Ako vyrobiť z Poliakov národ vyhladzujúci Židov

Na margo článku Petra Morvaya „Ako zbohatnúť na holokauste“ alebo pár viet o učebnicovom príklade mediálnej manipulácie Denníka N.

V marci tohto roka bolo za účasti prezidenta Poľskej republiky Andrzeja Dudu otvorené Múzeum Poliakov zachraňujúcich Židov v poľskej Markowej neďaleko Rzeszowa. Múzeum vzniklo na mieste, kde bola v roku 1944  nemeckými okupantmi zavraždená brutálnym spôsobom celá rodina Ulmovcov – Józef, jeho manželka Wiktoria, ich sedem detí vrátane posledného, ktoré sa v čase vraždy pýtalo na svet. Zomreli preto, že im nebol ľahostajný osud ich židovských susedov.  To, ako sa k svojim židovským blížnym v čase skúšky zachovali, pokladali za niečo, čo je úplne samozrejmé, ak chcú byť verní svojej kresťanskej viere.  Za ukrývanie Židov či akúkoľvek pomoc preukázanú svojim židovským spoluobčanom v okupovanom Poľsku hrozil Poliakom najvyšší trest, čiže trest smrti pre nich samotných, ako aj pre celú ich rodinu. Mnohí z nich v mene vernosti ľudskosti boli ochotní zaplatiť aj túto najvyššiu cenu. O histórii rodiny Ulmovcov som písal vo svojom blogu tu: https://christ-net.sk/node/2137Rodina Ulmovcov. Zdroj: Muzeum Polaków ratujących Żydów, Markowa

Na otvorenie spomínaného múzea zareagoval taktiež Denník N v článku Petra Morvaya s názvom Ako zbohatnúť na holokauste zo dňa 19.apríla 2016. (https://dennikn.sk/438912/ako-zbohatnut-na-holokauste/?ref=rss)   Odhliadnuc od jasne manipulatívneho názvu článku  by bežný čitateľ azda právom očakával, že Denník N, ktorý sa tak rád pasuje za etalón kvalitnej žurnalistickej práce, si dá naozaj na tejto téme záležať a minimálne priblíži krátku biografickú črtu tých, ktorým je spomínané múzeum venované. Takéto očakávania však boli márne. Parafrázujúc klasika z kultového českého filmu Pelišky: „Rozkaz znel jasne, nesmú prejsť za žiadnu cenu.“ Zdá sa, že na akékoľvek objektívne informácie o tejto bolestnej etape poľských dejín, bolo na stránkach Denníka N  uvalené informačné embargo. Takéto informácie „nesmú prejsť“.

História ako problém, ... ak ju vykladá pseudohistorik

Celý svoj článok,  v ktorom ťažko hľadať dobrú vôľu a túžbu po reflektovaní pravdy ako základný stavebný prvok seriózneho novinárskeho útvaru, autor opiera o tvrdenia Jana Tomasza Grossa, ktorého nazýva „poľsko-americkým historikom“ a prezentuje ho podtitulkom článku „Historik ako problém“.  Silnou determinantou tvorby Jana Tomasza Grossa je objednávka, ktorá na ňu dlhodobo prichádza z prostredia trpiaceho až hysterickým antipolonizmom s jasným cieľom – čo najviac škandalizovať Poľsko, Poliakov a ich najnovšiu históriu. Samozrejme, bez silného mediálneho krytia by si jeho knihy málokto všimol. Na základe parafráz  tvrdení Jana Tomasza Grossa sa Peter Morvay snaží vykresliť ak nie celý, tak minimálne väčšinu poľského národa v najtmavších možných farbách, ako spoločenstvo ľudí, ktorí nielenže Židov nezachraňovali, ale ich zo srdca nenávideli, počas vojny ich  vo veľkom iniciatívne udávali i masovo vraždili  a po vojne sa najprimitívnejším spôsobom „nabaľovali“ na židovskom zlate.

Morvay čitateľovi so značnou dávkou manipulácie a ešte väčšou, priam šokujúcou neznalosti problematiky, o ktorej píše, podsúva niekoľko veľmi nesúrodo spracovaných téz, ktoré vychádzajú výlučne z tvrdení spomínaného Grossa.  Keďže spracovanie týchto téz len ťažko označiť za „novinárske“, skôr pripomínajú produkty propagandy, je dobré poukázať na to, ako novinár Denníka N vedome alebo „iba“ ako dôsledok „odfľáknutej“práce, klame.

Fotografia vytrhnutá z kontextu alebo téza o Klondiku pri Treblinke

Už samotný ilustračný záber s popisom, ktorým článok začína, svedčí o zámere, akým smerom sa má informačný tok článku uberať. Ani tu si nedal autor záležať na tom, aby sa dopátral konkrétnejšieho zdroja fotografie, či tiež toho, prečo je fotografia zdrojom polemiky. Fotografia je publikovaná (podotýkam, že iba v elektronickej verzii článku) bez popisu miesta či času vzniku, no s  o to jasnejším posolstvom redakčného popisu k nej: „Na tomto povojnovom zábere sú Poliaci, ktorí hľadali židovské zlato v popole obetí v Treblinke. Pred nimi ležia zozbierané lebky“.  Nechcem sa hlbšie zamýšľať nad zjavne manipulatívnym obsahom redakčného popisu,  chápem však, že inšpirácia Janom Tomaszom Grossom je u autora veľká.  Práve on v článku spomínanom diele „Zlatá žatva. Reč o tom, čo  sa odohralo na okraji tragédie Židov“ (autor uvádza názov jej  českého prekladu Zlatá žeň...) použil túto fotografiu ako základný inšpiračný zdroj a dôkaz tézy o poľskom Klondiku hľadačov židovského zlata pri Treblinke. Pán Gross, zrejme uvedomujúc si, po akom tenkom ľade klamstva a vytvárania „alternatívnych dejín“ sa pohybuje, v spomínanej knihe uvádza, že ide „s najväčšou pravdepodobnosťou“ o fotografiu vidiečanov, ktorí vykrádali hroby Židov zavraždených v Treblinke. Autor článku si nedal ani tú námahu, aby prelustroval internetové zdroje, ktoré obviňujú Grossa pri použití tejto fotografie zo závažnej manipulácie a historickej lži. Je ich  neúrekom. Príkladom je napríklad článok investigatívnych novinárov z poľského denníka Rzeczpospolita. Paweł Majewski a Michał Rzeszka (mimochodom držitelia viacerých prestížnych cien za prínos k žánru investigatívnej žurnalistiky) sa v roku 2011 rozhodli preskúmať pôvod fotografie, ktorú Morvay propagandisticky použil pre ilustrovanie svojho článku. Poľskí novinári zistili, že zažltlá fotografia malých rozmerov bola pôvodne majetkom Tadeusza Kiryluka, dlhoročného riaditeľa múzea, ktoré vzniklo na pôde bývalého koncentračného tábora v Treblinke. Fotografiu Kirylukovi v 60.rokoch 20.storočia daroval Lucjan Sikora z neďalekého Poniatowa. Kiryluk fotografiu prezentuje úplne inak, ako to robí Gross či Morvay. „Sikora vysvetľoval, že na fotografii sú ľudia, ktorých požiadal, aby upratali ľudské pozostatky, ktoré sa na mieste bývalého koncentračného tábora bez piety povaľovali“. Reportéri Gazety Wyborczej, ktorá je jedným z hlavným propagátorov publikácii Jana Tomasza Grossa i samotný Gross tvrdia, že na fotografii sú „kopáči zlata“, ktorých dňa 4.marca 1946 zadržala pri vykrádaní hrobov armáda. Je zaujímavé, že dochované meteorologické záznamy z tohto dňa tvrdia, že v tejto oblasti bola nulová teplota a okolité rieky ešte pokrývali vrstvy ľadu. Ľudia na fotografii sú však oblečení naľahko. Postavy v uniformách nebudia dojem, že by niekoho zadržali, skôr že sa sami zúčastňujú práce. Okrem toho nie sú oblečené v uniformách armády, ale polície. Spomínaní reportéri zisťovali, či pán Gross navštívil bývalý koncentračný tábor Treblinka a zaujímal sa o históriu danej fotografie. V rozhovore s vtedajším vedúcim múzea v Treblinke Edwardom Kopówkom sa okrem iného dozvedeli, že Gross v múzeu síce bol, spýtal sa, či sa daná fotografia v zbierkach múzea nachádza, no o vysvetlenie jej pôvodu nemal záujem, napriek ponuke riaditeľa.  

(viac napríklad tu: http://www.rp.pl/artykul/598065-Treblinka--Tajemnice-starej-fotografii.html#ap-2

Autori spomínanej reportáže nespochybňujú fakt, že k odsúdeniahodným prípadom hľadania zlata v hromadných hroboch Židov dochádzalo, ale poukazujú na skutočnosť, že išlo o prípady ľudí zdemoralizovaných vojnou, na okraji spoločnosti, inak povedané asociálov, proti ktorým poľské úrady i poľská inteligencia bojovali. Túto skutočnosť si však ani Gross a ani Morvay nevšímajú a neuveriteľným zovšeobecnením tohto výnimočného a výnimočne odsudeniahodného správania dehonestujú celý národ.

Pri „poľských koncentračných táboroch“ naozaj nejde iba o mylnú geografickú interpretáciu

Nie je žiadnym tajomstvom, že poľská vláda (a  nie iba tá, ktorá vzišla po októbrových parlamentných voľbách a ktorej Denník N nevie prísť na meno) dlhodobo bojuje s falšovaním histórie, predovšetkým v kruhoch západných novinárov, ktorí radi používajú označenie „poľské koncentračné tábory“ či „poľské vyhladzovacie tábory“.  Je zaujímavé, no určite nie náhodné, že v posledných rokoch sa to len tak hemží slovných spojením „poľské koncentračné tábory“ napríklad v nemeckých médiách.  (Stručné priblíženie prehľadu tých najvýraznejších  článkov v nemeckej tlači, ktoré toto slovné spojenie používajú, nájdete napríklad tu: https://twitter.com/GermanNaziCamps).  Autor článku túto skutočnosť síce pripúšťa, keď uvádza, že „ide o spojenie naozaj mätúce a poľské výhrady sú na mieste“, no jedným dychom dodáva: „Súčasnej ultrakonzervatívnej a nacionálnej vládnej garnitúre však ide o viac. Zastrašovaním chce zabrániť, aby sa vôbec hovorilo o poľskej spoluúčasti na holokauste.“ A snahu o zavedenie trestnej zodpovednosti za falšovanie dejín používaním slovného spojenia „poľský koncentračný tábor“ navodzujúceho presvedčenie, že pôvodcami vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska boli Poliaci, ako aj samotné otvorenie múzea v Markowej hodnotí  ako  snahu súčasnej poľskej vlády o to, aby sa zabudlo na to „aké zriedkavé podobné konanie (t. j. pomoc prenasledovaným Židom) v okupovanom  Poľsku bolo.“ A o to práve ide. Systematické používanie slovného spojenia „poľské koncentračné tábory“ nie je žiadnym nechceným žiackym omylom a nevinnou slovnou hračkou. Má za cieľ to, čomu možno nechtiac podľahol aj Peter Morvay. Nahradiť podobizeň skutočného pôvodcu holokaustu podobizňou jeho náhradníka, ktorému sa vnúti plaketa označujúca jeho údajnú vinu: „Národ, ktorý nepomáhal, ale iniciatívne vraždil.“

Produkcia dejín á la Gross

Morvayom spomínaný „poľsko-americký historik“ podľa môjho hlbokého presvedčenia patrí k  falšovateľom dejín par excellence. Možno stojí za zmienku, že pán Jan Tomasz Gross je vyštudovaný fyzik a sociológ, ktorý sa začal históriou zaoberať až neskôr. Tézy, ktoré Gross hlása,  predstavujú Poliakov ako vari najantisemitskejší národ v ľudských dejinách a právom vyvolávajú búrlivú polemiku. Asi nik zo súdnych poľských intelektuálov nebude spochybňovať, že v dejinách poľsko-židovského spolunažívania, aj toho v najpohnutejších dobách nacistickej okupácie a neskoršieho nastolenia boľševickej diktatúry,  sa vyskytli udalosti, za ktoré sa musia Poliaci hanbiť. Ale podobne by sme takéto udalosti našli v histórii vzťahu poľských Židov k Poliakom. V spolunažívaní národov a národností v jednotlivých štátoch to už tak chodí. Každý národ má synov, na ktorých môže byť hrdý, ale má i svoje čierne ovce. Gross sa však snaží vo svojich publikáciách, ktoré vychádzajú s neuveriteľným mediálnym krytím, presvedčiť svet, že Poliaci trpia akousi geneticky podmienenou nenávisťou voči Židom, ktorých  vraždili masovo, systematicky a dlhodobo.  Asi nie náhodou je  v odborných kruhoch obviňovaný z manipulácie a úplnej absencie vyváženosti v opisovaných skutočnostiach.  Z prekrúcania faktov napríklad Grossa obvinil aj historik Židovského historického ústavu vo Varšave  August Grabski, ktorého naozaj nemožno obviniť z pohnútok nepriateľstva voči Židom. O Grossovi v jednom rozhovore okrem iného povedal: „Jan Tomasz Gross z princípu vo svojich knihách neodhaľuje žiadne nové historické pravdy. Hojne čerpá z výsledkov iných bádateľov. Je však historikom, ktorý má veľmi veľkú mediálnu podporu, a to rozhoduje o tom, že je tak neobyčajne vnímaný. Veľký dozvuk jeho kníh vyplýva z preháňania v jeho tvrdeniach. V jeho súdoch sú tiež časté prvky manipulácie a chýbajúcej vyváženosti v opisovaných javoch“. (Celý rozhovor s Dr. Grabskim nájdete tu: http://www.se.pl/wiadomosci/opinie/jednostronnosc-grossa_165723.html

Gross si záujem médií zjavne užíva. Najmä tých nemeckých. Pre nemecký denník Die Welt napríklad na margo utečeneckej krízy v Európe pomerne nedávno povedal, že Poľsko, Poliaci a poľská vláda (s odvolaním sa aj na iné „nedospelé“ stredoeurópske štáty vrátane Slovenska) nemajú otvorenú náruč pre imigrantov, keďže sa ešte nevyrovnali s vlastným antisemitizmom. V rozhovore šokujúco dodáva, že Poliaci „počas vojny zabili viac Židov, ako Nemcov“.  Na toto škandalózne Grossovo tvrdenie sa vo svojom článku odvoláva aj Morvay.  Márne by sme však od Grossa ako od študovaného sociológa a profesora prestížnej americkej univerzity Princeton čakali nejaké exaktné údaje, či nebodaj presné čísla a metodologicky overiteľný spôsob, ako k týmto údajom dospel. Zdá sa vám, že vám to pripomína spôsob „výroby“ dejín podľa modelu sovietskej historiografie? Zdá sa to aj mne.   (celý článok tu http://www.welt.de/debatte/kommentare/article146355392/Die-Osteuropaeer-haben-kein-Schamgefuehl.html). Spájanie holocaustu so súčasnou utečeneckou krízou v Európe nevyzerá veľmi logicky, ale za neustály záujem médií to Grossovi zrejme  stojí. Nemci evidentne vítajú takého „užitočného idiota“ (použijúc slová vodcu „svetového proletariátu“ V. I. Lenina), ktorý im legitimizuje umytie si rúk z historickej zodpovednosti a viny jej prenesením (aj keď zatiaľ iba čiastočným)  na štát a národ, ktorý takmer úplne zničili. A slová tohto veľkého manipulátora vo svojom článku veľmi vďačne verklíkuje slovenský novinár.

Čísla, ktoré „americko-poľského historika“ a ani redaktora Denníka N nezaujímali

Morvay podrobuje Poliakov a Poľsko svojim vyslovene klamlivým, no veľmi kategorickým súdom, odporujúcim historickej realite. Príkladom toho je konštatovanie v predmetnom článku: „Nešlo totiž o ojedinelé excesy, skôr o celkom logické vyústenie antisemitizmu, veľmi silného v poľskej spoločnosti a poľskej katolíckej cirkvi. Veľmi protižidovsky zmýšľal aj poľský vojnový exil na Západe. Niet sa čo čudovať, že okrádanie a vraždenie Židov veľká časť poľskej spoločnosti schvaľovala a zaujímalo ju najmä to, ako z toho môže sama ťažiť. Poliakov, ktorí zachraňovali Židov, naopak poľská spoločnosť vyobcovala, k svojim zásluhám sa preto radšej nehlásili ani po vojne.“

Napriek tomu, že som pobúrený mierou novinárskeho diletantstva a manipulácie slovenskej verejnej mienky, ktorej príkladom je predmetný článok, pokúsim sa na tieto Morvayove slová reagovať vecne. Aby sme správne pochopili rozsah utrpenia, ktoré poľskému národu i všetkým občanom Poľska spôsobili okupanti v rokoch druhej svetovej vojny, uveďme si počet obetí, ktoré si v Poľsku vojna vyžiadala. Z 34,8 milióna obyvateľov Poľska vojnu neprežilo viac ako 6 miliónov (viaceré zdroje sa v tomto čísle úplne presne nezhodujú a pohybujú sa v miernej odchýlke smerom dolu alebo nahor), z čoho bolo 5,9 milióna civilných obetí vrátane 2,7 – 3 miliónov poľských Židov.  Pre porovnanie, z bývalého Česko-Slovenska, ktoré malo pred vypuknutím vojny zhruba 15, 3 milióna obyvateľov, vojnu neprežilo 365 tisíc obyvateľov, z ktorých bolo 277 tisíc Židov. Teda pomer je jasný.

Gross a ani Morvay neberú do úvahy alebo úmyselne zamlčujú skutočnosť, že podmienky, ktoré v okupovanom Poľsku nacisti nastolili, boli krajne nepriaznivé pre akúkoľvek pomoc či záchranu Židov a zásadne odlišné ako v iných krajinách Európy.  Napriek tomu sa Poliaci, ktorí sami bojovali o holé prežitie v každodennom ovzduší Nemcami nastoleného teroru, neobrátili  svojim židovským spoluobčanom chrbtom. Kým napríklad vláda Slovenského štátu, ktorá mala slovenské územie viac-menej pod úplnou kontrolou, sa ochotne zaviazala zaplatiť  nacistickému Nemecku 500,- RM za každého deportovaného slovenského Žida, o ktorého sa Nemecko „definitívne postaralo“, poľská exilová vláda, napriek tomu, že na územie okupovaného Poľska nemala takmer žiadny vplyv, organizovala viacero foriem pomoci prenasledovaným Židom s nasadením života množstva ľudí: od diplomatov, cez  kuriérov prepravujúcich finančnú hotovosť na okupované územia, konfidentov poľského odbojového hnutia, ktorí zabezpečovali výmenu peňazí za hotovosť použiteľnú na okupovanom území, nákupcov potravinovej či inej materiálnej pomoci, tých, ktorí ju pašovali do get, organizátorov útekov z get,   ľudí, ktorí utečencov na „árijskej pôde“ ukrývali, vybavovali falošnými dokladmi, pomáhali im v úteku do bezpečnejšieho sveta, atď. Švédsky historik Gunnar S. Paulsson  vo svojej knihe „Secret City: The Hidden Jews of Warsaw, 1940-1945“ (viac o knihe tu: http://www.secretcitybook.com/)  poukazuje na skutočnosť, že vo Varšave, kde panovali najťažšie represie Nemcov voči Židom i ostatnému civilnému obyvateľstvu spomedzi všetkých európskych hlavných miest, prežilo vojnu zhruba také isté percento Židov, ako v iných európskych mestách s omnoho „mäkším“ režimom. Paulsson, ktorého kniha si vyslúžila napríklad veľmi kladné hodnotenie uznávaného experta na dejiny holocaustu Shimona Redlicha z izraelskej University of Ben Gurion, uvádza, že v samotnej Varšave   sa mimo geta počas najťažších rokov okupácie vďaka pomoci Poliakov ukrývalo 28 tisíc Židov, z ktorých 11, 5 tisíca prežilo vojnu. Iba v samotnej Varšave bolo  podľa švédskeho historika  do pomoci Židom priamo či nepriamo zaangažovaných asi 100 tisíc Poliakov. Władysław Bartoszewski, dvojnásobný poľský minister zahraničných vecí, člen poľských odbojových organizácii, člen Frontu Obrodenia Poľska (konšpiračnej sociálno-výchovnej katolíckej organizácie na území okupovaného Poľska) a popredný predstaviteľ organizácie Żegota, ktorá bola pokračovateľom činnosti Dočasného výboru pomoci Židom uvádza, že do pomoci Židom v okupovanom Poľsku bolo zaangažovaných niekoľko sto tisíc Poliakov. Autor knihy „Forgotten Holocaust“ Richard C. Lucas dokonca uvádza číslo milión.

Spomínaná organizácia Żegota je príkladom toho, že pomoc Židom v Poľsku nebola ojedinelým individuálnym rozhodnutím ale mala organizovaný charakter.  Túto konšpiračnú organizáciu,  ktorá vo veľkej miere na okupovaných poľských územiach poskytovala pomoc Židom utekajúcim pred extermináciou, založila exilová poľská vláda spolu s predstaviteľmi poľskej a židovskej inteligencie, medzi ktorými zohrávala kľúčovú úlohu  Zofia Kossak-Szczucka, predstaviteľka predvojnovej Katolíckej akcie. Zofiu Kossak-Sczczucku dodnes niektorí historici obviňujú z antisemitských názorov. Ďalším príkladom údajného poľského antisemitu, ktorý významným spôsobom prispel k pomoci prenasledovaným Židom v okupovanom Poľsku, je neskorší dobrovoľný mučeník koncentračného tábora Auschwitz, ktorý obetoval život za neznámeho spoluväzňa,  sv. Maximilián M. Kolbe. Ako predstavený v ním založenom kláštore Niepokalanów neďaleko Varšavy poskytol v prvých mesiacoch vojny útočište pre viac ako 1500 Židov vyhnaných z okolia Poznane.  Aj po jeho smrti v roku 1941 do konca vojny ukrývali jeho rehoľní spolubratia v tomto kláštore mnohé židovské rodiny.

Hoci sa Gross i Morvay snažia prezentovať prípad rodiny Ulmovcov ako čosi naozaj výnimočné v mori poľskej antižidovskej nenávisti, pravda je diametrálne odlišná. Autorka Anna Poray-Wybranowska vo svojej práci s názvom „Those Who Risked Their Lives“, vydanej v Chicagu v roku 2008 uvádza zoznam mien viac ako 5 tisíc Poliakov, ktorých zavraždili Nemci za pomoc v záchrane  Židov. Sú to mená overiteľné, mená ľudí so svojimi životnými príbehmi, ktoré boli zavŕšené obetovaním života za židovského blížneho.

K 1.januáru  2016 bolo vyznamenaných medailou Spravodlivý medzi národmi, ktorú udeľujem Inštitút Yad Vashem  v Jeruzaleme 6620 Poliakov, čo je zhruba 25 % všetkých ocenených  (viac tu: http://yadvashem.org/yv/en/righteous/statistics.asp#!prettyPhoto).

Pár viet na záver

Zhrnuté a podčiarknuté: obraz Poliakov, ktorý prezentuje Denník N, osobitne jeho redaktor Morvay či ním ospevovaný publicista Gross je falošný a maximálne znevažujúci. Znevažujúci  pamiatku mnohých tých, ktorí neváhali obetovať svoje životy za  židovských priateľov, susedov, kolegov, kým intelektuálne elity západného sveta, ktorých potomkovia dnes hystericky kričia o poľskom antisemitizme, v čase skúšky ponechali poľských Židov osudu, ktorý im pripravila diabolská nacistická ideológia.

Historia magistra vitae est! Historia vero testis temporum, lux veritatis, vita memoriae, magistra vitae!

Je však dôležité, aby história nebola falšovaná.

Dariusz Żuk-Olszewski

Fotografie:

Rodina Ulmovcov, Zdroj: Muzeum Polaków Ratujących Żydów, Markowa

Vyhláška Veliteľa SS a polície pre varšavský dištrikt, ktorá oznamuje, že akákoľvek snaha pomoci utečencom z varšavského geta bude trestaná smrťou. Zdroj: Verejná doména

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo