Cirkev len pre nevzdelaných bedárov?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev len pre nevzdelaných bedárov?

Pokrokoví ľudia a moderní vedci sú ateisti. Boha silne odmietajú.

Aspoň tak by sme mohli zhrnúť rozšírený názor, ktorý skôr neúmyselne vyplynul z aktivít významného popularizátora vedy a biológa Richarda Dawkinsa. Veľkosť vedeckého formátu, ktorý je s Dawkinsovou osobou spojený, dlhodobo podčiarkovala jeho osobné kritické názory na náboženstvo. Jeho profesionálna povesť bez kritického úderu rovnocenného oponenta zdôrazňovala správnosť jeho proateistických verejných aktivít.

To platilo až do momentu, kým neprišiel, paradoxne, iný vedec-ateista. Peter Higgs, ktorý v roku 2013 získal za svoju „božskú časticu“  Nobelovu cenu, označil v rovnakom roku Dawkinsov prístup k veriacim za „trápny“. Navyše Dawkinsa nazval „za svojím spôsobom takmer fundamentalistu samotného, len iného druhu“. Higgs sa síce považuje za neveriaceho, preferuje však omnoho uvážlivejší prístup. Domnieva sa, že vedecké chápanie sveta zmenšuje časť motivácie byť veriacim a podkopáva tradičné dôvody pre vieru. To však neznamená to isté, ako tvrdiť, že veda a náboženstvo sú nekompatibilné. 

Melieme z posledného?

Kopernik, Pascal, Pasteur. Príklady mien, ktoré vo svojich kázňach používajú kňazi ako príklady osôb, ktoré boli presvedčenými veriacimi, a predsa zároveň vynikali ako výborní svetoví vedci a myslitelia. Ich rozum dospel k zmieru s ich vnútorným presvedčením. Mená však spája jeden fakt. Všetci sú dávno mŕtvi.

V kázňach pospolitých kňazov sa takmer vôbec nestretnete s príkladmi stále žijúcich vedcov celosvetového formátu, ktorí sa hlásia k svojej viere. Existujú ešte? Ak existujú, prečo sa nespomínajú?

Katolícka cirkev opustila bojisko rozumu.

V súčasnej dobe sa prostredníctvom pápeža Františka zdôrazňuje hlavne dobročinná stránka cirkvi a jej sociálny rozmer v spoločnosti. Nebolo to inak ani u jeho predchodcov, ktorí ju zdôrazňovali s rôznou intenzitou. Napríklad keď pápež Lev XIII. vydal  prvú sociálnu encykliku „Rerum novarum“ na konci 19. storočia. Svoje sociálne zameranie si cirkev vložila do svojho novodobého genetického kódu. Ale rovnako s vynovenou sociálnou kampaňou prišla i epocha nových vedeckých postupov, teórií a revolúcia v racionálnom nazeraní na svet. Cirkev viac nedokázala držať krok. Zároveň to už ani nepovažovala za prioritu. Vedúca úloha vzdelaného kléru ako nositeľa vzdelanosti a poznania na Západe v priebehu 20. storočia definitívne zanikla.

Súčasná humanitárna stratégia cirkvi však má jeden (ne)čakaný následok. Cirkev sa približuje chudobným, nevzdelaným, utláčaným, ale opúšťa príslušníka vzdelanej a prosperujúcej západnej civilizácie, ktorú pomohla vybudovať. To, čo trápi slabo vzdelaných a chudobných, určite nie je vyriešiť imaginárne spory medzi rozumom a náboženstvom, ktoré plnia svojím obsahom nespočetné príspevky na diskusných fórach na internete.

Cirkev je i preto v argumentačnej defenzíve a anti-náboženské myšlienkové prúdy získavajú mediálnu a marketingovú prevahu v západnej kultúre. Tým vedome ovplyvňujú zaužívané stereotypy o veriacich cirkví, hlavne tej katolíckej, ako „ovciach“ s nemodernými názormi odporujúcimi vede a rozumu. Cirkev prostredníctvom kléru svojich vzdelaných členov nepomáha chrániť. Dôvod spočíva v tom, že súboj prebieha na šachovnici rozumu.

Snaha zdôvodňovať konzistentnosť súčasného vedeckého zmýšľania s náboženským presvedčením len prostredníctvom náboženských vysvetlení (napr. citátmi z encyklík; doplnené 2. 8. 2016 o 09.20) vyznieva v dnešnom technologicky vyšperkovanom „smartSvete“ ako neracionálna, nevedecká, ľahko poraziteľná a až trápna aktivita.

Kňazi a veriaci prestali rozumieť vede.

Priemerní, bežne sa vyskytujúci kňazi výstupom vedeckej práce prestali rozumieť. Tí talentovanejší dokážu bravúrne manévrovať na poli filozofie a logiky, ale s interpretáciou súčasných vedeckých výstupov nemajú skúsenosti. Nemálo bežných veriacich, ba i kňazov sa v dôsledku neuveriteľnej záplavy vedeckých objavov a informácií rozhodlo rezignovať na rozumovú argumentačnú konfrontáciu svojej viery a zameralo sa na teologické vysvetlenia. Ich myseľ dospela k upokojujúcemu definitívnemu kompromisu, v ktorom majú oba svety náboženskej ideológie i vedeckého pokroku možnosť hybridne spolunažívať. Nie však ako rovnocenní partneri. Nájsť zhodu vedeckého poznania s náboženským vnímaním je relatívne jednoduché, ak pripustíme dokonalú podriadenosť racionality nášmu duchovného výkladu.

„Človek je veľmi obmedzený tvor, ktorého Niečo vždy presahuje.“ Mentálnym znásilnením tejto premisy si odôvodníte zodpovednosť viery odpovedať na všetky otázky v živote. Problém nastane, ak začneme túto dôveru uplatňovať na situácie, ktoré sú  rýdzo zodpovedateľné existujúcim racionálnym vysvetleniam a nevyhľadávame ich. Naša racionálna argumentácia spohodlnie a zakrpatie. Zo strachu, že sa naruší náš vnútorný zmier, nedávame dostatočný mentálny priestor testovaniu konzistentnosti nášho svetonázoru i z pohľadu rozumu.

Na druhej strane by bolo veľmi jednoduché degradovať tento myšlienkový postoj na okrajovú záležitosť skupiny zaslepených ignorantov a lenivých nevzdelancov. Spôsob, akým si človek obháji sám pred sebou pozitívny prístup k životu napriek tragickým, menej šťastným alebo zložitým udalostiam v jeho osude, nie je nič, čo by som si trúfol akokoľvek morálne hodnotiť. Zároveň človek je tvor nedokonalý. V snahe nezachádzať do prílišných detailov našej motivácie dochádzame k nemennému následku. A tým sú argumentačné hmly, ktoré sa tak zväčša vyplnené ideologickými princípmi a v tom horšom prípade slepá viera bez ochoty pýtať sa racionálne otázky.

 

Majú sa vedci verejne hlásiť k svojej viere a brániť ju?

Niekomu môže napadnúť možno oprávnená obžaloba mlčania alebo nedostatočná angažovanosť veriacich vedcov. Avšak súčasný vedec už nie je elitným vedcom 16. – 19. storočia, ktorý si užíval spoločenskú úctu a vynikal súčasne vo filozofii, matematike, fyzike a medicíne a rozumel vede v celej jej šírke a hĺbke. Vedci sú už len vynikajúci, úzko špecializovaní odborníci pracujúci pod klasickým továrenským tlakom veľa, lacno a kvalitne produkovať (publikovať). Väčšina našich vedcov je tak „malá masa myšlienkových robotníkov“ s podpriemerným platom a slabým spoločenským uznaním. Súčasný vedec nemá luxus, ktorý si užívali Newton alebo Darwin.

Jeho osud skôr pripomína ťažko skúšaného Jozefa Maka. „Trp, Jozef Mak, človek – milión si, nuž vydržíš všetko.“ Vedec súčasnosti (ne)dokáže ako-tak zabezpečiť seba a rodinu. Navyše musí psychicky zvládať vrtochy vedúceho, neustále pripomienky a kritiku svojej práce anonymnými recenzentmi, nezmyselné tlaky a termíny ministerských byrokratov. Obraz odlišný od vznešenej predstavy titána Prométhea, ktorý zostupuje z Olympu, aby vrátil plameň do temnoty a chladu ľudského sveta.

 

Kto bude tvoriť budúcu cirkev a konzervatívcov?

Dostávame sa k nie veľmi šťastnej predpovedi o budúcnosti skladby kresťanských veriacich vo svete. Stanú sa veriaci už len skupinkou slabo vzdelaných bedárov z tretieho sveta alebo chudákov skúšaných životom? Bude sa na kňazov nahliadať už len ako na biblických neziskových pracovníkov? Zostane kresťanským cirkvám už len nálepka charitatívnych organizácií?

Stane sa nová generácia dobre vzdelaných a úspešných automaticky protinábožensky namotivovanými ateistami? Uvidíme. Ak si chce cirkev a konzervatívne kruhy udržať užší kontakt i s tou „šťastnejšou“ časťou populácie ľudstva, musí im poskytnúť, paradoxne, i tú chýbajúcu kolektívnu porciu racionálnej stravy. Každý bojuje svoj individuálny osamelý boj v čoraz „premúdrenejšom“ svete. Nemal by nadobudnúť pocit, že je hlupák a vedecký ignorant, ak sa ešte cíti veriaci alebo zastáva konzervatívne hodnoty.

 

Táto stratégia však vyžaduje preformulovanie humanitárneho prístupu cirkvi aj v prospech návratu k používaniu vedeckej racionality ako pastoračného a edukačného nástroja v západnej civilizácii medzi pospolitým klérom. Zároveň marketingovo citeľnejšie sponzorovať biologické a biomedicínske disciplíny zo strany cirkví v kľúčových témach (napr. výskumu zameraného na účinnejšie odstránenie fyzického utrpenia ťažko chorých a starých)  a omnoho výraznejší podiel kňazov a rehoľníkov motivovaných súbežne viesť i vedeckú kariéru. U veriacich musí byť vyslovene podporená snaha racionálne pochybovať o svojej viere.

Na druhej strane kňazi musia byť dostatočne pripravení, aby pochyby veriacich pomohli na rovnakej rozumovej úrovni rozptýliť. Kňazi musia držať krok s dobou, a to i znalostne. To vyžaduje celoživotné multiodborové prehľadové vzdelávanie veriacimi vedcami, vysokoškolskými učiteľmi a klérom-vedcami. Príliš riskantná taktika? Záleží, ako veľmi dôverujete idei, že viera nie je nepriateľom vedy a je s jej výsledkami zlučiteľná. Alebo sú tieto kroky len naivné, nerealizovateľné a futuristické predstavy?

Príklady významných katolíckych kňazov a rehoľníkov – vedcov

Mary Kenneth Keller (*1913 – 1985): Rádová sestra v USA (Sisters of Charity of the Blessed Virgin Mary), prvá žena v USA, ktorá získala doktorát v počítačovej vede.

Georges Henri Joseph Édouard Lemaître (*1984 – 1966): Belgický rímskokatolícky kňaz a otec teórie veľkého tresku (Na titulnej fotografii).

James Cullen (*1867 – 1933): Jezuita, matematik, objaviteľ Cullenových čísel.

James B. Macelwane (*1883 – 1956): Jezuita, seizmológ, napísal prvú knihu o seizmológii v USA.

Jozef Murgaš (*1864 – 1929): Slovák, rímskokatolícky kňaz, vynálezca a priekopník v bezdrôtovej komunikácii.

 

Príklady žijúcich vedcov, ktorí sa verejne prihlásili ku kresťanstvu alebo myšlienke konzistentnosti výsledkov vedeckej práce s vierou:[1]

Biológia a chémia:

Werner Arber (*1929 –): švajčiarsky mikrobiológ a genetik. V roku 1978 získal Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu. Bol zároveň prvý protestant, ktorý bol vymenovaný prezidentom Pontifical Academy.

John Gurdon (*1933 –): Vývojový biológ, ktorý v roku 2012 získal Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu.

Francisco J. Ayala (*1934 –): Evolučný biológ a filozof. Známy pre svoj výskum populácie a evolučnej genetiky.

R. J. Berry (*1934 –): Genetik, pôsobil ako profesor na University College London a je bývalý prezident Linnean Society of London, autor knihy „God and the Biologist: Personal Exploration of Science and Faith“.

Gerhard Ertl (*1936 –): Nemecký fyzik, v roku 2007 získal Nobelovu cenu za chémiu.

Robert T. Bakker (*1945 –): Paleontológ, postava „dinosaurej renesancie“, kazateľ a obhajca konzistentnosti evolúcie a myšlienky Boha.

Kenneth Miller (*1948 –): Profesor bunkovej a molekulárnej biológie na Brown University, USA, autor knihy „Finding Darwin's God“, tvrdý oponent kreacionizmu.

Peter Agre (*1949 –): Americký lekár, molekulárny biológ na Johns Hopkins University, ktorý získal v roku 2003 Nobelovu cenu za chémiu.

Francis Sellers Collins (*1950 –): Genetik, viedol Projekt ľudského genómu (Human Genome Project). V súčasnosti je riaditeľ Národného Inštitútu Zdravia v USA. Viackrát sa postavil na obranu myšlienky konzistentnosti vedeckého a náboženského presvedčenia.

Ben Carson (*1951 –): Neurochirurg, ktorý prvý úspešne oddelil dvojčatá spojené v oblasti hlavy.

Noelle Marcellino (*1951 –): Rádová sestra s doktorátom v mikrobiológii. Je vyhľadávaným expertom v oblastí húb a poradcom syrárskeho priemyslu v USA.

Simon C. Morris (*1951 –): Paleontológ, držiteľ ocenenia „Doolittle Walcott Medal“ a „Lyell Medal“.

William Newsome (*1952 –): Neurológ na Stanford University, člen National Academy of Sciences, podiela sa na vedení „BRAIN Initiative“.

Alister McGrath (*1953 –): Získal doktoráty z University of Oxford v molekulárnej biofyzike a teológii. Na vlnu protináboženskych nálad reagoval vo viacerých svojich knihách.

Brian Kobilka (*1955 –): Nositeľ Nobelovej ceny za chémiu z roku 2012, je profesorom bunkovej fyziológie na Stanford University School of Medicine.

Martin Nowak (*1965 –): Evolučný biológ a matematik, ktorý sa venuje evolučnej dynamike. Vyučuje na Harvard University a je tiež členom správnej rady poradcov Templeton Foundation.

Robert J Asher (*?): Paleontológ,  prednáša na Katedre zoológie na University of Cambridge, bývalý kurátor cicavcov v Berlin Natural History Museum. Napísal knihu „Evolution and Belief: Confessions of a Religious Paleontologist“.

 

Fyzika:

Antony Hewish (*1924 –): Astronóm, ktorý získal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1974, vo svojich knižných textoch obhajoval myšlienku existencie Boha.

Antonino Zichichi (*1929 –): Taliansky nukleárny fyzik a bývalý prezident Istituto Nazionale di fisica nucleare.

John Polkinghorne (*1930 –): Časticový fyzik a anglikánsky kňaz, ktorý napísal knihu „Science and the Trinity“.

Riccardo Giacconi (*1931 –): Taliansky nositeľ Nobelovej ceny za astrofyziku, ktorý položil základy X-ray astronómie. V súčasnosti je profesorom na Johns Hopkins University.

Július Krempaský (*1931 –): Slovenský fyzik. Ovplyvnil budovanie a formovanie vedy a nepriamo aj elektrotechnického priemyslu na Slovensku, je spoluautorom šiestich patentov. Ako prvý na Slovensku začal skúmať polovodiče a vychoval prvú generáciu odborníkov na túto problematiku. (Doplnené 2. 8. 2016 o 09.05.)

George Coyne (*1933 –):  Jezuita, astronóm a bývalý riaditeľ Vatikánskeho observatória.

Carlo Rubbia (*1934 –): Taliansky časticový fyzik, ktorý získal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1984.

Michał Heller (*1936 –): Katolícky kňaz, matematický fyzik, ktorý publikuje v oblasti relativistickej fyziky a nekomutatívnej geometrie. Napísal knihu „Creative Tension: Essays on Science and Religion“.

Robert Griffiths (*1937 –): Známy americký fyzik z Carnegie Mellon University. Píše o otázkach vedy a náboženstva.

George Francis Rayner Ellis (*1939 –): Teoretický fyzik a kozmológ, spolu s Hawkingom napísali knihu „The Large Scale Structure of Space-Time“.

Peter Grünberg (*1939 –): Nemecký fyzik a nositeľ Nobelovej ceny za fyziku.

Joel Primack (*1945 –): Profesor astrofyziky na University of California, Santa Cruz.

J. Richard Gott (*1947 –): Profesor astrofyzikálnych vied na Princeton University.

Don Page (*1948 –): Teoretický fyzik, publikoval niekoľko článkov v časopisoch s S. Hawkingom.

William Daniel Phillips (*1948 –): Laureát Nobelovej ceny za fyziku (1997), ktorý je zakladajúcim členom Medzinárodnej spoločnosti pre vedu a náboženstvo.

John D. Barrow (*1952 –): Kozmológ, bývalý profesor astronómie na Gresham College.

Guy Consolmagno (*1952 –): Americký jezuita, astronóm, ktorý pracuje vo Vatikánskom Observatóriu.

Fabiola Gianotti (*1960 –): Talianska časticová fyzička a prvá žena v pozícii generálnej riaditeľky Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN).

Rosalind Picard (*1962 –): Profesorka na MIT, riaditeľka Affective Computing Research Group.

Andrew Pinsent (*1966 –): Katolícky kňaz, časticový fyzik, riaditeľ Ramsey Centre for Science and Religion na University of Oxford.

Jennifer Wiseman (*?): Astrofyzička, vedúca laboratória v Goddard Space Flight Center NASA.

Ďalšie príklady veriacich vedcov.

 

[1] Zoznam vedcov s ich popisom je prevzatý a čiastočne upravený z angl. wiki

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo