Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
09. 06. 2016, 19:01

Vladimír Sergejevič Solovjov: Ruská idea

V 21. storočí sa pojem "národ" dostal do podoby dvoch extrémov, na jednej strane ustúpila do úzadia pôvodná myšlienka národného štátu, no na druhej strane silnejú hlasy nacionalistov, ktorí sa naň tak často a radi odvolávajú. Ako je to s ideou národa a aký je jej vzťah ku kresťanskej myšlienke univerzalizmu? Pri hľadaní tejto odpovede nechajme prehovoriť veľkého ruského mysliteľa zo sklonku 19. storočia, ktorého úvahy o zmysle existencie národa (nie len toho Ruského) sú stále aktuálne...
Vladimír Sergejevič Solovjov: Ruská idea

 

Jednou z ústredných otázok filozofie je hľadanie zmyslu a cieľa existencie človeka. Hľadať odpoveď na túto otázku môžeme vo vzťahu k ľudskej bytosti ako indivíduu alebo sa môžeme pýtať na zmysel existencie ľudstva ako celku. Ako je to však s národom? Ruský filozof Vladimír Sergejevič Solovjov (1853 – 1890) sa v jednom zo svojich spisov s názvom Ruská idea (1888) pokúša odpovedať na podobnú otázku. Odvažuje sa pátrať po zmysel existencie národa, a to konkrétne národa Ruského. Existuje zmysel existencie Ruska vo svetových dejinách? Jestvuje niečo ako Ruská idea? Akosi prirodzene sa pri zodpovedaní tejto otázky musí dotknúť aj témy nacionalizmu, ktorý chápe ako národný egoizmus. Odpoveď nehľadá v tom, čo si ten-ktorý národ myslí v istom čase sám o sebe (čím odsudzuje hľadanie tejto odpovede cestou poznania verejnej mienky), naopak podľa Solovjova ideu národa predstavuje to, čo si myslí o ňom Boh vo večnosti. Ako však možno poznať to, čo si myslí Boh?

Solovjov tvrdí, že zmysel a poslanie národa treba vnímať v širšom kontexte – v kontexte ľudstva ako celku. Ak uznáme, že ľudstvo tvorí jednu kolektívnu bytosť (sociálny organizmus), tak jednotlivé národy sú potom akoby údmi tohto jej „tela“. Každý národ má teda istú funkciu, či úlohu v rámci tejto kolektívnej bytosti. A práve tu, v plnení týchto úloh, Solovjov vidí pravú národnú ideu, ktorá bola ustanovená v Božom pláne. Zmysel existencie národov teda nespočíva v nich samých, ale v ľudstve samom resp. v ich účasti na ňom. Pojem ľudstvo sa nám môže zdať príliš abstraktný a vzdialený, jednoduchšie sa nám vnímajú jednotlivosti. Nie je teda ľudstvo len abstraktnou veličinou, bez akejkoľvek reálnej existencie? Jednotlivé národy by boli len samostatnými časťami, tak ako to bolo v časoch existencie ľudstva pred kresťanstvom, kde boli jednotlivé kmene a národy ešte rozdelené, prípadne spojenie medzi nimi bolo vytvárané len vonkajšou silou. Ľudská jednota ostávala len budúcim prísľubom – prorockou ideou. Tento prísľub sa realizoval a naplnil až príchodom Ježiša Krista – idea sa stala skutočným telom a jednotné ľudstvo už nie je len vzdialenou abstrakciou, ale jeho jednota sa skutočne realizuje práve v podobe univerzálnej cirkvi.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pravým a jediným poslaním každého národa je podieľať sa, ako jeden z údov tela, na živote univerzálnej cirkvi a rozvoji kresťanskej civilizácie. Dôsledkom toho je, že akýkoľvek antagonizmus medzi jednotlivými údmi jedného tela je nemysliteľný – teda nie je možné aby sa jeden úd vyčlenil a existoval sám bez iných údov. Tu je jednoznačne vyjadrená neprípustnosť nacionalizmu ako národného egoizmu – odmietania jednoty a solidarity s ostatnými národmi.

Kresťanská pravda zdôrazňuje nemenné jestvovanie národov a práv národností a zároveň odsudzuje nacionalizmus pre indivíduum: zlý princíp, ktorý sa usiluje izolovať jednotlivú bytosť premenou odlišnosti a oddelení sa od celku až k antagonizmu.

Od všeobecného prechádza Solovjov ku konkrétnemu. Poukazuje na príklad Ruska, ktoré aj napriek tomu, že sa nechalo zlákať k hľadaniu zmyslu svojej existencie vo verejnej mienke, nezrieklo sa viery a lásky svojej prvej mladosti a pomocou národného svedomia dokáže nájsť spoľahlivejší výraz pre ruskú ideu. Túto ideu nachádza v náboženskom charaktere národa – v jeho najväčších osobnostiach a historických udalostiach (v postavách ako svätý Vladimír a Peter Veľký). A ak by to nestačilo je tu ešte spoľahlivejšie svedectvo a tým je Božie Slovo. Jednoznačne odmieta predstavy o imperiálnych ambíciách Ruska. Šíriteľov týchto predstáv označuje za pseudovlastencov, podľa ktorých je národnou vecou Ruska politická hegemónia závisiaca jedine od sily zbraní a ktorí chcú vnútiť ruskému národu historické poslanie podľa svojho vzoru.

Solovjov upriamuje pozornosť aj na dobový vzťah Ruskej pravoslávnej cirkvi k univerzálnej jednote, ktorú kritizuje za to, že sa upriamila na národný egoizmus na úkor univerzálnej jednoty. Tak cirkev, ktorá je v skutočnosti neochvejnou skalou univerzálnej jednoty a solidarity, sa pre Rusko stáva palladiom úzkeho nacionálneho partikularizmu, ba často pasívnym nástrojom egoistickej a nenávistnej politiky.

V závere môžeme povedať, že Solovjov predstavuje skutočné vlastenectvo ako pozitívnu hodnotu. Človek ako jednotlivec prostredníctvom lásky k vlasti a národu, ktorý plní svoju úlohu a funkciu v rámci jednotného ľudstva a tým realizuje ideu národa, ktorá bola v Božom pláne, plní aj tento Boží plán. Nesmie však prerásť do národného egoizmu - odmietania jednoty s ostatnými národmi lebo práve vtedy sa človek prieči Božiemu plánu.

 

Odporúčame

Blog
Non possumus ! O sociálnom konzervativizme a  hlase Pápežov

Non possumus ! O sociálnom konzervativizme a hlase Pápežov

O konzervativizme sa toho napísalo už veľa. Nie som politológ a preto chápem veľkú mieru kritiku z pohľadu teoretikov štátu a politiky na nepresnosť mojich úvah. Rovnako som uzrejmený aj s kritikou „marxistov“ a „zodpovedných“ konzervatívcov, z ktorých okna pracovne, kde píšu pekné politické prejavy, nevidieť do kuchyne matky, ktorá delí posledné euro medzi hladné deti. Tento článok je o katolíckom konzervativizme. Je dobré, že si na Slovensku našiel miesto nielen v „pravicovej scéne“, ale aj v sociálnej demokracii (najmä cez osobu poslanca Podmanického). Ak katolík v akomkoľvek kontexte povie, že je konzervatívny vo vzťahu k verejnému dianiu, berie na seba zodpovednosť interpretovať katolícke názory na verejné dianie - politiku. „ Konzervatívny“ môže znamenať len ten rozmer, že je pevne ukotvený v sociálnej náuke cirkvi. Pretože akékoľvek iné ukotvenie vo verejnom živote by znamenalo riziko odklonu od katolicizmu, až po úplnému odpadnutie či uverenie v politický mesianizmus a egocentrizmus vlastnej osoby. Bez dôkladného poznania histórie a náuky pápežov – sociálnej náuky Cirkvi a bez lásky, by sa mohlo stať (či sa náhodou už nestalo, nechám na čitateľa), že kresťanský konzervatívec by de facto bol inkvizítor šmírujuci ľudí v spálni púšťajúc pritom síru a oheň v záujme ukojenia najnižších pudov davu.

Blog
Zabudnutí z Veľkej vojny [2]

Zabudnutí z Veľkej vojny [2]

V lete 1914 sa Francúzsko chystalo do vojny, o ktorej nikto nemohol vedieť ako skončí. Keď vláda 1. augusta vyhlásila mobilizáciu, vo vzduchu visela jedna veľká otázka. Aká bude reakcia katolíkov, laikov aj klerikov, ktorí boli počas posledných tridsiatich rokov vystavení štátom organizovanému antiklerikalizmu? Táto kategória občanov bola už desaťročia považovaná za druhotriednu.

Blog
Dnes oni, vtedy my

Dnes oni, vtedy my

Súdiac podľa príspevkov na rôznych diskusných fórach, drvivá väčšina Slovákov je proti prijatiu povinných kvót utečencov.