Nehaňte mi mojich smetiarov!

Uprostred horotvorných procesov na našej politickej scéne aj v Európe nedajme si nahovoriť, že sme celkom bezmocní. Pre kultúru a ľudskú dôstojnosť nášho života a našich vzťahov sa dá vždy, každý deň, čosi urobiť...

Nehaňte mi mojich smetiarov!

 

Kto sú to smetiari?

Sú to ľudia, muži aj ženy, bez ktorých by nablýskaná krása /post/modernej architektúry našich miest a ich kultúra bledli špinou ulíc. Ich vzácne výkony si s úľavou uvedomujeme, keď sa preplnené kontajnery a koše na uliciach otvoria našim smetiam, keď sú ochotní odstraňovať následky výčinov škodnej v našom verejnom priestore, ktorá - pre svoju zábavu ako cisár Nero? - zapaľuje kontajnery a zanechá ponižujúcu spúšť.

Už to nie sú tzv. zametači ulíc. Je to aj dnes čestné remeslo, ktoré si dokážu uctiť aj komunálni politici. V Ríme sú pravidelne prijímaní na návšteve u pápeža, biskupa mesta Rím. Vďaka technike je ich práca z ich hľadiska už čistejšia, dôstojnejšia. V našich podmienkach sa ich vzácna činnosť spája s odvozom domového odpadu - OLO a iné firmy.

Lenže časy sa menia a my a naše mravy sa menia v nich /O tempora o móres.../ a vyžaduje si to občas aj revíziu používaných pojmov. Mne sa napríklad zdá, že smetiarov, pracovníčky a pracovníkov OLO už treba radikálne odlišovať od "novo-smetiarov". Čo sú to za ľudia? Sú to ľudia, ktorí si zvykli - azda ešte z čias komunizmu ?, že štát a sféra vecí verejných má všetko robiť za občanov a oni im majú k tomu iba "vytvárať podmienky". Nuž naši novo-smetiari statočne vytvárajú svojimi výkonmi štátu a samosprávnym orgánom "robotu": ulice značkujú svojimi papierikmi, vreckovkami, naše pekné parky ozdobujú svojimi exkluzívnymi krabičkami od cigariet. Plechovky od nápojov akejkoľvek chcete značky si môžete dobre preštudovať napríklad na zastávkach miestnej dopravy, ale aj hocikde inde. Potreba konzumovať na verejnosti rieši obalovú politiku tiež na verejnosti. Prečo nie, myslia si, alebo vôbec si o tom nič nemyslia?.....

Známy americký ekonóm Paul Samuelson vo svojej knihe Economics I. definuje skoro ako zákonitosť: "Občania, keď vidia nejakú potrebu vo svojom prostredí, hľadajú riešenie, aby ju uspokojili". Napríklad nepokosené verejné priestory pokosia, devastované miesta upracú, opustené pozemky si prenajmú na užitočné aktivity. Znie to skoro ako rozprávka, však? Ale nie celkom! Aj u nás našťastie žijú takíto ľudia, ktorí netúžia "žiť na smetisku": sprejmi počarbané zastávky mestskej dopravy očistia, smeti okolo zastávky pozbierajú... A medzi týmito ľuďmi, hoci sa nepoznajú, existuje hlboké puto priateľstva a vzájomnosti. Je to priam krásne, keď jedna si donesie cif na očistenie sprejom znečistenej zastávky a už ju niekto pred ňou očistil! Aleluja, povie si. Tak to tu bola tá moja neznáma priateľka! Aký je svet krásny... A veselo ide ďalej.

Ba, aj nezainteresovaní občania sa dokážu do veci celkom milo zapojiť: Panej, ktorá pred nastúpením do autobusu tíško pozbierala kusy papiera a hodila do koša, ponúkol jeden pán košíček rajčín, čo si niesol domov zo záhradky, s otázkou: "A to robíte len tak, a vždy?" A rajčiny jej vnútil.

Možno takíto "pozitívni devianti" sú aj na vašich uliciach, vážte si ich. Oni sú predvoj! Verím pevne, že za nimi vstanú noví nadšenci a skrášlia nám svet a zlepšia náladu. Myslíte si to aj vy?

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo