1. Od 1. 1. 1918 sa ruší právo trvalého vlastníctva žien vo veku od 17 do 32 rokov. 2. Doterajším majiteľom (manželom) je zachované právo na použitie svojej ženy mimo poradia. 3. Všetky ženy, ktoré spadajú pod tento dekrét, sú vyňaté spod súkromného vlastníctva a sú vyhlásené za vlastníctvo celej robotníckej triedy. 4. Prerozdelenie spravovania odňatých žien spadá do kompetencie sovietu robotníckych, roľníckych a vojenských zástupcov. 5. Každý muž, ktorý si želá použiť exemplár vlastnený ľudom, musí predložiť potvrdenie o svojej príslušnosti k pracujúcej triede, vystavené závodným výborom alebo odbormi.““ (Zubov, A. (2015), str. 679)

Na jednom z revolučných plagátov stálo: „Ruské ženy odhoďte panvice a kastróly!“ Postupným rozpustením buržoáznej rodiny pomocou liberálnych zákonov sa mali ženy oslobodiť spod tyranie svojich manželov. Feministka a prvá žena v ruskej vláde A. Kollontajová presadzovala voľnú lásku a erotické priateľstvo medzi mužom a ženou ako rovnocennými partnermi, čím sa mali ženy oslobodiť od manžel ského otroctva a obe pohlavia od bremena monogamie. Kollontajová nebola len teoretičkou, ale aj praktičkou tejto filozofie, opustila svojho manžela a mala množstvo milencov. Pripisoval sa jej výrok, že v komunistickej spoločnosti by malo byť uspokojenie sexuálnej túžby rovnako nekomplikované ako vypitie pohára vody. V Rusku po roku 1917 bola rozšírená promiskuita. Nie vždy sa Kollontajovej myšlienky stretávali s porozumením. Napr. vo Vladimire pochopili jej zámery tak, že vytvorili „odbor voľnej lásky“ a vydali vyhlásenie vyžadujúce registráciu všetkých slobodných žien od 15 do 50 rokov za účelom priradenia sexuálnych partnerov. Všetky ženy nad 18 rokov boli vyhlásené za štátny majetok a dávali mužom právo vybra ť si nejakú z nich, aj bez jej súhlasu, na plodenie v štátnom záujme.

Cieľom liberalizácie rozvodov malo byť zrušenie otroctva ženy, v skutočnosti bolo výsledkom to, že nezodpovední muži sa mohli ľahšie vyvliecť zo svojich povinností voči žene a deťom. Takže ženy to mali potom ešte ťažšie, lebo sa museli starať o deti sami. Začiatkom dvadsiatych rokov bola rozvodovosť v Rusku 26 krát vyššia než v západnej Európe. Robotnícke ženy sa s Kollontajovej sexuálnou morálkou nestotožnili. Uvedomovali si, že vyhovuje skôr nižším mužským potrebám. Neprijali ani zrušenie deľby práce na mužskú a ženskú.

Uzavretá rodina mala zaniknúť. Boľševici ju vnímali ako baštu konzervativizmu, buržoázie, odovzdávania náboženských hodnôt. O rodine Trockij vo svojej knihe Zradená revolúcia píše: “Revolúcia sa hrdinsky pokúšala rozbiť tradičný „rodinný krb“, t. j., archaickú, zatuchnutú, spiatočnícku inštitúciu, v ktorej žena pracujúcich tried je odsúdená k núteným prácam od detských rokov až do smrti. Miesto rodiny ako drobného uzatvoreného hospodárstva mal podľa zámeru revolucionárov zaujať rozvinutý systém spoločenských služieb: pôrodnice, jasle, materské škôlky, verejné jedálne, práčovne, ambulancie, nemocnice, sanatóriá, športové organizácie, kiná, divadlá atď. Úplné prenesenie hospodárskych fu nkcií rodiny na socialistickú spoločnosť, spojujúci solidaritou a vzájomnou pomocou všetky generácie, malo priniesť žene, a tým aj manželskému páru, skutočné oslobodenie od tisícročného jarma... Rodinu nemožno „zrušiť“, je potrebné ju nahradiť.“ (Trockij, L. D. (1995), str. 143) Trockij chápe oslobodenie členov rodiny tak, že všetky podstatné funkcie rodiny prevezme spoločnosť. Spoločnosť bude dieťa vychovávať od jaslí až po vysokú školu a potom na straníckych schôdzach. Žena nebude musieť variť, nakupovať a prať, pretože ľudia sa budú stravovať v spoločných jedálňach, ktoré by okrem oslobodenia ženy od domáceho otročenia aj podporovali duch kolektivizmu. Žena by nemusela ani prať, lebo bielizeň by jej opral i v práčovni a aj upratovanie by sa dalo, aj keď o tom Trockij nehovorí, vyriešiť cez verejnú upratovaciu službu.

Kolektivizmus bol podporovaný aj sovietskou bytovou politikou: „Sovietsky človek uťahaný okrem práce behaním a zháňaním, kde by niečo dostal, unavený postávaním v radoch, nenachádzal ani po príchode domov kúska súkromia. V 30. rokoch bola veľká väčšina bytov premenená na komunálne, v ktorých žila v každej izbe jedna rodina, a kuchyne s príslušenstvom boli spoločné. V lete, keď sa v komunálnej kuchyni nekúrilo v peci, varilo sa jedlo na petrolejových primusoch... Mestské bytové správy „zahusťovali“ byty a prisťahovávali nových nájomníkov bez ohľadu na priania starých. Spoločný život s cudzími a často úplne neprispôsobivými ľuďmi vytváral živnú pôdu pre sváry a konflikty. Záťaž, ktorej bola vystavená psychika sovietskeho človeka, zosilňovala aj nesmierna potreba tabaku a alkoholu, ktorá rovnako ako rady a komunálky, bola neodmysliteľným rysom „sovietskeho spôsobu života“. Vodka a cigarety tlmili strach a u mnohých aj svedomie. Človek s nimi ľahšie prežíval, aj klesal ku dnu.“ (Zubov, A. (2015), str. 888)

Deťom boli dávané za vzor tie deti, ktoré udávali svojich rodičov. Nešlo o maličkosti, pretože takéto udanie znamenalo smrť, v lepšom prípade pobyt v gulagu. Pavlík Morozov udal svojho otca kvôli tomu, že pod poroval kulakov a ukrýval obilie. Otec potom zahynul v pracovnom tábore a chlapca zabili dedinčania. Podľa niektorých zdrojov bol však zabitý agentmi tajnej polície, aby mohli zveličiť správy o „kulackom terore“. Pred rokom 1989 existovali aj u nás pionierske oddiely P. Morozova. Komunisti teda dávali deťom za vzor detských „hrdinov“, ktorých lojalita patrila komunistickej strane a nie svojim rodičom. Komunisti sa snažili ideologicky indoktrinovať už deti podľa príslovia „Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko, neohneš ma mamo, keď už budem Jano“. Deti boli tiež vedené k tomu, aby kritizovali a napomínali svojich rodičov.

V Abecede komunizmu napísali Bucharin a Preobraženský: „Dieťa patrí spoločnosti, v ktorej sa narodilo, a nie svojím rodičom.“ (Zubov, A. (2015), str. 727)

Jeden z boľševikov charakterizoval atmosféru v roku 1932 nasledovne: „Rodičovská autorita neexistuje? Neexistuje. Autorita náboženstva? Neexistuje. Tradície? Neexistujú. Morálne cítenie? Stará morálka umrela a nová sa ešte nenarodila.“ (Zubov, A. (2015), str. 727)

L. Zinovjevová na zjazde verejného vzdelávania v roku 1918: „Musíme pretvoriť súčasnú mladú generáciu v generáciu komunistov. Deti, tvárne ako vosk, sú veľmi poddajné a dajú sa z nich vymodelovať dobrí komunisti... Musíme vytrhnúť deti zo škodlivého vplyvu rodinného života... Musíme ich znárodniť. Od prvých dní svojho života sa musia nachádzať pod blahodarným vplyvom komunistických škôl. Naučia sa abecedu komunizmu... Našou úlohou je dosiahnuť, aby matky dávali svoje deti sovietskemu štátu.“ (Figes, O. (2005), str. 691)

Aké mala dôsledky šialená rodinná politika boľševikov? „Veľký počet bezprizorných detí je iste najneklamnejším a najtragickejším dôkazom ťažkej situácie matiek. To musí uznať dokonca aj optimistická Pravda. „Narodenie dieťaťa je pre mnoho žien vážnou existenčnou hrozbou...“ Práve preto dala revolučná moc ženám právo na potrat, ktoré patrí k najdôležitejším občianskym, politickým a kultúrnym právam ženy v podmienkach, kedy pretrváva bieda a rodinný útlak, nech už o tom eunuchovia a staré panny oboch pohlaví súdia čokoľvek (Sovietske Rusko bolo vôbec prvým štátom, ktorý legalizoval potrat – J. B.). (Trockij, L. D. (1995), str. 146) Po boľševickej revolúcii bola rodina v Rusku v rozklade. Nestabilita rodín viedla aj k poklesu pôrodnosti. Ambiciózny a dynamický socialistický štát však potreboval nové kádre a potreboval nahradiť obete bojov a emigrácie. Preto prišlo neskôr obmedzenie interrupcií.

Začiatkom dvadsiatych rokov došlo medzi mládežou k úpadku mravov a rozšíreniu sexuálnej neviazanosti. Po uliciach chodili skupiny „prečstudovcov“, čo boli skupiny úplne nahých mladých ľudí, ktorí mali na sebe len šerpu s nápisom „Prečo so studom!“. Sexuálna neviazanosť viedla aj k prudkému nárastu počtu znásilnení. „V Čubarovskej uličke v Petrohrade boli v roku 1926 dve ženy znásilnené tlupou mladých komunistov. Tento prípad vtedy vyvolal veľký ohlas, pretože išlo výhradne o robotníkov a z väčšej časti o členov strany a Komsomolu. Celý proces bol nanajvýš charakteristický pre morálku komunistov a ich vzťah k žene. Na základe výpovedí obvinených a svedkov bolo v priebehu procesu zistené, že petrohradská mládež zastáva voči ženám nasledujúce všeobecnú mienku: „Žena nie je človek, ale iba samica. Každá žena je štetka, s ktorou môže každý zaobchádzať tak, ako sa mu zachce. Jej život nestojí viac, než koľko dostáva za pohlavný styk. Hlavní obvinení zaryto opakovali, že sa nijak neodlišujú od ostatných členov Komsomolu.“ (Zubov, A. (2015), str. 744) Sovietska dobová literatúra (P. Romanov, S. Malaškin) písala o otvorených vzťahoch, ktoré mali nahradiť buržoáznu rodinu.

Básnik V. Majakovskij píše: „Nie som za rodinu. Nech v ohni a dyme zhorí ten starého sveta kus, kde nad deťmi bdel otec – gunár za syčania matiek – husí.“  (Zubov, A. (2015), str. 730)

Trockij a spol. boli presvedčení, že keď spoločnosť prevezme všetky podstatné funkcie rodiny, okrem reprodukčnej, povedie to k oslobodeniu človeka, hlavne ženy. Realita však ukázala, že to nefunguje. Výsledkom bolo rozbitie rodiny ak o základnej bunky spoločnosti, nárast osamelých individualisticky žijúcich ľudí a v konečnom dôsledku by to viedlo aj k zániku spoločnosti neschopnej sa reprodukovať. Oslobodenie človeka od rodiny znamená v skutočnosti zánik spoločnosti. Spoločnosť, ktorá preberá na seba funkcie rodiny, rodinu rozkladá (robí ju zbytočnou) a spolu s ňou zaniká aj ona, pretože rodina je základ spoločnosti.

Boľševici a náboženstvo

O tom, že Ruská revolúcia nebola len vzburou proti človeku, ale aj proti Bohu, svedčí táto udalosť z prednášky N. Losského: „Roku 1919 prebehol príznačný dialóg medzi filozofom N. O. Losským, prednášajúcim v petrohradskom Dome umenia na tému Boh v systéme organického svetonázoru, a jedným poslucháčom: „Na záver požiadal o slovo námorník, jeden z tých, ktorých Trockij nazval „krásou a pýchou revolúcie“. Bol to vysoký muž mohutnej konštitúcie. Stál v skupine takých chlapov – námorníkov ako on. „Profesor Losskij povedal o Bohu mnoho nepochopiteľného a zbytočného. Kde je Boh? Boh - to som ja“ vyhlásil a ukazoval pritom na svoju hruď. „Bohovia sú oni“, ukázal na svojich súdruhov.“ (Zubov, A. (2015), str. 511)

„Kolektívne uctievanie človeka človekom predstavuje najvyššiu formu modloslužobníctva a je možné proti nemu postaviť len kult pravého Boha.“ A. Toynbee

„Človek sa pokladá za Boha a má pravdu, pretože v ňom je Boh. Pokladá sa za sviňu a má tiež pravdu, pretože v ňom je sviňa. Kruto sa však mýli, keď svoju sviňu pokladá za Boha.“ L. N. Tolstoj

„Zákony, morálka, náboženstvo sú pre proletára len buržoázne predsudky... Komunistická revolúcia najradikálnejšie zúčtuje s tradičnými ideami,“ vyhlasovali Marx a Engels v Komunistickom manifeste.“ (Zubov, A. (2015), str. 443)

„Lenin, ktorému robilo doslova fyzicky zle všetko, čo bolo späté s božím menom („Všetky náboženské idey, akákoľvek idea nejakého pánbožka, akékoľvek koketovanie s pánbožkom je absolútne nepredstaviteľná ohavnosť... najnebezpečnejšia ohavnosť, najodpornejšia nákaza.“ – list Gorkému, november 1913), presadzoval v súvislosti s morálkou ten istý princíp ako Manifest z roku 1848: „Všetku morálku založenú na inom než ľudskom, inom než triednom princípe odmietame... Hovoríme, že naša morálka je plne podriadená záujmom triedneho boja proletariátu. Naša morálka je odvodená od záujmov triedneho boja.“ – Na zjazde Komsomolu 1920.“ (Zubov, A. (2015), str. 443)

Lenin členom vedenia komunistickej strany v roku 1922 píše: „Tento okamih je pre nás nielen mimoriadne priaznivý, ale vôbec jediný vhodný k tomu, aby sme mali 99% šance na absolútny úspech v rozdrvení nepriateľa a v tom, že si na mnoho desaťročí zabezpečíme nutné pozície. Práve teraz a iba teraz, kedy vo vyhladovaných oblastiach jedia ľudí a na cestách sa váľajú stovky, ak nie tisíce mŕtvol, môžeme, a teda aj musíme zabaviť cirkevný majetok s tou najšialenejšou a najneľútostnejšou energiou a nesmieme sa zastaviť pred akýmkoľvek prejavom odporu... Všetko svedčí o tom, že neskôr sa nám to nepodarí, pretože žiadny iný okamih okrem zúfalého hladu nám neposkytne také nálady širokých roľníckych más, alebo nezaistí aspoň ich neutralizáciu... Práve teraz sa musíme rozhodne a nemilosrdne stretnúť s duchovenstvom a potlačiť jeho odpor s takou krutosťou, aby na to nezabudli niekoľko desaťročí... Čím viac predstaviteľo v reakčnej buržoázie sa nám podarí postrieľať, tým lepšie.“ (Zubov, A. (2015), str. 675) Boľševici teda získavali peniaze na svoju činnosť lúpením a to hlavne cirkevného majetku. Mnoho kňazov a mníchov zahynulo krutou smrťou.

Negatívny postoj k náboženstvu mal aj Stalin: „20. 12. 1936 usporiadal Stalin slávnostný obed pre úzky okruh riadiacich pracovníkov NKVD pri príležitosti výročia založenia útvaru štátnej bezpečnosti. Prítomní boli Ježov, Frinov, Pauker a ďalší. Keď všetci dôkladne popili, začal Pauker k Stalinovmu obveseleniu opisovať, ako sa choval Zinoviev, keď ho vliekli na popravu. Dvaja dôstojníci NKVD hrali rolu dozorcov a Pauker hral Zinovieva. Vzpieral sa, vešal sa dôstojníkom n a ruky, stonal a robil grimasy, potom padol na kolená, chytil dôstojníkov za topánky a pritom vykrikoval: „Preboha, súdruhovia, zavolajte Josifa Vissarionoviča!“ Stalin sa nahlas smial a Pauker pridal nový prvok, predviedol ako Zinoviev v poslednej chvíli zdvihol ruky a začal sa modliť k židovskému Bohu – Čuj, Izrael, náš Hospodin je jediný Boh! – V tej chvíli sa už Stalin vyslovene dusil od smiechu a dal Paukerovi znamenie, aby predstavenie ukončil.“ (Zubov, A. (2015), str. 782)

Novým náboženstvom, ktoré malo nahradiť pravoslávnu vieru, bol marxizmus – leninizmus. Mojžiš, Ježiš, Mária a svätí boli nahradení Leninom, Trockým, Bucharinom, neskôr Stalinom. Proti pravoslávnej viere bola organizovaná masívna propaganda. Kňazi boli vykresľovaní ako tuční paraziti, ktorí neustále kujú plány na kontra revolúciu a snoria, kde by mohli uškodiť pracujúcim. Mnohých boľševici donútili k tomu, aby presviedčali veriacich, že Boha niet. Jeden propagandistický plagát zobrazoval tehotnú Pannu Máriu túžiacu po potrate. Organizovali sa študijné skupiny vedeckého ateizmu. Kňazi boli zosmiešňovaní v zinscenovaných diskusiách k náboženským témam. Oslavy, obrady a symboly komunistického štátu boli vedome volené podľa kresťanského vzoru.

Lenin a neskôr Stalin boli uctievaní ako bohovia. Po smrti boli zabalzamovaní ako egyptskí faraóni a pochovaní v pyramíde na Červenom námestí. Komunistický symbol - červená hviezda - predstavuje okultný symbol – pentagram.

Zinoviev, člen užšieho vedenia boľševikov, o Leninovi v jednej propagandistickej brožúrke napísal: „Je vyvolený z miliónov. Je vodca z milosti Božej. Taký sa rodí raz za 500 rokov života ľudstva.“ (Figes, O. (2005), str. 586)

Deti pri narodení sa nekrstili, ale „októbrovali“. Pri tomto obrade rodičia sľubovali, že vychovajú dieťa v duchu komunizmu. Spievala sa pri tom Internacionála a rodičia dostali obrázok Lenina. Svadby sa neuzatvárali v kostole, ale napr. často v továrni. Mladý pár sa sobášil pred Leninovým portrétom a okrem manželského sľubu skladali aj sľub vernosti zásadám komunizmu.

Napriek masívnemu prenasledovaniu pravoslávnej cirkvi (mučenie, zabíjanie a väznenie kňazov a mníchov, protináboženská propaganda) sa boľševikom religiozitu ruského ľudu nepodarilo zlomiť. Keď v 30. rokoch Stalin prikázal, aby sa urobilo sčítanie obyvateľstva vrátane súpisu počtu veriacich, tak stále sa k viere prihlásila nadpolovičná väčšina ľudí. Keď sa Stalin dozvedel výsledky tohto sčítania, bol taký nahnevaný, že dal členov štatistickej komisie postrieľať a dosadil tam nových pracovníkov, ktorí už namerali „správne“ výsledky.

„Pod vedením Dybenka červenoarmejci vnikli do chrámu a prechádzali sa po ňom s milenkami, ktoré s nimi prišli, v čiapkach, fajčili, vulgárne nadávali Ježišovi Kristovi a Matke Božej, ukradli antimins, záves od cárskych vrát, a roztrhali ho na kusy, ďalej kňazské rúcha, šatky na utieranie úst prijímajúcich, prevrhli oltár, prebodli bodákom ikonu Spasiteľa. Po odchode vedúceho oddielu boli v jednom z nartexov nájdené exkrementy.“ (Zubov, A. (2015), str. 584)

„Počas rokov 1918 – 1920 bolo v Moskve, Petrohrade a v Kyjeve vztýčených celkom 65 pomníkov osôb, ktoré boľševici považovali za hodné slávy: Kaljajeva, Chalturina, Marxa, Lassala, Blanquiho, Jaurésa a i. Vo Svijažsku bol postavený pomník Judáša Iškariotského, v Jelke pomník Satana... Neskôr začali v sovietskej monumentálnej propagande prevažovať Leninov e a Stalinove pomníky.“ (Zubov, A. (2015), str. 682)

Boľševici predstavovali akýsi mníšsky rád naruby. Viacerí mali aj svojho druhu mystické zážitky. Napr. Trockij pri rečnení v preplnenom cirkuse: „Vystúpenie pokračuje a rečník splýva s publikom; prúdia skrze neho pocity všetkých prítomných. Pripravené poznámky ustupujú do úzadia, keď „sa z môjho podvedomia vyrojilo množstvo iných slov a argumentov, o ktorých rečník nemal tušenia, ale tí ľudia ich potrebovali počuť.“ Trockij znova prežíva mimotelovú skúsenosť. „V takých chvíľach som mal pocit, akoby som počúval rečníka odniekiaľ zvonka, snažil sa držať krok s jeho myšlienkami a bál sa, že pokiaľ začuje moje vedomé úvahy, spadne ako námesačník z okraja strechy na zem.““ (Patenaude, B. (2011), str. 81) To, čo tu Trockij opisuje by sme mohli označiť ako stav inšpirácie, kedy človek akoby prenechal svoju osobnosť nejakej inej duchovnej bytosti, ktorá cez neho pôsobí. Je to podobný stav ako pri špiritistických seansách len s tým rozdielom, že tu médium nestráca vedomie seba samého.

„Obliekať sa, jesť – všetky tieto otravné maličkosti, ktoré musí človek robiť deň za dňom.“ Trockij. (Patenaude, B. (2011), str. 136)

Trockij krátko pred smrťou povedal: „Zomriem ako proletársky revolucionár, marxista, stúpenec dialektického materializmu, a v dôsledku toho zarytý ateista. Moja viera v komunistickú budúcnosť ľudstva nie je o nič slabšia, než keď som bol mladý – v skutočnosti sa ešte posilnila.“ (Patenaude, B. (2011), str. 245 – 246)

„Musíme raz a navždy skoncovať s pápeženskokvakerskými blábolmi o posvätnosti ľudského života.“ Trockij. (Figes, O. (2005), str. 599)

Berďajev opisuje pôvod ruského ateizmu, ktorý stál aj v pozadí revolúcie, nasledovne: „Rusi sa stávali ateistami z ľútosti, súcitu, pretože nemohli znášať utrpenie. Stávajú sa ateistami, pretože nemôžu prijať tvorcu, ktorý stvoril zlý, nedokonalý, bolestiplný svet. Sami chcú vytvoriť lepší svet, v ktorom nebude takých neprávostí a útrap. V ruskom ateizme boli motívy príbuzné Markionovi. Ale Markion sa nazdával, že tvorcom sveta je zlý Boh, zatiaľ čo ruskí ateisti v inom intelektuálnom veku mysleli, že Boh vôbec nejestvuje, a keby aj bol, bol by zlým Bohom... Bakunin pôsobí dojmom bohoborcu s motiváciou príbuznou markionizmu. V Leninovi to nachádza svoje vyvrcholenie. V pôvodných prameňoch ruského ateizmu spočíval povýšený, do exaltácie vystupňovaný cit ľudskosti.“ (Berďajev, N. (1995), str. 40) Dôležitým prameňom ruského komunizmu bol aj ruský nihilizmus. „Pisarev (nihilista – J. B.) sa zaujímal hlavne o emancipáciu osobnosti, o oslobodenie od povier a predsudkov, od rodinných zväzkov, od tradičných mravov a konvencií.“ (Berďajev, N. (1995), str. 51)

„Marx vytvoril skutočný mýtus o proletariáte. Poslanie proletariátu je predmetom viery. Marxizmus nie je len veda a politika, je to aj viera, náboženstvo. A v tom spočíva jeho sila.“ (Berďajev, N. (1995), str. 100)

„Ruský pretvorený marxizmus proklamuje nadvládu politiky nad ekonomikou.“ (Berďajev, N. (1995), str. 140)

„Ruskí roľníci sa teraz klaňajú stroju ako totemu. Technika nie je všednou, prozaickou vecou, tak obvyklou pre západných ľudí, mení sa na mystiku a spája sa s plánmi takmer kozmického prevratu.“ (Berďajev, N. (1995), str. 141)

„Nie náboženská sloboda svedomia, lež oslobodenie svedomia od náboženskej povery.“ Marx

„Komunistická strana svojou štruktúrou, psychickým založením svojich adeptov predstavuje čosi ako ateistickú sektu, náboženskú ateistickú sektu, ktorá preberá vládu do svojich rúk.“ (Berďajev, N. (1995), str. 165)

„Voľnomyšlienkárska, ateistická a materialistická buržoázia je lepšia, než kresťania sympatizujúci s komunizmom, možno ju využiť pre socialistickú výstavbu, obyčajne býva ľahostajná k svetonázoru, zatiaľ čo kresťania – komunisti rozbíjajú celostnosť komunistického svetonázoru.“ Lenin (Berďajev, N. (1995), str. 165)

„Diktátor (Stalin – J. B.) sa chcel uistiť, že ľud je zlomený, že odvrat od Boha sa stal v ZSSR normou, ako vyhlasovali samotní neznabohovia s poučením, že „náboženské predsudky“ sú údelom jednotlivých zaostalých starcov a stareniek. Že náboženská mravnosť, oddanosť, sviatosti viery, svedomia, sú dávno zabudnuté, a z ľudí je možné uhniesť čokoľvek, čo si vodca zaumieni.“ (Zubov, A. (2015), str. 871) Komu sa podarí ľudí oddeliť od Boha, od náboženstva, od rodiny, od národa, vlasti, kultúry, tradícií, ten potom získa beztvarú masu, ktorú môže formovať, ako sa mu zachce.

Lenin – vodca svetového proletariátu

„V každom revolucionárovi drieme policajt.“ Flaubert

Lenin bol neznášanlivý voči kritike a v masách videl len materiál potrebný k uskutočneniu revolučných plánov. Gorkij o ňom v roku 1917 povedal: „Lenin je vodca a ruský šľachtic, hoci nie bez niekoľkých charakteristických vlastností tejto zaniknutej triedy, v dôsledku čoho cíti oprávnenosť robiť s ruským ľudom krutý experiment, ktorý je vopred odsúdený na neúspech.“ (Figes, O. (2005), str. 158 – 159)

„Len za Leninom išli bez otázok ako za nesporným vodcom, pretože jedine Lenin bol najmä v Rusku takým vzácnym zjavom – človekom so železnou vôľou a nezdolnou energiou, ktorý dokázal vnuknúť fanatickú vieru v hnutie aj vo vec a rovnakú vieru mal aj v seba. Býval som tiež oslnený silou jeho vôle, ktorá vtedy z neho podľa môjho názoru robila „vyvoleného vodcu.“ Spomína revolucionár Potresov. (Figes, O. (2005), str. 378)

„Bol to Trockij, ktorý prišiel s myšlienkou nazývať ministrov podľa jakobínov „ľudoví komisári“... „Áno, je to veľmi dobré“, povedal Lenin, „vonia to revolúciou. A vládu nazveme Radou ľudových komisárov.“ (Figes, O. (2005), str. 461)

„Vo všetkom, čo Lenin robil, bolo konečným cieľom presadiť moc. Pre jeho osobu nebola moc prostriedkom – bol to sám cieľ.“ (Figes, O. (2005), str. 461)

„Štejnberg, ľavý eserský (eseri bola revolučná strana, ktorú boľševici nechali určitý čas pri moci – J. B.) komisár spravodlivosti, bol ďalším z prvých kritikov teroru, ale všetka jeho snaha podriadiť Čeku súdom vyšla nazmar. Keď vo februári prvýkrát uvidel dekrét „Socialistická vlasť v nebezpečenstve!“, ktorý nariaďoval postrieľať na mieste všetkých priekupníkov, výtržníkov a revolucionárov, rozbehol sa hneď za Leninom a protestoval: „To je nejaký komisariát spravodlivosti? Nazvime to otvorene „komisariát pre vyhladzovanie spoločnosti“ a bude to!“ Leninova tvár sa pri odpovedi rozžiarila: „Dobre povedané, presne tak by to malo byť, ale hovoriť to nemôžeme.“ (Figes, O. (2005), str. 504)

„Hlúposť, vari môžeme robiť revolúciu bez popravčích čiat? Vari si myslíte, že sa svojich nepriateľov zbavíte tým, že sa sami odzbrojíte? Aké iné prostriedky represie existujú? Väzenie? Kto za občianskej vojny berie niečo podobné vážne?“ (Figes, O. (2005), str. 589) Lenin tu v podstate hovorí, že nepriateľov revolúcie netreba väzniť, ale rovno strieľať.

„V prípade potreby je možné uchýliť sa k akýmkoľvek trikom, úskokom, protizákonným činom, utajovaniu, skrývaniu pravdy. “ Lenin (Pipes, R. (2007), str. 85)

Autorom často používaného označenia „užitočný idiot“ je práve Lenin. Označoval tak ľudí zo západu, ktorí mu pomáhali alebo s ním sympatizovali. Takto vyzeralo jeho stretnutie s H. G. Wellsom: „Wellsa ohromila inteligencia a pohotové reakcie sovietskeho vodcu. Lenin pripadal Wellsovi ako „dobrý typ vedca“. Pokiaľ sovietsky štát zabil veľké množstvo ľudí, „urobil to z nejakého dôvodu a s nejakým zámerom“. Wellsovi pripadal Lenin „veľmi or iginálny“. Lenže Lenin na oplátku nezdieľal Wellsov obdiv a zvolal: „Fuj! Aký je to len obmedzený malomeštiak! Aký obmedzenec!“ (Gray, J. (2013), str. 112)

Lenin sa stretol aj s filozofom B. Russellom. Rozprával mu, ako sa mu podarilo poštvať chudobných sedliakov proti bohatým sedliakom a ako tí prví vešajú tých druhých. Keď mu opisoval ako sa bohatí sedliaci hompáľajú na stromoch, začal sa tak smiať, že Russellovi, podľa vlastných slov, tuhla krv v žilách.

Keď Lenina po smrti (zomrel po opakovaných záchvatoch mŕtvice, špekuluje sa, že mu k smrti dopomohol Stalin, lebo poznal jeho odmietavý postoj k svojej osobe) ukladali do hrobu, po celom Rusku sa rozozvučali sirény, továrne píšťaly a delá. Z rozhlasu zaznel mohutný hlas: „Stojte, súdruhovia, Iljič sa ukladá na odpočinok!“ Potom nastalo v celom Rusku ticho, kým rozhlas opäť neoznámil: „Lenin zomrel – ale leninizmus žije.“ (Figes, O. (2005), str. 747) Rusi za Leninom úprimne smútili. Poznali krutosť boľševického režimu, ale propagandou boli vedení k tomu, aby verili, že Lenin o týchto krutostiach nevie, že za všetko môžu nižšie alebo miestne stranícke kádre a keby Lenin vedel, čo sa robí, zakročil by proti tomu. Nebola to pravda. Lenin vedel o hladomoroch, dokonca ich sám inicioval. To isté platí o revolučnom terore. Jeho obľúbená fráza, ktorú zvykol písať na svoje rozkazy bola: „Bez zľutovania!“

Leninova mumifikácia bola súčasťou jeho zbožštenia. Muselo tu byť telo ako dôkaz toho, že leninizmus žije.

Veľkým obdivovateľom Lenina a neskôr Stalina bol Hitler. Imponovala mu ich bezuzdná túžba po moci. V mnohom ich napodobňoval. Goebbels povedal, že sa nacizmus s komunizmom zhoduje vo všetkom s výnimkou internacionalizmu. Rovnako tak Stalin obdivoval Hitlera. Z tohto hľadiska až tak neprekvapí, že v roku 1939 uzavreli pakt Molotov – Ribbentrop. Bol to pakt diabla s čertom.

Revolucionár – temný mních

Nečajev, autor „Katechizmu revolucionára“, charakterizuje revolucionára nasledovne: „Revolucionár  je človek zasvätený smrti. Nemá osobné záujmy, záležitosti, city, záľuby, vlastníctvo, ani meno. To všetko v ňom vytláča jeden spoločný záujem, jedna myšlienka, jediná vášeň: revolúcia.“ (Berďajev, N. (1995), str. 61)

Pre boľševických revolucionárov bolo typické, že svojich oponentov považovali za nepriateľov, ktorých treba zničiť. Kto nie je s nami, je proti nám. Praktizovali krajný machiavelizmus. Bolo dovolené zabiť kohokoľvek a akýkoľvek počet ľudí, ak to bolo v záujme boľševickej strany a revolúcie. Pred čistkami neboli chránení ani sami členovia strany. Boľševickí revolucionári sa inšpirovali Černyševského románom Čo robiť?, kde vykreslil osobnosť ideálneho revolucionára. Podľa neho sa mal revolucionár zriecť všetkých životných radostí, aby si zocelil nadľudskú vôľu a vypestoval ľah ostajnosť k utrpenie, nielen svojmu, ale aj cudziemu. Bolo to potrebné preto, lebo revolúcia so sebou nevyhnutne musela priniesť utrpenie. Mal byť puritán a askéta. Mal by fyzicky trénovať a otužovať sa. Jesť len jednoduchú stravu. Myseľ by si mal trénovať, že bude čítať len podstatné veci teda vedu a politiku. Od sledovania revolučného cieľa ho nesmie odvrátiť nič, ani city k iným ľuďom, ani súcit a zľutovanie. Je prísny voči sebe samému aj druhým, jeho čas je rozpočítaný na minúty. Lenin si Černyševského román prečítal počas jedného leta 5 krát. Lenin sám mal rád napr. Beethovenovu hudbu, ale zakazoval si ju počúvať, lebo sa mu zdalo, že ho robí príliš citlivým.

Revolúcia robí z človeka titana, ktorý nie je podriadený ani zákonom prírody. Človek- titan víťazí nad prírodou, podmaňuje si ju, je jej nadradený. Nemusí ju poslúchať, on jej vládne. Revolucionár je človek s vystupňovanou vôľou pretvárať svet.

Ruskí revolucionári vytvorili kult násilia.

Dodatky:

V roku 1921 sa proti boľševikom vzbúrili vojaci z Kronštadstskej pevnosti. Nič necharakterizuje vládu boľševikov lepšie než slová z revolučnej výzvy povstalcov: „Pracujúci ľud uskutočnil Októbrovú revolúciu v nádeji, že dosiahne zrovnoprávnenie. Ale výsledkom je ešte väčšie zotročenie ľudských bytostí. Moc monarchie, s jej políciou a strážnikmi, prešla do rúk ko munistických uzurpátorov, ktorí ľuďom nepriniesli žiadnu slobodu, ale stály strach z čekistického mučenia, ktorého hrôzy ďaleko prevyšujú cársku policajnú vládu... Slávne znaky štátu pracujúcich – kosák a kladivo – nahradili komunisti bajonetom a zamrežovaným oknom, ktoré má chrániť pokoj a bezstarostný život novej byrokracie, komunistických komisárov a funkcionárov. Ale najhoršia zo všetkého je morálna poroba, ktorú komunisti zaviedli tiež: vztiahli ruku na duševný svet pracujúceho ľudu a donútili ho uvažovať podľa svojich predstáv. Prostredníctvom štátnej kontroly odborových zväzov pripútali robotníkov k ich strojom, takže už práca nie je zdrojom radosti, ale novou formou otroctva. Na roľnícke protesty vyjadrené spontánnymi vzburami, a na protesty robotníkov, ktorých životné podmienky ich ženú do štrajku, odpovedajú masovými popravami a takým krviprelievaním, na aké sa nezmohli ani cárski generáli. Rusko zodratých nádenníkov, ktorí ako prví pozdvihli zástavu slobody, je utápané vo vlastnej krvi... Čo pre boľševikov znamená ľudský život? Čo pre nich znamená niekoľko desiatok tisíc zabitých obyvateľov krajiny? Čo im je po tom, keď pod troskami domov v predsmrtnom zúfalstve zomierajú, trápia sa a prosia o pomoc ešte živí ľudia? Boľševici chcú uchopiť moc, a aby si ju udržali, ani nehnú brvou , keď sú kvôli tomu zabité milióny nevinných ľudí.“ (Figes, O. (2005), str. 709)

„Práve s takým človekom, ktorého kresťanská morálka označuje ako nepriateľa božieho, hriešnika, komunisti počítali ako s ich stúpencom a prívržencom. Proti prikázaniu „Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi“ postavili komunisti heslo „rozbitia starého sveta od základov“, ktorý bol vytvorený rukami predkov, otcov a matiek. Lásku k vlasti nahradili heslom „robotníci nemajú vlasť“. Proti prikázaniu „nepožiadaš majetku blížneho svojho“ komunisti postavili výzvu k „úplnému zrušeniu súkromného vlastníctva“, t. j., k odobraniu všetkého majetku, ktorý nazhromaždil človek sám a jeho predkovia. Prikázanie „Nepokradneš“ vystriedalo heslo „Kradni nakradnuté“. Namiesto prikázania „Nezosmylníš“ komunisti v stopách Komunistického manifestu z roku 1848 proklamovali želanie zaviesť „spoločenstvo žien“ a zrušiť „buržoáznu“ rodinnú morálku. „Zrušenie rodiny!...Buržoázne reči o rodine a výchove, o nežných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi sú odporné“, písali Marx a Engels v Komunistickom manifeste.“ (Zubov, A. (2015), str. 442- 443)

„Nie je dôležité, ako sa hlasuje, ale ako sa hlasy sčítajú.“ Stalin

„Žiadny človek u nás nie je nenahraditeľný.“ Stalin

Záver

Komunizmus je vo svojej duchovnej podstate židovsko – kresťanská heréza. Je to sekulárne, materialistické náboženstvo, ktoré človeku ako spásu neponúka božie - duchovné cárstvo, ale cárstvo hmoty tu zemi. Komunizmus je náboženstvo padnuté do hmoty. Kresťanské učenie o rovnosti všetkých ľudí pred Bohom, reinterpretuje tak, že ľudia si musia byť rovní aj v spoločnosti, a preto nemôže v spoločnosti existovať žiadna hierarchia, žiadna vrchnosť. Preto zakladali orchestre bez dirigentov a vojenské jednotky bez faktických veliteľov. Lenže nefungovalo to. Orchester nemá dirigenta preto, že on je niečo viac ako hudobníci, že sa na nich chce vyvyšovať,  ale dobrý dirigent podriaďuje svoje ego službe orchestru. Chce, aby hráči spolu ladili. Ani dobrý veliteľ vo vojsku nechce svojich vojakov samoúčelne, sadisticky ponižovať, ale vyžaduje disciplínu, ktorá je nutná, aby vôbec jednotka bola bojaschopná. Hierarchia v spoločnosti nie je preto, že niektorí ľudia chcú utláčať a vykorisťovať iných, hierarchia je nutnosťou. (Ak existuje vykorisťovanie, tak to nevyplýva nevyhnutne z existencie hierarchie, ale je to dôsledok nedokonalosti človeka) Orchester bez dirigenta nebude ladiť, pluk bez veliteľa nebude bojaschopný, stádo bez pastiera bude stratené. Nie je potrebné zrušiť v orchestri funkciu dirigenta, je potrebné, aby si dirigent vážil svojich hudobníkov, aby ich mal rád, čo sa nevylučuje s tým, že keď je to potrebné, môže byť na nich aj prísny. Rovnako by mali hudobníci pristupovať k dirigentovi. Takýto prístup je rozumnejší, realistickejší, pretože rešpektuje zákony tohto sveta. Nesnaží sa v hmotnom svete uskutočniť utopické ideály o absolútnej rovnosti. Ako by to bolo možné, veď ľudia sa líšia inteligenciou, výškou, umeleckým nadaním... ?

Keby sme chceli zaviesť rovnosť v tom zmysle, ako to chceli komunisti, museli by sme spoločnosť znásilniť, zadusiť ju vo zvieracej kazajke príkazov, zákazov a regulácií, museli by sme ľuďom zobrať slobodu. Spraviť z nich akoby súčiastky spoločnosti – stroja. Aby rovnako chodili oblečení, rovnako mysleli, rovnako sa vyjadrovali, rovnako sa pohybovali (spartakiáda). Znamenalo by to sériovú výrobu ľudí. Sériová výroba ľudí by viedla k dehumanizácii človeka.

Nie náhodou som v texte použil prirovnanie ideálnej komunistickej spoločnosti k mravenisku. V Zjavení svätého Jána sa hovorí o kobylkách s ľudskou tvárou. To je určitý symbol. Predstavuje ľudí, ktorí ešte stále vyzerajú ako ľudia, majú ľudskú tvár, ale inak už poklesli na úroveň hmyzu. Nie fyzicky, ale morálne, duchovne. Akoby stratili chrbticu, ktorá je symbolom morálnosti človeka (hmyz chrbticu nemá). Lenin a niektorí iní boľševici radi prirovnávali svojich nepriateľov k škodlivému hmyzu. Mnohí boľševici boli takýmito kobylkami s ľudskou tvárou a takýchto ľudí - hmyz chceli urobiť aj z ostatných ľudí. Komunizmus teda nebol humanizmom, bol antihumanizmom. Pripomínam tiež prirovnania boľševikov ku škorpiónom. Boli to bytosti absolútne bez morálnych zábran ako škorpióny, ktoré útočia na všetko vrátane svojich súkmeňovcov. Niektorí členovia Čeky pili krv, takže by sme ich bez preháňania mohli nazvať aj upírmi. Keby sa pred sto rokmi presadil marxizmus – leninizmus, viedlo by to k dehumanizácii človeka, k jeho degradácii na úroveň akýchsi bytostí medzi človekom a hmyzom. Bolo to veľké nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo svet.

Komunisti boli gnostici; verili, že človek je stvorený zle, že svet je stvorený zle, preto treba zničiť starého človeka a starý svet a vytvoriť ich nanovo. Namiesto náboženskej cesty zbožštenia človeka však ponúkajú sociálne inžinierstvo, pokusy na ľuďoch založené na šialených predstavách.

Stúpenci komunizmu zvyknú hovoriť, že aj kresťania rovnako ako komunisti sa dopúšťali násilností. To je však chybná analógia, lebo marxizmus – leninizmus bol násilný už vo svojej podstate, keďže bol založený na triednom konflikte a na potrebe uskutočniť revolúciu a vytvoriť ideálnu komunistickú spoločnosť, čo nie je možné bez násilia. Na druhej strane kresťania, ktorí páchali podobné krutosti (Kresťanstvo nevylučuje násilie v určitých prípadoch napr. spravodlivá vojna), konali v rozpore so svojou vierou a neboli teda dobrými kresťanmi, pokiaľ vôbec boli kresťanmi. O komunistoch sa to isté povedať nedá. Oni boli krutí, lebo inak to ani nemohlo byť.

Rozprával som sa s jedným disidentom, ktorý za socializmu pracoval ako kurič vo fabrike. Zúčastnil sa na závodnej schôdzi, kde sa hlasovalo o nejakom uznesení. Všetci prítomní boli za, on jediný bol proti. Uznesenie teda prešlo, ale on mal za svoj postoj problémy. Ja som mu povedal, že komunisti mohli byť spokojní, keď ich uznesenie prešlo takou zdrvujúcou väčšinou, ale on mi povedal, že oni chceli, aby všetci boli za. Všetci mali mať jeden názor. V praxi však tento jediný správny názor určovala komunistická strana resp. jej ústredný výbor a ten bol riadený z Moskvy.

Mnohí aj dnes s nostalgiou spomínajú na obdobie pred rokom 1989. Čo majú spoločné Lenin, Trockij, Bucharin alebo Stalin s Husákom, Biľakom, Jakešom alebo Štrougalom? Tí prví boli skutočnými revolucionármi, ktorí sa snažili zmeniť spoločnosť a človeka. Tí druhí boli skôr konzervatívcami, ktorí sa snažili zachovať status quo. Namiesto toho, aby sa ako správni komunisti snažili rodinu prekonať, podporovali ju výstavbou lacných štátnych bytov a mladomanželskými pôžičkami. To bola zrada idey komunizmu. S komunizmom to nemalo nič spoločné. Tí, ktorí spomínajú na tieto vymoženosti by si mali uvedomiť, že to nebol prejav revolučného komunizmu, bol to prejav konzervativizmu týchto pánov v sivých oblekoch. A aj určitého pragmatizmu, lebo si uvedomili, že rodina (socialistická na rozdiel od tej buržoáznej malomeštiackej) je základom spoločnosti a upustili od bláznivých sociálnych experimentov pôvodných boľševikov. Pôvodný komunizmus sa rozriedil a vyprchal, túžba robiť sociálne experimenty však človeka neopustila ani dnes.

Literatúra:

Berďajev, N. (1995): Pramene a zmysel ruského komunizmu. Sergej Chelemendik.

Figes, O. (2005): Lidská Tragédie. (Ruská revoluce 1891 – 1924). Beta – Dobrovský.

Gray, J. (2013): Komise pro nesmrtelnost. Argo.

Patenaude, B. M. (2011): Trockij – Pád revolucionáře. Paseka.

Pipes, R. (2007): Komunizmus. Slovart.

Trockij, L. D. (1995): Zrazená revoluce. Blok.

Zubov, A. a kol. (2015): Dějiny Ruska 20. století I. (1894 – 1939). Argo.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo