Ako je to s pápežovou (ne)omylnosťou?

Ako je to s pápežovou (ne)omylnosťou?

Pápež je predsa človek ako každý iný. Pomyslí si napríklad neveriaci človek. Ale katolíci veria v jeho neomylnosť. O tom sa už v dejinách napísalo veľa. Ako to teda je?

Katolíci veria, že prvým pápežom bol svätý Peter, ktorého Ježiš ustanovil za svojho námestníka. O tom sa píše hlavne v 16. kapitole Matúšovho evanjelia: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,18-19) Ježiš týmito slovami odkazuje na dôležité proroctvo Izaiáša v Starom zákone. Zároveň Ježiš zmenil meno Šimonovi a dal mu nové meno: Peter (Skala, po grécky Petros) Len Boh mohol dať nové meno, ktoré určovalo poslanie. Je až ironické a úsmevné, že Ježiš zveril toto dôležité povolanie človekovi, ktorý bol skôr „pieskový“, povahovo nestály a ustráchaný. Evanjeliá hovoria, že Peter 3-krát zaprel Krista hoci predtým hrdo vyhlasoval, že ho neopustí. Ježiš však neskôr Petrovi odpustil. 

Je pravdou, že tento text už dlhodobo vyvoláva kontroverzie medzi kresťanmi. Protestanské a pravoslávne cirkvi odmietajú úrad pápeža a dodávajú, že príslušná stať evanjelia nestojí na verši 18 a 19. Pre nich je kľúčové Šimonovo vyznanie vo verši 16: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ďalšou častou námietkou je to, že v evanjeliách sa neobjavuje nič o postupnosti úradu pápeža. Evanjeliá podľa Matúša a Jána však boli napísané až po Petrovej smrti. To teda dokazuje, že Petrovou smrťou sa úloha pápežov nekončí. Protestanti ďalej tvrdia, že pápežstvo je nebiblická doktrína. Ale mnoho kresťanských učení nie je priamo v Biblii. Kde je v Biblii doslova sformulované učenie o dedičnom hriechu alebo dokonca o Najsvätejšej Trojici? Spor katolíkov a nekatolíkov je teda v otázke pápežstva oveľa zložitejši.

Výraz pápež v Novom zákone nenájdeme, sformuloval sa neskôr. Slovo pápež znamená otec. Napriek tomu mal Peter vodcovskú úlohu v začínajúcej Cirkvi. Už počas Ježišovho mal medzi učeníkmi významné postavenie. (Mk 1,16-20, Mk 3,16) Bol prvým svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania. (1 Kor 15,5, Lk 24,34, Mk 16,7) Zároveň bol kľučovou postavou na jeruzalemskom sneme. (Sk 15,1-35)  Peter zomrel pravdepodobne v roku 64 v čase prenasledovania kresťanov cisárom Nerom. V rímskych katakombách existujú náznaky, že Petrov hrob mohol byť kresťanmi uctievaný.

Peter sa ako človek mýlil. Dostalo sa mu výčitiek od Ježiša a Pavla za jeho neprimerané správanie. Ježiš ho nazval satanom. Petrovi sa pripisuje autorstvo dvoch spisov v Novom zákone. Kedže je celkom pravdepodobné, že Peter nevedel čitať ani písať, tieto spisy mohol trebárs nadiktovať. Nadiktoval ich s pomocou Ducha Svätého. Neomylnosť pápeža je Božia milosť. Sám Ježiš sľúbil Ducha Svätého nielen pápežovi, ale aj celej Cirkvi aby nezablúdila. Preto je v katolíckej Cirkvi garant neomylného odovzdávania viery aby sa Božia náuka neporušene odovzdávala ďalším generáciam. 

Historický vývoj smeroval k hierarchickému usporiadaniu Cirkvi. Klement Rímsky už v 1. storočí povedal, že skrze pápeža hovorí Duch Svätý. Svätý Klement - nástupca Petra už v tom čase napísal list vzdialenej farnosti v Korinte aby sa podriadila záležitostiam Ríma. V roku 110 nazval Ignác z Antiochie rímsku cirkev predstaviteľkou lásky. Práve svätý Ignác ako jeden z prvých použil výraz „katolícka Cirkev“. O 80 rokov neskôr vzdáva úctu Rímu svätý Irenej. Tento svätec spísal zoznam predchádzajúcich pápežov. Už v starovekej Cirkvi sa kňazi a biskupi (napr. svätý Augustín) obracali na rímskeho pápeža aby rozhodol ich spor. Práve svätý Augustín je autorom známeho výroku:„Rím prehovoril, kauza skončila.“  V 5. storočí sa ďalej rozvíja učenie o primáte za pápeža Leva Veľkého. Nedá sa teda povedať, že by sa katolícka Cirkev objavila až v neskorších storočiach ako to tvrdia skeptici. Bola tu od samotného začiatku aj s jej námestníkom.  

Ako vidíme v katolíckej Cirkvi sa vždy verilo, že pápež je neomylný. Dogma o neomylnosti pápeža sa sformovala až na I. vatikánskom koncile v rokoch 1869-1870. Pôvodne sa táto otázka nemala na koncile riešiť. Avšak časť účastníkov spísala petíciu aby sa tento bod prediskutoval. Je však potrebné aby sme výrazu „pápežská neomylnosť“ dobre rozumeli. Pápež je človek ako každý iný. To znamená, že je hriešnik. Niektorí pápeži skutočne závažne morálne pochybili. Nikdy však nebol vydaný protirečivý alebo vyložene heretický dokument. Mnohí Petroví nástupcovia boli skutočne veľkými morálnymi autoritami a osobnosťami ako je aj súčasný Sv. Otec František. Pápežská neomylnosť sa vzťahuje iba na učenie o viere a morálke a aj to vo výnimočných prípadoch. Dogmatických vyhlásení (ex cathedra) bolo v dejinách Cirkvi ako šafránu. Posledná dogma o nanebovzatí Panny Márie bola vyhlásená pápežom Piom XII 1. novembra 1950. V encyklikách alebo iných vyhláseniach sa pápež môže mýliť. Hoci vďaka Bohu - nestáva sa to často.

Titulný obrázok - https://en.wikipedia.org/wiki/Papal_infallibility​

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo