Fascinujúce črty prvého evanjelia v tvári našej Cirkvi (z príležitosti sviatku sv. Matúša)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Fascinujúce črty prvého evanjelia v tvári  našej Cirkvi (z príležitosti sviatku sv. Matúša)

Matúšovmu evanjeliu sa dostalo výsady prvenstva v kánone Nového zákona, hoci bolo napísané až okolo roku 80 po Kr. po prvom Markovom evanjeliu, z ktorého očividne čerpá. Na primát Matúšovho evanjelia v kánone mal zrejme vplyv príznačný začiatok evanjelia v podobe Ježišovho rodokmeňu. Prvé evanjelium pomyselne premosťuje Starý zákon s Novým, pričom nesie výrazné židovské črty a zároveň opisuje Ježišovu starosť o Cirkev, o túto novú komunitu Božieho ľudu, kam patrí i ľud Izraela a stratené ovce z tohto domu. Matúšovo evanjelium obsahuje nielen krásne blahoslavenstvá, či mystický Otčenáš, ktoré nás inšpirujú, nadchýnajú a vťahujú do modlitby, no zároveň prináša aj zásadný text o primáte Petra (a jeho nástupcu) a moci jeho kľúčov v Cirkvi a tiež fatálne a smutne známe zvolanie zástupu: „Jeho krv na nás a na naše deti“; pričom oba tieto texty „poburujú“.

Všetko toto robí z prvého evanjelia teologicky a literárne napínavý biblický spis, ktorý je živým posvätným textom a zároveň otvoreným dielom budujúcim v komunite veriacich aj naďalej nové významy. Je to dobrá zvesť, ktorá kazateľkým spôsobom robí z poslucháčov veriacich, ale niekedy jej prvoplánové prijatie mätie. Veľký Tolstoj sa na základe notoricky diskutovanej vety z prvého evanjelia: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé (Mt 5,39) stal pacifistom a taktiež slová zástupu: Jeho krv na nás a na naše deti (Mt 27,25) sa stali smutne známe aj v katolíckych prostrediach, kde sa konali pogromy na židov. Je zrejmé, že doslovný výklad vytrhnutý z literárneho a historického kontextu privádza k pomýleným postojom. Oplatí sa teda poznať dobre toto evanjelium, najmä ak sa pre nás katolíkov stalo súčasťou autentickej teologickej matrice a identity. Aj na základe Matúšovho evanjelia kladieme oproti našim oddeleným bratom, ktorí majú stred Novej zmluvy v Pavlových spisoch, akoby až „starozákonný dôraz“ na našu odpoveď Bohu a taktiež aj na naše skutky a morálku, pretože oleja v lampe nebude stačiť iba na dne, ale máme ho mať nadostač a má svietiť ako naše skutky (porov. nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach Mt 5,16)), ktoré sú neprenosné, nezískam ich od nikoho v osudnej hodine, keď príde Pán, nikto mi ich nepožičia, ďalej naše "talenty" (čo môže byť čas, zdravé ruky, príležitosti k dobru, viera, nádej a láska) máme za života zúročovať a máme vedieť, že čokoľvek urobíme jednému z najmenších... Tušíme, že tézu všetko je milosť prvé evanjelium zvlášť nepreferuje, hoci taktiež jasne odkazuje, že spása je vždy v prvom rade aj dar, ako denár pre robotníkov poslednej hodiny, ktorý aspoň hodinu pracovali vo vinohrade (Mt 20,14). Ježiš a jeho učenie v prvom evanjeliu má silné židovské prvky a je pomerne morálne náročné a zamerané i na skutky, preto sa heretik Marción v druhom storočí díval naň s dešpektom a vyradil ho spolu aj s Markovým a Jánovým evanjeliom zo svojho kánonu, kde nemal absolútne žiadne miesto židovský Starý zákon, ale iba Lukášovo dvojdielo (evanjelium a Skutky) a Pavlove spisy.

Kánonicky prvé evanjelium nadobudlo v Cirkvi aj iný primát: jeho opakovaným čítaním v liturgii Cirkvi až do Druhého vatikánskeho koncilu sa stalo doteraz neprekonanou najčítanejšou biblickou knihou v liturgii vôbec. Toto silne ekleziologicky zamerané evanjelium poskytlo osobité teologické dôrazy pre katolíckych teológov, ale formovalo aj zbožnosť veriacich, ak si napr. vezmeme eucharistické slová kňaza nad kalichom prebraných z veľkej časti z evanjelia podľa Matúša, potom verziu Otčenáša, ktorá v Ježišovej reči na vrchu tvorí teologický aj obsahový stred, ale aj krstnú formulu, ktorá bola u väčšiny z nás sviatostne nad nami prednesená pri krste v kostole kňazom alebo diakonom. Mimochodom tieto prvé sviatostné slová z nás urobili Ježišových nasledovníkov a sú prevzaté opäť z Matúšovho evanjelia. Pozrime sa teda postupne bližšie na autorstvo prvého evanjelia, jeho literárne kvality a jeho teologické dôrazy.

I) Autor prvého evanjelia, je žid píšuci kresťanom zo židovstva, v období r. 80-90 po Kr., pravdepodobne v sýrskej Antiochii. Podľa biskupa Papiáša z Hierapolisu (okolo r. 130) bolo evanjelium napísané mýtnikom „Matúšom, ktorý zostavil Ježišove výroky (gr. logia) v hebrejskom jazyku (rozumej v aramejčine) a každý preložil ako najlepšie vedel“ (Eusébius, Historia ecclesiastica 3.39.16). O tomto údaji sa dnes diskutuje, pretože celkový obsah evanjelia, ktorým nie sú len výroky, ale aj solídny grécky štýl evanjelia a silná závislosť od Markovho evanjelia (nepriameho svedka) odporuje domnienke, že by sa jednalo len o jednoduchý preklad aramejského diela. Bežne sa uznáva silný vplyv osoby apoštola mýtnika Matúša v antiochijskej cirkvi pri zrode prvého evanjelia. Je pozoruhodné, že iba zoznam 12 apoštolov v prvom evanjeliu uvádza pri mene Matúša aj jeho pôvodné postavenie mýtnika (Mt 10,3). Redakčnú úpravu evanjelia urobil pravdepodobne už neznámy židokresťan z druhej kresťanskej generácie, ktorý pozná dôverne ranú židovskú teológiu rozvíjanú v r. 75-90 okolo akadémie v Jamnii pod vedením rabína Jochana Ben Zakaja, v ktorej sa zdôrazňoval po páde chrámu výrok: Milosrdenstvo chcem a nie obetu (cituje ho Ježiš iba v Mt 9,13 a 12,7) a tiež bol svedkom rastúceho napätia medzi Cirkvou a synagógou po páde Jeruzalema v roku 70 po Kr., v ktorej silnel farizejský prúd, ktorý je vehementne kritizovaný aj v prvom evanjeliu, hoci práve k nemu mal Ježiš historicky najbližšie.

Inšpirácia sv. Matúša anjelom. Obraz namaľoval Caravaggio (1602) a zodpovedá predstave inšpirácie svätopisca v dobe realizovania diela, vnímanej ako diktát anjela evanjelistovi

Inšpirácia sv. Matúša anjelom. Obraz namaľoval Caravaggio (1602) a jeho koncepcia zodpovedá predstave autora o inšpirácii svätopisca vnímanej ako diktát anjela evanjelistovi

II) Literárna stránka evanjelia súvisí samozrejme s obsahom. Autor evanjelia má výnimočný záujem predstaviť nové učenie Ježiša v premyslene zostavených piatich rečiach a jeho výnimočné skutky prezentuje v naráciach, v ktorých Ježiš učiteľ (gr. didaskalos) koná exorcizmy a zázraky. V Matúšovom evanjeliu nájdeme opis až 19 zázrakov, oproti Markovmu evanjeliu, kde je ich 18. Štruktúra evanjelia neurčuje topografický ani časový kľúč ako je to napr. v Markovom evanjeliu, ale je to tematický kľúč. Od dvadsiatich rokov minulého storočia sa ujala téza o delení evanjelia do piatich častí, v ktorých sa strieda naratívna a diskurzívna časť. Niekto videl v tomto rozdelení dokonca náznak piatich kníh Mojžiša, čo však vyraďuje dôležitú pašiovú časť Mt 26-28 mimo týchto pomyselných piatich kníh. Pre určenie literárnej štruktúry evanjelia slúžia ustálené redakčné formulácie, ktoré sú záverom diskurzívnych častí v 7,28; 11,1; 13,53; 19,1; 26,1 v dosl. preklade „a stalo sa, keď dokončil Ježiš tieto slová, resp. podobenstvá). Autor takto zakončuje veľké rečové celky Ježiša a ponúka ich v premyslenej štruktúre ako ucelené katechézy. Prvky Ježišovho učenia sú zachytené v 5 rečiach a záver evanjelia ukončia tiež jeho slová na vrchu v Galiley. V poslednej piatej ustálenej formulácii v Mt 26,1 svätopisce použil pred spojením tieto slová výraz všetky, čo naznačuje že sa neukončila len eschatologická reč, ale celé učenie pozemského Ježiša. Takto sa javí prvé evanjelium ako katechéza pre židokresťanov v spoločenstve Cirkvi, založenej Ježišom. V kontexte celého Matúšovho evanjelia si treba všimnúť veľkú kristologickú inklúziu: Ježiš sa narodil ako „Emanuel“  čiže „Boh s nami (Mt 1,23). V strede evanjelia opäť zaznie Ježišov prísľub: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi(Mt 18,20) a v závere zmŕtvychvstalý Ježiš slávnostne prehlási na konci evanjelia: A hľa ja som s vami po všetky dni.... V tomto veľkom oblúku o spásonosnej prítomnosti Boha cez Ježiša utvoreným z prológu a epilógu sa rozvíja evanjelium v piatich etapách zasmerovaných k smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša.

       Prológ evanjelia (narodenie a záchrana Ježiša) uvádzajú kap. 1-2, kde Ježišov rodokmeň v Mt 1,1-17 zodpovie otázku „kto?“ je Ježiš a prvá narácia v Mt 1,18-22 zodpovie otázku „ako“ vstupuje Ježiš do tohto sveta. Panenské počatie Ježiša bez zásluhy Jozefa je eschatologický zázrak naznačujúci nový vek. V Mt 2 sa cez úvodný príbeh o troch mudrcoch a hviezde odpovedá na otázku „odkiaľ?“ prichádza Ježiš a zvyšné príbehy (útek a návrat z Egypta a usadenie v Galiley) odpovedia na výzvu „kam?“ Ježiš smeruje.

I. etapa: Syn začína ohlasovať kráľovstvo:

                          A. Narácia: začiatok Ježišovej služby (3-4)

                          B. Reč: Horská reč (5-7)

II. etapa: Poslanie Ježiša a jeho učeníci v Galiley:

                          A. Narácia: cyklus desiatich zázrakov (8-9)

                          B. Reč: Misionárska reč (9,36-11,1)

III. etapa: Opozícia voči Ježišovi zo strany Izraela

              A. Narácia: Kontroverzie Ježiša s Izraelom (11,2-12,50)

                           B. Reč podobenstiev (13,1-53)

IV. etapa: Mesiáš utvára Cirkev a predpovedá svoje utrpenie :

                           A. Narácia: Príprava Cirkvi skutkami (13,54-17,27)

                           B. Reč: Cirkevná (ekleziologická) reč (18,1-19,1)

V. etapa: Mesiáš a jeho Cirkev na ceste k utrpeniu:

                           A. Narácia: Ježiš ide na kríž a mätie nepriateľov (19-23)

                           B. Reč: Eschatologická reč (24-25)

Epilóg evanjelia (smrť a zmŕtvychvstanie) sa odvíja už chronologicky v posledných kapitolách Mt 26-28, kde v 26,1-75 plynie čas od stredy do štvrtka noci; v 27,1-66 sa čas spomalí a opisujú sa udalosti od piatku rána do konca soboty a nástupu prvého dňa v týždni (nedeľa zmŕtvychvstania) a v 28,1-20 plynie čas od prvého dňa až do konca vekov.

III) Teológia prvého evanjelia. Hlavný teologický dôraz prvého evanjelia tvorí špecifická kristológia a najmä ekleziológia a eschatológia ovplyvnená židovským apokalyptickým prúdom. Uvedieme ich prehľad v niekoľkých bodoch.

Kristológia: v strede evanjelia prichádza k božskému zjaveniu Ježiša - Mesiáša, Syna živého Boha (Mt 16,13-20). Boží Syn a Syn človeka sú hlavné motívy v celom evanjeliu, Emanuel je na začiatku (1,22n) a na konci (28,20). V rozprávaní o detstve a v Horskej reči sú implicitné paralely Ježiša s Mojžišom. Davidovské paralely vystupujú do popredia v rodokmeni a v posledných dňoch Ježišovho života. Taktiež zaznieva téma Ježiša ako božskej Múdrosti (11,19.27). Na konci je Syn spolu s Otcom a Duchom Svätým v krstnej formuly. Ježiš ponúka nový obrat: krst je nový iniciačný rituál miesto obriezky a náuka Ježiša strieda Mojžišove prikázania (28,16-20)

Ekleziológia: iba toto jediné evanjelium spomedzi štyroch používa gr. výraz ekklésia (cirkev) tri krát (16,18; 18,17.17). Toto prvé evanjelium odráža život práve matúšovskej komunity. Zvlášť sa hovorí o založení cirkvi (16,18-19) a požiadavkách pre život komunity (18. kap.). Nebeské kráľovstvo (u Mt väčšinou nahradzuje „Božie kráľovstvo“) je komplexný pojem, zahrňujúci dejiny spásy aj eschatologické zavŕšenie. Cirkev má v nebeskom kráľovstve významnú úlohu jednak ako miesto, kde Ježiša veriaci vyznávajú ako Pána. V 21,43 je kráľovstvo vzaté neveriacim židovským autoritám a dané ľudu, ktorý prinesie ovocie; tento ľud tvorí Cirkev. Z Dvanástich apoštolov vyniká Peter (v zvláštnych Mt scénach), ktorý má v Cirkvi funkciu skaly, na ktorej je Cirkev vybudovaná (text 16,13-20 je označovaný mnohými za najkontroverznejší text Nového zákona, bližšie tu). V cirkevnej reči v Mt 18 so zásadami pre učeníkov sú kľúčové pravidlá pre život Cirkvi, kde je dôležité najmä vyhýbať sa pohoršeniu, vedieť sa bratsky napomínať a odpúšťať si zo srdca.

Eschatológia: Ježišov príchod znamená rozhodujúcu zmenu času, ako sa to naznačuje už v rozprávaní o detstve cez znamenie hviezdy. Tento motív ako inklúzia zaznieva  tiež pri Ježišovej smrti (zemetrasenie, povstanie mŕtvych z hrobov, ich zjavenie v Jeruzalame) a pri vzkriesení (zemetrasenie, anjel zostupuje, aby otvoril hrob). V Mt morálke sú najnáročnejšie požiadavky znamením eschatologickej doby. Eschatologická reč (24– 25) je dlhšia než v Markovom evanjeliu a končí viacerými podobenstvami s črtami prísnosti a veľkolepou scénou o poslednom súde, kde budem súdení zo skutkov milosrdenstva. V Ježišových rečiach práve v Matúšovom evanjeliu sa pomerne často ozýva hrozná realita večného odsúdenia (Mt 8,12; 10,15; 11,24; 13,42.50; 22,13; 24,51; 25,30), ktoré môže nastať, ak človek premárni svoj život a tie šance, ktoré nám Pán dáva. Hoci tieto slová majú viesť k aktívnej náprave života u človeka, iste nie sú iba nejakým didaktickým strašením Ježiša peklom, ktoré neexistuje, ako tvrdia niektorí liberálni teológovia. Mimochodom aj o nás katolíkoch niekedy ľudia zvonku hovoria, že sme si vymysleli peklo. Ježišovo zjavenie na konci evanjelia v Mt 28,16-20 pripomína Danielovo videnie konečného víťazstva v Dan 7,14 a zasľúbenie Ježišovej prítomnosti do konca časov nám dáva už účasť na víťazstve Syna človeka. Je to pre jedenástich apoštolov a pre nás, Ježišovu Cirkev, anticipovaná parúzia Pána Ježiša už v jeho plnej sláve, aká sa udejs na konci vekov. Tento záver a scéna Matúšovho evanjelia bude poskztovať permanentne kresťanom dôveru a zápal pre misijnú činnosť a získavanie iných pre Ježiša samozrejme s rešpektovaním ich slobody a bez používania fanatických postupov, no nepôjde to ani bez smelého a nebojácneho postupu vo vedomí, že tento svet a ľudí v ňom vykúpil Ježiš a majú právo ho poznať ako v prvých časoch Cirkvi.

Koniec evanjelia Mt 28,16-20 je mimochodom kľúčom k celému evanjeliu a typickým záverom príznačným pre autora prvého evanjelia, ktorý často hovorí o vrchu () a predstavuje náuku Ježiša v piatich veľkých rečiach. I tu v závere stojí oslávený Ježiš s plnou mocou na vrchu a celé evanjelium končí otvorenou rečou, ktorá obsahuje slová zmŕtvychvstalého Ježiša z vrchu v Galiley, podobne bol vrch označený už v Mt 5,1. Ako z vrchu začínalo dielo Ježiša pre učeníkov a prítomné zástupy: v slovách (porov. Mt 5,1; 8,1) a v skutkoch (Mt 15,29), tak z (toho istého?) vrchu má teraz začať dielo Ježišových učeníkov pre všetky národy. Záverečné slová Ježiša sú výslovným nariadením v duchu starozákonnej témy: doslovne urobte zo všetkých národov učeníkov. Medzi tieto národy patrí aj národ Izraela. Realizovanie tejto misie učeníctva majú ľudia konať už prostredníctvom nového iniciačného obradu, nie obriezkou, ale krstom a osvojením si učenia a prikázaní, už nie od Mojžiša ale od Ježiša, ktoré má tiež príkazovú formu, podobne ako Mojžišove prikázania; teda krst a Ježišove prikázania sú cesty na získavanie učeníkov. Mojžišovská typológia preniká až do záveru prvého evanjelia. Ježišove slová a slová o Ježišovi v Matúšovom evanjeliu nie sú prekonané reči zapadnuté v minulosti, ale zostanú natrvalo normou autentického postoja nových učeníkov. Obsah budúcej náuky učeníkov pre národy je teda náuka Ježiša Krista, didakticky a katecheticky podaná v prvom evanjeliu, z ktorej má prvoradú dôležitosť na pochopenie náročná Reč na vrchu (o nej bližšie tu).

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo