Za názor sa platí

Nechuť poznať veci do hĺbky. Tak by som opísal hlavnú črtu súčasnej informačnej spoločnosti. Ľudia radi prijímajú povrchné, neraz účelovo ponúkané informácie. A často nevedomo.

Je to paradox. V čase keď máme celosvetové televízie, internet, sociálne siete, zisťujeme, že sa nám do očí a uší dostávajú informácie s chudobným jadrom, ovplyvňované vkusom zadávateľov reklamy, triedené majiteľmi informačných kanálov.

Napríklad vďaka televízii máme pocit, že sedíme priamo na štadiónoch brazílskej olympiády, sme priamo v centre dania. Vidíme však len to, čo nám televízia ponúka. Čo niekto nasníma, skombinuje, pošle do sveta. Pohodlne sa dostávame k informácii, ktorú niekto spracuje, možno aj s nejakým konkrétnym úmyslom.

Napriek nebývalému objemu prúdiacich informácií a schopnosti ich prijímať sa stávame negramotní. Vidieť, počuť, čítať ešte neznamená, že dokážeme prijímať to podstatné. Skôr naopak, valiace sa informácie v nás vyvolávajú chaos a sme radi, ak nám ich niekto spracuje do prijateľnej formy.

Práve táto pohodlnosť nás robí novodobými analfabetmi. Pasívne sledovanie nosných informačných zdrojov, napríklad televízie, kde divák ani nemá čas zamyslieť sa nad podanou správou, lebo za ňou rýchlo nasleduje ďalšia, nás napĺňa pocitom žitia na pulze dňa, komplexnosti poznania aktuálneho sveta.  

Pritom sa dostávame stáročia dozadu, do pozície stredovekého negramotného človeka, ktorému v kostoloch vysvetľovala cirkev tajomstvá viery na obrazoch a sochách, lebo čítať nevedel. Čo táto sprostredkovaná informácia uňho vyvolala, záviselo od čestnosti úmyslu jej spracovateľa.

V dnešnom svete nevieme odhaliť, kto je v pozadí spracovanej informácie a na rozdiel od stredoveku nedokážeme ani určiť šľachetnosť jeho úmyslov. Napriek tomu obrázkovým informáciám veríme tak, ako uhorský negramotný roľník z 15. storočia.

Dôsledkom tohto javu je, že v spoločnosti sa vytvárajú nosné informačné prúdy. Spoločnosť sa k nim upína ako k axiómam vo vede. Stavia vás iba pred dve možné voľby – buď im uveríte alebo ich zavrhnete. Pritom zavrhnutie znamená už len to, že o nich polemizujete.

A tak sa povinnou výbavou ľudí poslušne či nevedomo neprikyvujúcich na novodobé spoločenské axiómy stáva pochybnosť. Paradox je, že takýto prístup sa očakáva aj od tých, čo stavajú na svojom pevnom osobnom presvedčení, teda na nepochybovaní.

Oceňujem odvahu všetkých ľudí, ktorí sú ochotní otvorene vyjadrovať svoj názor. Vážim si  tých, čo nedbajú na ostrakizovanie, púšťajú sa do polemiky, hoci ich označujú za spiatočníkov či extrémistov.

Dejiny nám ukazujú, že výkvet nášho myslenia vznikal v polemike. Nedajme si ju vziať, aj keď sa nám môže prihodiť, že nahlodá naše vlastné presvedčenie.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo