V lete som navštívil Lisieux, kde pôsobila jedna z mojich najobľúbenejších svätíc, sv. Terezka. Okrem nej som tam, ale "našiel" ďalších dvoch svätcov, na ktorých som si spomenul práve pri čítaní článku o pani Marte. Jedná sa o manželov Ludvíka a Zelie Martinových, rodičov sv. Terezky. Keď čítame životopisy svätcov, zdajú sa nám ich príbehy akoby z iného sveta. Akoby to ani neboli ľudia z mäsa a kostí, ale nejakí zhmotnení anjeli, ktorým je všetko jasné, majú pevnú vieru a dostatok síl na to, aby sa ich svätosť prejavila. Ale to je len povrchný pohľad. Skutočnosť nie je taká prozaická, ako vyzerá. Ludvík a Zelie boli obyčajní ľudia s obyčajnými problémami a žili obyčajný život. Nechem popisovať celý ich život, len spomeniem dve veci, ktoré ma zaujali na Zelie: Martinovci mali 9 detí, z toho 4 im zomreli ešte v ranom detstve. Príbeh bol trošku iný ako v prípade pani Marty, ale bolesť rovnaká. Namále mala aj sv. Terezka. Druhou vecou je rakovina Zelie. Keď sa o nej dozvedela bola v Ludroch prosiť o uzdravenie, ale nedostalo sa jej. Všetky tieto životné rany prijala nakoniec s pokojom a dôverou. Ale to je znovu len časť príbehu.

Keby sme sa pozreli na príbeh pani Marty len z rýchlika, tak tam tiež vidíme prijatie utrpenia a následný pokoj. Ale pri detailnom pohľade vidíme, aj niečo úplne iné. Nevidíme tam silnú ženu plnú odhodlania, nezlomnej viery, vytrvalej a srdečnej modlitby, ani ženu, ktorá má vo všetkom jasno, presne vie čo od nej Pán Boh chce a s radosťou ako mučeníčka, s vidinou budúcej Božej slávy to ide plniť. Ani ženu, ktorá toto všetko dokáže sama, bez pomoci druhých. Vidíme tam len samé otázky, slzy, pochybnosti, neistotu, strach, suchotu v duchovnom živote. Vidíme tam slabú ženu prahnúcu po pomoci druhých, prahnúcu po úteche. A to sme ešte nečítali rozhovor s jej manželom, ktorý by nám všetky tie jej stavy vedel popísať najlepšie. To by sme sa divili. Takto má vyzerať svätec? Vyzerali takto aj ostatní svätci? Môže byť táto žena pre mňa vzorom vo svätosti? Odpoveď je jednoznačná: Áno. Trúfam si povedať, že tento rozhovor môže poslúžiť nám všetkým. Je to presný návod, ako vykročiť na cestu svätosti. Prejsť všetkými bolesťami, tmou, neistotou, neustále sa Boha pýtať "prečo ja?" a "ako ďalej?", zápasiť mojou vôľou s jeho vôľou. Musíme sa niekedy dostať až na samotné dno v duchovnom živote, kde neprichádza žiadna útecha, modlitba prestáva dávať zmysel. Do stavu, kde ja plačem a Boh mlčí. Až potom sa začnú diať veci v mojom vnútri. Až po absolvovaní takého stavu človek zakúsi aspoň trošku, že to malo zmysel. Ten stav prijatia Božej vôle v absolútnej tme a následného hlbokého vnútorného pokoja sa nedá ničím nahradiť. Vtedy človek pochopí slová o ľahkom bremene. Dokonca môže za to bremeno ďakovať. To ale vôbec neznamená, že bolesť prejde. To neznamená, že nebudú ďalšie otázky "prečo ja?" a "ako ďalej?". Znamená to ale obrovský posun na ceste ku svätosti. Z toho malého kroku, ktorý sme urobili v tme, neistote a s úplne nepatrnou vierou, Boh urobí obrovský krok vpred na ceste, na ktorej jedinej v skutočnosti záleží. Vrátim sa najprv k Zelie: nečítal som detaily, ale som presvedcčený, že aj ona sa pýtala, plakala, prosila, zápasila a padala. Rovnako jej manžel Ludvík, aj keď jej bol oporou. Ani svätá Terezka to nemala ľahké. Ona síce na rozdiel od nás normálnych smrteľníkov trpieť s Kristom dobrovoľne chcela a zasvätila tomu život, ale neskôr napísala, že ani len netušila, aké to bude ťažké. Nikdy nebudem ako sv. Terezka, ale môžem byť ako Zelie alebo ako pani Marta. A môžeme byť takí všetci. Nebojme sa svojej slabosti ani bolesti.

Príbeh pani Marty nie je len o tom, že nás dojme jej bolesť. Takých príbehov je v médiách plno, dojmú nás na pár minút, ale zabudneme na nich tak rýchlo, ako sme sa o nich dozvedeli. Príbeh pani Marty je hlavne o tom, ako sa obyčajný človek môže ku svätosti priblížiť. Ako sa zo slabého človeka môže nakoniec stať hrdina. Ale bez dôvery v Boha to nejde. Viem si predstaviť pani Martu alebo Zelie, ako by bolesťou zatrpkli na celý svet a navždy sa pred ním uzavreli. Mali k tomu blízko a keby sa tak stalo, nikto by nemohol povedať ani mäkké f. A médiá by to ešte zneužili na propagovanie kultúry smrti. Ale oni nezatrpkli, pretože im v totálnej tme zostal smäd po Bohu a ten ich postupne priviedol až k prameňu hlbokého vnútorného pokoja. V prípade Zelie to už je definitívne a za pani Martu sa budeme modliť (aj keď sa jej to v istej chvíli pochopiteľne zdalo málo), aby vytrvala na ceste svätosti, na ktorú s manželom vykročili. A my sa nebojme na ňu vykročiť tiež. Ku svätosti sme povolaní všetci aj keď sa na to necítime. A možno práve preto...

P.S.: Pani Marta, ďakujem Vám za svedectvo a hlboko sa skláňam pred Vami aj Vaším manželom.