Fascinujúce črty prvého evanjelia v tvári našej Cirkvi (z príležitosti sviatku sv. Matúša)

Fascinujúce črty prvého evanjelia v tvári  našej Cirkvi (z príležitosti sviatku sv. Matúša)

Matúšovmu evanjeliu sa dostalo výsady prvenstva v kánone Nového zákona, hoci bolo napísané až okolo roku 80 po Kr. po prvom Markovom evanjeliu, z ktorého očividne čerpá. Na primát Matúšovho evanjelia v kánone mal zrejme vplyv príznačný začiatok evanjelia v podobe Ježišovho rodokmeňu. Prvé evanjelium pomyselne premosťuje Starý zákon s Novým, pričom nesie výrazné židovské črty a zároveň opisuje Ježišovu starosť o Cirkev, o túto novú komunitu Božieho ľudu, kam patrí i ľud Izraela a stratené ovce z tohto domu. Matúšovo evanjelium obsahuje nielen krásne blahoslavenstvá, či mystický Otčenáš, ktoré nás inšpirujú, nadchýnajú a vťahujú do modlitby, no zároveň prináša aj zásadný text o primáte Petra (a jeho nástupcu) a moci jeho kľúčov v Cirkvi a tiež fatálne a smutne známe zvolanie zástupu: „Jeho krv na nás a na naše deti“; pričom oba tieto texty „poburujú“.

Všetko toto robí z prvého evanjelia teologicky a literárne napínavý biblický spis, ktorý je živým posvätným textom a zároveň otvoreným dielom budujúcim v komunite veriacich aj naďalej nové významy. Je to dobrá zvesť, ktorá kazateľkým spôsobom robí z poslucháčov veriacich, ale niekedy jej prvoplánové prijatie mätie. Veľký Tolstoj sa na základe notoricky diskutovanej vety z prvého evanjelia: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé (Mt 5,39) stal pacifistom a taktiež slová zástupu: Jeho krv na nás a na naše deti (Mt 27,25) sa stali smutne známe aj v katolíckych prostrediach, kde sa konali pogromy na židov. Je zrejmé, že doslovný výklad vytrhnutý z literárneho a historického kontextu privádza k pomýleným postojom. Oplatí sa teda poznať dobre toto evanjelium, najmä ak sa pre nás katolíkov stalo súčasťou autentickej teologickej matrice a identity. Aj na základe Matúšovho evanjelia kladieme oproti našim oddeleným bratom, ktorí majú stred Novej zmluvy v Pavlových spisoch, akoby až „starozákonný dôraz“ na našu odpoveď Bohu a taktiež aj na naše skutky a morálku, pretože oleja v lampe nebude stačiť iba na dne, ale máme ho mať nadostač a má svietiť ako naše skutky (porov. nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach Mt 5,16)), ktoré sú neprenosné, nezískam ich od nikoho v osudnej hodine, keď príde Pán, nikto mi ich nepožičia, ďalej naše "talenty" (čo môže byť čas, zdravé ruky, príležitosti k dobru, viera, nádej a láska) máme za života zúročovať a máme vedieť, že čokoľvek urobíme jednému z najmenších... Tušíme, že tézu všetko je milosť prvé evanjelium zvlášť nepreferuje, hoci taktiež jasne odkazuje, že spása je vždy v prvom rade aj dar, ako denár pre robotníkov poslednej hodiny, ktorý aspoň hodinu pracovali vo vinohrade (Mt 20,14). Ježiš a jeho učenie v prvom evanjeliu má silné židovské prvky a je pomerne morálne náročné a zamerané i na skutky, preto sa heretik Marción v druhom storočí díval naň s dešpektom a vyradil ho spolu aj s Markovým a Jánovým evanjeliom zo svojho kánonu, kde nemal absolútne žiadne miesto židovský Starý zákon, ale iba Lukášovo dvojdielo (evanjelium a Skutky) a Pavlove spisy.

Kánonicky prvé evanjelium nadobudlo v Cirkvi aj iný primát: jeho opakovaným čítaním v liturgii Cirkvi až do Druhého vatikánskeho koncilu sa stalo doteraz neprekonanou najčítanejšou biblickou knihou v liturgii vôbec. Toto silne ekleziologicky zamerané evanjelium poskytlo osobité teologické dôrazy pre katolíckych teológov, ale formovalo aj zbožnosť veriacich, ak si napr. vezmeme eucharistické slová kňaza nad kalichom prebraných z veľkej časti z evanjelia podľa Matúša, potom verziu Otčenáša, ktorá v Ježišovej reči na vrchu tvorí teologický aj obsahový stred, ale aj krstnú formulu, ktorá bola u väčšiny z nás sviatostne nad nami prednesená pri krste v kostole kňazom alebo diakonom. Mimochodom tieto prvé sviatostné slová z nás urobili Ježišových nasledovníkov a sú prevzaté opäť z Matúšovho evanjelia. Pozrime sa teda postupne bližšie na autorstvo prvého evanjelia, jeho literárne kvality a jeho teologické dôrazy.

I) Autor prvého evanjelia, je žid píšuci kresťanom zo židovstva, v období r. 80-90 po Kr., pravdepodobne v sýrskej Antiochii. Podľa biskupa Papiáša z Hierapolisu (okolo r. 130) bolo evanjelium napísané mýtnikom „Matúšom, ktorý zostavil Ježišove výroky (gr. logia) v hebrejskom jazyku (rozumej v aramejčine) a každý preložil ako najlepšie vedel“ (Eusébius, Historia ecclesiastica 3.39.16). O tomto údaji sa dnes diskutuje, pretože celkový obsah evanjelia, ktorým nie sú len výroky, ale aj solídny grécky štýl evanjelia a silná závislosť od Markovho evanjelia (nepriameho svedka) odporuje domnienke, že by sa jednalo len o jednoduchý preklad aramejského diela. Bežne sa uznáva silný vplyv osoby apoštola mýtnika Matúša v antiochijskej cirkvi pri zrode prvého evanjelia. Je pozoruhodné, že iba zoznam 12 apoštolov v prvom evanjeliu uvádza pri mene Matúša aj jeho pôvodné postavenie mýtnika (Mt 10,3). Redakčnú úpravu evanjelia urobil pravdepodobne už neznámy židokresťan z druhej kresťanskej generácie, ktorý pozná dôverne ranú židovskú teológiu rozvíjanú v r. 75-90 okolo akadémie v Jamnii pod vedením rabína Jochana Ben Zakaja, v ktorej sa zdôrazňoval po páde chrámu výrok: Milosrdenstvo chcem a nie obetu (cituje ho Ježiš iba v Mt 9,13 a 12,7) a tiež bol svedkom rastúceho napätia medzi Cirkvou a synagógou po páde Jeruzalema v roku 70 po Kr., v ktorej silnel farizejský prúd, ktorý je vehementne kritizovaný aj v prvom evanjeliu, hoci práve k nemu mal Ježiš historicky najbližšie.

Inšpirácia sv. Matúša anjelom. Obraz namaľoval Caravaggio (1602) a zodpovedá predstave inšpirácie svätopisca v dobe realizovania diela, vnímanej ako diktát anjela evanjelistovi

Inšpirácia sv. Matúša anjelom. Obraz namaľoval Caravaggio (1602) a jeho koncepcia zodpovedá predstave autora o inšpirácii svätopisca vnímanej ako diktát anjela evanjelistovi

II) Literárna stránka evanjelia súvisí samozrejme s obsahom. Autor evanjelia má výnimočný záujem predstaviť nové učenie Ježiša v premyslene zostavených piatich rečiach a jeho výnimočné skutky prezentuje v naráciach, v ktorých Ježiš učiteľ (gr. didaskalos) koná exorcizmy a zázraky. V Matúšovom evanjeliu nájdeme opis až 19 zázrakov, oproti Markovmu evanjeliu, kde je ich 18. Štruktúra evanjelia neurčuje topografický ani časový kľúč ako je to napr. v Markovom evanjeliu, ale je to tematický kľúč. Od dvadsiatich rokov minulého storočia sa ujala téza o delení evanjelia do piatich častí, v ktorých sa strieda naratívna a diskurzívna časť. Niekto videl v tomto rozdelení dokonca náznak piatich kníh Mojžiša, čo však vyraďuje dôležitú pašiovú časť Mt 26-28 mimo týchto pomyselných piatich kníh. Pre určenie literárnej štruktúry evanjelia slúžia ustálené redakčné formulácie, ktoré sú záverom diskurzívnych častí v 7,28; 11,1; 13,53; 19,1; 26,1 v dosl. preklade „a stalo sa, keď dokončil Ježiš tieto slová, resp. podobenstvá). Autor takto zakončuje veľké rečové celky Ježiša a ponúka ich v premyslenej štruktúre ako ucelené katechézy. Prvky Ježišovho učenia sú zachytené v 5 rečiach a záver evanjelia ukončia tiež jeho slová na vrchu v Galiley. V poslednej piatej ustálenej formulácii v Mt 26,1 svätopisce použil pred spojením tieto slová výraz všetky, čo naznačuje že sa neukončila len eschatologická reč, ale celé učenie pozemského Ježiša. Takto sa javí prvé evanjelium ako katechéza pre židokresťanov v spoločenstve Cirkvi, založenej Ježišom. V kontexte celého Matúšovho evanjelia si treba všimnúť veľkú kristologickú inklúziu: Ježiš sa narodil ako „Emanuel“  čiže „Boh s nami (Mt 1,23). V strede evanjelia opäť zaznie Ježišov prísľub: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi(Mt 18,20) a v závere zmŕtvychvstalý Ježiš slávnostne prehlási na konci evanjelia: A hľa ja som s vami po všetky dni.... V tomto veľkom oblúku o spásonosnej prítomnosti Boha cez Ježiša utvoreným z prológu a epilógu sa rozvíja evanjelium v piatich etapách zasmerovaných k smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša.

       Prológ evanjelia (narodenie a záchrana Ježiša) uvádzajú kap. 1-2, kde Ježišov rodokmeň v Mt 1,1-17 zodpovie otázku „kto?“ je Ježiš a prvá narácia v Mt 1,18-22 zodpovie otázku „ako“ vstupuje Ježiš do tohto sveta. Panenské počatie Ježiša bez zásluhy Jozefa je eschatologický zázrak naznačujúci nový vek. V Mt 2 sa cez úvodný príbeh o troch mudrcoch a hviezde odpovedá na otázku „odkiaľ?“ prichádza Ježiš a zvyšné príbehy (útek a návrat z Egypta a usadenie v Galiley) odpovedia na výzvu „kam?“ Ježiš smeruje.

I. etapa: Syn začína ohlasovať kráľovstvo:

                          A. Narácia: začiatok Ježišovej služby (3-4)

                          B. Reč: Horská reč (5-7)

II. etapa: Poslanie Ježiša a jeho učeníci v Galiley:

                          A. Narácia: cyklus desiatich zázrakov (8-9)

                          B. Reč: Misionárska reč (9,36-11,1)

III. etapa: Opozícia voči Ježišovi zo strany Izraela

              A. Narácia: Kontroverzie Ježiša s Izraelom (11,2-12,50)

                           B. Reč podobenstiev (13,1-53)

IV. etapa: Mesiáš utvára Cirkev a predpovedá svoje utrpenie :

                           A. Narácia: Príprava Cirkvi skutkami (13,54-17,27)

                           B. Reč: Cirkevná (ekleziologická) reč (18,1-19,1)

V. etapa: Mesiáš a jeho Cirkev na ceste k utrpeniu:

                           A. Narácia: Ježiš ide na kríž a mätie nepriateľov (19-23)

                           B. Reč: Eschatologická reč (24-25)

Epilóg evanjelia (smrť a zmŕtvychvstanie) sa odvíja už chronologicky v posledných kapitolách Mt 26-28, kde v 26,1-75 plynie čas od stredy do štvrtka noci; v 27,1-66 sa čas spomalí a opisujú sa udalosti od piatku rána do konca soboty a nástupu prvého dňa v týždni (nedeľa zmŕtvychvstania) a v 28,1-20 plynie čas od prvého dňa až do konca vekov.

III) Teológia prvého evanjelia. Hlavný teologický dôraz prvého evanjelia tvorí špecifická kristológia a najmä ekleziológia a eschatológia ovplyvnená židovským apokalyptickým prúdom. Uvedieme ich prehľad v niekoľkých bodoch.

Kristológia: v strede evanjelia prichádza k božskému zjaveniu Ježiša - Mesiáša, Syna živého Boha (Mt 16,13-20). Boží Syn a Syn človeka sú hlavné motívy v celom evanjeliu, Emanuel je na začiatku (1,22n) a na konci (28,20). V rozprávaní o detstve a v Horskej reči sú implicitné paralely Ježiša s Mojžišom. Davidovské paralely vystupujú do popredia v rodokmeni a v posledných dňoch Ježišovho života. Taktiež zaznieva téma Ježiša ako božskej Múdrosti (11,19.27). Na konci je Syn spolu s Otcom a Duchom Svätým v krstnej formuly. Ježiš ponúka nový obrat: krst je nový iniciačný rituál miesto obriezky a náuka Ježiša strieda Mojžišove prikázania (28,16-20)

Ekleziológia: iba toto jediné evanjelium spomedzi štyroch používa gr. výraz ekklésia (cirkev) tri krát (16,18; 18,17.17). Toto prvé evanjelium odráža život práve matúšovskej komunity. Zvlášť sa hovorí o založení cirkvi (16,18-19) a požiadavkách pre život komunity (18. kap.). Nebeské kráľovstvo (u Mt väčšinou nahradzuje „Božie kráľovstvo“) je komplexný pojem, zahrňujúci dejiny spásy aj eschatologické zavŕšenie. Cirkev má v nebeskom kráľovstve významnú úlohu jednak ako miesto, kde Ježiša veriaci vyznávajú ako Pána. V 21,43 je kráľovstvo vzaté neveriacim židovským autoritám a dané ľudu, ktorý prinesie ovocie; tento ľud tvorí Cirkev. Z Dvanástich apoštolov vyniká Peter (v zvláštnych Mt scénach), ktorý má v Cirkvi funkciu skaly, na ktorej je Cirkev vybudovaná (text 16,13-20 je označovaný mnohými za najkontroverznejší text Nového zákona, bližšie tu). V cirkevnej reči v Mt 18 so zásadami pre učeníkov sú kľúčové pravidlá pre život Cirkvi, kde je dôležité najmä vyhýbať sa pohoršeniu, vedieť sa bratsky napomínať a odpúšťať si zo srdca.

Eschatológia: Ježišov príchod znamená rozhodujúcu zmenu času, ako sa to naznačuje už v rozprávaní o detstve cez znamenie hviezdy. Tento motív ako inklúzia zaznieva  tiež pri Ježišovej smrti (zemetrasenie, povstanie mŕtvych z hrobov, ich zjavenie v Jeruzalame) a pri vzkriesení (zemetrasenie, anjel zostupuje, aby otvoril hrob). V Mt morálke sú najnáročnejšie požiadavky znamením eschatologickej doby. Eschatologická reč (24– 25) je dlhšia než v Markovom evanjeliu a končí viacerými podobenstvami s črtami prísnosti a veľkolepou scénou o poslednom súde, kde budem súdení zo skutkov milosrdenstva. V Ježišových rečiach práve v Matúšovom evanjeliu sa pomerne často ozýva hrozná realita večného odsúdenia (Mt 8,12; 10,15; 11,24; 13,42.50; 22,13; 24,51; 25,30), ktoré môže nastať, ak človek premárni svoj život a tie šance, ktoré nám Pán dáva. Hoci tieto slová majú viesť k aktívnej náprave života u človeka, iste nie sú iba nejakým didaktickým strašením Ježiša peklom, ktoré neexistuje, ako tvrdia niektorí liberálni teológovia. Mimochodom aj o nás katolíkoch niekedy ľudia zvonku hovoria, že sme si vymysleli peklo. Ježišovo zjavenie na konci evanjelia v Mt 28,16-20 pripomína Danielovo videnie konečného víťazstva v Dan 7,14 a zasľúbenie Ježišovej prítomnosti do konca časov nám dáva už účasť na víťazstve Syna človeka. Je to pre jedenástich apoštolov a pre nás, Ježišovu Cirkev, anticipovaná parúzia Pána Ježiša už v jeho plnej sláve, aká sa udejs na konci vekov. Tento záver a scéna Matúšovho evanjelia bude poskztovať permanentne kresťanom dôveru a zápal pre misijnú činnosť a získavanie iných pre Ježiša samozrejme s rešpektovaním ich slobody a bez používania fanatických postupov, no nepôjde to ani bez smelého a nebojácneho postupu vo vedomí, že tento svet a ľudí v ňom vykúpil Ježiš a majú právo ho poznať ako v prvých časoch Cirkvi.

Koniec evanjelia Mt 28,16-20 je mimochodom kľúčom k celému evanjeliu a typickým záverom príznačným pre autora prvého evanjelia, ktorý často hovorí o vrchu () a predstavuje náuku Ježiša v piatich veľkých rečiach. I tu v závere stojí oslávený Ježiš s plnou mocou na vrchu a celé evanjelium končí otvorenou rečou, ktorá obsahuje slová zmŕtvychvstalého Ježiša z vrchu v Galiley, podobne bol vrch označený už v Mt 5,1. Ako z vrchu začínalo dielo Ježiša pre učeníkov a prítomné zástupy: v slovách (porov. Mt 5,1; 8,1) a v skutkoch (Mt 15,29), tak z (toho istého?) vrchu má teraz začať dielo Ježišových učeníkov pre všetky národy. Záverečné slová Ježiša sú výslovným nariadením v duchu starozákonnej témy: doslovne urobte zo všetkých národov učeníkov. Medzi tieto národy patrí aj národ Izraela. Realizovanie tejto misie učeníctva majú ľudia konať už prostredníctvom nového iniciačného obradu, nie obriezkou, ale krstom a osvojením si učenia a prikázaní, už nie od Mojžiša ale od Ježiša, ktoré má tiež príkazovú formu, podobne ako Mojžišove prikázania; teda krst a Ježišove prikázania sú cesty na získavanie učeníkov. Mojžišovská typológia preniká až do záveru prvého evanjelia. Ježišove slová a slová o Ježišovi v Matúšovom evanjeliu nie sú prekonané reči zapadnuté v minulosti, ale zostanú natrvalo normou autentického postoja nových učeníkov. Obsah budúcej náuky učeníkov pre národy je teda náuka Ježiša Krista, didakticky a katecheticky podaná v prvom evanjeliu, z ktorej má prvoradú dôležitosť na pochopenie náročná Reč na vrchu (o nej bližšie tu).

 

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo