Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
29. september 2016

Stará zjazdovka

Neďaleko nás na blízkom kopci je stará nefunkčná zjazdovka. My miestni ju nazývame „Poláčkou“. Ako 11-ročná som sa na nej učila lyžovať. Umelý sneh sa v zime vyrábal nonstop, v čajovni to žilo a lyžiarov (predovšetkým) začiatočníkov tam bolo ako maku.
Stará zjazdovka

Dnes sú snehové delá zhrdzavené, vlek stojí bez pohnutia ako torzo zo starých čias, kotvy sú opustené, búdky, v ktorých sa kedysi predávali permanentky na vlek, majú vylomené dvere i okná a vnútri smetisko. A svah? Ten je sčasti zarastený vysokými trávami a bodľačím, pomedzi ktoré vedú vyšliapané chodníčky pre náhodných výletníkov. A okrem toho...

Keď stará zjazdovka spustla, ktosi na jej najvrchnejšom bode postavil veľký niekoľkometrový drevený kríž. Taký v „životnej veľkosti“. Vidieť ho zo všetkých priľahlých košických sídlisk a „Poláčka“ je vďaka nemu zďaleka rozpoznateľná. Tento kríž sa ktovieprečo stal obľúbenou destináciou môjho najmladšieho syna. „Poďme ku krížu,“ dobiedza často. V lete som vytrvalo odmietala, lebo v horúčave sa škriabať na vrchol kopca, kde nie sú žiadne stromy, ma veľmi nelákalo. Keď viac poprší, tiež sa tam nedá ísť. To má človek po pár metroch také ťažké topánky, že blato mu ich samo vyzuje. Tohtoročná jeseň je však mimoriadne pekná, a tak som sa konečne nechala prehovoriť. Navyše v ten deň oslavoval náš Vilko 4. narodeniny, tak to bol zároveň aj môj darček preňho.
„Ideme ku krížu!“ výskal od radosti, keď spolu so starším bratom stúpali hore priľahlou ulicou smerom k zjazdovke. Kým chlapci cestou zbierali orechy, ktoré popadali na chodník spoza plotov, všimla som si, že zdola sa k nám blíži nejaký muž. Keď došiel až k nám, stál predo mnou starší, veľmi sympatický pán, tipovala som mu tak 65-70 rokov.
„Dávajte pozor,“ povedal mi bez pozdravu, „chodia tadiaľ cyklisti veľkou rýchlosťou. Vidím, že máte pekných chlapcov, strážte si ich, bolo by ich škoda.“
A potom začal rozprávať.

Na zjazdovke nedávno vyrástla terénna slalomová cyklodráha. Chlapci na ňu chodievajú trénovať. Aj susedkin syn chodil. Taký krásny urastený chlapec. 19-ročný puberťák. Dnes tomu hovoria, že tínedžer, ale ja rozprávam po slovensky. Puberťák. Má 190 centimetrov a 96 kíl. Chlap. Aj on s nimi trénoval. Viete, ja mám 84 rokov, ale v mladosti som bol cyklista. Vyhrával som všetky súťaže zaradom. Iní chlapci mali detstvo, ja nie, ja som vyrastal na ceste. Na ceste, lebo bicykel patrí na asfalt, nie do terénu. Ten cyklotrail sa mi od začiatku nepáčil. A aj som hovoril mame toho mládenca, nech ho v tom nepodporuje, že sa môže zabiť, lebo je na to príliš mohutný. Ale ona mi odvrkla, že na ceste ho zase môže zraziť auto a že on je šikovný. Ten chlapec by bol tohto roku maturoval. Lenže... Viete, mal úraz. Spadol počas tréningu a zlomil si chrbticu. Dva stavce šesť milimetrov od miechy. Operovať ho je vraj veľké riziko, iba jeden lekár bol ochotný urobiť to. Všetci ostatní radili nechať ho pol roka bez pohnutia ležať, aby sa to zrástlo, a potom cvičiť a rehabilitovať. Predstavte si mladého 19-ročného chalana, ktorý pol roka musí zostať bez pohnutia. Bez pohnutia. V drevenom „koryte“. Neviem, ako sa jeho mama aj on nakoniec rozhodli. Ale dávajte si pozor na svojich chlapcov.

Starý pán odišiel a mne sa nechcelo veriť, že o pár rokov oslávi deväťdesiatku.

Konečne sme došli na zjazdovku. Zarastená ako vždy, vlek nehybný, čajovňa pustá. Slnko už bolo nízko a strašne oslepovalo. No prašná cyklodráha, ktorá rozryla doslova celý svah od kríža až po ex-búdku na lístky, sa nedala prehliadnuť. Cikcakovito sa vinie zhora dole, umelo sú na nej vybudované veľké bubny, kopčeky a dolinky. Aj teraz tam dvaja chlapci s prilbami na hlavách trénovali odvážne skoky a opakovane si užívali rýchle zjazdy.

Samozrejme, mojim synom sa tieto serpentíny spolu so zvláštnymi „prírodnými“ úkazmi hneď zapáčili a už aj preliezali cez bubny, šmýkali sa a padali do prachu a ohromne sa na tom zabávali. Sadla som si do trávy neďaleko trate a pozorovala som ich. Obaja sú na svoj vek veľkí, málokto verí, že majú len štyri a päť rokov. Je vysoko pravdepodobné, že z nich jedného dňa vyrastú poriadni chlapi. Možno aj dvojmetroví, lebo výšku mali po kom zdediť. Možno aj 190-centimetroví a 96-kiloví...

V hlave sa mi premietal film. Štvorročný Vilko sa v mojej predstave zmenil na mocného svalnatého mládenca. Namiesto teplákov mal na sebe priliehavé elastické nohavice, namiesto blonďavých vláskov obrovskú neforemnú prilbu a pod nohami a rukami sa mu sčista-jasna objavili kontúry robustného bicykla so zníženým sedadlom. A už sa aj rútil dolu kopcom po cyklotrailovej slalomovej trati, za kolesami sa mu len tak prášilo.

Inzercia

Mať deti znamená znásobovať lásku aj strach. Čo keď sa aj on raz rozhodne pre nejaký bláznivý nebezpečný šport? Od skúsených známych viem, že pokiaľ ide o životné cesty našich detí, rodič má minimálne šance na zvrátenie ich rozhodnutí. Keď sa chlapec zaľúbi do Senegalčanky, vezme si Senegalčanku. Keď sa mu zapáči skialpinizmus, tak sa mu bude s vášňou venovať, aj keď sa postavíme na hlavu. Koľko takých prípadov je aj v mojom okolí. Predovšetkým matky sa o svoje deti boja, ťažko zhodnotiť, či prehnane alebo nie. Láska či životná vášeň vlastných detí ich pripravila o zdravie, poznám aj také mamy, ktoré zo všetkého toho trápenia sa pre svojich synov či dcéry skončili v nemocnici. Nič im to však nepomohlo. Deti si aj tak urobili po svojom. A nebolo to z neúcty či bezcitnosti voči rodičom.

Vraciam sa do reality. Je pokojný jesenný podvečer. Zakričím na svojich dvoch od hlavy po päty zaprášených, no vysmiatych synov, aby prišli ku mne. „O chvíľu sa zhora privalia tí cyklisti, poďte, aby vás neprevalcovali!“ volám ich a ukazujem na vrchol svahu. Moji malí chlapčekovia pribehnú ku mne. Stojíme traja pri starom vleku a hľadíme hore. Jesenné slnko pomaly zapadá. Vďaka nemu vidíme len tmavé siluety dvoch „puberťákov“, hlavy majú hranaté podľa vzoru prilby a opierajú sa o mohutné terénne bicykle. Adrenalínová cyklotrasa sa začína priamo pod krížom.

Ani jeden z nich ešte nemá devätnásť.

 

Foto: TVKošice.sk

Odporúčame

Blog
Chvála rodičov

Keď dospelých neviete dostať z tábora (výber z blogov)

Prísť sa pozrieť do skautského tábora je ako navštíviť múzeum. Keď je kvalitne postavený a stavitelia vložili do jeho architektoniky istý vkus, rozhodne na ňom je čo obdivovať. Ja som skautka už dlhšie, ako nie som (teda viac ako polovicu svojho života), no tábory ma stále fascinujú. Čiastočne vzhľadom, čiastočne technickou realizáciou, ale predovšetkým tým, že vidím, ako fascinujú druhých.

Blog
Ľud stál a díval sa

Ľud stál a díval sa

Pri Kristovom diele vykúpenia človeka hrala veľkú úlohu aj pasivita, nezáujem či ľahostajnosť voči nespravodlivosti a lživosti vyrieknutého rozsudku. Má sa kresťan pri strete s nespravodlivým a lžou motivovaným utrpením iba pasívne prizerať?