Sociálna otázka

Moja úvaha na tému sociálna otázka by sa dala nazvať aj presnejšie; princíp subsidiarity v samospráve pri riešení sociálnej otázky. Slovensko dnes iste patrí medzi najviac sa rozvíjajúce krajiny sveta. Napriek tomu sme konfrontovaní s otázkou chudoby a s tým súvisiacími fenoménmi ako je vzostup myšlienok rýchlych riešení, násilie a kriminalita a v neposlednom rade aj sociologický problém spočívajúci v demografickej katastrofe v kontexte migračnej krízy.

                

Komunizmus sociálnu otázku ako takú nepoznal, lebo rovnostársky režim dokázal za cenu zbavenia slobody a zodpovednosti dávať všetkým rovnako. Ani zásada všetkým rovnako však tak celkom neplatila, čo zrejme zapričiňovali individuálne zlyhania. Bez ambície hlbšie skúmať  bývalý režim treba povedať, že sme neboli pripravení na erupciu fenoménov, ktoré so sebou priniesla sloboda. Ide najmä o nezamestnanosť, neschopnosť plniť svoje záväzky, úverová politika, ktorá sa stala dogmou novodobej svetovej hospodárskej stratégie a ktorá cez úročenie berie všetko a všetkým a v konečnom dôsledku chudoba, sociálne samovraždy a podobné javy. Každé reformy realizuje len a len človek. Ten náš sa snažil obrazne spustiť  film o rozvíjajúcom sa trhovom hospodárstve na socialistickom pozadí. Tento východoeurópsky, ekonomicko- právny AIDS od nás chytila aj časť Európskej komisie. Bohužiaľ.

 

Pôžička môže spôsobiť exekúciu

                V prvom rade treba povedať zásadu obsiahnutú už v Biblii mnohokrát opakovanú napríklad Tomášom Baťom a inými. Hovorí: „Kto buduje svoj dom za cudzie prostriedky, je ako ten, čo zváža kamene na svoj hrob.“ Sir. 21.8. Pôžička a úver majú byť mimoriadnym riešením situácie ako istá výnimka z pravidla, nie ekonomický nástroj, na ktorom je postavená ekonomika jednotlivca (nebankovky, debetné karty  a podobne) ako aj celých štátov ( EUROVAL). Nechcem hlbšie spomínať fetiš zahraničných investícii, lebo tie sa dajú tiež subsumovať pod túto zásadu. V sociálnej otázke je nevyhnutné urobiť v právnej rovine dostatok opatrení  aby pre pôžičkovovú ekonomikou bol spravidla ten najslabší najlepšie chránený. Predovšetkým je potrebné obmedziť, podobne ako na alkohol a cigarety, reklamu na pôžičky. Je sociálnym sadizmom, keď sme počas predvianočného obdobia zahltený reklamou na rôzne typy spotrebných úverov či rýchlo pôžičiek. Každá reklama na pôžičku by mala mať upozornenie, že jej dôsledom môže byť EXEKÚCIA. Doterajšia prax zameraná na ochranu neplatičov neodbornými zásahmi najmä do exekučného práva spôsobovala ŠIROKY úsmev a veľký plač. ŠIROKY úsmev u veľko - podvodníkov, ktorý sa stali dobre chránený a veľký plač u jednoduchých ľudí ktorým sa počas života nakumulovalo toľko pôžičiek, že sa im už ani neoplatilo legálne pracovať. Ak chceme úprimne riešiť sociálnu otázku, nie je možné ju riešiť na báze výchovy k nezodpovednosti a pokračovať tak eutanáziu právneho systému. Likvidácia vymožiteľnosti práva,  ktorá posunula Slovensko na chvost krajín, spôsobila okrem iného aj známu kauzu Váhostav. Iba diktatúra autority práva je riešenie.

 

Tri groše a princíp subsidiarity

Iná situácia s ktorou musel byť náš štát konfrontovaný bola armáda nezamestnaných a začínajúca chudoba. Pre ľudí, ktorí nepoznajú problém uvediem skutočnosť, že dnes na východnom  Slovensku ako aj niektorých častiach stredného Slovenska, sú oblasti kde v rodine ešte nikto nepracoval - od  pádu režimu teda už niekoľko generácii (s chudobou ide ruka v ruke nízky reprodukčný vek). Toto je najvýbušnejší kokteil, lebo dnes máme niekoľko tisíc ľudí, ktorý stoja celé novodobé dejiny na strane výdavkov štátneho rozpočtu. Pre nás ako člena EU musí byť zahanbujúce aj to, že máme rodiny, ktoré sú v situácii, že vsietia sviečkami, nemajú teplú vodu a žijú z akademického (teda veľmi ťažko predstaviteľného) minima, ktoré ledva pokryje potraviny pre deti. Toto nie je kritika žiadnej vlády a zároveň všetkých vlád za prístup, ktorý k tejto téme mali od pádu komunizmu. Je predsa nepredstaviteľné, aby vrcholom mesiaca boli v komunite rátajúcej niekoľko tisícov členov vypláty sociálnych dávok. Toto je sociálna a mentálna genocída týchto ľudí a bohužiaľ kde je chudoba, je aj kriminalita takže niekedy aj fyzická genocída ich susedov.

                Riešenie sociálnej otázky, ktoré vychádza z katolíckeho sociálneho učenia a zásady subsidiarity sa na Slovensku nestretlo s vážnou oporou napriek účasti viacerých kresťanských strán vo vláde. Pragmaticky, alebo skôr populisticky sa zvolilo jednoduché riešenie spočívajúce v systéme sociálnych dávok. V systéme stavby sociálnych bytov v štátnej réžie, či celého radu opatrení spočívajúceho zväčša v priamych ekonomických injekciách. Výsledkom tejto politiky je skutočnosť, že rodina, ktorej jeden člen je onkologický pacient počas terapie zápasí s existenčným kolapsom. Naproti tomu rodina, ktorá generačne nepracovala desiatky rokov je plne v náručí sociálneho štátu. Nechcem byť bulvárny, ale  treba povedať nahlas, že výsledkom tejto“ sociálnej politiky“ je aj Marián Kotleba, pri všetkej úcte k nemu a rešpekte k jeho voličom.

               

Zodpovednosť, pôda a práca miesto sociálnych dávok.

Žiaden človek nemá právo prenášať zodpovednosť za svoj osud na štát. Táto veta možno znie tvrdo, ale ja základom prirodzenej spoločnosti. Ak jednotlivec nemôže nájsť riešenie u seba, mala by nastúpiť rodina. Rodina  by však mala mať zodpovedajúce právne a ekonomické postavenie, vrátane daňového postavenia, ako subjekt práva suigeneris. Od ekonómie súčasnosti, cez Mila, až neviem kde skončíme, nikto nič múdrejšieho ako rozprávku o Troch grošoch nevymyslel. V tomto kontexte aj myšlienka systému špeciálnych rodinných fondov, solidarity podporovanej štátom, by nebola na zahodenie. Náš systém sa globálne rúti do sociologickej  katastrofy. Jediné východisko môže byť návrat k rodine ako základnej ekonomickej bunke spoločnosti, ktorá ako základ vzájomných väzieb je schopná v istej kvalite a miere postarať sa o svojich členov. Pri počte detí a počte dôchodcov v celoeurópskom priemere zistíme, že len tento návrat je riešenie. Samozrejme ak odmietame  sociálne pokusy, ktorých sme momentálne svedkami v Nemecku. Mám na mysli, že ak nám dôjde pracovná sila tvoriaca  dôchodky, dovezieme si ju z krajín tretieho sveta. Na tuto prvozložkovú sieť  nadväzuje samozrejme aj systém daní. Nie je správne, aby štát nútil k rodinnému životu, lebo je to v rozpore s myšlienkou  slobody. Každý môže dať prednosť inej forme svoje sociálnej existencie či  osobnej kariére. Napriek tomu je ale v súlade so zásadou spravodlivosti, aby sa život mimo systému vyrovnával vo forme osobitného daňového zaťaženia.

 

Pôda pre chudobných

                Ak rodina nie je schopná riešiť otázku svojich členov, až potom má nastupovať verejná moc vo forme obce. Nedávno som predstavil projekt „pôdu chudobným“. Išlo o to, že prebytočná pôda, ktorá je v majetku obce, by sa mohla dať do užívania chudobným rodinám, ktoré sezónne môžu pestovať  na nej plodiny. Chorvátske mesto Záhreb takýmto spôsobom vybudovalo sieť občianskych  združení združujúcich chudobných a ktoré dokonca svoje plodiny majú nielen na vlastný úžitok, ale aj na predaj. V týchto spoločenstvách sa vyvinul vysoký stupeň vzájomnej podpory a pomoci sociálne  slabších medzi sebou navzájom, nie natŕčať ruku k štátu. Áno, veľmi podobne sú konštituované aj izraelské kibuce, alebo projekt v Banskej Bystrici s pestovaním cesnaku. Iste nejde o hospodársky zázrak, ale je tu jeden moment, ktorý treba x krát podčiarknuť: z pasívnym položiek na strane štátneho rozpočtu sa stávajú aktívny tvorcovia svojej budúcnosti. To je viac ako všetko ostatné. Aj na Slovensku sme svedkami komunitných zázrakov. Je zlé, že len v réžii jednotlivcov. Spomeniem  otca Kuffu a otca Masláka v Kláštore pod Znievom. Ide o dve ekonomicky životaschopne komunity bez nároku na zmenu právnych predpisov. Ak toto dokázali jednotlivci, je namieste sa opýtať, či s iným postavením orgánu verejnej moci nie je možné toto zrealizovať napríklad v rámci obcí. Opätovne je potrebné zvýrazniť, že ide o návrat zodpovednosti jednotlivca za svoj osud, do svojich rúk, teda aktivácia človeka v jeho dôstojnosti a sociálnych väzbách. Nie poberateľa sociálnych dávok a dlžníka nebankových subjektov. Toto je to, čo v rámci štandardných sociálnych možností môže aj dnes robiť komunálna politika. Koniec koncov, na Slovensku máme dlhoročne tradície  družstiev.

Automobilky nás nezachránia

Synergia riešenia otázky chudoby sociálne odkázaných spoločenstiev s poľnohospodárskou výrobou je vízia záchranného lana pre ekonomiku Slovenska. Napriek tomu, že dnes sa fetišizuje automobilový priemysel, ignoruje sa fakt, že aj prebiehajúca vojna s terorizmom je, ako správne povedal súčasný pápež, nie je vojna náboženská, ale vojna o zdroje. Svätý otec povedal, že musíme povedať „nie“ ekonomike vylučovania. Práve vtiahnutie ľudí a komunít do vzájomnej podpory a solidarity, kde štát je len katalyzátor, nie tvorca sociálnych injekcií. Som presvedčený, že buď sa naša krajina v čase kedy je celá Európa zmietaná krízou, prikloní na aktivizáciu chudobných a systému spoločenstiev a komunitných riešení, alebo môžeme očakávať obrovské sociálne nepokoje nehovoriac o apokalypse, ktorá nastane ak sa zdvihnú jedného dňa automobilky a odídu. Tisíc krát sa nechám radšej označiť za komunistu, ale budem trvať na tom, že ani jedna automobilka nie je večná a nemôže ako na pravidle na nej stáť sociálna politika štátu. Ani jedno auto sa nedá zjesť, aj keď je  sebeluxusnejšie. Pôda naproti tomu pri ľudských kritériách večnosti má oveľa bližšie k tomuto pojmu.

Dnes existujú modely ako napríklad vypestovať rýchlo rastúce drevo. V rámci systému o ktorom  hovorím, ide o lepšie riešenie, ako ničenie Slovenského raja zo sociálnych dôvodov. A akokoľvek to dobre znie, ani pokuta nezahreje rodinu v novodobom slume. Sociálné dávky skončia v Tesco víne, to vieme všetci a jedinou obeťou sú deti. Avšak cez ne aj my všetci, lebo z detí raz budú dospelí, pre ktorých nebude nič slovenské posvätné, samozrejme okrem sociálnych dávok.

Na záver spomeniem to, že myšlienka komunitného subsidiárneho riešenie sociálnej otázky v skratke nazvaná pôda, práca a zodpovednosť miesto dávok, je založená na princípe dobrovoľnosti. Avšak s výnimkami, ktoré ešte uvediem, je potrebné aplikovať aj  na tomto mieste Bibliu: „ Kto nechce  pracovať nech ani neje.“

Poslednou rovinou subsidiarity je práve rovina výnimiek z pravidla, kedy má nastúpiť  systém priamych finančných injekcií štátu ak ide o osoby, ktoré ani sami, ani ich rodinné prostredie nemôže  zmeniť ich sociálne problematické postavenie. Ide o postihnuté osoby, samozrejme seniorov, siroty. S nimi je dobré a spravodlivé, aby sa každý, teda nielen člen ich rodiny či obce, obrazne delil o chlieb.

Povinnosť voči dejinám

Sociálna otázka sa stáva najvážnejšou otázkou súčasného sveta. Ak niekde od zimy zomrie bezdomovec, je to od nás veľmi ďaleko, lebo my prepneme program v našej vyhriatej obývačke. Biskup Recife, HelderCamara povedal: „Keď nakŕmim chudobného, som pre mnohých svätec, no keď sa pýtam prečo je chudobný, stávam sa v ich očiach komunista.“ Odmietam komunizmus a ľavicové rýchlo riešenia zväčša založené na „čím viac dávok tým viac hlasov vo voľbách a bohatí ktorým sa logicky musí zobrať si nakradnú zo štátneho.“ A keď úplne odignorujeme morálnu rovinu tohto príbehu, musíme si uvedomiť aj pragmatický uhol pohľadu. Z pohľadu našej obývačky sa aj utečenci zdali veľmi vzdialenými, až pokiaľ nám neklopú na dvere. Som presvedčený, že utečencov sme mali mravnú a morálnu povinnosti riešiť dávno pred tým, ako sa dali na pochod. Teda v ich táboroch, tak aj našich chudobných a sociálne odkázaných máme riešiť teraz, nie až keď vzniknú nepokoje.  Ale viem, že je to ťažké, lebo tieto riešenia založené na princípe subsidiarity idú transvolebne, dokonca ich efekt sa ukáže až transgeneračne. Je otázka či je vôbec možné nájsť  lídra ktorý by mal odvahu viesť krajinu  k zodpovednosti a svoj národ k riadnemu plneniu si svojich  povinností .

PS : Záverom mojej úvahy je aj taká prosba otcom Biskupom a všetkým kňazom, ktorý budú v predvianočnom a jesennom čase kázať. Možno by si táto vážna téma zaslúžila aj osobitný pastiersky  list. Vystríhajte veriacich pred rýchlo pôžičkami pred Vianocami, ktoré vo veľkej väčšine spôsobujú exekúciu po Vianociach. Radšej misa zeleniny, kde láska vládne, ako pečený vôl kde vládne nenávisť a nepokoj. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo