Konzervativizmus, otázka jeho povahy

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Konzervativizmus, otázka jeho povahy

Marcové parlamentné voľby priniesli okrem mnohých iných otázok aj jednu, ktorá doteraz nebola priamo vyslovená, ale cítiť ju v pozadí niektorých udalostí. Tou otázkou je samotná povaha konzervativizmu a konzervatívnej politiky na Slovensku. Hneď po voľbách ju otvoril Richard Rybníček, ktorý vyjadril úsilie po vzniku novej konzervatívnej strany typu nemeckej CDU. Druhou, v tomto smere nemenej dôležitou udalosťou bola skutočnosť prepadu KDH mimo parlament. Nové voľby predsedu tejto strany túto otázku opätovne otvárajú. Zdá sa, že podoba konzervativizmu na Slovensku sa rysuje práve v tomto období. Nehovoriac o tom, že novozvolený predseda Alojz Hlina na opakovanú otázku niektorých novinárov, aká bude povaha konzervativizmu novoreštartovaného KDH odpovedal len všeobecnými frázami, no jasný koncept nepredstavil. Malá úvaha o konzervativizme je preto namieste a snáď poslúži ako malý vklad do širšej diskusie.

Konzervatívne myslenie nepredstavuje koherentný a homogénny súbor názorov a postojov. Nie je možné podať definíciu konzervativizmu, to čo však možné je a o čo by sme sa mali usilovať je skúmanie podstaty fenoménu, resp. skúmať tie myšlienky, symboly a postoje, ktoré označujeme ako konzervatívne. Nielenže konzervativizmus tvorí určitý prúd v rámci toho, čo sa mylne označuje ako dejiny ideí, ale politické konzervatívne myslenie vo väčšej či menšej miere zasiahlo a ovplyvnilo politický vývoj Západu od konca 18. stor.

Pri pokuse nejakým spôsobom pristúpiť ku konzervativizmu, resp. konzervatívnemu mysleniu narážame na ťažkosti s jeho vymedzením či prípadnou snahou o definíciu. Etymologické stopy nás privádzajú do doby konca 18. a začiatku 19. stor., teda do obdobia po Francúzskej revolúcii k slovu conservateur, ktorý paradoxne spočiatku označoval výdobytky revolúcie, ktoré bolo treba zachovávať a „konzervovať“. Neskôr sa však presadil význam konzervativizmu ako určitého postoja, ktorý sa naopak vymedzoval voči totálnej, revolučnej alebo radikálnej zmene. Inými slovami išlo o reakciu na revolučné udalosti vo Francúzsku. Zmena významu slova sa viaže s názvom Chateaubriandovho žurnálu Le Conservateur (1818–1820), v ktorom obhajoval obnovu Francúzska na religióznom a politickom princípe, brojil proti princípu suverenity ľudu a jeho slobody. Odmietavý postoj voči radiálnym zmenám či obhajoba aktuálneho usporiadania sa však vyskytovali už pred revolúciou a boli reakciou na myšlienky osvietenských mysliteľov (Voltaire, Montesquie, Rousseau atď.).

V období pred Francúzskou revolúciou začínajú postupne vznikať argumentačné vzorce tej línie politického myslenia, ktoré neskôr dostane prívlastok konzervatívne. Jej jadro je postavené na protiosvietenskej argumentácii a to jednak zo strany protestanskej, ale i katolíckej ortodoxie. Obe mierili najmä proti konkrétnym jednotlivcom (napr. Rousseau), proti ateizmu francúzskych osvietencov, ktorí okrem iného podrývali spoločenské usporiadanie a štruktúru politického poriadku. V nemeckom prostredí reakciu na francúzsku osvietenskú filozofiu vypracoval napríklad Justus Möser (1720–1794), ktorého zarážalo, že osvietenstvo uprednostňuje racionálne uvažovanie a teoretickú abstrakciu pred konkrétnymi životnými skúsenosťami. Podobne nesúhlasne sa postavil proti optimistickému obrazu človeka. Podľa neho, plánované zmeny nemôžu predsa konkurovať tomu, čo je overené tradíciou a skúsenosťou. U Mösera veľmi zreteľne vnímame jeden podstatný prvok konzervatívneho myslenia, ktorým je uprednostňovanie spoločensko–politického celku pred jednotlivcom, a to napr. aj v otázke slobody. Nejde o neviazanú či nezáväznú slobodu, o spretrhnutie spoločenských väzieb, ale práve naopak, sloboda je spojená s nutnosťou riadiť sa prirodzenými väzbami. Jednotlivec môže byť slobodný len v spoločenstve ľudí a to v miere v akej dochádza k napĺňaniu toho čo je prirodzené. Štát je vnímaný ako živý organizmus, v ktorom sú vzájomne prerastené práva a povinnosti, rozum a cit. Jednotlivec zaujíma v štáte hierarchicky určené miesto a táto nerovnosť v spoločnosti vytvára prirodzený poriadok. Toľko Justus Möser.

Každopádne znamenala Francúzska revolúcia istú prelomovú udalosť v dejinách a vyvolala rôzne reakcie. Práve postoje, ktoré sa neskôr začali označovať ako konzervatívne sa voči nej vymedzovali negatívne a odmietavo. Revolúcia bola praktickou realizáciou niektorých osvietenských myšlienok, dala moc do rúk „ľudu“, pesimistický pohľad na človeka sa zmenil na jeho optimistickú výlučnosť, možnosť vziať osud do vlastných rúk a pretvoriť politickú a spoločenskú realitu podľa predstáv a plánov rozumu sa stala všeobecnou požiadavkou. Svet a ľudská prirodzenosť sa z tohto pohľadu javili ako tvárne, prostredníctvom ľudského úsilia sa mali napĺňať túžby a sny o šťastí a šťastnom živote. Lenže práve takéto chápanie reality vyvolalo reakciu, ktorá naopak hájila opodstatnenosť politického rádu, akokoľvek nedokonalého, zaujala stanovisko v prospech limitov a obmedzení sveta.

Edmund Burke (1729–1797) vo svojich Úvahách (Reflections on the Revolution in France) predkladá argumentáciu proti udalostiam vo Francúzsku. V jeho prípade však nemožno hovoriť o ideológii, či politickej doktríne, skôr o argumentačne a filozoficky zdôvodnenom postoji k uvedeným udalostiam. Ide o jeho vlastné vnímanie a chápanie sveta a človeka v ňom jestvujúceho. U Burkea nachádzame odmietanie a vymedzovanie sa voči rôznym racionalistickým a metafyzickým konštrukciám. Práva a slobody nemajú byť výsledkom abstrakcií, ale dôsledkom tradície a dejinného vývoja.

Ak by sme sa mali pokúsiť vyabstrahovať nejaké jadro Burkeovho myslenia a v širšom meradle i konzervativizmu povedali by sme, že tento spôsob vnímania človeka a sveta je postavený na vedomí nedokonalosti a limitov. Nie je v moci človeka tieto nedokonalosti, či už prírodné, spoločenské alebo osobnostné, odstrániť. Spoločnosť alebo svet je vnímaný ako neuchopiteľný celok, ako komplex faktorov a vplyvov. Rozumu človeka nie je poznanie komplexnej reality prístupne, tak ako nie je možné definitívne poznanie ľudskej prirodzenosti, ako časti tohto celku. Preto nie je možné realizovať radikálne spoločenské, politické zmeny, prispôsobiť realitu svojim plánom bez toho, aby to nemalo závažné dôsledky. Zmeny sú nutné, pretože sú povahou reality, majú však prebiehať v medziach tých podmienok, aké za daných spoločensko–politických a dejinných okolností panujú. V konzervatívnom myslení nachádzame tendenciu uprednostňovať celok pred jednotlivcom. Bez celku by bol jednotlivec ničím, zároveň ale treba dodať, že celok i jednotlivec koexistujú vo vzájomnej súhre, preto prosperita celku je zároveň prosperitou jednotlivca a vice versa.

Prihliadnuc na skutočnosť, že konzervativizmus nie je homogénny a uzavretý myšlienkový prúd alebo útvar, pokiaľ ho chceme pochopiť je dobré v ňom rozlíšiť niektoré rozdielne línie. Veľmi nahrubo vieme narysovať určité deliace čiary. Prvou by bola línia konzervatívneho myslenia, ktorá nutnú nedokonalosť ľudských podmienok odvodzuje od morálneho alebo teologického chápania sveta (Burke, de Bonald, de Maistre). Prirodzený poriadok vecí, hierarchia bytia, ale takisto aj nedokonalosť a limity usporiadania sveta, to všetko má svoj transcendentný pôvod. Z tohto dôvodu je preto niečo ako revolta voči rádu sveta a prirodzenosti nepredstaviteľná a neprípustná. Nehovoriac o tom, že takúto revoltu by mal realizovať človek, ktorý sám podlieha nedokonalosti a to nedokonalosti v dvoch rovinách; jednak v epistemologickej, teda v schopnosti poznávať a za druhé v etickej, to znamená v rovine toho, čo sa v náboženskej oblasti nazýva dedičný hriech. Inak povedané, v pesimistickom pohľade na prirodzenosť človeka.

Druhou líniou je tá, ktorá vidí príčinu limitov nie v nejakom statickom transcendentnom pôvode rádu vecí, ale v objavení a nachádzaní istých historických zákonitostí vývoja a zmeny. Z pohľadu tejto líniu sú potom zmeny v intenciách týchto zákonitostí nielen prípustné, ale v rámci určitých mantinelov i žiaduce a nutné. Túto vetvu konzervatívneho myslenia reprezentuje nemecký romantický konzervativizmus. Nachádzame tu podobnosť s radikálnymi ideológiami, ktorých ústredným prvkom je poznanie dejinných zákonitostí a smerovanie k vytúženému spoločenskému usporiadaniu. Tieto dva spôsoby uvažovania ale nemožno stotožniť. Napriek tomu, nachádzame tu niektoré spoločné prvky, ktoré je dôležité pozorovať a sledovať, pretože sa v jednotlivých odtieňoch tiahnu až do súčasnosti.

Jedným z takýchto prvkov je napríklad aj vnímanie nadradenosti alebo výlučnosti nemeckého ducha a národa, ktoré sa objavuje v nemeckom konzervatívnom myslení a ktorým sa konzervatívci inšpirovali u Johanna Gottlieba Fichta (1762–1814). Ten vo svojich Rečiach k nemeckému národu (Reden an die deutsche Nation, r. 1808) hovorí o nutnosti vyviesť ľudstvo z mravného úpadku a najlepšie predpoklady na to má práve nemecký národ, pretože v ňom sa skrýva esencia celého ľudského pokolenia (za Nemecko a nemecký národ však môžeme dosadiť Rusko a ruský národ a dostaneme niektoré súčasné prúdy, hlásiace sa k akémusi mesianistickému konzervativizmu slovanskej obrody). Imponoval im aj neskorší Fichteho názor o slobode jednotlivca, ktorú získa iba vtedy, pokiaľ sa podriadi spoločenstvu. Veľmi zaujímavý príklad nejednoznačnosti a nehomogenity konzervatívneho myslenia poskytuje aj ďalší Fichteho spis Uzavretý obchodný štát (Der geschlossene Handelsstaat, r. 1800), kde otvorene prejavuje svoju nedôveru voči partikulárnym záujmom a odmieta chápanie slobody ako uskutočňovanie svojvôle, preto vytvára štát, ktorý je uzavretý, ale sebestačný (úsilie po uzavretom štáte u nás reprezentujú aktivity Ľudovej strany Mariana Kotlebu). Tým otvorene ide proti ekonomickému liberalizmu Adama Smitha. Tu je však zaujímavý moment; totiž týmto spôsobom Fichte získal na svoju stranu niektorých konzervatívnych mysliteľov ako Franz Xaver von Baader (1765–1841), no napr. Adam Heinrich Müller (1779–1829) takýto názor odmietal a stál na strane Adama Smitha (1723–1790), hoci neskôr svoj postoj zmenil. Podobne ako Edmund Burke, ktorý obhajoval ekonomický liberalizmus. Je evidentné, že sa jednotliví konzervatívni myslitelia a teoretici medzi sebou v mnohých otázkach rozchádzajú a často zaujímajú protikladné postoje.

Príkladom rozdielnosti je aj nesúlad medzi britským a francúzskym konzervatívnym myslením. Popri Burkeovi sa objavovali názory a postoje konzervatívneho myslenia, ktoré možno označiť za nábožensky a tradicionalisticky motivované. Napríklad vo Francúzsku Joseph de Maistre (1753–1821) či Louis de Bonald (1754–1840). Ide o líniu konzervativizmu, ktorá má svoj teologický rámec. Obaja zastávali názor, že bez akejsi spirituálnej jednoty spoločnosti nie je možné dosiahnuť stabilný politický a spoločenský poriadok. Túto jednotu nachádzali v tradícii náboženských doktrín kresťanstva, v obnove cirkvi a monarchie. Z toho vyplýva odmietanie politickej a spoločenskej rôznorodosti (napr. existencia politických strán, občianskeho združovania sa, ktoré nepodliehajú cirkvi ani panovníkovi atď.). Zatiaľ čo Burke považoval takúto rozmanitosť za prospešnú pre spoločnosť, napomáhajúcu vytvárať spoločenskú kohéziu a súdržnosť. Paradoxne má v niektorých aspektoch francúzsky konzervativizmus bližšie k tým, ktorých kritizuje (napr. k Rousseauovi) ako k Burkeovi. Francúzska línia sa javí ako viac uzavretá a rigidná v porovnaní s britskou. Zároveň pozorujeme skutočnosť, že ani konzervativizmus nebol a ani nie je dostatočne imúnny voči rôznym zvodom a nástrahám snových a utopických predstáv. De Maistre skĺzol do takých fabulácií, že považoval Francúzsku revolúciu za Bohom zoslanú, aby Francúzsko pripravila na novú epochu harmónie a veľkoleposti. 

V nemeckom konzervatívnom politickom myslení sa objavujú viaceré veľmi špecifické prvky, ktoré ho výrazne odlišujú od britského a francúzskeho. Nemecké prostredie bolo oddané organickej predstave štátu, nepriateľským naladením voči obchodnému duchu a kapitalistickej morálke. Preferencia takých hodnôt ako osobná lojalita, štát chápaný ako komunita ľudí namiesto jeho neosobného charakteru, to všetko boli v tom čase veľmi populárne názory. Z pohľadu nemeckého konzervativizmu štát požíval veľkú úctu, pretože stelesňoval celok národa a spoločnosti. Vonkajšia jednota je podmienená vnútornou rozrôznenosťou, ktorá je hierarchicky usporiadaná. Postupne sa medzi nemeckými intelektuálmi udomácnil prístup, ktorý metaforu štátu ako organizmu aplikoval nielen na dejinný vývoj, jednotlivé národy, ale aj na konkrétne štátne usporiadanie. Súčasťou tejto línie konzervatívneho myslenia sa stáva aj filozofia dejín, ktorá vyzdvihuje dejinnú úlohu národa, samozrejme na úkor jednotlivca. Dokonca u niektorých (napr. Franz von Baader) pozorujeme sklony k mysticizmu a ezoterizmu. Na nábožensko–mystických princípoch mala byť obnovená spoločnosť. Z perspektívy tohto myslenia je dôležitá budúcnosť a eschatologické vyvrcholenie dejín, ktorým skončí vek súčasnej bezvýznamnosti a začne epocha plnosti dejín.

Inými slovami, v niektorých líniách konzervatívneho myslenia nachádzame prvky, ktoré sú prítomné aj v radikálnych ideológiách ako marxizmus, fašizmus či nacionálny socializmus. Nemožno tým však stotožňovať konzervativizmus s takýmito ideologickými konštrukciami. Problémom je to, že ani konzervativizmus, resp. niektoré línie konzervatívneho myslenia sa nedokázali úplne vyhnúť radikalizácii a ideologizácii.

Pri hlbšom skúmaní konzervatívneho myslenia dochádzame k záveru, že neexistuje nič také ako výlučný konzervativizmus. Existujú jeho rôzne varianty, ktoré majú často presah do iných názorových postojov, niektoré dokonca tiahnu k liberalizmu či k socializmu. Čím hlbšie skúmame tieto línie myslenia tým viac narážame na to, že sa vzájomne ovplyvňujú, prekrývajú a niekedy je ťažké viesť medzi nimi striktné deliace čiary. Konzervatívne myslenie prechádza svojim vývojom a reflexiou, reaguje na dianie a spoločensko-politické javy, ktoré považuje za ohrozenie poriadku a usporiadania. Navyše, ak sa konzervativizmus v pôvodnej podobe prikláňal k dôležitosti celku pred jednotlivcom, po druhej svetovej vojne, aj v reakcii na nacizmus či komunizmus, tento trend už nie je tak výrazný a nachádzame úplne opačný vývoj, ktorý obhajuje individuálnu slobodu jednotlivca. Ide o jeden z príkladov toho, prečo nie je možné vnímať konzervativizmus ako homogénny fenomén a konzervatívne myslenie ako koherentné, ale skôr ako spleť rôznych názorov a postojov. Aj preto je otázka po povahe toho čo označujeme pojmom konzervativizmus namieste, o to viac v situácii keď sa s pojmami narába bez toho, aby sme poznali ich zmysel a význam. Dobrým príkladom je pojem fašizmus, ktorý je už tak zdevalvovaný, že stratil svoju hodnovernosť a je možné ním označiť čokoľvek a za fašistu kohokoľvek.

 

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo