Človek medzi dobrom a zlom

Človek medzi dobrom a zlom

Byť zlým je nekonzistentné. Filozoficky, racionálne, bytostne. Lenže medzi "nebyť zlým" a "byť dobrým" nie je jemný jazykový odtieň, ale obrovská priepasť.

Áno, byť zlým je nekonzistentné.
To si tu povedzme na rovinu a nerobme sa, že to tak nie je.

Lenže potom sa človek zodvihne zo stoličky, že ide spraviť niečo dobré, a uvedomí si, že vlastne nie je dobrý. Že má od toho strašne ďaleko. A príde paralýza, skepsa, neschopnosť niekam sa posunúť a otázka, prečo nedávam, keď brať nechcem. Prečo keď nie A tak stále nie B a kde to teda vlastne som.

Marcus Aurélius si do zápiskov sám pre seba poznačil, že "ako mnohým iným aj tebe samému je dávno známe, že máš k pravej filozofii ďaleko—máš na sebe škvrnu a nemôžeš sa nazvať filozof." Vedel to, poznal to. Grécku osudovosť, márnu snahu človeka vyhnúť sa svojej ľudskosti. Prečítal som všetky jeho zápisky, nedal alebo nemal na to odpoveď. Bojujem a trhám sa zo zlého, aby som nakoniec zistil, že dobré som nedokázal. "Nemusíte to pomenovať prvotný hriech, aby ste vedeli, že existuje," píše Richard Rohr—"je to vlastný tieň, ktorému nerozumiete. Je to iracionálne, nezmyselné, sebadeštruktívne, samovražedné vnútorné rozdelenie, temná stránka." Prečo je tak hrozne ľahké odmietnuť zavraždiť a tak ťažké utrieť po sebe riad, keď viem že to druhého poteší. Pochabosť ľudského srdca. A čo som, keď nie ani dobrý, ani zlý? »Človečí«, no neviem, čo to znamená. "Prečo ma nazývaš dobrým—nik nie je dobrý, iba Boh," povedal Boh keď bol človekom.

Ono medzi "nebyť zlým" a "byť dobrým" je obrovský skok. Je to rozdiel medzi státím v pohodlnej zóne svojho som-vlastne-ok a celkovým vydaním sa nejakému Dobru, ktoré chcem dosahovať a šíriť. A na to už treba vieru, a tým nemyslím nutne tú katolícku. Nekonať zlo je absolútne jasné každému, kto sa zamyslí. Lenže vždy dobro konať, čo to znamená? Aké dobro? A to si nemôžem dať prestávku, a nie je dobro aj oddych a ako v tom myslieť na seba? "Nerobiť zlo" myslíme doslovne a bez okrás. Lenže "robiť dobro" už je obrazné. Od toho prvého k druhému sa to náramne komplikuje; nedá sa to robiť doslovne v rovnakej heroickosti, a tak to radšej zabalíme.

A potom sú tu naše chyby. Aký má zmysel snažiť sa, keď viem, že som toľkokrát pochybil, toľkokrát ešte pochybím a ani teraz vlastne možno nechcem spraviť to najlepšie? Nie som hrdina a konať dobro znie fakt dosť hrdinsky. "Aby bolo niečo dobré, vyžaduje sa, aby bolo všetko súčasne správne—dobro totiž pochádza z úplnej príčiny a zlo z jednotlivých chýb," cituje Akvinský Dionýza. Nie som teda dobrý, lebo už som spáchal zlé a ešte spácham. Ale stačí nerobiť zlo stále a už som v krásnej neutrálnej pôde bežného nevytŕčania z normálnosti. Ako mi je tu dobre a ako to bolo ľahké. Lenže ja, aby som pravdu povedal, keď som vlažný a nezapálený za nič, sa mám chuť vypľuť na zem, a som počul že vraj to tak nejak robí aj Boh. Zdá sa, že tudy cesta nevede a ak aj áno, tak tam v skutočnosti ešte len začína.

Lenže my potrebujeme ľudí rozhodnutých pre dobro. Spoločnosť potrebuje také osobnosti, všetci potrebujeme takých priateľov, deti potrebujú takých rodičov a hlavne naša duša sama pre seba potrebuje takou byť. Inak nehorí, ale (v)šedne. Rozhodnúť sa proti zlu nestačí. Nikto tu k ničomu nezaujíma stanovisko a ak, tak len ako kritiku zlého. Čo je nutné, ale nepripomína nám to niečo? Áno, takto všetci roky kritizovali KDH. Je to málo. Nestačí to. Rozhodnúť sa pre dobro neznamená nekonať zlo. "Aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nič nerobili." Tisíckrát nám to takto povedali, ale takto to bolo hlúpe a plytké. Lenže keď sa nad tým človek zamyslí viac, kdesi hlboko to opäť začína dávať zmysel. Kultúra a umenie, láska a vzdelanie, všetko, čo človek tvorí, sa hýbe vďaka energii, ktorou človek oduševňuje seba a všetko okolo neho. Ak v ňom nehorí rozhodnutie pre nejaké dobro, tak sám len prežíva a svoje okolie konzervuje. Alebo ešte inak slovami Ladislava Hanusa: "Vydať zo seba najvyšší výkon je príkaz života."

Ja posledný rok stojím medzi týmito dvomi krokmi a neviem sa pohnúť. Nikdy som nepovolil v presvedčení, že zlo nechcem, ale práve teraz prekračujem na mieste a viem, že sa mi nechce chcieť dobro. Akvinský vraví, že človek tiahne za tým, čo rozpozná ako dobro. Ja som rozpoznal a nikam netiahnem, sedím si tam, kde som si už postavil svoje stánky, a nikam sa mi nechce. Zdá sa, že Akvinský niečo vynechal. Ako v sebe prebudiť túžbu po dobre? Najvyššie dobro a iné "vesmírne taľafatky", ako by povedal jeden kamarát—na čo to všetko, keď tu je McDonald's a Spotify a keď chceme byť na úrovni tak aj skvelé espresso a Chopin? Za týmto všetkým je úplne iné dobro a každý z nás to vie, len nám—mne! chýba rozhodnutie a možno aj sila snívať o tom najvyššom uprostred týchto och tak skvelých prízemností.

Nie, nemám recept na naštartovanie túžby po dobre, myslím takom tom, ktoré žiada hrozné obete.

My kresťania môžeme na takúto otázku zakričať "Boh" ako magickú formulku. Som presvedčený o tom, že je to pravda, ale nie takto plytko a nie takto talizmanovo. Povedal som na začiatku, že na rozhodnutie pre Dobro treba vieru. Len si to nespájajme hneď s kresťanstvom. Marcus Aurelius veril vo vesmírny poriadok a Sokrates v Ideu Dobra, a obaja to zvládli. Zdá sa, že obaja to zvládali lepšie ako ja. Rozhodnúť sa konať dobro, nielen nerobiť zlo, je skok do neznáma. Je to viera vo vieru, boj o vytrvanie počas boja, a preto to nie je plytké ani talizmanové, a práve preto to môžeme vôbec spájať s Bohom. Ak chceme povedať, že viera je jasná odpoveď, tak len s tým dodatkom, že viera samotná ostáva nejasná. Zopakujem myšlienku Ladislava Hanusa, tentoraz celú: "Vydať zo seba najvyšší výkon je príkaz života. Ostatok, a to je hlavné, čosi tajomného, monumentálneho, sa pridá ako milosť. A je už len dar." Možno má Hanus pravdu v tom, ako to celé funguje, a že je to otázka božej milosti. No zdá sa tiež, že tvrdí niečo podobné, ako ja: milosť sa pridáva, ale najvyšší výkon je príkazom už predtým, rozhodnutie preň teda nie je ľahké ani automatické. Stále sa vyžaduje v námahe a neistote, či sa sľúbená milosť nakoniec pridá. Augustín napokon vraví: "Daj mi čistotu a zdržanlivosť, ale nie hneď!" Tiež uveril a predsa bolo úplné rozhodnutie pre Najvyššie dobro ťažké.

Teda ešte raz: Nie, nemám recept na naštartovanie túžby po dobre. A možno len nemám odvahu jednoducho vykročiť. Len viem, že uspokojiť sa v strede priepasti medzi zlým a dobrým je strašná chyba. A hlavne je to hrozne ďaleko od cieľa. Preto tú cestu hore kaňonom treba hľadať. A občas sa obzrieť, či vlastne šliapeme do správnej strany.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo