Korene židovskej právnej tradície z pohľadu judaizmu, gematrie a dejín Izraela

Objavy starovekých právnych dokumentov na Blízkom východe jasne ukazujú, že právna tradícia – ako ju nachádzame aj v židovskom Tanachu (zvanom tiež מקרא Mikra – Písmo – samotné slovo Mikra je však odvodené z hebrejského קרא kara = „to, čo sa číta“): Tóra (Zákon), Nevi'im (Proroci), Ketuvim (Spisy) – vznikla už v 3. tisícročí pred občianskym
letopočtom (pr. o. l.). V tých časoch bola rozvíjaná najmä Sumermi a východnou vetvou semitských národov (Akkadi, Asýrčania). Fragmenty kódexov Ur-Nammuna, z ktorých niektoré sú písané v kazuistickom štýle, pochádzajú z obdobia tretej dynastie Uru (2050 pr. o. l.). Ďalší významný sumerský kódex je Lipit-Ištarov (okolo r. 1850 pr. o. l.). Najstarší kódex v akkadštine bol objavený v meste Ešnunna (pravdepodobne pochádza z doby kráľa Daduša, asi 1800 pr. o. l.).

Profesor Albrecht E. R. Goetze (1897 – 1971), nemecko-americký chetitológ, ktorý tabuľky študoval a ich preklady neskôr publikoval, v mnohých prípadoch poukázal na pozoruhodnú podobnosť medzi týmito zákonmi a niektorými zmluvnými zákonmi v Tanachu (napr. שמות Šemot/Exodus 21 – 23). Najdôležitejším dokumentom objaveným na Blízkom východe je zákonník babylonského kráľa Chammurapiho (vznikol okolo r. 1700 pr. o. l.). Niektoré tieto zákony pomohli osvetliť aj právny materiál Tanachu. Ide o najrozsiahlejšiu zbierku zákonov, ktorú poznáme z Blízkeho východu. Stredoasýrske zákony pochádzajú z doby Tiglat-Pilesera I. (asi r. 1100 pr. o. l.). Vyznačujú sa drakonickým prístupom (t. j. veľmi prísnym: zločin → tvrdé sankcie) a podrobnými zmluvnými predpismi o manželstve. Bola objavená len jedna tabuľka novobabylonských zákonov, ktoré vznikli okolo r. 600 pr. o. l. Chetitské zákony pochádzajú z doby kráľa Chattušilliša III. (okolo r. 1280 pr. o. l.), kódex však vznikol omnoho skôr. Charakteristickou črtou je rozlišovanie medzi stále platnými zákonmi a zákonmi prekonanými. V Egypte sa síce dosiaľ nepodarilo objaviť žiadnu významnú zbierku zákonov, ale existuje veľké množstvo právnych dokumentov, z ktorých najvýznamnejšie sú manželské zmluvy. Štýl týchto kódexov je kazuistický (založený na konkrétnych prípadoch), porovnateľný s väčšinou právneho materiálu v knihách Tanachu. Výnimku tvoria novobabylonské zákony, kde nachádzame zvykové rozsudky a kazuistika sa uplatňuje len v akýchsi pododdieloch.

Ak porovnávame kazuistické zákony Tanachu so zákonmi starovekého Blízkeho východu, nemôžeme prehliadnuť ich predmetnú podobnosť. Zároveň tu však existujú určité rozdiely v drobnejších detailoch. Právne zvyklosti boli starostlivo zachovávané a prenášané z jednej generácie na druhú. Časť kazuistického materiálu Izraela má svoje korene ďaleko v Mezopotámii a ukazuje na spoločné dedičstvo. To dokonale súhlasí so starozákonným opisom Abrahámovho putovania z Mezopotámie. Ďalšou formálnou podobnosťou je použitie preambuly a epilógu. V Mezopotámii kódexy obsahujú tieto časti preto, aby boli zákony zasadené do presného historického a náboženského rámca. Uvádza sa meno vyhlasovateľa zákona i mená bohov, ktorým je zákon zasvätený. Zmluvný zákon (Zákon Mojžišov) má podobný rámec, v ktorom vystupuje prorok Mojžiš ako ten, kto nariadenia dostal, a B-h ako ten, kto ich činí záväznými.

NIE JE ZÁKON AKO ZÁKON

Pojmy právo, zákon, ustanovenie, nariadenie, predpis bývajú používané ako najčastejšie slovenské ekvivalenty najmä týchto hebrejských výrazov z Tanachu:

• חק chok; napr. ויקרא Va-jikra/Leviticus 7:34 – tu vo význame zákon, ustanovenie, na iných miestach v Tanachu aj vo významoch hranica, zvyk, poriadok...; v modernej hebrejčine (ivrit) ide o štandardný výraz pre zákon [5]; nejde iba o niečo vyslovené, ale ustanovené aj písomne;
• חקה chukka; napr. שמות Šemot/Exodus 12:14 – výraz možno preložiť aj ako zvykový zákon; slová chok či chukka sa príležitostne vzťahujú k novovytvorenej dohode; v náboženskej oblasti vyjadrujú kultický záväzok; v súvislosti s kráľom majú význam kráľovského vyhlásenia;
• חקק chekek; napr.  Sefer Ješa'jahu/Kniha proroka Izaiáša 10:1 – ustanovenie, predpis, uznesenie, rozhodnutie;
• דת dat; napr. Megilat Ester 1:15 – slovo sa objavuje v neskoršej hebrejskej literatúre perzského obdobia a má význam kráľovský výnos, nariadenie, ustanovenie; na iných miestach sa objavuje v súvislosti so zákonom Najvyššieho, miestami tiež ako výraz pre spôsob, obyčaj, právnu zvyklosť; v modernej hebrejčine ide o výraz pre náboženstvo [5], v právnej rovine sa slovo דת dat objavuje len v biblickej hebrejčine;
• מישרים mešarim; napr. תהילים Tehilim/Žalmy 99:4 – v pluráli najmä vo význame priamosť, priamočiarosť, ďalší význam: sudcovská spravodlivosť;
• תורה tora; napr. ויקרא Va-jikra/Leviticus 11:46) – „učenie ako sa má žiť“, náuka, pravidlo, ustanovenie, zákon alebo Zákon (Tóra – Zákon Mojžišov); najčastejšie sa termín používa pre prikázania vo forme imperatívu („čiň toto“), jusívu („učiníš toto“ – ide o príkaz osoby s vyšším postavením osobe nižšieho postavenia; vyskytoval sa aj v
  rodinnom kruhu, napr. vo výchove), prípadne aj zákazov („neučiníš to či ono“) a vetitívnych konštrukcií (negovaných želaní používaných pri zákazoch typu „nech sa nestane, aby si činil to či ono…“); Tóra, ktorú dostal Izrael skrze Mojžiša, je koreňom celej múdrosti židovského národa, viery, správania a zákonov, správneho chovania, mravnosti a všetkých zjavení sveta. Možno ju študovať tak v jej prostom význame, ako aj v jej mystickom obsahu. … Štúdium Tóry má pozitívny vplyv na študujúcich, ako aj na celý svet.
• משפט mišpat; napr. תהילים Tehilim/Žalmy 119:7 – súdne rozhodnutie, rozsudok, vyslovený právny verdikt, súd, pevne stanovená štruktúra právneho spoločenstva, príp. priamy rozkaz vyššej autority; na iných miestach aj vo významoch oprávnenie, povinnosť; ide tiež o starozákonné označenie pre kazuistický materiál či precedenčné právo (napr. שמות Šemot/Exodus 21:1) – tieto zákony sú súdne výroky, ktorými sa potom riadili neskorší Sudcovia. Týmto spôsobom sa vytvorilo tzv. obyčajové právo. Prítomnosť zákonov v kódexoch značí, že boli považované za typické príklady, podľa ktorých sa má postupovať.

Za samostatnú zmienku stojí aj zaujímavý výraz דברים devarim (v preklade slová; plurál od slova davar דבר = slovo, ale aj rozhovor či vec), ktoré je neskôr v tomto texte viackrát uvedené v tvare דברים Devarim. Ide o názov piatej knihy Tanachu, poslednej knihy Tóry (v latinizovanej podobe známej pod názvom Deuteronomium). Slovo je druhou časťou druhého slova tejto knihy. Prvá časť slova je predpona ַה ha-, čiže ukazovacie zámeno tie [slová]. Termín דברים devarim obvykle súvisí s B-žími prikázaniami (napr. Desatoro B-žích prikázaní =  עשרת הדברים Aseret ha-Devarim, teda „Desať slov“). Slovné spojenie עשרת הדברים použité v Tóre (דברים Devarim 4:13 a 10:4) je však iné ako kolokácia עשרת הדיברות Aseret ha-Dibrot, ktorá sa vyskytuje v textoch štyroch epoch židovských učencov známych pod akronymom חז״ל Chazal (חכמינו זכרונם לברכה Hachameinu Zichronam Liv'racha, "Naši mudrci, nech je ich pamiatka požehnaná"). Tieto texty (z obdobia 250 pr. o. l. – 625 o. l.) sú súčasťami Mišny (obsiahlej základnej šesťzväzkovej hebrejskej zbierky zákonov o princípoch Tóry; v preklade Opakovanie; podstata Talmudu), Tosefty (doplnku k ústnej tradícii, teda k Mišne), Talmudu (vznikol rozšírením a okomentovaním Mišny, vytvorením výkladových, folkloristických, alegorických a filozofických diel známych pod aramejským pomenovaním Gemara – Učenie, diskusie rabínskych učencov o Mišne napísané v aramejčine).

V skutočnosti je Talmud pokračovaním Tóry. Existencia slávneho a veľkolepého Jeruzalemského chrámu, početné rituály, precízne vykonávané obrady, obete, starostlivé dodržiavanie príkazov a zákazov vytvorili z Tóry živého ducha Izraela. Bola štátnym zákonom aj prameňom náboženského poznania, sprievodcom v každodennom správaní a základom rodinnej a spoločenskej štruktúry pre všetkých prívržencov sinajského Zmluvného zákona. Po zničení Šalamúnovho chrámu v 6. storočí pred o. l. a neskoršom návrate Židov z babylonského zajatia si židovskí duchovní vodcovia uvedomili, že dôvodom exilu bola aj neposlušnosť voči Mojžišovmu zákonu. Židovský kňaz, pisár a prorok עזרא Ezra (Ezdráš) zhromaždil v 5. storočí pred o. l. starších a znalcov Zákona – tzv. soferim (pisári) – ktorí až do 2. storočia pred o. l. veľmi vážne a dôsledne skúmali a študovali všetkých 613 micvot. Okrem toho opisovali Tóru a niektoré ďalšie časti Písma. Ich niekoľkogeneračné úsilie smerovalo k jedinému hlavnému cieľu – vyložiť židovskému národu všetky B-žie zákony. Boli toho názoru, že ak sa ľuďom priblíži znalosť zákonov, budú ich schopní plniť, a tak na seba znovu neprivolajú B-ží trest a nepôjdu opäť do zajatia. Modifikácie a výklady sa nezapisovali, iba sa ústne odovzdávali z generácie na generáciu.

V trpezlivej dôležitej práci soferim pokračovali ďalšie významné školy učencov (rabínske éry) – zugot, tanaim (odvodené od תנא tana = opakovať, učiť (sa); tanaim boli rabíni farizejského smeru, „hľadači chodníka“, ktorí urobili novú cestu v „lese zákonov“; pôsobili v rokoch 30 pred o. l. – 220 o. l. ), amoraim (v preklade „hovoriaci“; tvorcovia Gemary), savoraim, geonim atď. Generácie priekopníkov Zákona zugot, tanaim, amoraim a savoraim súhrnne označujeme vyššie spomenutým akronymom חז״ל Chazal.

Tanaim vyhlásili všetky uzávery soferim – spolu išlo o tisícky nových zákonov – za sväté a bola im pridelená taká autorita ako samotnej Mikre (Písmu). Svoje rozhodnutie tanaim podložili učením, ktoré odhaľovalo, že prorok Mojžiš dostal od B-ha na Sinaji dva zákony – napísaný zákon (= 613 micvot obsiahnutých v knihách שמות Šemot, ויקרא Va-jikra, במדבר Be-midbar, דברים Devarim) a zákon ústny. Tento druhý zákon sa Mojžiš naučil naspamäť a potom ho odovzdal svojmu nástupcovi Jozuovi. Následne bol posunutý שופטים šoftim – t. j. Sudcom (Otniel, Ehúd, Debora, Gedeon…), ktorí spravovali a viedli izraelský ľud v neľahkom a neistom pojozuovskom predkráľovskom období. Sudcovia odovzdali ústny zákon prorokom a proroci soferim. Na prácu tanaim nadviazali amoraim, ktorí v diele pokračovali až do 6. storočia o. l. 

V období existencie Druhého chrámu boli odporcami farizejov (פרושים perušim = „oddelení“) saduceji – príslušníci majetnej aristokratickej kňazskej skupiny. Saduceji (צדוקים cadokim – odvodené od mena צדוק Cádok = „Spravodlivý“ – židovský veľkňaz za vlády kráľa Dávida a jeho syna Šalamúna, prvý veľkňaz v Šalamúnovom chráme v Jeruzaleme) boli všeobecne neobľúbení, pretože sa usilovali o hierokraciu, dobrovoľne podliehali vplyvu helenizmu (čím sa nebezpečne odkláňali od myšlienok protihelenistického makabejského povstania, ktoré sa odohralo v rokoch 167 – 161 pr. o. l.), spolupracovali dokonca aj s Rimanmi... Farizeji – obhajcovia demokratizácie a oslobodenia židovského života spod kontroly kňazov – prichádzali so saducejmi do mnohých náboženských sporov, pretože cadokim popierali posmrtný život, platnosť ústnej tradície, nutnosť služieb aj mimo chrámu atď. Početnejší a politicky málo aktívni farizeji hlásali vernosť náboženským praktikám (s povolenými úpravami a modifikáciami) a dodržiavanie ústneho zákona. Farizeji zdemokratizovali obrady a znížili vplyv kňazskej nadradenej vrstvy. Judaizmus sa snažili priblížiť bežným židovským domácnostiam. Hlásali spásu pre židov všetkých náboženských prúdov (teda aj pre nadradených sadúcejov, asketických zbožných esénov žijúcich v ústraní – najmä v lokalite Kumrán – i horlivých revolučných zelótov) a dokonca aj pre pohanov dodržiavajúcich tzv. Noemovské zákony (zákaz modloslužby, vraždy, bohorúhačstva, krádeže, prikázanie zriadiť všeobecnú jurisdikciu…). Novozákonným a iným kresťanským prameňom, ktoré hovoria o farizejoch prehnane kriticky, zaujato a, žiaľ, i urážlivo (napr. ako o „hlupákoch“, „slepých vodcoch“, „pokrytcoch“… – Evanjelium podľa Matúša 23. kapitola), nemôžeme prisudzovať takmer nijakú výpovednú či pravdivostnú hodnotu, pretože farizeji boli napriek všetkým vtedajším pohnutým politickým udalostiam a okolitým deštruktívnym kultúrnym vplyvom najlepším stelesnením židovskej náboženskej tradície a ľudskej morálky svojho národa. [7]

Negatívne hodnotenia farizejov vyplývajú len z ich opodstatneného odmietnutia učenia Ješuu ben Jozefa (odsúdeného podľa rímskeho práva a popraveného Rimanmi v roku 30 o. l. – krátko predtým rímsky senát odňal židovskej veľrade právo vykonávať rozsudky smrti)... Farizeji, na rozdiel od sadúcejov, pretrvali aj po roku 70 o. l., kedy pre náhly vzostup spupného a nepriateľského cézarského impéria sa pod rímskymi baranidlami zrútili posvätné múry Druhého chrámu. Židovský ľud z provincie Judea bol, žiaľ, rozohnaný do všetkých kútov sveta... Keď sa Júdejci (Židia) ocitli v cudzích krajinách, s neznámymi zvykmi, boli často a na mnohých miestach zmätení a, pochopiteľne, nevedeli, ako dodržiavať príkazy Tóry. V 1. storočí o. l. museli teda riešiť tisíce praktických problémov. Týkali sa rodinného života, osobnej hygieny, rituálnej čistoty, občianskeho a obradného práva, stravovacích povinností a obetných kultov, dodržiavania a svätenia šabatu atď. Hachamin – poprední židovskí učenci Babylonu, Jeruzalema a iných akademických stredísk – takmer päťsto rokov usilovne pracovali na sformulovaní nových zákonov, ktoré by rozptýleným synom Izraela opäť vysvetlili starodávne mojžišovské myšlienky. Na konci 6. storočia o. l. sa skončila kompilácia Talmudu, ale neprestali vznikať komentáre a dodatky, ktoré sa píšu dodnes. V týchto súvislostiach nemožno nespomenúť známe meno Maimonides (rabbi Moses ben Maimon – akronym: Rambam; n. 1135, Córdoba – z. 1204, Káhira), ktorého vznešeným nositeľom bol významný stredoveký židovský filozof, rabín, lekár, kodifikátor, právnický učenec, sudca, komentátor Talmudu i Tanachu. Jeho dielo Mišne Tóra bola prvým systematickým vysvetlením židovského náboženstva. Jeho články viery – obdivuhodný výsledok dôslednej snahy integrovať všetky dovtedajšie prístupy k téme do jednotného stručného a zrozumiteľného kódexu – sa dodnes s obľubou citujú alebo sa nachádzajú vo forme parafráz v moderných židovských modlitebných knižkách. Vďaka Mosesovi ben Maimonovi a ďalším generáciám učencov postupne pribúdala rozsiahla rabínska literatúra, výklady, kompendiá... 

Najvýznamnejším takýmto súhrnom židovského náboženského práva je kódex ערוך שולחן Šulchan aruch; napísal ho popredný sefardský učenec a rabín Josef ben Efraim Karo (1488 – 1575). Celkový súhrn židovského náboženského práva – biblického práva, rabínskeho a talmudistického práva a tiež tradícií a zvykov – označuje pojem halacha הלכה (odvodený od hebrejského slovesa הלך holech = chodiť, kráčať). Samotný pojem má však mnoho významov: spôsob života človeka, zákon, zvyk, ustanovenie, obyčaj, tradovaný zákon; zákonodarné časti vzťahujúce sa na predpisy v Talmude a vo všetkých učených židovských knihách... Predpokladá sa, že slovné spojenie הדיברות עשרת Aseret ha-Dibrot bolo vytvorené samotnými veľkými učencami (Chazal), aby rozptýlili akúkoľvek predstavu, že ide o najdôležitejšie prikázania. Výraz הדברים עשרת Aseret ha-Devarim – prekladaný aj ako „Desať prikázaní“ – totiž môže vzbudzovať dojem, že sú to mimoriadne dôležité prikázania. Avšak slovo דיברות dibrot je plurálom slova diber – podstatného mena odvodeného zo slovesa ledaber (hovoriť). Ide teda o samotný čin reči, výrok. Na porovnanie môže poslúžiť verš z knihy Sefer Jirmijahu (Kniha proroka Jeremiáša; tento prorok pôsobil v období tesne pred zánikom Judského kráľovstva: približne v rokoch 627 pr. o. l. – 586 pr. o. l., kedy bol Jeruzalem zničený Babylončanmi):

.והנביאים יהיו לרוח והדבר אין בהם כה יעשה להם
„Ve-hanebi'im jihju le-ruach ve-ha-diber ejn ba-hem koh ja'ase la-hem.“ (Sefer Jirmijahu 5:13)

„A proroci sa stanú (budú) vetrom, a (ten) výrok (vyjadrenie, výpoveď) nie je v nich; tak nech sa im stane."

Vo vyššie citovanom verši – z prvej časti knihy Sefer Jirmijahu, kde sú zachytené prorokove výroky a súdy proti Jeruzalemu a Judskému kráľovstvu za prestúpenie B-žích nariadení) – prorok Jeremiáš tvrdí, že [falošní] proroci budú ako vietor (doslovne „k vetru“, ovládaní vetrom, odviati, zahnaní…), pretože ohlasujú veci, ktoré im neboli zjavené B-hom, „nie je v nich ten (pravý, pravdivý) výrok“, t. j. výrok Najvyššieho. Židovská tradícia teda nehovorí o „Desiatich prikázaniach“, ale o „Desiatich výrokoch“, ktoré adresoval B-h priamo izraelskému ľudu a boli súčasťou veľkého zjavenia na Sinaji. Toto zjavenie samotné však nemožno považovať za Zákon, a to z jednoduchého dôvodu. Ako už bolo uvedené na predchádzajúcich stránkach, sinajské zjavenie patrí do širšej kategórie – do kategórie zmluvy. Hovorí sa o ňom aj ako o „svedectve“ (שמות Šemot 40:20), ktoré popisuje zmluvný poriadok života. Ako dôkaz, že naozaj ide o jedinečnú teokratickú zmluvu, možno použiť komparáciu s dochovanými zmluvami iných starovekých blízkovýchodných národov (Asýrčania, Babylončania atď.), ktoré určovali vzťah medzi pánom a vazalom (napr. kráľom a podrobeným národom). Porovnanie ukazuje niekoľko zaujímavých styčných bodov medzi týmito dvomi druhmi právneho materiálu – napr. použitie priameho štýlu „ja-ty“, ale najmä kompozícia zmlúv:

• preambula (v nej je definovaný pán zmluvy),
• historický prológ (= enumerácia dobrodenia, ktoré v minulosti vyplynulo z moci a priazne tohto pána),
• výpočet vazalových povinností (= najdlhšia a najdôležitejšia časť),
• požiadavka vernosti pánovi,
• negatívne vymedzenia úplného zákazu nepriateľských zväzkov,
• administratívny úzus obnovovať zmluvu o vazalstve v nasledujúcich generáciách atď.

Zásady spísané v שמות Šemot 20:2 – 17 boli rozpracované kazuistickou formou v knihe zmluvy (שמות Šemot 20:22 – 23:33) a slúžili ako právny základ pri ratifikácii zmluvy (שמות Šemot 24:1 – 8). V knihe דברים Devarim sa táto zmluva obnovuje (v súlade so spomínaným administratívnym úzusom).

Chok, mešarim, tora, mišpat, devarim… Tieto i ďalšie hebrejské termíny vznikli ako právny materiál z výroku osoby s vyššou autoritou. V náboženskej oblasti je to B-h, v právnej oblasti to môže byť kráľ, sudca či rada starších, v rodinnom prostredí otec alebo matka.

ŠTÝL, PÔVOD A CHARAKTERISTIKA ZÁKONOV STAROVEKÉHO IZRAELA

Zákony starovekého Izraela možno rozdeliť z hľadiska formulácie do troch skupín:

1. plne izraelské nepodmienené a nezvratné (apodiktické) zákony zložené z
   pozitívnych a negatívnych prikázaní – („Budeš [činiť to a to], Nebudeš [činiť to a to]“),
2. zákony príbuzné apodiktickej forme zložené z prechodníkových (transgresívnych)
   konštrukcií – („Človek robiaci to a to [zlé], bude tak a tak potrestaný.“),
3. prípadové (kazuistické) zákony (forma pravdepodobne prevzatá od Kanaáncov) –
   („Ak človek...“). Typická formulácia má začínať ki alebo 'im („Ak...“) a uviesť prestúpenie v podmienkovej vete; právny verdikt nasleduje v hlavnej vete podmienkového súvetia.

Zákony starovekého Izraela možno charakterizovať na základe troch pozoruhodných atribútov:

1./ nedostatok právnej teórie (chýbajúce logické súvislosti a odôvodnenia)
Ide o spoločný rys izraelského Zákona a zbierok zákonov starovekého Blízkeho východu. Všeobecne Tóra neobjasňuje dôvody prikázaní, ba ani to, čo sa javí ako dôvod prikázania, nie je úplným dôvodom. Sú prikázania, ako zákaz vraždy či lúpeže, ktorých dôvody sú bezprostredne pochopiteľné, a také, ktorých dôvody presahujú možnosti ľudského rozumu; tieto sa nazývajú chukim. Koniec koncov žiadna z týchto dvoch skupín sa neprieči ľudskej logike. [10]

2./ nerozlišovanie medzi občianskym a trestným právom (a v podstate ani medzi náboženskými a sekulárnymi zákonmi)

Na vysvetlenie použime sedem stručných, no výstižných príkladov:

2.1: dnes kvalifikovaný trestný čin krádeže bol v hebrejskom zákone považovaný za občiansky spor a požadovala sa náhrada škody v naturáliách (malo dôjsť k obnoveniu rovnováhy); na priestupok sa nahliadalo z takýchto hľadísk: krádež hnuteľného majetku zvereného do starostlivosti – שמות Šemot 22:6 – 12; trest: dvojnásobná kompenzácia), krádež dobytka (v nomádskej a polonomádskej spoločnosti bolo vlastníctvo dobytka životne dôležité; takáto krádež bola teda chápaná ako ťažké previnenie; najčastejší trest: náhrada škody v presne určených násobkoch), únos (hrozil zaň trest smrti – שמות Šemot 21:16);

2.2: vražda: rozlišovalo sa medzi úkladnou vraždou a neúmyselným zabitím (שמות Šemot 21:12 – 14) – prvý prípad bol trestaný smrťou, v druhom prípade bolo možné ujsť do niektorého zo šiestich tzv. útočištných miest (na tie sa vzťahovali zvláštne zákony – דברים Devarim 4:41 – 47 a דברים Devarim 19:2 – 7);

2.3: za násilie rôzneho druhu boli udeľované rôzne tresty (שמות Šemot 21:21 – 26) – od povinnosti poskytnúť náhradu, kompenzáciu (napr. v prípade ublíženia na zdraví) až po trest smrti (napr. za násilie páchané na vlastných rodičoch); úplne výnimočným zákonom na celom Blízkom východe bol staroveký hebrejský zákon o násilí páchanom na otrokoch (rozlišovalo sa však medzi hebrejským otrokom a otrokom-cudzincom) – v prípade fyzického poranenia musel byť otrok prepustený na slobodu: „Ak niekto vybije svojmu otrokovi alebo svojej slúžke zub, prepustí ho za jeho zub na slobodu.“ – שמות Šemot 21:27);

2.4: nedbalosť a poškodenie – išlo o vážne previnenie vo všetkých blízkovýchodných kultúrach (napr. שמות Šemot 21:29);

2.5: prečin morálnej a kultickej povahy (napr. konanie v rozpore s princípom ochrany sirôt a vdov; nedodržanie predpisov týkajúcich sa svätostánku (משכן miškan) – predchodcu Jeruzalemského chrámu – o týchto zákonoch podrobne hovorí tretia kniha Tóry ויקרא Va-jikra);

2.6: rodinný zákon – zákony o manželstve, deťoch, rozvode a dedičstve (ויקרא Va-jikra 18; דברים Devarim 24:1 – 4 a דברים Devarim 25:5 – 10);

2.7: zákon odplaty (lex talionis/ jus talionis; hebr. מידה כנגד מידה mida keneged mida = „miera za mieru", „...oko za oko...“) – שמות Šemot 21:23 – 25; nešlo o primitívnu formu zákonodarstva, ale zákon mal práveže odrádzať od vraždenia (krvnej pomsty) a svojvoľných činov násilia.

3./ dávna tradícia medzinárodného zákona

Na Blízkom východe boli objavené desiatky vzácnych tabuliek so zmluvami medzi rôznymi národmi (paritné dohody medzi rovnocennými partnermi, zmluvy vazalské, mierové, obchodné…). Izraelský národ uzatváral všetky typy vymenovaných zmlúv (napr. vazalskú s Gibejcami, paritnú s Feničanmi atď.). Princíp uzatvárania vazalských zmlúv vychádza z právneho materiálu דברים Devarim 20:10 – 14. Tieto zákony sú obsiahnuté v rôznych zákonníkoch starovekého Izraela:

1. Zmluvný zákonník – najstarší z hebrejských zákonov, keďže jeho jadro siaha k Mojžišovi. Predpokladá sa, že niečo z kazuistického materiálu spadá do doby, kedy ešte praotec Abrahám žil v Mezopotámii (kde, mimochodom, fungoval tiež veľmi pozoruhodný právny systém). Starší právny materiál sa neustále prispôsoboval novším podmienkam. V knihe שמות Šemot je zákonník zasadený do určitého historického rámca, a tým je ustanovenie zmluvy na hore Sinaj. Tieto zákony figurujú ako zmluvné nariadenia, nepokrývajú však všetky možné oblasti, sú len akýmsi torzom či výťahom zo zákonov.
2. Deuteronomistický zákonník – (דברים Devarim 12 – 25) – ide o kodifikáciu starých hebrejských zákonov z neskoršej doby (snáď z doby panovania judského kráľa Joziáša, 640 – 609 pr. o. l.). Bolo by chybou myslieť si, že vyhlásenie zákona naznačuje dobu jeho vzniku. Mnohé zo zákonov majú archaický charakter a niektoré z nich sa podobajú Zmluvnému zákonníku (napr. שמות Šemot 23:15 a דברים Devarim 22:23 – 29). Väčšina týchto ustanovení je zrejme teda staršieho dáta. Ako už mnohí bádatelia poukázali, דברים Devarim v niektorých prípadoch obsahuje starobylý materiál, nedá sa však vylúčiť, že bol pripojený i materiál mladší (k tomu mohlo dôjsť v dobe kráľa Joziáša).
3. Zákon svätosti – (ויקרא Va-jikra 17 – 26) – Názov sa odvodzuje z vety: כי קדוש אני יהוה מקדשכם ("...pretože svätý som ja B-h, ja vás posväcujem.") – ויקרא Va-jikra 21:8; Zákonník obsahuje hlavne predpisy týkajúce sa svätyne a kňazov.
4. Konečný súhrn (kompilácia) zákonov
   Mnohé zo zbierok zákonov dlho neexistovali v takej presnej podobe, v akej ich nachádzame v Tóre. Zbierky boli vytvorené po návrate z babylonského zajatia (návrat do Judska bol povolený až v r. 537 pr. o. l.), pričom niektoré zákony sa upravovali vzhľadom k novým podmienkam. Definitívnu podobu získali až asi v r. 450 pr. o. l. v dobe proroka Ezdráša. 

VO SVETLE GEMATRIE

Jedinečný pohľad na význam hebrejských slov nám poskytuje metóda gematrie [7], ktorej esenciou je nachádzanie zmyslu v numerických hodnotách jednotlivých hebrejských písmen a celých slov. Keďže každé písmeno hebrejskej abecedy má svoju číselnú hodnotu, môžeme sa takto dopracovať napríklad k ciferným súčtom celých slov. Základný predpoklad je, že medzi slovami s rovnakou číselnou hodnotou existuje určitá kľúčová súvislosť, prepojenosť, ktorá osvetľuje význam všetkých týchto výrazov. Pozrime sa teda na číselné hodnoty aspoň niektorých z vyššie uvedených ôsmich slov. Analýza všetkých ôsmich by zabrala mnoho strán, ale zamerajme sa aspoň na slová tora a dat. Na určovanie ciferných súčtov si zvolíme najbežnejšiu, úplne štandardnú a základnú gematrickú metódu – הכרחי מספר Mispar Hechrachi (nazývaná aj Mispar ha-Panim), v ktorej je každému z dvadsiatich dvoch písmen hebrejskej abecedy priradená jeho základná hodnota (1 – 9, 10 – 90, 100 – 400). Ako príklad takéhoto jednoduchého počítania použime slovo חק (chok) zložené z dvoch písmen – chet ח a kof ק. Písmenu chet ח prináleží číselná hodnota 8, písmenu kof 100 ק. Slovo חק (chok) má teda numerickú hodnotu 108. Analogicky by sme takto k druhému slovu חקה (chukka) priradili číselnú hodnotu 113, k tretiemu slovu חקק (chekek) 208, k štvrtému slovu משפט (mišpat) 429, k piatemu slovu דת (dat) 404, k šiestemu slovu מישרים (mešarim) 600 a k siedmemu slovu תורה (tora) známu číselnú hodnotu 611, čo podľa všeobecne známeho výkladu korešponduje s počtom prikázaní (מצוות micvot) zachytených v Tóre, ktoré sprostredkoval židovskému národu Mojžiš. Do celkového počtu prikázaní – 613 (שס"ה מצוות šesa micvot – 365 negatívnych a רמ"ח מצוות micvot remach – 248 pozitívnych = biblické právo) – chýbajú ešte dve prikázania: podľa tradície ide o prvé dve prikázania Desatora, ktoré boli zvestované izraelskému ľudu priamo z úst Najvyššieho. Podrobnejšie analyzované slovo דברים (devarim) by nadobudlo hodnotu 256, čiže takú istú ako napr. hebrejské meno אמריה Amariah = „(za)sľúbený B-hom“, doslovný preklad: „B-h povedal/zasľúbil“ – nie náhodou išlo o časté meno kňazov v Izraelskom i Judskom kráľovstve (Sefer Ezra/Kniha proroka Ezdráša 10:42, Divrej ha-Jamim/Knihy kroník 23:19 atď.); číselná spojitosť poukazuje na „slová [Najvyššieho]“ ako na zasľúbenia.

Vráťme sa však k slovu תורה (tora). Číselnú hodnotu 611 má aj hebrejský výraz יתרא (jitra) – s významom dokonalosť; hojnosť, blahobyt. Pri zákonoch zachytených v Tóre, dokonca aj pri tých, ktoré majú akoby sekulárny charakter, je dôraz kladený na ich náboženskú podstatu. Podľa židovskej vierouky ich vyhlásil B-h v záujme svojho ľudu, ktorý si VYVOLIL nie v zmysle nadradenosti, ale na to, „aby verný B-ží obraz prenášali ďalej na ľudstvo, aby sa stali pre ostatný svet učiteľmi B-žej cesty, kráľovstvom kňazov a svätým národom, poverení byť svetlom národov. Izrael môže dúfať, že splní svoje určenie dodržiavaním Tóry a Prikázaní, ktoré mu B-h dal vo veľkom zjavení na Sinaji.“

Zohľadniac náboženskú podstatu týchto zákonov prichádzame k záveru, že v židovskom náboženskom ponímaní: Tóra (Zákon) = dokonalosť, čiže יתרא (jitra) dodržiavanie prikázaní vedie zákonite k požehnaniu, čoho prejavom je podľa Tóry aj hojnosť, blahobyt – tieto prejavy nie sú obmedzené len na hmotný rozmer. Požehnanie je zároveň jednou z významových asociácií druhého písmena hebrejskej abecedy ב bet (číselná hodnota: 2).

Jednoduchou logickou implikáciou sa dostávame k spojeniu číselných hodnôt slova יתרא a písmena bet ב :

• 611 + 2 = 613 (תורה Tóra). 

Tóra teda nie je „len“ o prikázaniach, nariadeniach, súdoch, trestoch, ale súčasne a neoddeliteľne aj o požehnaní. „Plnenie týchto prikázaní má pozitívny vplyv na tých, čo ich plnia, a na svet ako celok.“ Ak bola spomenutá náboženská podstata zákonov v Tóre, potom je potrebné zmieniť sa ešte o jednom výnimočnom ryse týchto zákonov (výrazne odlišnom od právnej tradície Blízkeho východu) – zákony sú vydané s cieľom vyvýšenia B-žej milosti. Najvyšší (B-h) v zákonoch spoločenstva zmluvy aktívne vystupuje a jedná. Spojenie zákonov so zmluvou je záväzkom k ich dodržiavaniu. Porušením zmluvy sa poruší aj vzťah k Najvyššiemu. Zákony majú teda podvojný charakter – vovádzajú do života lásku k B-hu a súčasne i lásku k blížnemu.

Tóra židovskému národu zjavila, že prikázania boli utvorené pre blaho celého národa a že skrze ne smie človek dúfať, že docieli dokonalosť a splní svoju životnú úlohu. Prikázania sú skutočne to, čo v tomto ohľade potrebuje žid ako jednotlivec aj židovské spoločenstvo.

Oblúkom súvislostí sa dostávame od druhého zvoleného slova דת (dat) k slovu חשמון (Chešmon). Chešmon bolo mesto na juhu Judského kráľovstva, pôda v okolí musela byť zrejme veľmi úrodná, o čom hovorí preklad pomenovania tohto mesta – bohaté, honosné, príp. hojnosť, úrodnosť, nadbytok. Obe slová (dat aj Chešmon) majú číselnú hodnotu 404 a existuje medzi nimi veľmi podobná spojitosť ako medzi slovami תורה (tora) a יתרא (jitra). Použitím významových asociácií písmen dalet ד (= dvere, brána k priestorom) a tav ת (= hranica, medza) prichádzame k zaujímavému záveru: Ustanovenia a vzájomne prepojené zákony – rodinné (patriarchálne, kmeňové...), náboženské (B-žie, kňazské, levitské, sprostredkované prorokmi), politické (kráľovské, vojenské a i.) – sú dvere vedúce do bezpečného ohraničeného priestoru, chránia toho, kto sa nimi riadi, kto ich dodržiava.

Urobme krok späť k slovu יתרא (jitra), ktoré je odvodené od slovesa יתר (jatar) – vyčnievať, prevyšovať; byť ponechaný, zostať. Sloveso jatar sa objavuje napríklad v mnohých starozákonných menách, napr. יתרא Jitra (otec Amazu, veliteľa vojska vzbúrenca Absaloma, syna kráľa Dávida), יתרעם Jitream, הותיר Hotir, יתרו Jetro (madiánsky kňaz a knieža, Mojžišov svokor; dnes významná postava v drúzskej náboženskej tradícii; pomohol Mojžišovi ustanoviť sudcov z ľudu izraelského, aby Mojžiša odbremenil), אביתר Abiatar (syn kňaza Achimelecha, jediný z kňazov , ktorý prežil vraždenie v kňazskom meste Nob, ktorého sa dopustil Doeg Edomský na pokyn kráľa Saula). K úradu kňaza, akým bol aj Abiatar, patrili tri hlavné povinnosti: prisluhovať v miškane (až kým nebol neskôr za vlády kráľa Šalamúna vybudovaný Chrám v Jeruzaleme), vyučovať ľud Zákonu a dopytovať sa vôle Najvyššieho. Jednou z pridružených kňazských úloh bolo vynášanie právnych výrokov v ťažkých prípadoch (דברים Devarim 17:8 – 13). Kňazský súd
bol konečný, pretože bol považovaný za súd božský.

Rovnaké gematrické analýzy by boli iste zaujímavé aj pri zvyšných piatich slovách a pri použití ďalších dvadsiatich štyroch gematrických metód, no stále platí, že stručnosť je zdvorilosť literáta, takže pozrime sa ešte na poslednú oblasť – vplyv izraelskej právnej tradície na súčasné právne systémy v západnej kultúre.

ŽIDOVSKÝ PRÁVNY SYSTÉM OD ČIAS EXILU AŽ DO OBNOVY ŽIDOVSKEJ ŠTÁTNOSTI V ZEMI IZRAEL

V predchádzajúcom texte sa už objavila informácia, že po podvrátení Jeruzalema (Babylončanmi v r. 586 pr. o. l. a Rimanmi v r. 70 o. l.) sa Júdejci (Židia) stali rozptýleným národom (a súčasne najpozoruhodnejším putujúcim národom všetkých čias). Ocitli sa v rôznych oblastiach starovekej židovskej Palestíny, ale aj Európy, severnej Afriky, strednej i východnej Ázie, žili pod rôznymi právnymi systémami... Avšak ani to im nezabránilo v rozvíjaní svojho vlastného práva a v snahe riadiť sa ním aj na cudzích územiach, a tak cieľavedome bojovať o zachovanie židovskej identity, kultúry, náboženstva... Rozvinuté a v niektorých ohľadoch i nadčasové židovské právo malo významný vplyv napríklad na formovanie rímskeho práva (spolu s právnou tradíciou starovekého Grécka), neskôr i na európske právne systémy (napr. na anglické právo), následne i na americkú Deklaráciu nezávislosti (1776) a Ústavu Spojených štátov (prijatú v septembri 1787) – prelomových dokumentov na ceste k demokracii, ktoré spolu s duchom osvietenstva ovplyvnili ráz Európy v pohnutom období vrcholného novoveku. 

Postupom času sa, samozrejme, menilo a vyvíjalo aj židovské nahliadanie na jednotlivé body zákona, dochádzalo k rozkolom, vznikali rôzne prúdy judaizmu (v súčasnosti existujú tri hlavné): ortodoxní židia (Charedim: ultraortodoxní židia – Chasidim: zbožní; Mitnagdim: odporcovia chasidizmu – a Datim: moderná ortodoxia), reformný prúd (neológia, progresívny judaizmus) a konzervatívny judaizmus (Masortim). Veľmi stručne vyjadrené, ortodoxní židia veria, že zákony Tóry a Talmudu spísané pred mnohými stáročiami sa musia i naďalej prísne dodržiavať. Rešpektovaná je celá sústava židovského zákona od Tóry až po jej verných interpretov (spomínaní autori Talmudu, Maimonidove veľdielo Mišne Tora, zákonník Šulchan Aruch…). Ortodoxní rabíni sa nikdy nepokúšali prispôsobovať judaizmus prostrediu, ale aplikovali Zákon aj v tých najkomplikovanejších podmienkach. Reformný prúd považuje tradičné židovské náboženské a morálne zákony za sprievodcu životom, ale nie sú záväzné vo všetkých detailoch a podrobnostiach. Ako záväzné uznáva iba etické starozákonné nariadenia, odmieta ostatné zákony, rituály a obrady, ak nie sú určené na pozdvihnutie a posvätenie života. Konzervatívny judaizmus je akýmsi kompromisom medzi ortodoxným a reformným prúdom. Akceptuje zjavenú autoritu Tóry a Talmudu a neskorších komentárov, no povoľuje zmeny pri praktizovaní vierovyznania, ak ich diktuje logika a neprotirečia starým zákonom. Toto hnutie prijalo niekoľko reformovaných zvykov (napr. neskoré večerné modlitby v piatok, pomiešané miesta v synagóge, vedľajšie používanie jazyka danej krajiny pri bohoslužbách atď.).

Na starovekom židovskom práve (ktoré sa ďalej rozvíjalo v období stredoveku a v ďalších epochách) je pozoruhodných niekoľko jeho prirodzených súčastí, kľúčových a záväzných aj pre fungovanie modernej sekulárnej demokratickej spoločnosti v mnohých súčasných štátnych zriadeniach:

(Poznámka č. 1: Keďže, ako bolo uvedené vyššie, v židovskej právnej tradícii splýva sekulárny a náboženský charakter zákonov, komentáre k nasledujúcim princípom budú vychádzať zo židovskej vierouky a dejín biblického Izraela.)

1./ princíp rovnosti

Tóra učí, že Hašem stvoril Adama, prvého človeka, ako otca všetkých národov. Všetci ľudia sa teda rodia rovní a zákon by s nimi mal zaobchádzať rovnako. Toto sa dnes uznáva ako hlavný právny princíp. Hoci myšlienka rovnosti pred zákonom začína Tórou, starovekí Hebreji spočiatku neuznali plný význam tohto princípu. Podobne ako u iných národov Blízkeho východu, ani u Hebrejov nemala žena rovnaké práva ako muži (napr. ženám sa obvykle nedovoľovalo predstúpiť pred súd ako svedok). Napriek tomu môžeme pravdivo konštatovať, že židovské zákony prisudzovali ženám badateľne viac práv a ochrany, než to bolo tradíciou u vtedajších blízkovýchodných národov (Edom, Moáb, Amon, Egypt...). Ďalšou analyzovanou oblasťou by mohlo byť napríklad otroctvo, ktoré v istej podobe fungovalo aj v starovekom Izraeli. Otrokmi neboli len príslušníci cudzích podmanených národov, ale samostatnou kategóriou sa stali židovskí otroci – dlžníci (ktorí potrebovali splatiť svoj dlh) alebo zlodeji (súd im nariaďoval otroctvo vtedy, ak neboli schopní vyplatiť náhradu poškodeným). Zaobchádzanie s nimi malo skôr patriarchálny charakter a platilo pre nich právo na sobotňajší odpočinok, účasť na slávení sviatkov, možnosť byť správcom hospodárstva a subjektom niektorých právnych vzťahov.

2./ zákony platné pre všetkých

Tóra neuznáva tradíciu panovníkov vládnucich božským právom, preto až do obdobia okolo roku 1030 pred o. l. nemal hebrejský ľud kráľa. Prvým kráľom Izraela sa stal Saul z kmeňa Benjamin, pomazaný za kráľa prorokom Samuelom. Avšak ani Saul, ani ďalší králi, ktorí po ňom nasledovali, nikdy neboli považovaní za bohov alebo veľkňazov povolaných
interpretovať vôľu Najvyššieho. Rovnako ako všetci ostatní Izraeliti, aj oni sa museli riadiť Desiatimi výrokmi Aseret ha-Dibrot a ostatnými zákonmi Tóry. Jedine Tóra, nie rozmary kráľov, bola považovaná za hlavný zákon krajiny.

3./ vláda väčšiny

Pod touto súčasťou židovského práva sa rozumie najmä komunitné a väčšinové rozhodovanie nezhôd medzi učencami či predstavenými ľudu o význame B-žích zákonov, súdnych výrokov sudcov a neskôr (v období exilu) rozhodnutí rozptýlených židovských spoločenstiev, náboženských obcí. Od r. 70 o. l. žil židovský národ pod nadvládou
cudzích národov (hoci nezabúdame na Bar Kochbov židovský štát v 2. storočí o. l. a židovskú Jeruzalemskú autonómiu fungujúcu v rokoch 614 - 617 o. l. - tesne pred islamskou kolonizáciou židovskej Palestíny), praktizovať mohol teda iba obmedzené formy samosprávy. V stredovekých európskych sídlach vznikali ešte pred nástupom getoizácie židovské mestské rady. Tieto rady dozerali na náboženské, vzdelávacie, dobročinné a ekonomické činnosti.

4./ sloboda prejavu

Medzi starovekými Hebrejmi zohrávala dôležitú úlohu tradícia slobody prejavu. Proroci otvorene hovorili proti svojim kráľom, kňazom a ľudu a napomínali ich za nedodržiavanie nariadení Tóry. Počas dlhej histórie sporov o význame Tóry nebol nikto súdený či popravený za herézu alebo vystupovanie proti náboženskej doktríne. Aj keď väčšina rozhodovala o právnych otázkach, menšina mala možnosť byť vypočutá a ich názory sa často písomne zaznamenávali.

5./ právo na spravodlivý súd

V Judsku mal (v čase existencie Druhého chrámu v Jeruzaleme) súdny systém tri úrovne:

• Najvyšší súd (veľrada) bol Veľký sanhedrin (Sanhedrin gedola), ktorý mal 71 členov – 69 sudcov, predseda (nasi – v preklade princ; spravidla išlo o veľkňaza), podpredseda (av bejt din). 24 miest v Sanhedrin gedola patrilo saducejom, 24 starším z radov farizejov, 22 učiteľom Písma (tiež boli farizeji). Súdne konania viedol veľkňaz, ktorý bol saducej. V dobe Druhého chrámu sa najvyšší súd schádzal každý deň (okrem šabatu a sviatkov) v chrámovej komnate (súdnej hale) v Jeruzaleme. Sanhedrin gedola nemal len súdnu funkciu, ale vydával aj zákony, rozhodoval o veľkňazovi, riešil spory, bol dozorným orgánom (chrámu, kráľa…).
• Menší súd (Sanhedrin ktana) s dvadsiatimi tromi sudcami sa zaoberal riešením tzv. dinej nefašot ("prípadmi týkajúcimi sa života [a smrti]") – vynášaním rozsudkov smrti, príp. fyzických trestov (bičovanie – "štyridsať rán bez jednej").
• Existovali aj nižšie súdy s tromi sudcami (bejt din), ktoré sa väčšinou venovali tzv. dinej mamonot („prípadmi týkajúcimi sa peňazí“) – teda občianskym a trestným záležitostiam.

Pod nátlakom Rímskej ríše bol Sanhedrin rozpustený na konci prvej štvrtiny 5. storočia o. l. (355 rokov po zničení Druhého chrámu v Jeruzaleme). V krajinách exilu sa o spravodlivosť v rámci komunít starali malé trojčlenné židovské súdy. Mnohé časti Tóry, Talmudu a zákonných kódexov popisovalo presné postupy spravodlivého procesu. V Mišne sa nachádza jedna obsiahla kapitola pravidiel a zákonov, ktoré treba dodržať pri zatknutí a súdnom konaní, ďalšie príkazy nachádzame v knihách שמות Šemot a דברים Devarim (napr. nikto nemôže byť zatknutý, ak hrá nejakú rolu podplácanie – שמות Šemot 23:8; súdny proces sa nemôže konať po západe slnka; žalovanému nemožno dovoliť vypovedať proti sebe; sudcovia musia byť humánni a priateľskí atď.). Tradičné židovské súdy nemali nijakých vyškolených právnikov, ktorí by vystupovali na pojednávaniach. Súdny spor (obvinenie previnilca) predkladala rade obeť samotná, alebo, ak išlo o vraždu, príbuzný ("pomstiteľ krvi"), prípadne niekto, koho určil súd. Obvinený sa mohol brániť sám alebo požiadať niekoho iného, aby za neho prosil. Medzi dôkazy patrili dokumenty, predmety, no najmä výpovede svedkov (dvaja alebo traja svedkovia museli v svedectve súhlasiť vo všetkých jednotlivostiach – דברים Devarim 19:15). Sudcovia podrobovali svedkov náležitému krížovému výsluchu za prítomnosti obvineného. Na rozdiel od západného spôsobu najprv sa prednášala obhajoba a až po nej obžaloba (ako prvé sa museli vymenovať dôvody, prečo obvinený nemohol skutok vykonať). Samotné nepriame dôkazy či dokonca priznanie nikdy nestačili na to, aby bol niekto po obžalobe uznaný vinným a odsúdený. Svedkovia, ktorí porušili výrok Najvyššieho zakazujúci vydávať falošné svedectvo, čelili rovnakému trestu, akým by trpela osoba poškodená ich svedectvom nezaloženom na pravde. Najmladší zo sudcov vyslovoval svoj názor ako prvý, aby nebol ovplyvnený staršími sudcami. Sudcovia potom zvážili argumenty obhajoby i obžaloby a rozhodli o rozsudku väčšinou hlasov. Všetkých 71 členov nemuselo byť vždy prítomných, ale minimálny počet prítomných členov musel byť 23. Keď bolo minimum prítomné, stačilo 11 hlasov na oslobodenie. Na odsúdenie bolo potrebných 13 hlasov.

Princíp rovnosti, sloboda prejavu, vláda väčšiny, právo na spravodlivý súd i mnohé ďalšie demokratické princípy zostali dedičstvom izraelského národa aj po roku 1948, kedy si židovský ľud obnovil štátnosť v národnej domovine židovského národa a vznikol moderný štát Izrael! Dnes sa táto jediná demokratická realita na Blízkom východe už striktne neriadi starými hebrejskými zákonmi Tóry. Izrael prijal moderné postupy a individuálne práva príbuzné tým, ktoré poznáme zo západných právnych systémov (Veľká Británia, USA, Francúzsko...). Mnohé z týchto postupov a zákonných noriem však boli vyvinuté práve na základe starodávnych zásad židovského práva. Judaizmus zohral významnú úlohu vo vývoji západnej kultúry aj pre svoj jedinečný a nepopierateľný vzťah s kresťanstvom, dominantnou náboženskou silou Západu. Hoci kresťanská tradícia načrela aj do iných zdrojov, v zásade uchovala starozákonné posvätné texty ako neoddeliteľné súčasti biblického kánonu.

Západnú civilizáciu však neovplyvnil len judaizmus a jeho ucelený komplex náboženských zákonov a ustanovení, ale aj vytrvalosť a nezlomnosť židovského národa, ktorý strávil veľkú časť svojich dejín v exile. Exil má tri základné funkcie: 1.) odstrániť všetky možné nedostatky, ktoré nebolo možné odstrániť v rámci normálneho života v Erec Jisrael; 2.) trestať prestúpenia Zákona; 3.) zabezpečiť blaho ľudstva. V dejinách židovského národa by sme mohli každému obdobiu exilu priradiť aj niekoľko ďalších úloh – napr. exil v Egypte na úsvite dejín biblického Izraela mal za úlohu pripraviť ľud na prijatie Tóry (Zákona) a príchod do Zasľúbenej zeme – Ha'arec hamuvtachat – s cieľom uspôsobiť ju tak na jej významnú úlohu v dejinách.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že židovský národ žijúci v exile ovplyvnil iné národy priamo i nepriamo. Do istej miery možno tomuto vplyvu ďakovať za to, že sa duch Izraela a jeho Tóry, Desať B-žích výrokov, právo a morálne hodnoty šírili i naďalej šíria medzi národmi. Pokračujúca existencia židovského národa, jeho oslobodenie zo zajatia diskriminácie, segregácie a odmietania na začiatku modernej doby mnohí chápali ako základný kameň celej ľudskej slobody. Až do obdobia getoizácie židovského obyvateľstva existoval medzi judaizmom a kresťanstvom najmä intelektuálny kontakt. Spomeňme napríklad učeného cirkevného otca Hieronyma (asi 347 o. l. – 420 o. l.), ktorý preložil starozákonné hebrejské texty do latinčiny (→ Vulgáta) práve s pomocou židovských učencov. Boli to práve biblické komentáre Rašiho (rabbi Šlomo ben Jicchak; 1040, Troyes – 1105, Troyes), ktoré sa stali dôležitými zdrojmi pre biblické práce známeho nemeckého teológa a reformátora Martina Luthera (1483 – 1546). Ten sa však napokon vo svojich dielach (napr. Von den Juden und ihren Lügen – O židoch a ich klamstvách) otvorene postavil do radikálnej
teologickej i existenčnej opozície voči židovskému národu... [1]

(Poznámka č. 2: Ríšsky protižidovský pogrom Krištáľová noc –Kristallnacht (noc z 9. na 10. novembra 1938) – sa nie náhodou odohral presne 455 rokov po Lutherovom narodení.)

Ďalší fakt hodný povšimnutia: židovskí myslitelia pomohli priniesť do kresťanskej Európy intelektuálne úspechy islamského sveta (islam samotný nadviazal na judaizmus, staroarabské prvky a legendy a východné kresťanské smery) a pridali tiež svoje vlastné bohaté poznatky a príspevky z rôznych oblastí (veda, medicína, právo, umenie,
filozofia...). Koncom 18. storočia a v priebehu 19. storočia sa vplyv európskych Židov zvýšil vo sfére ekonomického, politického a spoločenského života, no pôsobenie samotného judaizmu sa, naopak, výrazne znížilo. Dôvodov by sme opäť mohli menovať viacero: emancipácia židovského obyvateľstva, osvietenské myšlienky, židovské osvietenstvo  haskala (viedlo k modernizácii židovstva i k asimilácii), postupné politické reformy (prvé kroky na ceste k zrovnoprávneniu, slobode vyznania, tolerancii...), v Uhorsku aj rozdelenie židovstva na ortodoxné, neologické a status quo ante židovské náboženské obce… Židovské vierovyznanie (židia) sa postupne prestalo striktne viazať na etnickú príslušnosť k židovskému etniku (Židia).

(Poznámka č. 3: V Uhorsku žilo 23 rokov po vzniku Rakúsko-Uhorska 707 000 Židov. O dvadsať rokov neskôr sa 75 % židovského obyvateľstva Uhorska hlásilo k maďarskej národnosti.) [2]

Zostaňme ešte na okamih v Uhorsku, v ktorom pôsobilo mnoho židovských právnikov. Tí – bez ohľadu na ich židovskú náboženskú horlivosť, chladnosť, úplnú asimiláciu, sekularizmus či v ojedinelých prípadoch dokonca príslušnosť k inej, nežidovskej náboženskej viere – v podstate „len“ nadviazali svojím spôsobom na starobylú židovskú právnu tradíciu – neoddeliteľnú súčasť ich povedomia a kolektívneho vedomia – a vzácne nehmotné dedičstvo po dávnych predkoch. V druhej polovici 19. storočia – po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní a vydaní Zákona o emancipácii Židov (1867) a po tom, čo bola uhorským Židom priznaná rovnoprávnosť s ostatnými obyvateľmi (1890) – sa začalo židovské obyvateľstvo hospodársky, kultúrne a politicky rozvíjať a vzmáhať. Mnohí sa stali veľkostatkármi, árendátormi, továrnikmi, obchodníkmi, vzdelancami, lekármi, umelcami, znalcami práva, advokátmi, sudcami… Právnici v tom čase predstavovali významnú profesijnú vrstvu židovskej komunity. Participovali v mnohých sférach ekonomického a spoločenského života, výrazne sa podieľali na prezentácii židovského obyvateľstva vo všetkých zložkách verejnej činnosti, boli poprednými predstaviteľmi náboženských obcí, kultúrnych o politických organizácií, patrili k úspešným podnikateľom, vyhľadávaným hospodárskym, obchodným i finančným odborníkom a postupne zaujali dôležité pozície aj v justičných službách. [9]

Neskôr, v 20. storočí (v období pred 1. svetovou vojnou, počas nej, v medzivojnových, vojnových i povojnových rokoch), nachádzame v rôznych regiónoch (nielen) západnej civilizácie a v rôznych oblastiach (nie iba) západnej kultúry (ktorej pomyselný palác sa v Európe vplyvom nacistického a kolaborantského besnenia takmer celý obrátil v sutiny a následne musel byť dlhé dekády renovovaný) mnohých prispievateľov a priekopníkov z radov židovského obyvateľstva – vedcov (Rosalind Franklin, Albert Einstein, Sigmund Freud, Viktor Frankl...), právnikov (Louis Brandeis, Felix Frankfurter...), štátnikov (Golda Meir, David Ben Gurion, Chaim Weizmann, Arthur Goldberg...), mysliteľov (Emmanuel
Levinas, Martin Buber...), umelcov (Sarah Bernhardt, George Gershwin, bratia Marxoví...), spisovateľov (Gertruda Stein, Franz Kafka...) atď. – no ich pozoruhodný prínos nemožno, s výnimkou konkrétnych prípadov, považovať za vyplývajúci priamo z judaizmu.

Za dve ústredné udalosti židovských dejín 20. storočia označujeme veľkú tragédiu a najväčšiu skutočnú genocídu v dejinách ľudstva: holokaust – „...čiernu dieru dejín, ktorá nielen narúša povrchné predstavy o modernosti a pokroku, ale aj spochybňuje vnímanie toho, čo znamená byť ľudským tvorom…“ (R. Solomon Wistrich) – a prísľub politickej, kultúrnej a ekonomickej nezávislosti zhmotnený v obnovení izraelskej štátnosti. Po týchto dvoch udalostiach musel zvyšok sveta prehodnotiť svoj vzťah k judaizmu a židovskému národu. Centrá židovského života sa zároveň (a takmer výlučne) presunuli do Izraela a Severnej Ameriky (najmä do USA). Absencia oficiálneho (t. j. vládou diktovaného) antisemitizmu na severoamerickom kontinente umožnila tamojším Židom viesť i v čase druhej svetovej vojny plnohodnotný život (komunitný, spoločenský, náboženský, kultúrny…), poskytovať útočisko prenasledovaným Židom z Európy a iných kútov sveta, pomáhať chudobným Židom, zapájať sa do boja proti nacistom a ich spojencom, a všemožne podporovať boj za nezávislosť štátu Izrael.

Predpovedanie budúceho vývoja judaizmu a dodnes rozvíjaného židovského práva nie je ľahkou úlohou, no každopádne je dôvod dúfať, že tak, ako sa prehlbuje, prirodzene dotvára a dynamicky formuje aj dávna židovská právna tradícia – bez ktorej by svetu dodnes chýbali kľúčové princípy demokratického súžitia – aj ľudstvo bude čoraz aktívnejšie napredovať k hodvábnej hebkosti mieru, zjednoteniu, interkultúrnemu a interreligióznemu dialógu, aktívne pritom čerpajúc aj z hlbokých prameňov úctyhodných kultúrnych a právnych tradícií judaizmu – minulých aj súčasných.

Am Jisrael Chai! Ľud Izrael žije! 

__________________________________________________________