Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
30. január 2024

Svedomie: Ozvena Božieho hlasu alebo súbor osobných pocitov?

„Toho človeka charakterizuje poctivosť a svedomitosť.“ „Zachoval sa správne a podľa svojho svedomia.“ Spoločnosť si stále cení odvážnych a svedomitých ľudí. Mnohí ľudia sa domnievajú, že konať dobro sa nevypláca a je výhodnejšie sa správať podľa nepísaných „zákonov vlkov.“ No v žiadnej spoločnosti nikto nedostane medailu za to, že zradil vlasť alebo oklamal skupinu ľudí. 
Svedomie: Ozvena Božieho hlasu alebo súbor osobných pocitov?

Čo je to však svedomie a odkiaľ sa vlastne vzalo? 

Niektorí sú presvedčení, že svedomie má skôr biologický pôvod. Je to vraj inštinkt, ktorý sa vyvinul prostredníctvom evolúcie a slúži k zachovaniu ľudského druhu. Pre ľudí je výhodnejšie sa správať altruisticky. No ak zredukujeme svedomie iba na inštinkt, potom sa musíme pýtať, čo v prípade konfliktu týchto inštinktov. 

V tejto súvislosti sa často uvádza príklad topiaceho sa človeka. Jeden inštinkt mi hovorí, aby som radšej neriskoval a druhý, aby som išiel a zachránil človeka v núdzi. Musí teda existovať nejaké objektívne pravidlo, ktoré dokáže rozsúdiť dilemu inštinktov v konflikte. 

Svedomie nemá iba nejakú biologickú funkciu. Mnohí ľudia však existenciu svedomia popierajú, bagatelizujú a považujú ho za náboženský výtvor, ktorý má údajne psychologicky utláčať ľudí a držať ich v „okovách náboženstva.“ Napríklad Friedrich Nietzsche kedysi označil svedomie za „hroznú chorobu.“ 

Niektorí môžu o niekom povedať, že u neho absentuje prítomnosť svedomia. Robert O. Hare, významný odborník na problematiku psychopatie vo svojej knihe Bez svedomia píše, že „psychopati sú sociálni predátori, ktorým úplne chýba svedomie a schopnosť súcitiť s ostatnými. Sebecky si berú, čo chcú a bez najmenšieho pocitu viny a ľútosti porušujú spoločenské normy.“ 

Na druhej strane, Joe Heschmeyer nesúhlasí s názorom, že by napríklad psychopatom úplne chýbalo svedomie. Skôr im chýbajú výčitky svedomia za ich činy, empatia a ľútosť. 

Je svedomie iba vnútorný pocit?

Veľmi častým nedorozumením v prípade svedomia je to, keď svedomie vnímame iba ako súbor pocitov. Mnohí ľudia si pod pojmom svedomie, predstavia to, čo oni vo vnútri subjektívne cítia, že je to správne a podľa toho sa správajú v konkrétnych situáciách. 

Táto predstava je však chybná a týka sa často aj veriacich ľudí. Arcibiskup Samuel Aquila hovorí, že „katolíci dnes pochopili svedomie ako počúvanie vlastného hlasu, a nie počúvanie hlasu Boha, ako sa zjavil v Písme a v Tradícii.“ To je zrejme aj odpoveď na otázku, prečo niektorí veriaci majú problém s niektorými bodmi (napr. otázka antikoncepcie) v katolíckom morálnom učení a žijú v rozpore s ním.

Svedomie teda nie je možné zredukovať len na akýsi subjektívny „vnútorný hlas“. Pred pokušením subjektivizmu a zveličovaniu pocitov varoval už John Henry Newman v 19. storočí. Upozorňoval, že to, čo sa človeku subjektívne zdá ako dobré, ešte objektívne nemusí byť správne a v zhode s Božou vôľou. 

Nikto nie je sám sebe morálnou normou. Newman hovorí, že „svedomie nie je ani sentiment, názor na vec, pohľad, ale zákon a autoritatívny hlas, ktorý prikazuje konať dobro a vyhýbať sa zlu.“

Svätý kardinál John Henry Newman, ktorý je v katolíckej Cirkvi občas titulovaný aj ako „učiteľ svedomia“  dodáva: „Pokiaľ ide o svedomie existujú dva spôsoby ako sa k nemu ľudia správajú. Jeden je ten, že svedomie považujú za pocit a druhý, že je to ozvena Božieho hlasu. Prvá cesta nie je cestou viery, druhá je.“ Newman nazýva svedomie „zákonom mysle,“  je to „Boží posol“ a „Kristov apoštol.“

Anglický kardinál John Henry Newman (1801 - 1890) bol katolíckou Cirkvou svätorečený v roku 2019. (wikimedia)

Americký filozof Peter Kreeft v súvislosti so svedomím píše, že „ak by boli naše pocity hlasy od Boha, tak by sme museli byť vyznávači viacerých bohov alebo Boh by bol schizofrenik.“

Pocity samozrejme môže sprevádzať svedomie, no nemôžeme dať znamienko rovná sa medzi svedomie a pocit. Pocity sú často premenlivé a iracionálne. Svedomie môže zaväzovať aj k niečomu, čo zďaleka nesprevádzajú príjemné pocity (napríklad záchrana topiaceho sa človeka). 

Svedomie ako praktický úsudok rozumu

Čo je teda svedomie? Sväté Písmo často svedomie spája s tým najvnútornejším, čo je v človeku, s ľudským srdcom. V Knihe Prísloví (3,1-3) sa dočítame: „Syn môj, nezabudni moju náuku a tvoje srdce nech sa pridržiava mojich príkazov, bo predĺžia (ti) dni a roky života a prinesú ti hojnosť pokoja. Láska a vernosť nech ťa (nikdy) neopúšťajú! Priviaž si (moje prikázania) na hrdlo, napíš ich na tabuľu svojho srdca!“  

Inzercia

Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že „morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia.“

Vidíme teda, že ani katechizmus nehovorí o svedomí ako osobnom pocite, ale ako o úsudku rozumu. Svedomie svedčí, že sme niečo urobili alebo neurobili, podnecuje alebo zaväzuje, keď sme usúdili, že by sa niečo malo alebo nemalo urobiť a ospravedlňuje, trápi, obviňuje, keď usúdime, že niečo je urobené dobre alebo zle. 

Nie je však celkom dostatočné povedať, že by svedomie nám hovorilo, že čo je pravda a čo nie, a že čo je dobré a čo je zlé. Karl Keating v knihe Čomu skutočne veria katolíci? vysvetľuje, že „svedomie síce informuje, že robíte niečo zlé, alebo že zanedbávate niečo dobré, čo by bolo treba spraviť, nedeje sa to však vo vákuu. Najprv sa musíte naučiť, čo je dobré a čo zlé, a to je práca pre váš rozum. Ak sa budete dobre učiť, svedomie vás dobre povedie. Ak budete učenie zanedbávať, vaše svedomie nebude veľmi dôveryhodné."

Keating ďalej objasňuje, že „ak sa naučíte, že kradnúť nie je hriech, a ak tomu budete skutočne veriť, svedomie vás nebude hrýzť, ani keď vykradnete banku."

Preto je dôležitá formácia svedomia vo svetle toho, čo učí Biblia, morálne učenie Cirkvi a Tradícia. Rozumom poznávame to, čo je dobré a čo je zlé, poznávame Boží zákon zjavený v Písme a v Tradícii Cirkvi.

Svedomie je aplikovanie týchto znalostí na konkrétnu situáciu, je to praktický úsudok, ktorý hodnotí morálnosť daného činu. Výchova svedomia je celoživotná úloha a je záväzná nielen pre katolíkov a kresťanov, ale pre všetkých ľudí. 

Ak si človek neformuje svoje svedomie, môže ho doviesť k chybným morálnym úsudkom. Ak má napríklad človek pokrivené svedomie, môže prehliadať isté vecí a zlo si zamieňať za dobro, prípadne hriech považovať za niečo normálne. 

Deformácie svedomia

Dnes je štatisticky normálne sexuálne žiť pred manželstvom a väčšina ľudí to nepovažuje za nejaké zlo, práve naopak. No vo svetle morálneho učenia cirkvi to nie je správne. V extrémnych prípadoch si už človek nedokáže uvedomiť svoju vinu. 

Psychológ Albert Gorres (cituje ho Benedikt XVI. v knihe Chváloreč na svedomie) o týchto ľuďoch píše, že sú to často „monštrá, ktoré ako iné šelmy nemajú nijaký pocit viny. Možno úplne chýbal Hitlerovi, Himmlerovi alebo Stalinovi. Možno ho vôbec nemajú vodcovia mafií, ale možno jeho zvyšky dobre skrývajú. Všetci ľudia potrebujú pocit viny.“ 

Na strane druhej, mnohí ľudia majú úzkostlivé až škrupulózne svedomie a môžu vidieť hriech aj tam, kde to nie je. Pokrivené aj škrupulózne svedomie je dôsledkom často nesprávnej výchovy svedomia. Znalosť evanjelia, cirkevného učenia, modlitba a spytovanie svedomia chráni pred deformáciami svedomia.

Správne formované svedomie chráni aj pred rôznymi formami totalitarizmu. Pápež Benedikt XVI. spomína ako nacistická strana popierala svedomie človeka a to viedlo k obrovskému spustošeniu človeka. Smutnou ukážkou toho je aj výrok popredného nacistu Hermana Göringa: „Nemám svedomie. Mojím svedomím je Adolf Hitler.“

Kardinál Newman v Liste vojvodovi z Norfolku (zrejme aj trochu žartom) píše, že ak by mal predniesť prípitok na náboženstvo, najprv by si pripil na svedomie a až potom na pápeža. To znamená, že nie je možné oddeliť autoritu svedomia od pápežskej autority. Ani pápež a ani žiadna cirkevná (a nielen cirkevná) autorita totiž nemôže nariadiť niečo, čo by išlo proti svedomiu. Naša poslušnosť voči nim teda nemôže byť slepá. 

Titulný obrázok - americanmagazine.org

 

Venuje sa spoločenským, kultúrnym a náboženským témam. Člen Spoločenstva Ladislava Hanusa. (Kontakt: bloger.kc@gmail.com)

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.