Akad. sochár Milan Ormandík: Potrebujem svetlo.

Akad. sochár Milan Ormandík: Potrebujem svetlo.

Pamätník sv. Cyrila a sv. Metoda v Kútoch. Busty katolíckych a evanjelických biskupov a dejateľov, reliéfy sv. Gorazda a Košických mučeníkov. Bronzová plastika biskupa Štefana Moyzesa v Žiari nad Hronom, reliéfy Krížovej cesty na Kalvárii v Banskej Bystrici a pamätník Diecézneho pietneho miesta nenarodením deťom v obci Nevoľné. Všetky menované výtvarné diela spája meno ich autora. Akad. sochár MILAN ORMANDÍK.

Akad. sochár Milan Ormandík

Po 12 rokoch pedagogickej práce na kremnickej Strednej umeleckopriemyselnej škole, v roku 1980 si zo školstva odišiel. Prečo?

Počas spôsobenia na škole mi chýbala možnosť systematicky pracovať a pociťoval som nedostatok času. Nedostatok času k tomu, čo ma bavilo a napĺňalo a čomu som sa chcel venovať. K sochárskej tvorbe som sa nedostával. Keď tak len sporadicky, cez víkendy. Aj to na úkor rodiny. Nechcel som už byť víkendový sochár. A tiež som začal budovať ateliér. Potreboval som na to určité prostriedky a čas.

Živil si sa vlastnou tvorbou. Pamätné tabule, monumentálna tvorba a rôzne sochárske realizácie v exteriéri. Bol vtedy dopyt po sochárskej umeleckej tvorbe ? Aké to boli pre teba roky?

Výtvarné umenie v architektúre bolo do roku 1989 samozrejmosťou. Financovanie týchto diel bolo zabezpečené určenými pravidlami, základným predpisom bola Hlava V súhrnného rozpočtu stavby v stavebnom zákone. Hlava V. pojednávala o tom, že z každej stavebnej investície určité percento z finančných prostriedkov prináleží na výtvarné dotvorenie verejnej stavby. Príkladne povedané, postavila sa stavba a pri nej musel stáť nejaký pamätník, alebo plastika, aby sa verejné priestranstvo skultúrnilo. Tým pádom aj výtvarníci mali príležitosť profesionálne sa prejaviť.

Po Novembri prišla politická zmena. Čo priniesla sloboda tebe ?

Pre mňa to bol úžasný rozlet. V slobode som našiel sám seba. Mohol som realizovať len to, čo som chcel a konečne sa rozbehnúť do iných dimenzií. Opustiť komerčnú tvorbu a začať sa venovať svojej komornej tvorbe, teda tomu čo som vyštudoval. Tematicky som sa vrátil k pôvodným prameňom, ktoré neboli ideologicky závislé. Mohol som vystavovať, a túto možnosť som aj využil. Pripravil som so synom Marekom niekoľko výstav doma aj v zahraničí.

V roku 1990 si sa po dlhej pauze opäť zapojil do pedagogického procesu a vyučoval si na škole ďalších 15 rokov. Bol pre teba návrat do školstva ťažký ?

Návraty sú vždy náročné. Znovu sa zapojiť do vyučovacieho procesu, etablovať sa. Môj návrat vyplýval z potreby nedostatku odborných pedagógov. No a keďže sme v Kremnici boli viacerí na voľnej nohe a boli sme použiteľní pre potreby školy, začali sme opäť pôsobiť na škole. Na základe pozvania riaditeľstva som sa teda znovu zapojil do výučby. Opäť som začal vyučovať v odbor umeleckého odlievania kovov.

Košickí mučeníci / epoxid / priemer 38 cm / 2008

Kto najviac ovplyvnil a formoval tvoj sochársky rukopis ?

Ťažko povedať, lebo rukopis sa vytvára roky, niekedy aj desaťročia. Nie je to nikdy uzavretý proces. Skôr by som hovoril o ovplyvnení myšlienkového sveta. Ten je u mňa výsledkom vysokoškolských štúdií  a pochopiteľne profesora Kostku. V komornej tvorbe som ostal verný jeho odkazu.

Čo potrebuješ k svojej tvorbe ?

Priestor, kde môžem pracovať, materiál, chuť do práce a nápad. A svetlo. Potrebujem svetlo.

Hovorí sa, že zo sochára odchádza s každým úderom do materiálu, z ktorého robí sochu, nejaká ťarcha, problém, ťažoba. Platí to aj na teba?

Nie. Pri svojej robote sa nezbavujem svojich osobných problémov. Mňa inšpiruje myšlienka alebo námet, ktorý ma zaujíma a ten rozvíjam, alebo pretlmočím do plastickej podoby. Ale žiadne  komplexy do svojich diel neprenášam.

Pretavuješ  do voľnej ateliérovej tvorby svoje pocity a emócie? 

Každopádne. Bez toho sa nedá socha vytvoriť. Najskôr sa dostaví myšlienka a nápad a potom hľadám adekvátnu formu ako ju stvárniť do finálneho materiálu. Kameň už nevyužívam, sekať zo zdravotných dôvodov už nevládzem. Väčšinou realizujem veci do pálenej hliny a následne do bronzu. K bronzu som si našiel vzťah, lebo on priamo tlmočí moju prácu.

V komornej ateliérovej tvorbe siahaš aj po motívoch z kresťanskej tradície. Madona, Pieta, Krížová cesta, Boží hrob, Salome, biblické motívy... Tvoja tvorba je spätá aj s náboženstvom. Vychádza to z teba ?

Všetky diela vychádzajú z autora. Niektoré z týchto vecí boli iniciované objednávkou, ale viac som ich urobil z vlastného podnetu. Je to spôsob, ako zovšeobecniť niektoré myšlienky a pravdy cez biblickú tému. Lebo to sú stále platné hodnoty. Platia aj po dvoch tisícoch rokov, tlmočia sa cez príbehy. Ako sochár hľadám cestu, ako priblížiť ľuďom cez výtvarné umenie svoj  myšlienkový pochod. Keďže väčšina ľudí pozná známe biblické príbehy, snažím sa svoju myšlienku presadiť práve touto cestou.

Salome / terakota / výška 48 cm / 2007

Salome / detail

Niektoré tvoje sochy nemajú tvár. Niektoré zas majú potlačené, alebo jemne naznačené detaily. Prečo ?

Vychádza to z mojej techniky modelovania a je to môj výrazový prostriedok. Jednoducho nechcem zvýrazňovať zbytočne tvár, aby v  celku nebol dominantný detail. Je to môj spôsob vyjadrenia, ktorý som si rokmi našiel.

Menil sa rokmi tvoj postoj k umeniu? Uvažoval si nad ním inak, keď si mal tridsať, päťdesiat a dnes ?

V mladosti som nevedel hospodáriť s časom. Časom som  získaval k svojej profesii oveľa väčšiu zodpovednosť.  A teda zodpovednejšie som k nej pristupoval.

Postupne si prešiel viacerými sochárskymi polohami: klasickou figurálnou sochou, priestorovými plastikami, komornou tvorbou. Všetky tieto prejavy sú ti rovnako blízke?

Neprešiel som nejakými premenami, bola to skôr nutnosť a objednávka, ktoré ma nútili robiť aj inú tvorbu.  V začiatkoch som experimentoval, alebo hľadal aj iné cesty, povedzme nefigurálne, ktoré mi však nevyhovovali. Nenapĺňali  moju predstavu výtvarného vyžitia. Teda vždy som robil výlučne figurálnu tvorbu.

Keď sa poobzerám po tvojom ateliéri, vidím viacej materiálov -  sadru, bronz, kameň. Najväčšie zastúpenie tu má však hlina.

Pálená hlina je najstarší sochársky materiál. Najstaršie umelecké artefakty pochádzajú z hliny. Z nej vznikli rôzne Venuše, ktoré sú  prvými dokladmi umenia. Za roky tvorby som hľadal nielen umelecké vyjadrenie, ale aj sochársky materiál. A hlina mi vyhovuje.

Jedno z najnovších tvojich diel má názov Vystúpenie z davu...

Je to všeobecný námet, každý si môže v ňom nájsť svoju myšlienku. Toto dielo má za úlohu evokovať spoločenskú atmosféru. Symbolizuje prvých  odvážlivcov, ktorí sa odtrhli od davu  a idú proti prúdu. Nie s masou. Chcem ním povedať, že masa nezaručuje správny smer.  

Vystúpenie z davu / terakota / 65 cm / 2016

Ľudovít Štúr, Cyril a Metod, Štefan Moyses. Samostatnú kapitolu tvojej tvorby tvoria diela určené do verejného priestoru – monumentálna tvorba. Ktoré zo svojich monumentálok považuješ za najvydarenejšie ?

Je obrovský rozdiel medzi komornou a monumentálnou tvorbou. Monumentálne stvárnenie si vyžaduje špeciálny prístup a iný typ myslenia. To nikoho na škole nenaučia,  to sa sochár musí v priebehu rokov sám naučiť. Monumentálny prejav má svoje špecifiká, ktoré musí sochár zohľadniť. Nemôže k tomu pristupovať ako ku komornej tvorbe. Dielo musí korešpondovať s architektúrou, takže sochár musí riešiť priestor. Pri tejto tvorbe sa do popredia dostávajú aj  iné problémy. Áno je dôležitý aj námet, ale tam je spoločenská objednávka tak silná, že ju musí sochár rešpektovať. Tam je prvoradý nápad investora, ktorý chce napríklad nejakú osobnosť v interiéri alebo exteriéri a sochár musí hľadať vyjadrenie a spôsob, ako objednávku čo najpresvedčivejšie stvárniť. A ktorú považujem za najvydarenejšiu? Plastiku biskupa Moysesa v Žiari nad Hronom.

Aký je ohlas verejnosti na tvoje diela ? Stretol si sa aj s kritikou ? Môže byť pohľad, či názor laika pre umelca určujúci ?

Určujúci určite nie, ale pri objednávkach ho musím brať do úvahy. Pri komornej tvorbe je to výlučne moja záležitosť, tu nediskutujem s verejnou mienkou. Pretože to by už nebola moja tvorba. Verejnosť dielo buď príjme, alebo nie.

Sú dnes sochy vo verejnom priestore prežitkom?

Nie tak dávno sa verejný priestor častejšie využíval na zvýraznenie určitých, povedzme dôležitých historických osobností a dejinných udalostí. Samozrejme, že je to aj o peniazoch. Na Slovensku máme v tomto smere veľké rezervy, cítiť chýbajúce financie a neochotu investovať do skrášlenia verejného priestoru. Stačí sa prejsť rakúskymi námestiami a ulicami a každý návštevník zbadá ten rozdiel.  Rakúšania sa celonárodne skladajú na niektoré monumenty, robia sa zbierky a ľudia sú ochotní finančne pomôcť. Lebo majú radi kultúru a vážia si stvárňované osobnosti a dejinné udalosti.

Jednou z tvojich veľkých realizácií vo verejnom priestore je Kalvária v Banskej Bystrici, na ktorej si intenzívne pracoval 8 mesiacov. Bola táto objednávka biskupa Baláža pre teba výzvou ?

Bezpochyby. Biskup Baláž hľadal možnosť zrealizovania tejto myšlienky. Opakovane niekoľkokrát vyzval výtvarníkov k spolupráci, ale výsledok sa nedostavil. Vtedy ma oslovil, aby som mu cez jeden reliéf ukázal ako to vidím ja. Doniesol som mu ho v hline, v mierke 1:1, oslovilo ho to a poveril ma vytvorením všetkých reliéfov, ktoré môžete vidieť na Banskobystrickej Kalvárii.

Ukrižovanie / epoxid / výška 80 cm / 2009

Každý z nás má aj ťažké obdobia, keď sa nič nedarí a s ničím nie sme spokojní. Dostaví sa občas aj u teba nespokojnosť s vlastnou sochou? Bývaš voči svojim dielam kritický ?

Vždy. Vždy nasadím všetky sily, aby som zvládol daný námet čo najlepšie. S odstupom času môžem mať z vlastnej sochy aj iný pocit. Pocítiť nespokojnosť. Časom môže sochár pochopiť, že na námet nemá, že jeho stvárnenie nie je to, čo chcel vyjadriť. Preto tvorba nie je len otázka momentu, ale námet sa môže ťahať aj niekoľko rokov, kým sochár príde na spôsob vyjadrenia, ktoré sa prekrýva s jeho predstavou. A treba povedať aj to, že nie každý námet je vhodný na spracovanie. Aspoň čo sa týka plastického stvárnenia, aby bol výsledkom zrozumiteľný prejav, ktorý by pochopilo čo najviac ľudí.

Zničil si niektorú svoju sochu ?

Mnoho. Hlavne neuvážene v mladosti. Keď sa mi niečo znepáčilo, okamžite som to zlikvidoval. Z mladšieho obdobia mám tým pádom najmenej sôch.

Potom prichádzajú aj chvíle, keď anjeli akoby naozaj zleteli na zem a človek má v sebe odrazu silu a spraví, čo ani nechápe, ako sa mu podarilo, ale je to krásne. Ktoré diela z tvojej tvorby považuješ za najvydarenejšie ?

Eufória sa u mňa dostavuje málokedy. Viac ako pohľad na konkrétne veci ma uspokojením napĺňa celok,  komplexné dielo. Pocit, že som svoje posledné roky nepremárnil. Že som sa vedel sústrediť na systematickú prácu. Najvydarenejšie ? Za tie považujem diela komornej tvorby. Tá je naplnením mojej predstavy o sochárstve. A nakoniec, sám hodnotiť svoje diela nemôžem, to musia urobiť iní ľudia.

Si autorom mnohých búst osobností. Keď začínaš stvárňovať určitú postavu, potrebuješ k nej cítiť sympatie ? Môžu byť sympatie tvorivým stimulom?

Sympatie mi nevadia. Stimulovať môžu. Portréty sú na zákazku, nemôžem si vybrať koho chcem modelovať. Ale samozrejme si musím k portrétu vytvoriť profesionálny vzťah. Musím si naštudovať danú osobnosť. Základné veci o jej činnosti, jej myslenie. Napomáha mi to k vyjadreniu charakteru  postavy.

Jedno z tvojich najnovších monumentálnych diel stojí v cintoríne v Nevoľnom. Stvárnil si v ňom tragiku, jednu ťažobu našej doby. Takmer trojmetrový výkričník si realizoval v kameni. Ako sa ti robí do kameňa? Čo pre teba znamená kameň ?

Kameň je základný materiál, v ktorom som sa učil stvárňovať výtvarné diela. Je mi veľmi blízky a keď bola možnosť realizovať v kameni, využíval som ju. Kameň je veľmi pekný a dekoratívny a je vhodným nositeľom akejkoľvek myšlienky. Je to vážny materiál. Obdivujem kameň i diela z neho. Do kameňa musíš štylizovať, musíš hľadať takú formu, aby si nenarušil jeho celistvosť. Musí pri práci dôjsť k takej štylizácii, aby si to mohol vysekať. Napríklad Giovanni Bernini sekal tak, že ani dnes ľudia nechápu, ako to mohol vysekať. Úplné detaily, prsty, záhyby, jeho tvorba je maximálne realistická.

Nie každému sa pošťastí využiť svoj talent. Tebe sa to podarilo. Od života si dostal jedinečnú danosť, dar komunikovať bez slov – prostredníctvom hmoty. Dnes je tvoje meno značka, tvoja práca má hodnotu. Máš bohatú a rôznorodú tvorbu. Za viac ako 50 rokov tvojho pôsobenia si vytvoril stovky umeleckých diel. Si spokojný zo svojím dielom ? So svojou sochárskou tvorbou ?

Nikdy nebudem úplne spokojný. Mám pocit, že som nevyčerpal všetko, čo je možné vyčerpať. Stále čakám na moment, keď by som mohol povedať: „Toto je najlepšie dielo, ktoré som spravil“. Ešte stále mám pocit, že som nenaplnil všetky svoje predsavzatia. Plánov mám ešte dosť.

O čom sníva Milan Ormandík ?

Aby som  mohol naplniť svoje predsavzatia. Nič veľké neplánujem. Chcem v pokoji robiť vo svojom ateliéri komornú tvorbu. Som rád, že aj napriek svojmu veku mám ešte nápady a môžem pokračovať v práci. Pokiaľ budem vládať a môcť, tak budem robiť.

Ďakujem za rozhovor, nech sa ti darí.

S akad.sochárom Milanom Ormandíkom sa rozprával Jaroslav Slašťan

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo