Voľby v Bielorusku ako test atraktivity západných hodnôt na východ od hraníc EÚ, alebo keď je viac ako samotné voľby dôležité to, čo sa stane po nich...

Voľby v Bielorusku ako test atraktivity západných hodnôt na východ od hraníc EÚ, alebo keď je viac ako samotné voľby dôležité to, čo sa stane po nich...

Už sa stáva zvykom, že bieloruské voľby neprinesú nič nové. Tie nedeľné priniesli malú zmenu: na dve kreslá v 110-člennej dolnej snemovni prekvapivo zasadnú dve ženy, ktoré režim „predstavil“ ako opozičné kandidátky. Opozícia však tvrdí, že ju nereprezentujú a „rozhodnutie o ich zvolení“ má podľa nej len slúžiť ako falošný dôkaz demokratickosti volieb.

OBSE síce kladne ohodnotila vonkajšie snahy zlepšiť niektoré dlhodobé volebné nedostatky v Bielorusku, ale vo svojej povolebnej správe konštatovala, že volebný zákon aj naďalej porušuje niektoré základné politické slobody. Kritizovaný bol aj priebeh predvolebnej kampane, ktorá používa reštriktívne metódy a nezabezpečuje informovaný výber. Mnohí medzinárodní a nezávislí domáci pozorovatelia totiž informovali o vážnych podvodoch pri sčítavaní hlasov a často uvádzali manipuláciu s volebnou účasťou.

Či volebné pozlátko v podobe dvoch nových tvárí povedie aj k reálnym dlhodobým pro-demokratickým zmenám v krajine závisí aj od diplomatických schopností medzinárodného spoločenstva. To sa však sústredí hlavne na problémy na Ukrajine a s tým súvisiace zhoršujúce sa vzťahy s Ruskom. Z tohto pohľadu, pomerne stabilná situácia v Bielorusku, akoby všetkým vyhovovala, vrátane väčšiny bieloruského obyvateľstva, ktoré veľmi dobre chápe, aké konsekvencie by ich aktívna snaha o politickú zmenu v krajine mohla priniesť. Stačí sa pozrieť do susednej Ukrajiny.

Posledný pokus o takúto zmenu sa odohral, keď po zmanipulovaných prezidentských voľbách v roku 2010 ľudia masívne vyšli do ulíc. Demonštrácie sa vtedy skončili rozsiahlym zatýkaním predstaviteľov opozície ale aj obyčajných ľudí, ktorí sa protestov zúčastnili. EÚ na to zareagovala sankciami, ktoré však nedávno zrušila napriek tomu, že nebolo badať výrazné uvoľnenie politickej situácie.

Ich zrušeniu predchádzali Lukašenkove dobre vypočítané strategické kroky na zvýšenie svojej popularity ako na domácej, tak aj na medzinárodnej scéne. V roku 2014 sa v Bielorusku uskutočnili Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Po vypuknutí konfliktu na Ukrajine, tento bývalý šéf kolchozu využil strategické postavenie Bieloruska, ktoré dlhodobo lavíruje medzi Východom a Západom, a posnažil sa, aby sa krajina stala dejiskom najvyšších medzinárodných mierových rokovaní, ktoré viedli k tzv. minským dohovorom.

Je prekvapivé, že EÚ sa rozhodla zrušiť sankcie voči Bielorusku ešte pred parlamentnými voľbami a nevyužila tak možnosť dotlačiť Lukašenka k ich väčšej transparentnosti. Tento nestrategický krok sa dá chápať len ako totálny ústupok z pozície v ťažko a komplikovane rozohranej hre, kde na každom kroku záleží. A Lukašenko, ako skúsený hráč, ktorý sa drží na svojej prezidentskej pozícii už od roku 1994, sa pustil do hry. Na druhý deň po zrušení sankcií bol napriek protestom medzinárodných organizácií v Bielorusku vykonaný trest smrti a odvtedy ešte niekoľkokrát. Hoci Lukašenko v rámci snahy o zrušenie sankcií postupne prepustil všetkých politických väzňov, v predvolebnom období opäť potreboval doma pritvrdiť a za mrežami sa ocitlo niekoľko opozičných aktivistov.

Okrem toho starými známymi metódami zastrašovania ukončil fungovanie sociologickej agentúry NISEPI, ktorá v krajine dlhodobo vykonávala prieskumy verejnej mienky. Hoci agentúra nebola považovaná za spojenú s režimom, Lukašenko ju doteraz toleroval, nakoľko podľa jej prieskumov sa jeho popularita držala nad 50%, čo v skutočnosti bolo pravdepodobne aj reálne číslo, vďaka jeho absolútnej kontrole médií, a teda akoby potvrdzovalo jeho „demokratické“ zvolenie napriek nedemokratickým voľbám. Hoci oficiálne povolebné čísla boli omnoho vyššie, naposledy si pridelil okolo 83%. Po jedných z volieb sa dokonca sám priznal k podvodu, keď vyhlásil, že si ich výsledok znížil vo svoj neprospech, aby ho medzinárodné komunity nekritizovali. Akonáhle však podľa prieskumov tejto agentúry Lukašenkova podpora klesla na čísla okolo 40%, jej činnosť bola ihneď znemožnená.

Na prvý pohľad sa zdá, že volebná kampaň nepriniesla nič nové. Bieloruská opozície je aj naďalej rozdrobená a záujem obyvateľov o samotné voľby, už aj z vyššie spomínaných dôvodov, je len ťažko hmatateľný. Ale predsa stojí za zmienku v podstate prvá koalícia stredo-pravých politických strán, ktoré sa rozhodli vytvoriť jednotnú kandidátku a koordinovať sily v kampani. Keď si zoberieme, že v prezidentských voľbách v roku 2010 opozícia postavila 7 kandidátov, táto spoločná kampaň sa dá považovať za úspech aj napriek veľmi obmedzeným možnostiam dosiahnuť reálne výsledky, kvôli nastoleným represáliám voči jej predstaviteľom.

Medzinárodné organizácie, ktoré sa snažia podporovať pro-demokratické sily v Bielorusku, často kritizujú rozdrobenosť opozície. Samozrejme snaha o jednotu je podstatná, ale pri pohľade na opozíciu treba brať do úvahy prefíkanosť režimu, ktorý má k dispozícii celý aparát na rozsievanie nedôvery a rozbrojov. My, z bývalého východného bloku, tieto metódy dobre poznáme. Zanedbateľná však nie je ani ľahostajnosť zo strany medzinárodných organizácií, ktoré sa snažia nájsť reč s Lukašenkom na upevnenie stability v regióne, pričom každá takáto snaha v zásade oslabuje postavenie opozície. Jeden z lídrov tejto koalície, Vitali Rymašhevski, bývalý prezidentský kandidát vo voľbách v roku 2010, tiež spomenul blízkosť podstaty komunistického režimu s tým súčasným bieloruským, hoci mnohé vonkajšie znaky sú veľmi odlišné. Iná je aj celková geopolitická situácia, ktorá žiaľ nahráva skôr režimu, ako opozícii. Vital vo svojom prejave na oslavách 17. novembra v roku 2011 v bratislavskej opere, tesne po jeho prepustení z väzenia, dojal k slzám nejedného prítomného, keď hovoril o slovenskej a bieloruskej spoločnej totalitnej minulosti a o tom, ako si slobodu treba vážiť a obetovať sa za ňu. Svoj prejav zakončil vyjadrením svojej túžby po slobodnom Bielorusku.

To, či sa jeho túžba, túžba ďalších predstaviteľov opozície a možno tichá túžba mnohých ďalších Bielorusov naplní, do veľkej miery závisí aj od EÚ a jej politiky smerom na východ. Stabilita za cenu zbližovania s režimom nie je riešením. Práca s občianskou spoločnosťou, a aj s jej euroskeptickejšou časťou, je riešením. Vízová liberalizácia, teda viac možností pre Bielorusov „rozšíriť si uhol pohľadu na svoju krajinu spoza hraníc“ by tiež bolo riešením. Problém je však v tom, že napriek tomu, že Ukrajina a Gruzínsko splnili všetky podmienky na takúto liberalizáciu, nenašla sa zatiaľ pre ňu politická vôľa. Teda v skratke, medzi riešenia určite patrí hlavne principiálna zahraničná politika. Bez nej sa hodnoty, na ktorých stoja západné demokracia asi ťažko dajú považovať za príťažlivé.

Foto: TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo