Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
23. jún 2016

Predchodca jednoty

V predchádzajúcom blogu sme sa mohli nechať inšpirovať zaujímavými myšlienkami o vzťahu medzi národom a univerzálnym ľudstvom z pera známeho ruského mysliteľa Vladimíra Sergejeviča Solovjova. Predstavme si teraz stručný životopis tohto ruského génia, filozofa a predchodcu ekumenizmu.
Predchodca jednoty

Detstvo a mladosť

Vladimír Sergejevič Solovjov prišiel na svet 16. januára 1853 v Moskve. Narodil sa do do významnej akademickej rodiny. Jeho otec, Sergej Michailovič Solovjov (1820 - 1879) bol známym ruským historikom. Sergej Michajlovič sa vyznačoval strohosťou zvykov a neobyčajnou systematickosťou vo svojich historických výskumoch o čom svedčí to, že každý rok vydával jeden zväzok svojho diela „História Ruska“ pričom do konca svojho života ich stihol vydať 29. Jeho matka, Poliksena Vladirovna, pochádzala z ukrajinsko - poľskej rodiny a  medzi jej predkov patril Hrihorij Savič Skovoroda (1722 – 1794) ukrajinsko-ruský filozof, spisovateľ a prekladateľ antických autorov.

Vladimír Sergejevič bol od mala vychovávaný v zbožnosti. Nečudo, že medzi prvé knihy, ktoré čítal patrili životy svätých, dokonca sa chcel stať askétom. Stredoškolské vzdelanie získal na Moskovskom 5. ročnom gymnáziu, ktoré úspešne ukončil v roku 1865. Práve v čase gymnaziálnych štúdií prešiel hlbokou duchovnou krízou, ktorú sprevádzal príklon k materializmu. V tomto období prestal navštevovať chrám, ba dokonca sa niekde uvádza príhoda, že z okna svojej izby vyhodil ikonu, čo vyvolalo veľký hnev u jeho, inak pokojného, otca.

Po ukončení gymnázia nastúpil na Moskovskú univerzitu, kde na prekvapenie mnohých, začal študovať na Matematicko – fyzikálnej fakulte. Za motív rozhodnutia mladého študenta pre prírodné vedy (obzvlášť pre fyziku, ktorú nikdy neobľuboval) býva najčastejšie považovaný jeho záujem o filozofický materializmus vyvolaným zmienenou duchovnou krízou v mladom veku. Iným vysvetlením je, že mohlo ísť len o mladícku potrebu vymedziť sa voči slávnemu otcovi. Tak či onak, toto štúdium nadaného mladíka neuspokojovalo. Po neúspechu na jednej zo skúšok prestúpil na Historicko - filozofickú fakultu, kde s veľkým zápalom začal študovať čisto filozofické vedy. S vášňou sa pustil do štúdia filozofie pri ktorom sa zoznámil s takými mysliteľmi ako: Hegel, Kant, Schopenhauer, či Schelling.

Teozofické obdobie

V roku 1874 (ako 21 ročný!) obhájil svoju diplomovú prácu na tému „Kríza západnej filozofie (Proti pozitivistom)“. Táto práca mladého Solovjova svedčí o mimoriadnom talente, jednoduchosti a jasnosti jeho filozofického myslenia. Už v tak mladom veku zúročil svoje vedomsoti v brilantnej štúdii vývoja európskeho filozofického myslenia, kde poukázal na štiepenie celistvého filozofického systému vytvoreného Tomášom Akvinským, ktoré viedlo k dualizmu matérie a ducha a s tým súvisiacim extrémom v podobe idealizmu a materializmu. O prekonanie tohto rozdelenia a o celistvý pohľad sa snažil po zvyšok života. 

Fotografia z mladších rokov. Zdroj: Wikimedia Commons

V júni 1876 začal prednášať na Moskovskej univerzite, avšak kvôli nezhodám medzi profesormi v marci 1877 odišiel z Moskvy do Petrohradu. V tom istom roku vydáva aj svoju základnú filozofickú prácu "Filozofické základy celistvého poznania". V Petrohrade sa stal členom Vedeckého výboru ministerstva školstva a prednášal na tamojšej univerzite. V roku 1880 obhájil svoju doktorskú prácu a vydáva ďalšie filozofické dielo "Kritika abstraktných princípov", v ktorom pokračuje vo svojom filozofickom koncepte naznačenom už vo svojej magisterskej práci. V tom čase v Petrohrade predniesol aj dvanásť verejných prednášok z filozofie náboženstva, ktoré neskôr vyšli tlačou pod titulom „Prednášky o bohočlovečenste“.

Dvaja velikáni a ich vzťah ku katolicizmu

Zaujímavý je vzťah mladého filozofa a velikána ruskej literatúry Fjodora Michajloviča Dostojevského (1821 - 1881), s ktorým sa Vladimír Sergejevič spriatelil práve v tomto období svojho života. Obzvlášť podnetným je skúmanie otázky postoja týchto dvoch Rusov ku katolíckej cirkvi. Zatiaľ čo z počiatku obaja zaujali voči katolicizmu negatívny postoj (Solovjov nepochybne pod vplyvom staršieho Dostojevského), neskôr sa názor Vladimíra Sergejeviča vyvíjal odlišne. Ich blízky vzťah sa odrazil aj v diele F. M. Dostojevského, Bratia Karamazovci, kde bol Solovjov akoby prototypom pre postavu Aľjošu, či Ivana. Rovnako je možné vnímať určité styčné body medzi Dostojevkého Veľkým Inkvizítorom a Solovjovou Legendou o Antikristovi. Ako príklad priateľstva a vplyvu, ktorý mali jeden na druhého býva uvádzaná spomienka maželky Fjodora Michajloviča, Anny Grigorjevny (1846 – 1918), o tom ako po smrti Dostojevského syna, kedy bol jej manžel v zmlom psychickom stave uprosila Vladimíra Sergejeviča, aby nahovoril manžela na spoločnú návštevu Optimovej pustovne. Návšteva tohto miesta a stretnutie s miestnym známym "starcom" Amvrosijom mala na Dostojevského priaznivý vplyv a vrátil sa "zmierený a dosť upokojený". Práve počas toto cestovania a "blúdenia" so Solovjovom sa pravdepodobne odohrali niektoré udalosti, ktoré neskôr inšpirovali viaceré miesta v Dostojevského Bratoch Karamazovcoch. Fjodor Michajlovič dokonca vložil do úst románového starca Zosimu slová, ktoré skutočný starec Amvrosij adresoval jeho manželke a týkali sa smrti ich spoločného syna. (Viac o vzťahu týchto dvoch mužov na: Impulz: Muž, ktorý inšpiroval Dostojevského).

Po smrti Dostojevského 28. januára 1881 predniesol Solovjov niekoľko rečí pri príležitosti jeho pohrebu a neskorších  výročí v nasledujúcich rokoch. V jednom z týchto príhovorov prezentoval už otvorene svoje sympatie k Rímu a vyhlásil, že úlohou Ruska je zmierenie Východu a Západu, čím jasne prezentoval antitézu k protikatolíckemu presvedčeniu Dostojevského.

Známy ruský spisovateľ Fjordom Michajlovičom Dostojevskij bol priateľom Vladimíra Sergejeviča Solovjova. Zdroj: Wikimedia Commons

Teokratické obdobie

Zlom v jeho živote nastal 1. marca 1981, kedy bol spáchaný atentát na cára Alexandra II. Niekoľko dní po tejto udalosti, na konci jednej svojej verejnej prednášky Solovjov žiadal odpustenie pre cárovrahov. Odôvodňoval to tým, že aj cár ako kresťanský panovník má odpustiť, hoci aj cárovrahovi. Toto jeho konanie vyvolalo nevôľu u mestského náčelníka, ktorý chcel Solovjova exemplárne potrestať, no na zásah nového cára Alexandra III. sa trest obmedzil len na zákaz verejných prednášok. Avšak po tejto udalosti Vladimír Sergejevič zanechal prednášky na Petrohradskej univerzite a jeho život sa od základov zmenil. Zvolil si život na aký sa cítil byť povolaný. Cítil, že v žilách mu pulzuje krv hlásateľa ideí, novinára a rečníka, literárneho kritika, básnika, niekedy aj proroka a vizionára, všeobecne muža venujúceho sa vznešeným duchovnými záujmom. Takýto život si zvoli. Tým sa úplne zmenil jeho životný štýl, stal sa „bezdomovcom“ – bez rodiny a bez stáleho povolania. Takto oslobodený od prikázaných foriem sa venoval písaniu diel čisto cirkevného charakteru, ktoré vychádzali z jeho filozoficko-teoretických úvah a týkali sa predovšetkým myšlienky zjednotenia cirkví.

Zamýšľal trojzväzkové dielo na obranu katolicizmu, no pričinením cenzúry, ale aj iných okolností technického charakteru, vychádza namiesto zamýšľaných troch zväzkov v roku 1886 len dielo „Dejiny a budúcnosť teokracie“. Ďalej v roku 1889 v Paríži vychádza Solovjove dôležité dielo „Rusko a všeobecná cirkev“. V súvislosti s týmto jeho novým postojom sa v oblasti bohoslovia objavilo mnoho jeho nepriateľov a iných ťažkostí, čo vyvrcholilo zákazom vydávať diela na cirkevné témy.

V júni 1886 navštívil chorvátskeho katolíckeho biskupa Jozefa Juraja Strossmayera v Záhrebe, ktorý sa rovnako zaoberal myšlienkou zjednotenia cirkví. V liste štátnemu sekretárovi kadinálovi Rampollovi je to práve biskup Strossmayer, ktorý Solovjova označuje za „dušou a srdcom katolíka“. O tom, že sa biskup nemýlil svedčí to, že Solovjov už v roku 1886 uznával všetky katolícke dogmy,  a to predovšetkým Nepoškvrnené počatie Panny Márie a neomylnosť rímskeho biskupa.

Inzercia

Aj napriek svojmu presvedčeniu vyjadrenému obzvlášť v spise Rusko a všeobecná cirkev stále nepovažoval za nutné oficiálne vstúpiť do katolíckej cirkvi. Toto rozhodnutie v ňom dozrelo pravdepodobne po tom, ako mu pri spovedi pravoslávny kňaz odmietol udeliť rozhrešenie z dôvodu Solovjovových sympatií ku katolicizmu. To ho motivovalo k tomu aby v roku 1886 zložil Tridentské vyznanie viery do rúk o. Nikolaja Tolstého, katolíckeho kňaza byzantsko-slovanského obradu. Pri tejto príležitosti prijal aj eucharistiu. Je príznačné, že na záver aktu pripojenia ku katolíckej cirkvi vyhlásil: „Patrím k jednej pravoslávnej cirkvi, lebo práve preto, aby som v neporušensoti vyznával pravú ortodoxiu, ja, ktorý nie som latiníkom, pokladám Rím za stred univerzálneho kresťanstva.

Obdobie syntéz

Vladimír Sergejevič v staršom veku. Zdroj: Wikimedia Commons

Ku koncu života prežíval značné sklamanie z odmietnutia jeho myšlienky o uskutočnení Teokracie. Toto sklamanie sa prejavilo v poslednom eschatologicky ladenom diele Tri rozhovory. Istú podobu realizácie ideálu teokracie môžme badať v slávnej Legende o Antikristovi.

Koncom 90-tych rokov 19. storočia sa jeho zdravotný stav zhoršil a začal pociťovať fyzickú slabosť. Keď sa zdržiaval v júli  roku 1890 v Moskve bol okolnosťami prinútený prijať ubytovanie u Petra Nikolajeviča Trubeckého v obci Uzkoje na predmestí Moskvy. V tomto dome patriacom rodine Trubeckých Vladimír Sergejevič Solovjov dňa 31. júla 1900 zomiera zaopatrený sviatosťami vyslúženými mu pravoslávnym kňazom. Po smrti bol pochovaný na cintoríne v Novodeviči, kde leží vedľa svojho otca a sestry. Tak sa predčasne skončil život človeka, ktorý mal sotva 47 rokov a ktorý sa vyznačoval neobyčajnou silou filozofického myslenia, nebývalou znalosťou svetovej filozofie a napätým duchovným životom.

Neskôr vyvolala polemiku otázka toho, či Vladimír Sergejevič Solovjov zomrel ako katolík alebo ako pravoslávny. Vzhľadom na dostupné svedectvá sa prikláňame skôr k prvej možnosti, ale vzhľadom na hĺbku jeho ducha a šírku jeho myslenia sa zdá, že najviac vystihujúcou odpoveďou je myšlienka, že ostával „pravoslávnym katolíkom“. Keď sa za jeho života jednota cirkví neuskutočnila zjednotil ich aspoň v sebe... Pre nás môže byť zaujímavé, že tejto otázke sa venoval aj o. Ján Mastiliak CSsR vo svojej práci "Fuitne Vladimirus Soloviev catholicus?" 

 

Hrob Vladimíra Sergejeviča a jeho sestry Polikseny Sergejevny. Zdroj: Wikimedia Commons

 

Spracované podľa: 

Трубецкой, С.Н.: СМЕРТЬ В.С.СОЛОВЬЕВА 

Лосев,А.Ф.:Творческий путь Владимира Соловьева, http://vehi.net/soloviev/losev.html
 
Komorovský J.: Život a dielo Vladimíra Solovjova
 
Witte, J. - Alexander F.S. - Valliere, P.: The Teachings of Modern Orthodox Christianity on Law, Politics, and Human Nature
 
Dostojevskaja, A. G.: Spomienky
 

Odporúčame

Blog
Vladimír Sergejevič Solovjov: Ruská idea

Vladimír Sergejevič Solovjov: Ruská idea

V 21. storočí sa pojem "národ" dostal do podoby dvoch extrémov, na jednej strane ustúpila do úzadia pôvodná myšlienka národného štátu, no na druhej strane silnejú hlasy nacionalistov, ktorí sa naň tak často a radi odvolávajú. Ako je to s ideou národa a aký je jej vzťah ku kresťanskej myšlienke univerzalizmu? Pri hľadaní tejto odpovede nechajme prehovoriť veľkého ruského mysliteľa zo sklonku 19. storočia, ktorého úvahy o zmysle existencie národa (nie len toho Ruského) sú stále aktuálne...