Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
06. jún 2016

Non possumus ! O sociálnom konzervativizme a hlase Pápežov

O konzervativizme sa toho napísalo už veľa. Nie som politológ a preto chápem veľkú mieru kritiku z pohľadu teoretikov štátu a politiky na nepresnosť mojich úvah. Rovnako som uzrejmený aj s kritikou „marxistov“ a „zodpovedných“ konzervatívcov, z ktorých okna pracovne, kde píšu pekné politické prejavy, nevidieť do kuchyne matky, ktorá delí posledné euro medzi hladné deti. Tento článok je o katolíckom konzervativizme. Je dobré, že si na Slovensku našiel miesto nielen v „pravicovej scéne“, ale aj v sociálnej demokracii (najmä cez osobu poslanca Podmanického). Ak katolík v akomkoľvek kontexte povie, že je konzervatívny vo vzťahu k verejnému dianiu, berie na seba zodpovednosť interpretovať katolícke názory na verejné dianie - politiku. „ Konzervatívny“ môže znamenať len ten rozmer, že je pevne ukotvený v sociálnej náuke cirkvi. Pretože akékoľvek iné ukotvenie vo verejnom živote by znamenalo riziko odklonu od katolicizmu, až po úplnému odpadnutie či uverenie v politický mesianizmus a egocentrizmus vlastnej osoby. Bez dôkladného poznania histórie a náuky pápežov – sociálnej náuky Cirkvi a bez lásky, by sa mohlo stať (či sa náhodou už nestalo, nechám na čitateľa), že kresťanský konzervatívec by de facto bol inkvizítor šmírujuci ľudí v spálni púšťajúc pritom síru a oheň v záujme ukojenia najnižších pudov davu.

Pápež František je konzervatívny             

O súčasnom pápežovi sa hovorí mnoho ako o liberálovi a ľavicovo orientovanému a podobne.  Aj v interakcii so slovenskou politickou scénou je potrebné povedať, že Pápež František je ultrakonzervatívec oproti tomu ako „revolučne„ si počínali niektorí jeho predchodcovia.

Lev XIII - zakladateľ  sociálnej náuky v dobe súboja s marxizmom a vznikajúcim komunistickým hnutím napísal encykliku, matku sociálnej náuky, Rerum novarum. Táto radikálnym spôsobom zastáva práva robotníkov a háji práva človeka na dôstojnosť. Posadené do historickej reality je Františkove prízvukovanie otázky chudobných oproti tomuto len pískanie si malého chlapca, oproti trúbeniu Archanjela.

Keď Ján XXIII prijal rodinu Nikitu Sergejeviča Chruščova vzbudil tým také pohoršenie v akože “konzervatívnych“ kruhoch, že súčasný Svätý otec ho zatiaľ  jednoducho svojimi aktivitami nezvládne dobehnúť. To čím súčasný Svätý otec vyrušuje mnohých je  štýl, ktorý ukazuje, že nie  hypoteticky niekde, niekto ale Ty, tu a teraz máš povinnosť niečo urobiť. Opakuje síce požiadavku Pavla VI., Pia XII a celého radu pápežov a učiteľov Cirkvi, ale jeho juhoamerický temperament a osobný príklad spôsobuje, že jeho hlas sa jednoducho nedá ignorovať. Nechcem však „insitníčiť“ na poli teológie, skôr som chcel podčiarknuť, že katolícky konzervativizmu bude vždy revolučný, lebo v aktuálnej dobe vždy bude hovoriť 2000 rokov starú pravdu čo neskutočným spôsobom vyrušuje ľudí, ktorí si konzervativizmus katolíka mýlia so zabetónovaním spoločenských pomerov hoc sú akokoľvek nespravodlivé. Proti nespravodlivému sociálnemu systému je konzervatívne sa postaviť a žiadať zmenu, lebo je správne trvať na hodnotách, ktoré nespravodlivý spoločenský systém popiera. Učenie Cirkvi nie je chrumkavá záležitosť americkej naivnej kinematografie. V knihe „Táto  ekonomika zabíja“ o sociálnom rozmere učenia súčasného pápeža je spomínaný jeden citát: „Ak dávam chudobným jesť, som pre mnohých svätec. Ak sa však pýtam na dôvody chudoby, som pre mnohých komunista“.

 

Je Boh pravičiar, alebo ľavičiar???

Tak trochu provokatívne poviem, že úvahami o ľavici a pravici sa môžeme  dostať do bizardnej otázky či Boh je ľavičiar, alebo pravičiar. Odpoveď môžeme nájsť v Biblii. V knihe Levitikus okrem iného čítame o mzde robotníka, a na inom mieste o nemorálnosti úžery. Katolícky konzervativizmus ako trvanie na nemennosti hodnôt katolíckeho učenia, musí byť sociálny, lebo jeho zdroj, ktorým je Biblia je sociálny. Škoda, že Boh nepozeral v čase keď vznikol starý zákon naše televízne politické debaty, možno by potom odpovedal aj na otázku o ľavicovosti alebo pravicovosti svojho zákona. Relativizmus týchto pojmov  dopĺňa aj historická zaujímavosť, že prvý sociálny systém zabezpečenia  zaviedol nemecký kancelár Otto von Bismarck a na našom území prvé ministerstvo sociálnych vecí posledný cisár - blahoslavený Karol Habsburský.

O pravde sa nedá hlasovať

            Praktický rozmer sociálnej náuky Cirkvi a teda katolíckeho konzervativizmu vo verejnom  živote môžeme pozorovať hneď v niektorých momentoch, dnes veľmi aktuálnych. Jeden  z najvážnejších je otázka angažovania sa vo veciach verejných. Povinnosť človeka na solidaritu a následne aj na aktívne zapojenie sa do spoločnosti, je podmnožinou viacerých encyklík od Rerum novarum až po dnešok. Veľmi hlučne ju počuť v Populorum progressio pápeža Pavla VI. Nie je ani katolícke, ani konzervatívne povedať: „nás sa to netýka, to nie je môj problém“. Sociálna náuka  Cirkvi v záujme trvania na hodnotách jej božského zakladateľa hovorí o tom, že hlad detí v Afrike, alebo rozkrádanie verejného majektu v EU, či iné celospoločenské otázky sa týkajú každého z nás.   Nesvedčí konzervatívcom oháňajúcim sa Kristom a Krížom ako Coca-Cola Santa Clausom, mlčanie pri tak vážnych otázkach, akými sme dnes svedkami. A je priam zločinné, ak sa takýto postoj zachováva  pri takých skutočnostiach ako sú vojny a genocída. Zbabelosť nazývaná politicky korektné vyjadrovanie, „falošná zodpovednosť“, či štandardnosť sa skôr či neskôr demaskuje a zväčša s veľkou hanbou. Pri hodnotení otázok verejného života nás pápeži posledných dvesto rokov síce nabádajú k povinnosti a odvahe, ale zároveň aj k opatrnosti. Pri mnohých „hurá“ aktivitách, ktorých sme boli svedkami aj nedávno, je dobré pamätať na slová Benedikta XV „o pravde sa nedá hlasovať“.

Inzercia

Aplikácia sociálnej náuky Cirkvy v legislatíve

V zákonodarstve nášho štátu je veľa otázok kde sociálne učene ponúka ukážkové riešenie. Ani netradičné odvetvia práva, ako stavebné právo, či verejná správa nie sú úplne imúnne voči tejto náuke. Uvediem príklad, ktorý som už prezentoval na verejnosti a to je potreba takej novelizácie  stavebného zákona, ktorá bude poznať inštitút rodinných domov a ktorá bude chrániť vlastníctvo  človeka. Konzervatívne trvanie na sociálnom učení Cirkvi musí apelovať na snahu zákonodarcu dať do centra pozornosti rodinu a jej prirodzenú túžbu po bývaní. Ak dnes zákon (stavebný) vie pomenovať diaľnice, priemyselné investície, či líniovej stavby, ale jeho pozornosti uniká rodinný dom je najvyšší čas to napraviť. Nejde snáď o technické riešenia, ale o účel nehnuteľnosti v ktorej sa má realizovať  základ života spoločnosti. Obdobnú logiku by mala mať aj výstavba verejnej správy. Na jej základe musí byť rodina, následne systémom subsidiarity obec a štát. Ak je štát postavený na automatickej  pomoci ľudom, vychovávame leňochov. Samozrejme nedá sa to paušalizovať pre všetky situácie akými sú napríklad živelné pohromy a podobne. Rodina má mať také právne a ústavné zakotvenie, že bude spôsobilá na riešenie základných sociálnych otázok. Len keď objektívne nebude možné riešenie v rodinnom kruhu, má nastúpiť obec a štát. Príbeh o troch grošoch známy z našich rozprávok je  krásne zhrnutie učenia Katolíckej cirkvi o subsidiarite. Pre Slovensko je toto know-how veľmi aktuálne.

Kto neprecuje, nech neje

Moderná štátna doktrína je založená na anonymnej solidarite, cestou sociálnej poisťovne a riešenia kritických otázok cestou sociálnych dávok. Ján XXIII v encyklika „Pacem in terris“ apeluje na skutočnosť, že nie len práva, ale aj povinnosti majú byť jadrom právneho systému. „Každý človek je osobou, ktorá má svoje práva a povinnosti.“ hovorí svätý Ján XXIII. Proti kritikom modernizmu  treba doplniť toto učenie o výrok apoštola Pavla z Listu Solúnčanom „Kto nechce pracovať nech ani neje“. Teda katolícky konzervatívec musí pamätať vo svojich aktivitách aj na tento moment. Katolícka doktrína v politike nie je založená na alibizme, ale odvážnom žiadaní plnenia si povinností. Skutočnosť, že konzervatívnemu hnutiu na Slovensku akoby unikala táto podstata, napríklad pri riešení rómskej otázky je poľutovaniahodné. S tým úzko súvisí aj iná otázka práva. A sú ňou čierne  stavby. Už viac ako sedem rokov bojujem za nulovú toleranciu krádeže pozemkov vo forme čiernych stavieb. Ochrana vlastníctva musí byť celoplošná zásada. A to hovorí aj Lev XIII v Rerum novarum pri požiadavke na ochranu vlastníctva. A opätovne aj táto požiadavka ma svoj základ v Biblii „Nepokradneš“. Byť ľudský a solidárny je požiadavka katolíckeho sociálneho učenia, ale ide ruka v ruke s požiadavkou nevychovávať leňochov a vyžadovať si osobnú zodpovednosť a plnenie si svojich povinností. Avšak najvážnejšia výzva sociálneho učenia Cirkvi v Európe roku 2016 je požiadavka na dôstojnosť človeka. Je to podmnožina všetkých encyklík. Ján Pavol II. zvýrazňuje jej politický a právny rozmer ešte ako kardinál Wojtyla v diele „Milosc i odpowiedzialnosc“. Pápež hovorí  veľmi aktuálne, že človek ma byť vždy podmetom právnych vzťahov, nie len pasívnym predmetom, ktorý je ako šachovnicová figúrka ťahaný po šachovnici právnych a spoločenských vzťahov. V dnešnej  dobe je to horúca téma. Najmä pri niektorých tendenciách týkajúcich sa detí a ich právneho postavenia. Pod zámienkou práva na dieťa a práva na šťastie, sme svedkami nebývalej barbarizácie práva. To sa týka surogačných materstiev a de facto obchodovania s deťmi, alebo škandalózneho  prístupu našej legislatívy vo veciach starostlivosti o maloletých, ktorá sa odvíja od „práva na dieťa„ namiesto „ práva dieťaťa“.

 

Demokracia – nedokonalý nástroj spravodlivosti

Ako vidíme, pre sociálny, teda katolícky konzervativizmus je tém v našej krajine a Európe viac ako dosť. Netreba zvolávať  komisie, len aby sa zvolali komisie, ktoré pripravia podklady pre komisie, ktoré dávajú niekedy odporúčanie ďalšej komisii. Treba sa pozrieť na človeka v jeho bolesti, nádeji a očakávaní ,vidieť v nich osud celého národa a civilizácie a otvoriť vzácne a stále aktuálne učenie a konzervatívne trvať na jeho hodnotách. Ak by sa konzervatívec videl v zrkadle ako obhajca konkrétneho spoločenského zriadenia bez jeho harmonizácie so sociálnou náukou Cirkvi, možno by bol pre dav dostatočne zaujímavý, možno by získal aj popularitu a pekné výsledky vo voľbách. Veď zopakujúc slová Benedikta XV „O pravde sa nedá hlasovať“,  je demokracia len nedokonalý nástroj spravodlivosti. Avšak veľmi ťažko je možné byť konzervatívcom hlásiacim sa ku katolicizmu, bez sociálneho učenia cirkvi. Ak aj v záujme davu, či túžbe po naplnení osobných ambícií, alebo politickej  korektnosti, by niekto chcel vytrhnúť sociálny rozmer a učenie Pápežov konzervativizmu, mala by byť  na takúto snahu len jedna, jediná odpoveď: „Non possumus”.

 

Odporúčame

Blog
Zabudnutí z Veľkej vojny [2]

Zabudnutí z Veľkej vojny [2]

V lete 1914 sa Francúzsko chystalo do vojny, o ktorej nikto nemohol vedieť ako skončí. Keď vláda 1. augusta vyhlásila mobilizáciu, vo vzduchu visela jedna veľká otázka. Aká bude reakcia katolíkov, laikov aj klerikov, ktorí boli počas posledných tridsiatich rokov vystavení štátom organizovanému antiklerikalizmu? Táto kategória občanov bola už desaťročia považovaná za druhotriednu.